znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 261/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mézsárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti INVEST – REAL, a. s.,   Trenčianska   647/24,   Bánovce nad Bebravou, zastúpenej   advokátom   JUDr. Petrom Kočičkom, Lion Law Partners s. r. o., Horná 32, Banská Bystrica, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 20 C 41/2007-550 z 19. októbra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 154/2012-604 zo 17. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti INVEST – REAL, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti INVEST – REAL, a. s., Trenčianska 647/24, Bánovce nad   Bebravou   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   20   C   41/2007-550   z   19.   októbra   2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Co 154/2012-604 zo 17. júna 2013 a žiada vydať tento nález:

„Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 23Co/154/2012 zo dňa 17. 06. 2013, ako aj Okresný súd v Galante rozsudkom č. k. 20C/41/2007 zo dňa 19. 10. 2010 porušili základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/154/2012 zo dňa 17. 06. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 20 C 41/2007, v ktorom sa domáhal proti štrnástim odporcom zaplatenia spolu 202 404,70 € z titulu, že bez právneho dôvodu užívali v období od 25. augusta 2003 do 1. júla 2004 nebytové priestory   v   obchodnom   dome...,   ktorých   zmluvným nájomcom   bol   sťažovateľ a ktorému z tohto dôvodu vznikla škoda, resp. právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ   ako   nájomca   uzatvoril   25.   augusta   2003   s   JUDr.   D.   R.,   správcom konkurznej podstaty (ďalej len „správca konkurznej podstaty“) úpadcu M. H., obchodné meno M. H. – H., ako prenajímateľom nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bola stavba obchodného   domu...   (ďalej   len   „predmet   nájmu“)   vo   vlastníctve   úpadcu.   Konkurz   na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2-3 K 200/96 z   28.   februára   2000.   Sťažovateľ   bol   v   nájomnej   zmluve   upozornený   na skutočnosť,   že predmet nájmu mala v užívaní spoločnosť H., spol. s r. o., na základe zmluvy z 15. júna 1996   uzatvorenej   s vlastníkom   predmetu   nájmu, od ktorej   správca   konkurznej   podstaty odstúpil. Podľa čl. VI bodu 2 nájomnej zmluvy sa sťažovateľ zaviazal prevziať predmet nájmu do svojho užívania najneskôr do konca novembra 2003 spôsobom podľa čl. VI bodu 4   nájomnej   zmluvy.   Podľa   tohto   ustanovenia   nájomca   (sťažovateľ,   pozn.)   prevezme predmet nájmu od súčasného užívateľa H., spol. s r. o., a v prípade ak H., spol. s r. o., neodovzdá   nájomcovi   predmet   nájmu   na   základe   výzvy   nájomcu,   nájomca   prevezme predmet   nájmu   svojpomocne.   Odporcovia   v   konaní   tvrdili,   že   majú   uzatvorené   platné podnájomné zmluvy s H., spol. s r. o., ako nájomcom a odplatu za podnájom a služby uhrádzali tejto spoločnosti (niektorí z opatrnosti do notárskej úschovy).

Okresný   súd   o   žalobe sťažovateľa   rozhodol   (v   poradí   druhým)   rozsudkom   č.   k. 20 C 41/2007-550 z 19. októbra 2010 tak, že žalobu zamietol. Vychádzal z toho, že správca konkurznej podstaty v postavení prenajímateľa si vo vzťahu k sťažovateľovi ako nájomcovi nesplnil základnú povinnosť prenajímateľa podľa § 664 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“)   prenechať nájomcovi prenajatú vec v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie, čo je zrejmé aj z čl. VI nájomnej zmluvy, podľa ktorého si mal sťažovateľ prevziať predmet nájmu od H., spol. s r. o., a ak mu nebude takto odovzdaný, mal ho prevziať svojpomocou. Správca sa tým zbavil svojej povinnosti neprípustným spôsobom, pretože jednak útočná svojpomoc nie je dovolená   a   jednak   je   takýto   postup   správcu   v   rozpore   s § 684   Občianskeho   zákonníka výslovne   ukladajúcim   prenajímateľovi   pre   prípad   neoprávneného   zásahu   tretích   osôb do práv nájomcu vykonať potrebné opatrenia na jeho ochranu. Z vykonaného dokazovania okresným   súdom   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   nikdy   neujal   držby   nehnuteľnosti,   nikdy nedošlo k   odovzdaniu   a   prevzatiu   predmetu   nájmu sťažovateľom.   Podnájomné zmluvy, na ktoré   sa   odvolávali   odporcovia,   považoval   za neplatné.   Vychádzal   z   toho,   že   platná podnájomná zmluva predpokladá existenciu platnej nájomnej zmluvy, od ktorej sa odvíja oprávnenie nájomcu dať vec do podnájmu. Dospel k záveru, že nájomná zmluva uzatvorená 15. júna 1996 (resp. 18. júna 1996) medzi vlastníkom nehnuteľnosti a spoločnosťou H., spol.   s   r.   o.,   je   neplatná   a   medzi   týmito   subjektmi   platný   nájomný   vzťah   nevznikol. Poukázal na to, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 66/2004 o žalobe M. H. –   H.   proti   správcovi   konkurznej   podstaty   o   určenie   neplatnosti   odstúpenia   správcu konkurznej podstaty od nájomnej zmluvy z 15. júna 1996 žalobu zamietol, pretože túto nájomnú   zmluvu   považoval   za   absolútne   neplatný   právny   úkon   (absencia   podstatných náležitostí a jej uzatvorenie za nájomcu neoprávnenou osobou). Pokiaľ odporcovia tvrdili, že ich podnájomné zmluvy sa odvíjajú od nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi vlastníkom nehnuteľnosti a spoločnosťou H., spol. s r. o., 18. júna 1996, dôvody neplatnosti nájomnej zmluvy z 15. júna 1996 sa vzťahujú i na nájomnú zmluvu z 18. júna 1996. Ďalej okresný súd   vychádzal   z   toho,   že   v   konaní   nebol   preukázaný   žiaden   zmluvný   vzťah   medzi sťažovateľom   a   odporcami,   ktorí   predmety   podnájomných   zmlúv   užívali   bez   právneho dôvodu,   keď   nikdy   neuzatvorili   platnú   zmluvu   o   ich   užívaní   (ani   s vlastníkom nehnuteľnosti, ani so spoločnosťou H., spol. s r. o., ani so správcom konkurznej podstaty a ani so sťažovateľom).

Pokiaľ sťažovateľ dôvodil tým, že mu odporcovia zodpovedajú za škodu, v konaní nepreukázal naplnenie predpokladov vzniku ich zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Nie odporcovia porušili vo vzťahu k sťažovateľovi svoju právnu povinnosť, ale jediný, kto právnu povinnosť vo vzťahu k sťažovateľovi porušil, bol správca konkurznej podstaty,   ktorý   sťažovateľovi   predmet   nájmu   neodovzdal,   odkázal   ho   na   nedovolenú svojpomoc a nevykonal primerané opatrenia na jeho ochranu v zmysle § 684 Občianskeho zákonníka.   Odporcovia   boli podľa   názoru   okresného   súdu   v   objektívnom   stave   právnej neistoty, pretože neplatnosť svojich podnájomných zmlúv sami nespôsobili. Medzi konaním odporcov a vznikom škody u navrhovateľa niet príčinnej súvislosti; škoda navrhovateľa vznikla v dôsledku porušenia povinností správcu konkurznej podstaty voči navrhovateľovi. Žaloba sťažovateľa nemohla podľa názoru okresného súdu obstáť ani v prípade, ak by   mala   byť   odôvodnená   bezdôvodným   obohatením   odporcov   na   úkor   sťažovateľa. Predpokladom   vyhovenia   žalobe   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   je   vznik bezdôvodného   obohatenia   u   toho,   kto   je   žalovaný   na   jeho   vydanie.   V   konaní   bolo preukázané, že odporcovia za užívanie nebytových priestorov platili odplatu spoločnosti H., spol. s r. o., z čoho je zrejmé, že sami sa bezdôvodne neobohatili a k obohateniu mohlo dôjsť s ohľadom na neplatnosť podnájomných zmlúv iba u spoločnosti H., spol. s r. o. Okresný súd preto žalobu sťažovateľa smerujúcu proti odporcom zamietol z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, ako aj pre nedostatok ich pasívnej vecnej legitimácie.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 23 Co 154/2012-604 zo 17. júna 2013 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Rozsudok okresného súdu č. k. 20 C 41/2007-550 z 19. októbra 2010 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   23   Co   154/2012-604   zo   17.   júna   2013   nadobudol právoplatnosť 2. septembra 2013.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   20   C   41/2007-550   z   19.   októbra   2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 154/2012-604 zo 17. júna 2013 odôvodnil tým, že tieto rozhodnutia sú arbitrárne, v otázke aplikácie ustanovení § 664 a § 684 Občianskeho zákonníka   a   ich   vplyvu   na otázku   aktívnej   a   pasívnej   legitimácie   im   chýba akékoľvek odôvodnenie,   sú   nepresvedčivé,   ignorujúce   účel   a   zmysel   ustanovení   o   náhrade   škody, bezdôvodnom   obohatení,   ako   aj   ustanovení   §   664   a   §   684   Občianskeho   zákonníka s ohľadom na ich systematické zaradenie v Občianskom zákonníku, a to všetko na úkor základných práv sťažovateľa. Súdy svojvoľne uprednostnili záujmy odporcov na úkor práv sťažovateľa, nezaoberali sa a nevysporiadali sa dostatočne s argumentáciou sťažovateľa v jeho   podaniach   a   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   20   C   41/2007-550 z 19. októbra 2010 (odvolací súd v rozsudku č. k. 23 Co 154/2012-604 zo 17. júna 2013 iba poukázal na závery rozhodnutia súdu prvého stupňa). Pokiaľ okresný súd žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania, tento svoj záver založil na nesprávnej aplikácii § 664 a § 684 Občianskeho zákonníka, keď týmto ustanoveniam pripísal   väčší   význam,   ako   vyplýva   z   ich   účelu,   zmyslu   a   systematického   zaradenia v Občianskom   zákonníku.   Súdy   nevysvetlili,   prečo   mala   mať   požiadavka   na   splnenie povinností   podľa   § 664   a   §   684   Občianskeho   zákonníka   podstatný   právny   význam na posúdenie   aktívnej   a pasívnej   vecnej   legitimácie   účastníkov;   hoci   k   výkonu   útočnej svojpomoci sťažovateľ nikdy v skutočnosti nepristúpil, súdy pripisovali tejto skutočnosti význam   a   vplyv   na uplatňovaný   nárok,   ich   úvahy   sú   umelo   vytvorené,   svojvoľné a arbitrárne;   rozhodnutia   sú   založené   na   porušení   povinnosti   pri   preberaní   a   odovzdaní predmetu nájmu, hoci táto je bez významu; súdy nevysvetlili, kto mal byť tretím subjektom v zmysle § 684 Občianskeho zákonníka, namiesto ochrany sťažovateľa, ktorému právny vzťah   svedčil,   poskytli   ochranu   tomu,   kto   nerešpektoval   právo;   ak   by   týmto   tretím subjektom mal byť H., spol. s r. o., súdy nevzali do úvahy, z akých pohnútok a dôvodov sa tento   subjekt   pasoval   do   pozície   prenajímateľa   –   vedomé   nerešpektovanie   existujúceho právneho vzťahu a zamedzenie užívania oprávneným subjektom nemôže právnu ochranu požívať   a nemôže   byť   posudzované   ako   právna   prekážka   na   uplatnenie   nároku od konečného   užívateľa   nebytového   priestoru.   Pokiaľ   už   prv   krajský   súd   zrušil   skoršie rozhodnutie okresného súdu, urobil tak s poukazom na to, že okresný súd svoje rozhodnutie založil   nečakane   na   iných   právnych   záveroch   o   platnosti   zmluvy   o   nájme,   pričom sťažovateľ sa až z jeho rozhodnutia dozvedel o jeho záveroch a nemal možnosť sa k nim vyjadriť, najmä pokiaľ ide o aplikáciu § 664 a § 684 Občianskeho zákonníka. Krajský súd v rozsudku č. k. 23 Co 154/2012-604 zo 17. júna 2013 túto svoju argumentáciu prekvapivo opustil a porušil tým legitímne očakávania, ktoré pre sťažovateľa vyplynuli z jeho skoršieho rozhodnutia.   Ustanovenia   §   664 a § 684 Občianskeho zákonníka   smerujú   len   dovnútra vzťahu medzi prenajímateľom a nájomcom za situácie, keď sú ohrozované práva nájomcu treťou   osobou.   Pokiaľ   súdy   považovali   za právne   perfektný   nájomný   vzťah   medzi sťažovateľom   ako   nájomcom   a   správcom   konkurznej   podstaty   ako   prenajímateľom, nemohla   existenciu   a opodstatnenosť   bezzmluvného   vzťahu   medzi   sťažovateľom a podnájomcami spochybniť tá skutočnosť, že podnájomca sa sám rozhodol platiť nájomné niekomu inému ako tomu, komu svedčí právo. Sťažovateľ svoju aktívnu legitimáciu v spore odvodzoval   od   svojej   platnej   nájomnej   zmluvy   z   25.   augusta   2003.   Obrana   odporcov k legitímnej   požiadavke   sťažovateľa   na   platenie   nájomného   bola   po   skutkovej   stránke výrazne ovplyvnená bezprávnou vyhrážkou dodávateľa médií H., spol. s r. o. (v ktorej sa preklínala   osoba   M.   H.   ako   majiteľa   predmetu   nájmu),   ktorý   sa   vyhrážal   odporcom odpojením od médií, keď nebudú platiť nájom tejto spoločnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pola čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie týchto ich základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 41/2007-550 z 19. októbra 2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 154/2012-604 zo 17. júna 2013 je jeho presvedčenie o nesprávnosti právneho posúdenia veci oboma všeobecnými súdmi a nedostatočné odôvodnenie ich rozhodnutí.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného   súdu   č.   k.   20   C   41/2007-550   z   19.   októbra   2010.   V   súlade   s   princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti   sťažnosti   sťažovateľa,   a   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci   z   čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať a rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkach   porušenia   jeho   základných   práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 23 Co 154/2012-604 zo 17. júna 2013.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   bol   súdom,   ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   smerujúcej   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 20 C 41/2007-550 z 19. októbra 2010 pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ústavy a práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 23 Co 154/2012-604 zo 17. júna 2013.

Krajský súd rozsudok č. k. 23 Co 154/2012-604 zo 17. júna 2013 odôvodnil takto:„Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o   skutočnosti   právne   rozhodné   pre   posúdenie   navrhovateľom   tvrdeného   nároku,   ktorý vo vyčerpávajúcom   rozsahu   vykonal   dokazovanie   potrebné   na   posúdenie   uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil,   pričom   i   podľa   odvolacieho   súdu   dospel   k   správnym   skutkovým   zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil,   s poukazom   na ust.   § 219   ods.   2 O.   s.   p.,   odvolací   súd odkazuje   na správne a presvedčivé   odôvodnenie   písomného   vyhotovenia   preskúmavaného   rozsudku.   Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

K   odvolacím   argumentom   navrhovateľa   týkajúcich   sa   vykonštruovaných   úvah, nesprávnej   právnej   argumentácie   ako   aj   jednostranného   arbitrárneho   odôvodnenia rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   odvolací   súd   dáva   do   pozornosti   skutočnosť,   že prvostupňový   súd   vykonal   rozsiahle   dokazovanie   na   posúdenie   predmetného   nároku uplatneného   navrhovateľom,   uplatnený   nárok   právne   posúdil   aj   okrem   požadovaného vydania bezdôvodného obohatenia aj ako náhradu škody, pričom samotné odôvodnenie rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   je   obsiahnuté   na   38   stranách.   Prvostupňový   súd   sa vysporiadal   dostatočným   spôsobom   s   uplatneným   nárokom   navrhovateľa   a   vykonané dokazovanie podľa názoru súdu správne, logicky a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd nenachádza žiadne dôvody, prečo dať odvolateľovi za pravdu a spochybniť rozhodnutie súdu prvého stupňa. Vzhľadom na odvolacie argumenty právne rozhodné bolo posúdenie nesplnenia povinnosti prenajímateľa, základnej povinnosti upravenej v § 664 Občianskeho zákonníka   a   to   prenechať   prenajatú   vec   nájomcovi   v   stave   spôsobilom   na   dohodnuté užívanie a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať. S poukazom na čl.   IV zmluvy prenajímateľ sa neprípustne zbavil svojej povinnosti, keď nájomcu odkázal na svojpomocné prevzatie predmetu nájmu, čo je v rozpore s § 684 Občianskeho zákonníka. Nesplnenie povinnosti prenajímateľa podľa § 684 Občianskeho zákonníka malo rozhodujúci význam, pri posúdení nároku navrhovateľa, čo vyplýva aj z odvolania. Prvostupňový súd nedospel k záveru, že by nesplnenie povinnosti prenajímateľa prenechať prenajatú vec nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať malo vplyv na platnosť nájomnej zmluvy a zároveň prvostupňový súd ani neuviedol, že ustanovenia o nájme podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka majú kogentnú povahu a teda nepodliehajú zmluvnej voľnosti strán. Skúmanie zmluvného vzťahu medzi správcom konkurznej   podstaty   a   navrhovateľom   a   jeho   právnym   predchodcom   nebolo   samotným predmetom   konania   malo   však   vplyv   na   posúdenie   aktívnej   a   pasívnej   legitimácie účastníkov konania vo vzťahu k uplatneným nárokom a nedostatok vecnej legitimácie bol dôvodom zamietnutia žaloby. Navrhovateľ sa nikdy neujal držby predmetnej nehnuteľnosti, a teda nedošlo k faktickému odovzdaniu a prevzatiu predmetu nájmu, čo vyvoláva priame právne následky vo vzťahu medzi správcom konkurznej podstaty a navrhovateľom (ktorý právny   vzťah   však   nie   je   predmetom   tohto   konania).   Odvolateľ   preto   vychádza z nesprávneho názoru, že dôvodom pre zamietnutie návrhu bola aplikácia § 663 a nasl. Občianskeho   zákonníka,   ale   záver   o   nedostatku   aktívnej   legitimácie   navrhovateľa a nedostatok pasívnej legitimácie odporcov.

Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Je daná vtedy, ak jeden účastník   je   subjektom   práva   a   účastník   na   opačnej   strane   subjektom   povinnosti. Navrhovateľ je aktívne vecne legitimovaný vtedy, ak mu skutočne patrí nárok, ktorý žalobou uplatňuje a odporca je pasívne vecne legitimovaný, keď má skutočne povinnosť, ktorej splnenia   sa   na   ňom   navrhovateľ   domáha.   Nedostatok   vecnej   legitimácie   znamená,   že navrhovateľ   nie   je   nositeľom   hmotnoprávneho   oprávnenia   a   odporca   nie   je   nositeľom hmotnoprávnej povinnosti....

Navrhovateľ   svoj   nárok   uplatňoval   ako   nárok   na   náhradu   škody   a   v   priebehu konania   ako   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   podľa   ustanovení   §   451   a   nasl. Občianskeho zákonníka. Prvostupňový súd skúmal nárok navrhovateľa ako náhradu škody ako aj vydanie bezdôvodného obohatenia.

Aktívna vecná   legitimácia   pre   uplatnenie   práva zo   zodpovednosti   za   bezdôvodné obohatenie vyplýva z § 456 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie určuje subjekt, ktorý je   v   rámci   tohto   právneho   vzťahu   oprávneným.   Je   ním   ten,   na   úkor   koho   sa   predmet bezdôvodného   obohatenia   získal,   teda   ten,   koho   majetkovej   sfére   došlo   k   zmenšeniu majetku. Kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaný vyplýva z § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie určuje subjekt, ktorý je povinný   vydať   získané   bezdôvodné   obohatenie.   Je   ním   ten,   koho   majetok   sa   na   úkor druhého   bezdôvodne   zväčšil.   Majetkový   prospech   môže   spočívať   aj   v   tom,   že   majetok povinného sa nezmenšil hoci by sa zmenšiť mal, keby si obohatený za bežných okolností plnil svoje povinnosti. Všetko čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením, musí sa vydať. Pre túto povinnosť je irelevantné bez právneho významu, či ten, kto bezdôvodné obohatenie získal, bol v dobej viere alebo nie.

Odporcovia užívali nebytové priestory v OD... bez platnej podnájomnej zmluvy alebo iného   titulu   oprávňujúceho   tieto   priestory   užívať.   Odporcovia   však   za   užívanie   týchto priestorov   platili   odplatu   nájomcovi   spoločnosti   H.   s.   r.   o.,   s   ktorým   mali   uzatvorené podnájomné   zmluvy,   ktorými   sa   riadili   a   na   základe   nich   platili   dohodnuté   nájomné i úhradu   služieb,   pričom   tieto   podnájomné   zmluvy   súd   posúdil   ako   neplatné.   Preto odporcov   nemožno   považovať   za   tých,   ktorí   by   sa   bezdôvodne   obohatili   na   úkor navrhovateľa. Odporcovia realizovali užívacie právo k nebytovým priestorom bez právneho dôvodu, za toto užívanie však platili odplatu, teda ich majetok sa zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nebytový priestor. Odporcovia teda neboli pasívne vecne legitimovaní, nakoľko subjektom, na strane ktorého došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, bola v danom prípade spoločnosť H., s. r. o., ktorá prijímala plnenie z titulu užívania nebytových priestorov od odporcov.

Pri   nároku   na   náhradu   škody   sa   odvolateľ   zameral   na   splnenie   predpokladu príčinnej súvislosti, a je názoru, že užívanie nebytových priestorov odporcami bez právneho dôvodu bolo bezprostrednou, priamou príčinou vzniku škody na strane navrhovateľa a teda založilo príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti odporcov a vznikom škody navrhovateľa.

Príčinná súvislosť je predpokladom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, je to objektívna   existencia   príčinnej   súvislosti   kauzálneho   nexu   medzi   porušením   právnej povinnosti,   teda   protiprávnym   úkonom   ako   príčinou   a   škodou   vrátane   jej   rozsahu   ako následkom.   Existencia   príčinnej   súvislosti   je   nevyhnutná   bez   ohľadu   na   to,   či   ide o zodpovednosť   založenú   na   zavinení   alebo   zodpovednosť   objektívnu,   nestačí   iba pravdepodobnosť   príčinnej   súvislosti,   či   okolnosti   nasvedčujúce   jej   existenciu,   príčinnú súvislosť   je   potrebné   vždy   preukázať.   Hľadisko   časovej   súvislosti   medzi   porušením právnych povinností škodcov a skutkovou udalosťou, z ktorej vzniká škoda, nie je samo o sebe rozhodujúce; vecná súvislosť príčiny a následku je rozhodujúca, zatiaľ čo časová súvislosť   napomáha pri poskytovaní vecnej   súvislosti.   Otázka príčinnej   súvislosti   medzi určitým protiprávnym úkonom a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Súd zisťuje jej existenciu.   Medzi   protiprávnym   úkonom   a   škodou   musí   tak   existovať   vzťah   príčiny a následku.   Ak existuje vo vzťahu ku škode niekoľko relevantných príčin, je treba zistiť a vyhodnotiť vplyv a odstupňovanie teda gradáciu vo vzťahu k následku. Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy obvyklého chodu veci a skúsenosti adekvátnym   dôsledkom   protiprávneho   úkonu.   Súčasne   sa   musí   preukázať,   že   škoda   by nebola nastala bez tejto príčiny. Vždy musí ísť o priamu príčinu ako dovodila súdna prax. Prvostupňový súd pri otázke príčinnej súvislosti dospel k záveru, že k vzniku škody nedošlo v priamej príčinnej súvislosti s porušením povinnosti odporcov. V tejto súvislosti prvostupňový súd zdôraznil (a s tým sa stotožňuje odvolací súd), že medzi navrhovateľom a odporcami neexistoval žiaden zmluvný ani iný právny vzťah. Vo vzťahu k užívaniu OD... bol podstatný zmluvný vzťah založený nájomnou zmluvou medzi navrhovateľom a správcom konkurznej podstaty, k nemožnosti realizácie užívacieho práva navrhovateľa ak k vzniku škody došlo práve v dôsledku a teda v priamej príčinnej súvislosti s porušením povinností prenajímateľa,   ktorý   nesplnil   svoju   základnú   povinnosť   a   to   prenechať   prenajatú   vec nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať.   Prenajímateľ   tým,   že   nájomcu   odkázal   na   svojpomocné   prevzatie   predmetu nájmu konal v rozpore s § 684 Občianskeho zákonníka. Užívanie nebytových priestorov odporcami bez právneho dôvodu bolo nie bezprostrednou, či priamou príčinou vzniku škody na strane navrhovateľa a teda žiadnym spôsobom nemohlo založiť príčinnú súvislosť medzi porušením   právnej   povinnosti   odporcov   a   vznikom   škody   navrhovateľa.   Táto   priama príčinná   súvislosť   by   podľa   názoru   súdu   bola   daná   len   vo vzťahu   k prenajímateľovi predmetných   nebytových   priestorov,   ktorým   však   navrhovateľ   nebol.   V tejto   súvislosti odvolateľ namieta, že odporcovia sa rozhodli platiť obchodnej spoločnosti H. s. r. o. a na opakované   upozornenia   nereagovali   a   teda   ide   o vzťah   priamej   príčinnej   súvislosti   ich rozhodnutím   a   vznikom   škody   na   strane   navrhovateľa,   bol   teda   preukázaný   priamy a bezprostredný   príčinný   vzťah   medzi   konaním   odporcov   a   vznikom   škody   na   strane navrhovateľa.   Užívanie   nebytových   priestorov   odporcami   bez   právneho   dôvodu   však predstavuje sprostredkovanú príčinu vzniku škody na strane navrhovateľa, pretože priama príčinná súvislosť je daná iba vo vzťahu k prenajímateľovi týchto nebytových priestorov. Odvolateľ   vytýkal   prvostupňovému   súd,   že   sa   nezaoberal   výpoveďou   JUDr. A., z ktorej vyplynulo, že navrhovateľ voči H. aj voči odporcom postupoval vždy iba úradnou cestou a k dohodnutej svojpomoci vlastne ani nepristúpil. Prvostupňový súd sa výpoveďou JUDr. A. zaoberá na strane 7 odôvodenia rozhodnutia, výpoveď bola následne v ďalšej časti vyhodnotená vo vzájomnej súvislosti tak ako to vyplýva z § 132 O. s. p.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy   a   to   každý   dôkaz   jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom starostlivo   prihliada   na   všetko,   čo   vyšlo   za   konania   najavo,   vrátanie   toho,   čo   uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska   ich   pravdivosti   a   relevantnosti   pre   rozhodnutie.   Pri   hodnotení   dôkazov   súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten –   ktorý   dôkaz   vyhodnotiť.   Uplatňuje   sa   teda   zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Odvolací   súd   zhodne   s   prvostupňovým   dospel   k   záveru,   že   pri   vyhodnotení vykonaného   dokazovania   každého   z   vykonaných   dôkazov   jednotlivo   i   vo   vzájomných súvislostiach   nebolo   v   konaní   preukázané,   že   návrh   navrhovateľa   je   voči   odporcom dôvodný.

So zreteľom a uvedené odvolací súd vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 2 O. s. p.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý využil za splnenia zákonných podmienok možnosť danú mu ustanovením § 219 ods. 2 OSP,   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľa   o   tom,   že   krajský   súd   dostatočne neodôvodnil   svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto   argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľa neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ vo veci nastolil. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že takto čiastočne urobil odkazom na dôvody uvedené v rozhodnutí   prvostupňového   súdu.   Z   rozhodnutia   krajského   súdu   je   zrejmé,   z   akých dôvodov   rozhodnutie   okresného   súdu   ako   vecne   správne   potvrdil,   ako   aj   to,   prečo nepovažoval predpoklady vzniku zodpovednosti odporcov za škodu za naplnené a prečo považoval za vylúčené, aby na strane odporcov vzniklo na úkor sťažovateľa bezdôvodné obohatenie. Krajský súd svoje závery odôvodnil aj poukazom na ustálený výklad ustanovení o náhrade škody i o bezdôvodnom obohatení, ich účel i zmysel a vysvetlil, akým spôsobom tieto princípy aplikoval na vec sťažovateľa.

Ústavný   súd   považuje   interpretáciu   a   aplikáciu   dotknutých   ustanovení   právneho poriadku (najmä ustanovení o náhrade škody a bezdôvodnom obohatení) krajským súdom za zlučiteľnú s ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu poukazoval na aplikáciu ustanovení § 664 a § 684 Občianskeho zákonníka a ich význam pre rozhodnutie vo veci v kontexte toho, že nikdy útočnú svojpomoc nevyužil, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie krajského súdu nie je založené na týchto ustanoveniach tak, ako to popisuje   sťažovateľ.   Krajský   súd,   naopak,   veľmi   dôsledne   oddeľoval   (platný   zmluvný) právny vzťah založený medzi sťažovateľom ako nájomcom a správcom konkurznej podstaty ako   prenajímateľom   od   (neexistujúceho   zmluvného)   vzťahu   medzi   sťažovateľom a podnájomcami   a   vzťahu   podnájomcov   a   spoločnosti   H.,   spol.   s   r.   o.   (z   neplatnej podnájomnej   zmluvy).   Tomu   zodpovedá   aj   záver,   podľa   ktorého   pokiaľ   sťažovateľovi škoda vznikla, táto mu vznikla znemožnením výkonu jeho práv ako nájomcu, za ktorú mu preto zodpovedá jeho prenajímateľ (v dôsledku porušenia zákonnej povinnosti). Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie, v situácii neplatných podnájomných zmlúv toto mohlo vzniknúť iba na strane spoločnosti H., spol. s r. o., ktorá od podnájomcov plnenia prijala. Pre úplnosť považuje   ústavný   súd   za   potrebné   dodať   i   to,   že   sťažovateľ   vstúpil   ako   nájomca   do právneho   vzťahu   so   správcom   konkurznej   podstaty   ako   prenajímateľom   so   znalosťou všetkých   rozhodujúcich   okolností   (ako   to   vyplýva   priamo   z   obsahu   nájomnej   zmluvy) a musel si byť tak vedomý rizík, ktoré ho za daného stavu môžu ako nájomcu očakávať (na rozdiel od podnájomcov, ktorí sa dostali do situácie bezzmluvných užívateľov nebytových priestorov bez toho, aby mohli svoje postavenie vlastným rozhodnutím ovplyvniť). Preto rozhodnutie krajského súdu zodpovedá i princípu spravodlivého usporiadania vecí medzi dotknutými subjektmi a nie je založené iba na formalistickej aplikácii dotknutých právnych noriem.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil potvrdenie rozhodnutia súdu prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom krajského súdu pri rozhodovaní   o   odvolaní   sťažovateľa.   Z   tohto   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   uvedené   závery,   zo   skutočností,   ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia čl. 1 ústavy a podľa   názoru   ústavného   súdu   je   potrebné   považovať   argumentáciu   vo   vzťahu k uvedenému   článku   ústavy   len   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa   (III.   ÚS   149/04, II. ÚS 65/07).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014