znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 261/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza,   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoURBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, konajúca prostredníctvomadvokáta   a konateľa   JUDr. Rastislava   Urbániho,   LL.M.,   vo veci   namietaného   porušeniajeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenompod sp. zn. 3 T 27/2014 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenompod sp. zn. 2 Tos 75/2014 a vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 4Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súduv Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 75/2014 v súvislosti s požiadavkouurýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛.

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   URBÁNI   &   Partners   s.   r.   o.,Skuteckého   17,   Banská   Bystrica,   konajúca   prostredníctvom   advokáta   a konateľaJUDr. Rastislava   Urbániho,   LL.M.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   právapodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 27/2014a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 2 Tos 75/2014, ako aj porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovorupostupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tos   75/2014   v súvislostis požiadavkou urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol obvinený zo zločinu pozbavenia osobnejslobody podľa § 182 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestnéhozákona.   V konaní bol   vzatý do   väzby   uznesením okresného súdu sp.   zn. 0   Tp   227/13z 9. decembra   2013   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   54/13z 18. decembra 2013 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku s tým,že lehota väzba plynie od 6. decembra 2013 o 22.15 h. Prokurátor podal 3. júna 2014na sťažovateľa a ďalších troch obvinených obžalobu, konanie o ktorej je vedené pod sp. zn.3 T 27/2014.

Okresný súd uskutočnil 23. januára 2015 hlavné pojednávanie, po skončení ktoréhona neverejnom zasadnutí rozhodol o zmene dôvodov väzby sťažovateľa tak, že naďalej trvádôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, súčasne zamietol žiadosť sťažovateľao prepustenie   z väzby   na   slobodu   a rozhodol,   že   nenahrádza   jeho   väzbu   dohľadomprobačného   a mediačného   úradníka.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť,o ktorej   nebolo   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   rozhodnuté,   resp.   rozhodnutieo nej nebolo sťažovateľovi doručené.

Ďalší termín hlavného pojednávania bol určený na 27. február 2015, okresný súdvšak 25. februára 2015 sťažovateľovi a jeho obhajcovi oznámil, že „Hlavné pojednávanie nariadené   na   deň   27. 02. 2015   o 10:00   hod.   bude   odročené   z dôvodu,   že   Krajský   súd v Banskej Bystrici doposiaľ nerozhodol o sťažnosti obžalovaných proti uzneseniu zo dňa 23. 01. 2015... s tým,   že termín neverejného zasadnutia na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej   Bystrici o väzbe   obžalovaných bol nariadený   na deň   26.   02.   2015 a spisový materiál v tejto trestnej veci bude zaslaný Okresnému súdu Žiar nad Hronom až po tom, ako bude písomne vypracované rozhodnutie o väzbe. Keďže spisový materiál sa v čase vykonania hlavného pojednávania zo dňa 27. 02. 2015 bude nachádzať na Krajskom súde v Banskej Bystrici nie je možné vykonať hlavné pojednávanie.“.

Sťažovateľ   poukazuje,   že   nový   termín   hlavného   pojednávania   mu   nebol   dosiaľoznámený. V tejto súvislosti namieta: „Nakoľko obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ sa nachádza stále vo väzbe, je neprípustné, aby sa prejednanie jeho veci odďaľovalo odročením hlavného pojednávania z dôvodov administratívnych, t. j. neprítomnosť súdneho spisu z dôvodu, že ani po uplynutí jedného mesiaca od sťažnosti obžalovaného voči uzneseniu z 23. 01. 2015 sa súdny spis nenachádza na konajúcom súde, čoho výsledkom je odročenie termínu hlavného pojednávania určeného... na termín 27. 02. 2015 o 10:00 hod... Takéto odročenie potom považuje   obžalovaný   za   prieťahy   spôsobené   sústavou   súdov,   najmä   Krajským   súdom v Banskej Bystrici, a následne aj Okresným súdom Žiar nad Hronom, keď bolo povinnosťou súdov podľa predmetného dohovoru vo veci rozhodovať urýchlene a prednostne, a nie tak, že rozhodovanie o väzbe trpelo niekoľkotýždňovou nečinnosťou znamenajúcou nemožnosť vykonania súdom určeného hlavného pojednávania.“

Na   základe   tejto   argumentácie   namieta,   že „jeho   vec   nie   je   rozhodovaná v primeranej   lehote“ a že   došlo   k prieťahom   aj postupom   krajského   súdu   v súvislostis neprimeranou dobou doručovania jeho rozhodnutia.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „- postupom   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   v konaní   sp.   zn.   3 T/27/2014 ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   veci   súdom   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

- prikázal   Okresnému   súdu   Žiar   nad   Hronom   vo   veci   3 T/27/2014   konať   bez zbytočných prieťahov.

- právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúce sa požiadavky urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby postupom krajského súdu porušené bolo.

- prikázal, aby bol sťažovateľ bezodkladne prepustený na slobodu.“

Sťažovateľ navrhol aj priznanie trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vecverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadochustanovených zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 27/2014

Sťažovateľ odôvodnil namietané prieťahy v postupe okresného súdu pri prerokovaníjeho   trestnej   veci   tým,   že   okresný   súd   odročil   termín   hlavného   pojednávania   určenýna 27. február 2015, pretože nemal v tomto termíne k dispozícii súdny spis, ktorý sa v tomčase nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa a ďalšíchobžalovaných proti rozhodnutiu o väzbe. Iné konkrétne okolnosti týkajúce sa napadnutéhokonania neuviedol.

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   ktorúaplikuje vo svojich rozhodnutiach aj ústavný súd, má obvinený právo na to, aby o jehotrestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťoupráva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivý   charakter   konania   tým,že zabraňuje   strate   dôkazov   alebo   oslabeniu   ich   dôkaznej   hodnoty.   Bráni   tiež   tomu,aby obvinený   bol   príliš   dlho   vystavený   zásahom   do svojich   práv   a slobôd   a neistoteo svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   konanie   začalo   na   okresnom   súde   podaním   obžaloby3. júna 2014,   teda   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   netrvalo   ani   jeden   rok,a je vedené väzobne proti štyrom obžalovaným. Sťažovateľ sa nijako nevyjadril k postupuokresného súdu v prerokúvaní veci od podania obžaloby, poukázal len na odročenie termínuhlavného pojednávania z 27. februára 2015 z dôvodu rozhodovania o väzbe na krajskomsúde.

Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach danej veci poukazuje aj na svoju judikatúru,podľa ktorej odmietne sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „celková doba konania predsúdom,   ako   aj   postup   zákonného   sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočnýchprieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03),resp.   ak   „argumenty   v sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takúintenzitu   porušenia   označeného   základného   práva,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšiekonanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   za   riadne   odôvodnenie   sťažnostije zodpovedný právny zástupca sťažovateľa a ústavný súd nie je povinný nahrádzať jehočinnosť   tým,   že   bude   dopĺňať   odôvodnenie   sťažnosti   zisťovaním   stavu   a priebehunapadnutého konania a argumentačne tak dopĺňať sťažnosť jeho klienta.

Samotná doterajšia dĺžka konania v spojení s nedostatočným odôvodnením sťažnostisignalizuje zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti. Odročenie termínu hlavného pojednávania,ktoré namieta sťažovateľ, bolo podľa názoru ústavného súdu dôvodné. Je potrebné prisvedčiťsťažovateľovi,   že   väzobná   vec   si   vyžaduje   pravidelné   určovanie   termínov   hlavnéhopojednávania v krátkych intervaloch a podľa názoru ústavného súdu okresný súd tak v jehoveci   postupoval.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   okresný   súd   určil   nasledujúci   termínhlavného   pojednávania   na   8.   apríl   2015,   a teda   nedoručenie   spisu   z krajského   súduspôsobilo   predĺženie   konania   o jeden   mesiac   a jeden   týždeň,   čo   s prihliadnutímaj na doterajšiu   dĺžku   konania   nesignalizuje   zbytočné   prieťahy   v prerokúvaní   veci.Okresnému súdu zároveň nemožno vytknúť, že včas nevyžiadal spis od krajského súdu,keďže   termín   hlavného   pojednávania   (27. február   2015)   bezprostredne   nadväzovalna termín   neverejného   zasadnutia   krajského   súdu   (26.   február   2015).   Sťažnosť   je   pretov tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ sťažovateľ namieta prieťahy v postupe okresného súdu tým, že mu do podaniasťažnosti ústavnému súdu neoznámil nový termín hlavného pojednávania, ústavný súd bysťažnosť   musel   odmietnuť   z dôvodu   neprípustnosti,   pretože   sťažovateľ   nepreukázal,   ževyčerpal možnosť domáhať sa preskúmania postupu okresného súdu podaním sťažnosti prenečinnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 75/2014

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, o veci sťažovateľa, t. j. o jeho trestnom obvinení,rozhoduje okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 27/2014. Namietaný postupkrajského súdu sa týka rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu o väzbe. Krajský súd tedanekonal o veci samej, na prerokovanie ktorej sa vzťahuje základné právo podľa čl. 48 ods. 2ústavy, podľa čl. 38 ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale jeho postup možnopreskúmať   len   v rámci   namietaného   porušenia   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   5   ods.   4dohovoru,   ktorý   obsahuje   aj   záruku   urýchleného   prerokovania   návrhu   obvinenéhona preskúmanie zákonnosti jeho väzby.

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

3. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 75/2014 v súvislosti s požiadavkou urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

Podľa judikatúry ústavného súdu požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadostio   prepustenie   z   väzby   nezodpovedá   lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejtopožiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednomstupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 255/03,IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06). Nie je však stanovená žiadna konkrétna lehota, ktorejpresiahnutím   by došlo   k porušeniu   tohto práva. Pri posudzovaní namietaného porušeniapráva   na urýchlené   preskúmanie   zákonnosti   väzby   ústavný   súd   postupuje   v súlades judikatúrou   ESĽP   (napr. Rehbock   v.   Slovinsko,   rozsudok   z   28. 11. 2000,   bod   84;Kolompar   v.   Belgicko,   rozsudok   z   24.   9. 1992,   bod   42),   každú   vec   posudzuje   podľakonkrétnych okolností prípadu, pričom prihliada najmä na postup a úkony namietanéhoorgánu a okolnosti na strane sťažovateľa.

Sťažovateľ   neuviedol,   kedy   podal   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súduz 23. januára   2015.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bola   jeho   sťažnosť   predloženána rozhodnutie   krajskému   súdu   2. februára 2015.   Z oznámenia   okresného   súduz 25. februára 2015, ktoré bolo faxom doručené aj obhajcovi sťažovateľa, ktorý je súčasnejeho   právnym   zástupcom   v konaní   pred   ústavným   súdom,   vyplýva,   že   krajský   súdrozhodoval o sťažnosti 26. februára 2015. Ústavný súd ďalej zistil, že rozhodnutie krajskéhosúdu   bolo   doručené   okresnému   súdu   6.   marca   2015,   ktorý   ho   doručil   sťažovateľovi13. marca 2015.

Samotné   rozhodovanie   krajského   súdu   tak   trvalo   24   dní   a ďalšie   dva   týždnesi vyžiadalo doručenie právoplatného rozhodnutia krajského súdu. Podľa názoru ústavnéhosúdu   sa   krajský   súd   nedopustil   ústavne   neprípustného   prekročenia   lehoty   konania.Sťažovateľ   v súvislosti   s doručovaním   uznesenia   krajského   súdu   poukazuje   na   nálezústavného súdu sp. zn. III. ÚS 43/2011. V danom prípade však išlo o inú situáciu, keďsamotné   doručovanie   právoplatného   rozhodnutia   trvalo   31   dní.   Sťažovateľovi   boloprávoplatné uznesenie krajského súdu doručené v lehote dvoch týždňov, a teda v rámcilehoty   tridsiatich   dní,   ktorá   podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   limituje   opakovanépodanie   žiadosti   o prepustenie   z väzby.   Právo   sťažovateľa   žiadať   o prepustenie   z väzbyz tých istých dôvodov preto nemohlo byť žiadnym spôsobom dotknuté.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti zjavneneopodstatnená.

Sumarizujúc   čiastkové   závery   k jednotlivým   námietkam   sťažovateľa,   ústavný   súdodmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdev celom rozsahu tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. apríla 2015