SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 261/2016-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. JánaBodnára, Žriedlová 3, Košice, správcu konkurznej podstaty SH TRADE, s. r. o., Košice,Rhodyho 14, Bardejov, zastúpeného advokátom Mgr. Bc. Markom Figurom, Advokátskakancelária, Žriedlová 3, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Prešove sp. zn. 5 Ncb 4/2015 z 22. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Jána Bodnára, správcu konkurznej podstaty SH TRADE, s. r. o.,Košice, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2015osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. Jána Bodnára, správcu konkurznej podstatySH TRADE, s. r. o., Košice, Rhodyho 14, Bardejov (ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Ncb 4/2015 z 22. júla 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. 5 Ncb 4/2015-108 z 22. júla2015 bol sudca Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) JUDr. Štefan Tomašovský(ďalej len „sudca“) vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdompod sp. zn. 1 Cbi 69/2014. Krajský súd mal za preukázanú existenciu pochybnostio nezaujatosti sudcu vzhľadom na podanie návrhu na začatie jeho disciplinárneho stíhania,a to aj na podnet spoločnosti BIO NATURA s. r. o. (ďalej len „účastník konania“). Podľanázoru krajského súdu nie je možné opomenúť a prehliadnuť tento postup vytvárajúci novúúroveň vzťahu medzi účastníkom konania a sudcom, ktorý do budúcna nemusí niesťvýlučne znaky objektívneho posudzovania veci. Uznesenie krajského súdu bolosťažovateľovi doručené 7. augusta 2015.

Podnet na disciplinárne stíhanie sudcu podal účastník konania na tom základe, žesudca vo veci konkurzu vedeného na majetok úpadcu SH TRADE, s. r. o., Košice,uznesením o predbežnom opatrení nariadil správkyni JUDr. Jane Čepčekovej zdržať sauzatvárania a realizácie akýchkoľvek právnych úkonov okrem tých, ktoré bezprostrednesmerujú k zabezpečeniu majetku pred poškodením. Tým sa mal údajne dopustiť závažnéhodisciplinárneho previnenia spočívajúceho v svojvoľnom rozhodnutí, ktoré je v rozpores právom, pričom tým mal spôsobiť značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok.Disciplinárne stíhanie sudcu je teda odôvodnené jeho procesným rozhodnutím, ktoré boloneskôr na základe podaného odvolania odvolacím súdom zrušené.

Podľa názoru sťažovateľa podmienky na vylúčenie sudcu v skutočnosti neboli dané,resp. boli umelo vykonštruované účastníkom konania v záujme odňatia veci sudcovi, resp.jej pridelenia inému sudcovi.

Zo vznesenej námietky zaujatosti vyplýva, že dôvodom jej vznesenia je oznámenieMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) účastníkovikonania, že voči sudcovi bol podaný návrh na začatie disciplinárneho konania pre údajnesvojvoľné rozhodnutie. Predmetom disciplinárneho konania je preto posúdenie správnostiaplikácie právnej normy na skutkový stav, a teda či bolo, alebo nebolo možné nariadiťpredbežné opatrenie, prípadne v akom rozsahu. Takéto právne posúdenie podľa názorusťažovateľa nezakladá dôvod na vylúčenie sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci, leboide o posúdenie okolností spočívajúcich v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci.Je teda jednoznačne naplnené ustanovenie § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktoréznemožňuje vylúčenie sudcu.

Ak sudca naplnil znaky disciplinárneho previnenia, ponesie za to disciplinárnuzodpovednosť, ale táto skutočnosť nie je podľa názoru sťažovateľa sama osebe dôvodomzaujatosti sudcu voči účastníkovi konania. Ak by bol tento dôvod pripustený ako dôvod nanámietku zaujatosti, z prerokúvania a rozhodovania by bol vylúčený každý sudca, ktoréhorozhodnutie bolo odvolacím súdom zrušené. Navyše predbežné opatrenie nijako nezasiahlodo práv účastníka konania ako veriteľa, ako ani do práv ostatných veriteľov, lebo sa týkaločinnosti správcu, ktorý sa mal zdržať určitých právnych úkonov. Práve naopak, predbežnéopatrenie smerovalo k ochrane veriteľov.

Sťažovateľ je vzhľadom na uvedené toho názoru, že vylúčenie sudcu len na základepodania návrhu na jeho disciplinárne stíhanie predstavuje závažný zásah do jeho základnéhopráva na zákonného sudcu. Takáto prax by nesporne mohla viesť k jednoduchej možnostiako sa „zbaviť“ nepohodlného sudcu tým, že sa podá návrh na jeho disciplinárne stíhanie.Na uvedenom nič nemení to, že ministerstvo návrhu vyhovelo, lebo aj v tomto prípade trebaakceptovať zásadu prezumpcie neviny sudcu. Samotné prerokovanie veci v disciplinárnomkonaní nemôže u profesionálneho sudcu vytvoriť prekážku zaujatosti, lebo takéto konaniepredstavuje súčasť vykonávania praxe sudcu a súčasne bežnú realizáciu práv účastníkakonania.

Námietka zaujatosti bola podaná po zákonnej 15-dňovej lehote, ktorú nebolo možnépočítať od doručenia listu ministerstva, keďže táto skutočnosť nie je sama osebe relevantná.Podstatné je, že podnet účastníka konania na podanie návrhu na začatie disciplinárnehokonania je ešte z roku 2014, a teda aj skutočnosti v ňom uvedené sú z tohto obdobia. Keď saúčastník konania domnieval, že sudca je zaujatý, skutočnosti, ktoré mu boli známe a ktoréuviedol v podnete adresovanom ministerstvu, mal a mohol uviesť už v tom čase, nie teda ažnásledne po uplynutí značnej doby.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa JUDr. Jána Bodnára, správca majetku SH TRADE, s.r.o., Košice na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 5Ncb/4/2015-108 z 22. júla 2015 porušené boli.

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 5Ncb/4/2015-108 z 22. júla 2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľovi v sume 296,44 EUR bez DPH, 355,73 EUR s DPH vo výške 59,29 EUR (2 úkony po 139,83 € a 2x paušál po 8,39 €) troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ napokon žiada, aby ústavný súd v rámci dočasného opatrenia odložilvykonateľnosť uznesenia krajského súdu č. k. 5 Ncb 4/2015-108 z 22. júla 2015.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Ncb 4/2015-108 z 22. júla 2015 vyplýva, že sudcaje vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci okresného súdu sp. zn. 1 Cbi 69/2014.Účastník konania (žalobca) 23. júna 2015 doručil okresnému súdu námietkuzaujatosti proti sudcovi, pričom ako dôvod zaujatosti uviedol, že minister spravodlivostiSlovenskej republiky (ďalej len „minister“) na podnet účastníka konania podal návrh nazačatie disciplinárneho konania proti sudcovi, ktorý sa dopustil závažného disciplinárnehoprevinenia spočívajúceho vo svojvoľnom rozhodnutí v rozpore s právom so spôsobenímznačnej škody alebo iného, obzvlášť závažného následku. O tejto skutočnosti sa účastníkkonania dozvedel 8. júna 2015, keď mu bol doručený list ministerstva.

Sudca k podanej námietke zaujatosti uviedol, že zo strany účastníka konania akoveriteľa ide o obštrukciu a snahu mariť konanie. Predbežné opatrenie vydal v súlades právom, pričom odlišný názor odvolacieho súdu je výrazom dvojinštančnosti súdnehokonania a nemôže automaticky zakladať disciplinárnu zodpovednosť konajúceho sudcu.Sudca je tiež toho názoru, že právne posúdenie veci nezakladá dôvod na vylúčeniezákonného sudcu podľa § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, a rovnako aniprezumpcia neviny.

Podľa názoru krajského súdu závislosť a nestrannosť v spojení s odbornosťou(kvalifikáciou) sú podmienkami kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujútak riadne napĺňanie (poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolusúvisia a často sa prekrývajú, pričom nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosťdefinovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná zapojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čojeho nezávislosť ju má iba umožňovať.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolovýsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, abyvoči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívneposúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytujevšetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré imzaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannostisudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšieaspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj prisvojom rozhodovaní (Piersach c. Belgicko). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týkajeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, k účastníkom konania,prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcienestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnejnestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (Hausschildtc. Dánsko). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existenciaobjektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannostisudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, alepodľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje aj tzv. teória zdania nezaujatosti(porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že jeposkytovaná). Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa taký javiť ajobjektívne (Delcourt c. Belgicko). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajšíchinštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahuk prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. k ich zástupcom. Posúdenie nestrannostisudcu nespočíva len v hodnotení jeho subjektívneho pocitu, či sa cíti, resp. necíti byťzaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.Rozhodujúcim prvkom pri rozhodovaní o zaujatosti, resp. nezaujatosti sudcu je to, či obavaúčastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom prípade, či povahaa stupeň sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar c. Spojené kráľovstvo),teda či je relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantná je len taká obavaz nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočnezávažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čomôže vrhnúť hoci i len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje akonestranného sudcu. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahyv najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzičlenmi spoločnosti, preto závažnosť, ktorá by zakladala pochybnosti o nezaujatosti sudcu,môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jehovzťah k danej veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu,že i napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodnúť nezávisle a nestranne(I. ÚS 332/08).

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolnostíprípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobnéhosprávania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznikpochybnosti o nestrannosti sudcu (Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnenýdôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietaťzaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce. Určujúce je to, či sa môže táto obava považovaťobjektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívnehľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnejnestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu lensubjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré bymohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahomk veci disponuje.

Krajský súd napokon poukazuje na to, že neriešil otázku správnosti rozhodnutiasudcu v doterajšom konaní, ale bolo potrebné posúdiť dopad podnetu účastníka konania nazačatie disciplinárneho konania, ktorý minister vyhodnotil tak, že podal návrh nadisciplinárne konanie voči sudcovi. V tomto štádiu už nemožno opomenúť a prehliadnuťtento postup vytvárajúci novú úroveň vzťahu medzi účastníkom konania a sudcom, ktorý dobudúcna nemusí uniesť výlučne znaky objektívneho posudzovania veci. V okolnostiachdaného prípadu vznik situácie – začatie disciplinárneho konania proti sudcovi (ktorébezprostredne súvisí s meritórnym rozhodnutím v danej veci) iniciované na základe podnetuúčastníka konania môže navodiť dojem vzbudzujúci pochybnosti o nestrannosti sudcu. Tátoobjektívne daná situácia v kontexte spomínanej tzv. teórie zdania preto viedla k potrebevylúčenia sudcu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu krajského súdu považovať zavyčerpávajúcu a plne presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenostinevykazuje. Okolnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže sama osebeznamenať porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.

Treba osobitne poukázať na to, že krajský súd sa veľmi konzekventne pridržiavalrozhodovacej praxe ESĽP a ústavného súdu v danej problematike, a preto aj z pohľaduústavného súdu treba uviesť, že pri hodnotení uplatnenej námietky zaujatosti z objektívnehohľadiska musí považovať za rozhodujúce, že námietka sa opiera o nespornú skutočnosťspočívajúcu v tom, že minister podal proti sudcovi návrh na začatie disciplinárneho konania.Námietka teda nevychádza z toho, že by dôvodom pre namietanú zaujatosť sudcu bolopodanie podnetu na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi zo strany účastníkakonania. Iba takýto podnet by z objektívneho hľadiska na konštatovanie záveru o zaujatostisudcu nemohol stačiť. V opačnom prípade by sa tým naozaj otvorila možnosť relativizovaťpostavenie zákonného sudcu, resp. relativizovať základné právo účastníkov konania nazákonného sudcu podávaním disciplinárnych podnetov, ako na to poukazuje sťažovateľ.Treba prisvedčiť krajskému súdu, podľa ktorého skutočnosť, že minister si podaný podnetúčastníka konania osvojil a návrh na začatie disciplinárneho konania aj podal, povyšujeposudzovanie možnej zaujatosti sudcu z objektívneho hľadiska na inú, závažnejšiu úroveň.Napokon ústavný súd v daných súvislostiach odkazuje napr. na svoje skoršie uznesenie č. k.III. ÚS 378/2011-21 zo 14. septembra 2011.

V súvislosti s niektorými konkrétnymi námietkami sťažovateľa treba uviesťnasledovné:

Podľa názoru sťažovateľa v disciplinárnom konaní namietané nesprávne právneposúdenie veci sudcom nemôže zakladať jeho disciplinárnu zodpovednosť, a to ani v takomprípade, keď nesprávnosť jeho právneho názoru deklaroval odvolací súd tak, že jehouznesenie zrušil. Inak by totiž mohol byť dôvodne disciplinárne stíhaný každý sudca, ktorýby so svojím právnym názorom na vyššom súde neuspel.

Sťažovateľ vlastne namieta (vyslovuje prognózu), že podľa jeho názoru sudca budev rámci disciplinárneho konania oslobodený. Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že prirozhodovaní o námietke zaujatosti sudcu krajský súd správne vychádzal zo skutočnosti, ženávrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcovi bol ministrom podaný. To objektívnepostačuje na vznik pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Ďalej sťažovateľ namieta, že vylúčenie sudcu len na základe podania návrhu na jehodisciplinárne stíhanie jedným z účastníkov konania predstavuje závažný zásah do právaúčastníkov konania na zákonného sudcu, pričom by takáto prax mohla viesť k jednoduchejmožnosti, ako sa „zbaviť“ nepohodlného sudcu.

Ústavný súd už poukázal na to, že sudca nebol vylúčený z konania na základepodania účastníka konania, ale na základe návrhu na začatie disciplinárneho konaniapodaného ministrom. Námietke teda chýba pravdivý skutkový základ.

Sťažovateľ je tiež toho názoru, že podanie návrhu na začatie disciplinárneho konaniazo strany ministra nič nemení na tom, že aj v takomto prípade treba akceptovať zásaduprezumpcie neviny sudcu a až do doby, než bude uznaný vinným, treba na neho hľadieť akonanevinného.Samotnéprerokovanievecivdisciplinárnomkonaní nemôžeu profesionálneho sudcu vytvoriť prekážku zaujatosti voči niektorému účastníkovi konania,pretože takéto konanie predstavuje súčasť praxe sudcu a súčasne bežnú realizáciu právúčastníka konania.

V danej súvislosti považuje ústavný súd za podstatné, že v konaní o námietkezaujatosti sa rozhoduje o práve účastníka konania na nezaujatého a nestranného sudcu. Ideteda o rozhodovanie o jednom zo základných ústavných práv patriacich účastníkovikonania. Princíp prezumpcie neviny, ktorý svedčí sudcovi, môže byť dotknutýv disciplinárnom konaní, nie teda v konaní o námietke zaujatosti, v ktorom sa rozhodujeo právach účastníka konania.

Napokon sťažovateľ vytýka, že účastník konania podal námietku zaujatostioneskorene, keďže o rozhodujúcich skutočnostiach (o tvrdených pochybeniach sudcu prirozhodovaní o predbežnom rozhodovaní) sa dozvedel ešte v roku 2014, pričom počítaniezákonnej 15-dňovej lehoty od momentu doručenia listu ministerstva oznamujúceho začatiedisciplinárneho konania považuje za nesprávne. Táto skutočnosť sama osebe nie je podľajeho názoru relevantná, lebo rozhodujúce je, že podnet účastníka konania na podanie návrhuna začatie disciplinárneho konania pochádza ešte z roku 2014.

Ako na to už ústavný súd poukázal, namietaným dôvodom vylúčenia sudcu nebolojeho nesprávne rozhodovanie v konaní, ale nesporná skutočnosť, že minister podal protinemu návrh na začatie disciplinárneho konania. Za tohto stavu nemožno námietkusťažovateľa akceptovať.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2016