znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 261/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C. s. r. o., zastúpenej A., s. r. o., v mene ktorej koná   advokát a konateľ JUDr.   F.   S.,   vo veci   namietaného porušenia   základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 6 Co 245/2012-112 z 5. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   C.   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 245/2012-112 z 5. decembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj listín vyžiadaných ústavným súdom v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti od Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) vyplynul tento skutkový stav:

2.1 Medzi spoločnosťou V., a. s. (teraz už S., a. s.; ďalej len „banka“), ako veriteľom a S. A. (ďalej len „žalobkyňa“) a jej manželom ako dlžníkmi bola 18. júna 2003 (podľa údajov banky však až 2. júla 2003) uzatvorená zmluva o hypotekárnom úvere, ktorý banka poskytla žalobkyni a jej manželovi, ktorí sa ho zaviazali splatiť spoločne a nerozdielne. Na zabezpečenie   pohľadávok   banky   z   uvedenej   zmluvy   bola   súčasne   uzavretá   zmluva o zriadení záložného práva na bližšie označené nehnuteľnosti v k. ú. L. (okres N.), medzi nimi aj na rozostavaný rodinný dom súp. č. 73.

V   dôsledku   nesplácania   záväzkov   dlžníkov   voči   banke   z   uvedenej   zmluvy o hypotekárnom   úvere   banka   listom   z   19.   marca   2012   požiadala   o   predčasné   splatenie hypotekárneho úveru. Následne v bližšie nezistenom čase banka oznámila žalobkyni a jej manželovi   začatie   výkonu   záložného   práva   a   navrhla   vykonanie   dobrovoľnej   dražby na založené nehnuteľnosti. Bankou poverený dražobník (spoločnosť D., s. r. o.) v júli 2012 uverejnil oznámenie, že dobrovoľná dražba sa bude konať 15. augusta 2012 v N. Deň pred konaním dobrovoľnej dražby, t. j. 14. augusta 2012, banka oznámila žalobkyni, že svoje pohľadávky zo zmluvy o hypotekárnom úvere postúpila sťažovateľke, na ktorú v dôsledku toho prešlo i záložné právo, ktoré pohľadávku zabezpečuje. Následne ten istý dražobník 4. septembra   2012   uverejnil   nové   oznámenie,   že   dobrovoľná   dražba   sa   bude   konať 4. októbra 2012 v K.

2.2 Žalobkyňa preto podala 20. (resp. elektronicky 19.) septembra 2012 okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by sa sťažovateľke zakázal výkon záložného práva na uvedených nehnuteľnostiach. Svoj návrh na nariadenie predbežného opatrenia žalobkyňa odôvodnila v podstate tým, že

a) zmluva o hypotekárnom úvere a zmluva o zriadení záložného práva obsahujú „početné neprijateľné zmluvné podmienky“, neuviedla však príklady, ktoré to sú,

b)   manžel   žalobkyne   stratil   zamestnanie   a   postupne   prerušil   kontakt   s   rodinou, v dôsledku čoho žalobkyňa zostala na platenie splátok hypotekárneho úveru a výživu rodiny sama, pričom banka nejavila ochotu ich nepriaznivú sociálnu situáciu riešiť, ale požiadala o splatenie celého úveru a vystavila žalobkyňu neprimeranému výkonu záložného práva,

c) určené miesto dražby je niekoľko stovák kilometrov od miesta nehnuteľností,

d)   výška   dlhu (11 430,82   €)   je v   hrubom nepomere k znalecky   určenej   hodnote založených nehnuteľností (49 500 €),

e) taký výkon záložného práva sa prieči dobrým mravom (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), navyše by ním došlo k neprimeranému zásahu do práva žalobkyne na majetok, obydlie a súkromný a rodinný život (čl. 20 a čl. 21 ústavy a čl. 8 dohovoru).

Vo   veci   samej   sa   žalobkyňa domáhala „ochrany   pred   neprijateľnými   zmluvnými podmienkami, zákazu výkonu záložného práva podľa záložnej zmluvy, alternatívne pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a žiadať, aby súd naplnil čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS“.

Okresný súd uznesením č. k. 7 C 251/2012-53 z 24. septembra 2012 návrhu v celom rozsahu   vyhovel,   stotožniac   sa   s   jeho   skutkovými   a   právnymi   dôvodmi   a   s   nutnosťou a naliehavosťou poskytnutia právnej ochrany žalobkyni, ktorej zákonné práva sú ohrozené. Zároveň jej uložil podať žalobu vo veci samej do 60 dní od právoplatnosti uznesenia.

2.3 Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom navrhla uznesenie okresného súdu zmeniť tak, že sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietne. Odvolanie odôvodnila tým, že

a) žalobkyňa v návrhu nijako neosvedčila dôvodnosť nároku vo veci samej, najmä neuviedla,   ktoré   zmluvné   podmienky   považuje za   neprijateľné,   a   údajnú   neprijateľnosť nijako neodôvodnila,

b)   neboli   vôbec   osvedčené   základné   skutočnosti   umožňujúce   prijať   záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť dočasná ochrana, a o bezprostredne hroziacej   ujme,   ale   naopak,   súd   prvého   stupňa   nekriticky   prevzal   skutkovú   a   právnu argumentáciu; v skutočnosti žiadna ujma neexistuje,

c)   predmet   dražby   je   neobývateľný,   čo   vyplývalo   z   dokumentácie   priloženej k odvolaniu, preto je účelové poukazovanie žalobkyne na ochranu jej obydlia,

d) „principiálne neprijateľným argumentom... je výkon záložného práva v údajnom rozpore s dobrými mravmi, spočívajúcimi v hrubom nepomere výšky pohľadávky z úverovej zmluvy...   a   hodnoty   zálohu   určenej   znalcom...“,   pretože   podľa   §   556   Občianskeho zákonníka nie je nikto povinný prijať vec alebo právo ako zábezpeku do sumy vyššej, než sú dve tretiny odhadnej ceny. Tento postup banky je v súlade s pravidlami obozretného podnikania,   pretože   záložné   právo   má   aj   uhradzovaciu   funkciu.   Navyše,   porušenie povinnosti   dlžníkov   splatiť   úver   nemožno   ospravedlniť   ich   ťaživou   sociálnou   situáciou a sankcionovať tak sťažovateľku.

2.4 Krajský súd svojím uznesením č. k. 6 Co 245/2012-112 z 5. decembra 2012 odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a napadnuté uznesenie potvrdil, pričom v odôvodnení po zopakovaní priebehu konania uviedol:

„V prejednávanej veci mieni odporca v 1. rade (t. j. sťažovateľka, pozn.) uspokojiť svoje pohľadávky z úverovej zmluvy zo dňa 18. 06. 2003 uzavretej s navrhovateľkou (t. j. žalobkyňou, pozn.) a odporcom v 2. rade (t. j. jej manželom, pozn.). Záväzok dlžníkov bol zabezpečený   zmluvou   o   záložnom   práve   k   nehnuteľnostiam   vo   vlastníctve   dlžníkov (navrhovateľky   a   odporcu   v   2.   rade).   Zostatok   nesplateného   úveru   je   11.430,82   eur. Odporca ako veriteľ nevzal do úvahy aktuálnu sociálnu a rodinnú situáciu navrhovateľky, ktorá sa sama stará a živí maloleté dieťa, keďže otec dieťaťa je v zahraničí a prerušil kontakty s rodinou a neplatil výživné, ani splátky úveru. V dôsledku tohto stavu sa dlžníci dostali   do   omeškania   so   splátkami   úveru.   Peňažný   ústav   dňa   19.   03.   2012   vyhlásil predčasnú splatnosť zostatku úveru – 11.430,82 eur a žiadal zaplatenie uvedenej sumy do 10.   04.   2012,   inak   ho   bude   vymáhať.   Následne   peňažný   ústav   14.   08.   2012   oznámil postúpenie svojej pohľadávky odporcovi v 1. rade. Už na deň 15. 08. 2012 bol určený dátum dražby nehnuteľnosti navrhovateľky v N. a odporcu v 2. rade, resp. na deň 04. 10. 2012 v K. v sídle odporcu v 1. rade.

Podľa znaleckého posudku Ing. E. S. je cena nehnuteľností 49.4758,40 (správne má byť zrejme 49 458,40, pozn.) eur. Vzhľadom na nesplatený zostatok úveru 11.430,82 eur, možno vysloviť záver, že ide o hrubý nepomer pohľadávky a hodnoty zálohu. Podľa názoru odvolacieho súdu, za aktuálnej situácie nie je prípustné poskytnúť súdnu ochranu veriteľovi, ktorý mieni neprimeraným spôsobom uspokojiť svoju pohľadávku. Realizáciou záložného práva chce pripraviť dlžníkov o ich vlastníctvo k nehnuteľnostiam, aj k domu, a to jednak v ich nepriaznivej situácii a jednak spôsobom, ktorý je k výške pohľadávky a k hodnote nehnuteľností neprimeraný.“

2.5   Uznesenie   krajského   súdu,   ako   aj   uznesenie   okresného   súdu   nadobudli právoplatnosť 8.   januára 2013,   žalobkyňa podala 7.   (resp.   elektronicky   6.)   marca   2013 žalobu, ktorou sa domáha určenia neplatnosti zmluvy o hypotekárnom úvere z 18. júna 2003 a zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ako aj zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €.

3. Proti uzneseniu krajského súdu č.   k. 6 Co 245/2012-112 z 5. decembra 2012 smeruje včas podaná sťažnosť sťažovateľky.

3.1   Sťažovateľka   v   podstatnej   časti   sťažnosti   opakuje   svoju   argumentáciu z odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu.   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   považuje uznesenie krajského súdu za extrémne nesprávne a arbitrárne, pretože právnu a logickú argumentáciu nahradil svojou „subjektívnou úvahou o vyfabulovanej nepriaznivej životnej situácii“ žalobkyne,   pričom   nezohľadnil   extrémne   nespravodlivé   dôsledky   vo vzťahu k sťažovateľke.   Krajský   súd   vykonal „krajne   nesprávnu   a   excesnú   argumentáciu a aplikáciu príslušných ustanovení, resp. niektoré ustanovenia ani nezohľadnil, a rovnako nevzal do úvahy ani zistený skutkový stav, pričom dospel k záveru, ktorý zjavne odporuje pravidlám formálnej a právnej logiky“, čím „flagrantne... porušil princíp legality v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, princíp právnej istoty účastníka konania, pričom sťažovateľa vystavil nespravodlivosti   sprevádzanej   procesným   neúspechom   v   konaní...   Ak   by   odvolací   súd aplikoval citované ustanovenia správne a v súlade s ich skutočným významom, nemohlo by dôjsť k procesnému neúspechu sťažovateľa v konaní.“.

3.2 Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„I.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 5. 12. 2012, č. k. 6 Co/245/2012-112, ktorým uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 24. 9. 2012 č. k. 7 C/251/2012-53 vo veci samej potvrdil, porušené bolo. II. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 5. 12. 2012, č. k. 6 Co/245/2012-112 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania...“

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5. Napadnutým uznesením krajského súdu nebolo rozhodnuté vo veci samej, ale bolo ním len potvrdené uznesenie o nariadení predbežného opatrenia.

5.1   Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   zaujíma   mimoriadne   zdržanlivý postoj   voči   uzneseniam   (rozhodnutiam),   ktorými   sa   len   rozhoduje   o   predbežných opatreniach, hoci dôvody tejto zdržanlivosti nie sú v judikatúre ustálené. Na jednej strane ústavný   súd   zdôrazňuje   dostupnosť   iných   prostriedkov   nápravy,   konkrétne   návrhu   na zrušenie predbežného opatrenia v konaní podľa § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (II. ÚS 81/07, č. 60/2007 Zbierky nálezov a uznesení; ďalej len „Zb. ÚS“), na druhej strane však   prízvukuje   dočasnosť,   resp.   predbežnosť   posúdenia   veci   pri   predbežnom   opatrení s tým, že takéto posúdenie nevylučuje riadne poskytnutie ochrany príslušnému základnému právu vo veci samej (porov. II. ÚS 222/04, č. 138/2004 Zb. ÚS, ako aj II. ÚS 349/08, č. 99/2008   Zb.   ÚS).   Rovnako   však   ústavný   súd   akceptuje   určité   zníženie   nárokov na dostatočnosť   zistenia   skutkového   stavu   a   obsiahlosť   právnej   argumentácie   pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, čo je odôvodnené potrebou rýchleho   rozhodnutia   o   nich   na   účely   účinnej   dočasnej   úpravy   pomerov   (porov. I. ÚS 102/05, č. 52/2005 Zb. ÚS, a v ňom citovaná prejudikatúra). Ústavný súd tak v zásade pripúšťa   obsahový   prieskum   rozhodnutí   o predbežných   opatreniach   len   z   hľadiska   ich zjavnej   protiústavnosti   a   arbitrárnosti   (porov.   už   citované   II.   ÚS   222/04,   č.   138/2004 Zb. ÚS).

5.2 S podobným prístupom sa možno stretnúť v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá sa postupne ustálila v tom smere, že predmetom ochrany tohto ustanovenia môžu byť aj konania o predbežných opatreniach, avšak   nemusia   sa   v   nich   uplatňovať   všetky   požiadavky   citovaného   ustanovenia na spravodlivé súdne konanie (porov. Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06, rozsudok veľkého senátu z 15. októbra 2009, najmä ods. 86).

5.3 Podľa ustanovenia § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je predpokladom nariadenia predbežného opatrenia buď potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov, alebo ohrozenie výkonu súdneho rozhodnutia. Je pravdou, že v prerokúvanej veci nie je odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov príliš jasné v otázke, ktorý z uvedených predpokladov   tu   považujú   za   splnený,   podľa   názoru   ústavného   súdu   tu   však   možno uvažovať   o   dočasnej   úprave   pomerov   týkajúcich   sa   záložného   práva   sťažovateľky   na nehnuteľnostiach   žalobkyne a jej   manžela, ako aj výkonu tohto   práva. Je nesporné,   že výkonom záložného práva dobrovoľnou dražbou môže dôjsť v dôsledku ustanovenia § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o zmene o doplnení zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   Zb.   o   notároch   a   notárskej   činnosti   (Notársky poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   k   prechodu   založených   nehnuteľností   na   tretiu osobu   (vydražiteľa),   pričom   rozsah   prostriedkov   nápravy   je   obmedzený   v   podstate   len na žalobu   o   neplatnosť   dobrovoľnej   dražby   (§   21   citovaného   zákona).   Tým   by   sa   ale prípadná   obrana   žalobkyne   proti   ňou   tvrdeným   neprijateľným   podmienkam   v   zmluve o úvere a záložnej zmluve a proti podľa nej neprípustnému výkonu záložného práva, ktorej sa domáha práve v prerokúvanej veci, podstatne sťažila.

Ústavný súd sa ďalej po preskúmaní návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia,   ktorý   v   podstate   predstavuje   i   odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu, nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že by tento návrh nespĺňal náležitosti ustanovené v § 75 ods. 2 OSP. Je pravdou, že tento návrh je jednoduchý a stručný, je však z neho zrejmé, že žalobkyňa poukazuje na svoju zlú sociálnu situáciu, výkon   záložného práva v rozpore   s   dobrými   mravmi   kvôli   nepomeru   pohľadávky   a   hodnoty   založených nehnuteľností,   ako   aj   na   riziko   zásahu   do   jej   obydlia   v   prípade   okamžitého   výkonu záložného práva.

Z   odôvodnenia   rozhodujúcej   časti   uznesenia   krajského   súdu   (pozri   bod   2.4)   je konečne zrejmé, že krajský súd sa stotožnil s prvými dvoma dôvodmi a za rozhodujúce pre nariadenie   predbežného   opatrenia   považoval   na   jednej   strane   zlú   sociálnu   situáciu žalobkyne, na druhej strane hodnotu zálohu štvornásobne prevyšujúceho zostatok úverovej pohľadávky   sťažovateľky.   Tým   sa   v   podstate   krajský   súd   dovolával   súladu   výkonu záložného práva s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), medzi ktoré tak zaradil   i   aspekt   určitej   sociálnej   zodpovednosti   voči   dlžníkom   nachádzajúcim   sa v nepriaznivej životnej situácii, ak následky, ktoré by výkon práva mohol mať pre tieto osoby, je vo výraznom nepomere k následkom, ktoré odloženie, resp. odopretie výkonu môže mať pre veriteľa. Tieto dôvody, ale aj zvolené odôvodnenie nepovažuje ústavný súd za ústavne neakceptovateľné. Pritom sama okolnosť, že sa sťažovateľka s týmito názormi nestotožňuje, nemá za následok zásah do jej základného práva na súdnu ochranu ani práva na   spravodlivé   súdne   konanie,   pretože   obsahom   týchto   práv   nie   je   právo   účastníka na úspech vo veci (napr. II. ÚS 4/94, č. 30/1994 Zb. ÚS).

Osobitne   je   potrebné   pripomenúť,   že   zohľadnenie   sociálnej   situácie   dlžníka (povinného)   je   možné   a   prípustné   aj   v   exekučnom   konaní   vykonávanom   súdnym exekútorom, a to v podobe tzv. odkladu exekúcie, počas ktorého možno vykonávať len úkony, ktorými sa zabezpečuje majetok povinného, nie však úkony na jeho speňažovanie. Ústavný súd nevidí dôvod, prečo by sa v procese dobrovoľnej dražby, ktorá ako celok navyše   neprebieha   pod   preventívnou   súdnou   kontrolou,   mali   uplatňovať   prísnejšie podmienky ingerencie súdu. Navyše, v prerokúvanej veci podľa názoru ústavného súdu sú následky,   ktoré   hrozia   sťažovateľke   dočasným   odložením   výkonu   záložného   práva na nehnuteľnostiach,   nepomerne   miernejšie   v   porovnaní   s   následkami,   ktoré   by   hrozili žalobkyni   okamžitým   vydražením   týchto   nehnuteľností.   Sťažovateľke   totiž   napriek predbežnému   opatreniu   zostáva   záložné   právo   zachované   (samozrejme,   s   výhradou prípadného vyhovenia žalobe žalobkyne vo veci samej, pozri bod 2.5), pričom hodnota založených nehnuteľností poskytuje podľa názoru ústavného súdu dostatočnú rezervu aj na uspokojenie   prirastajúceho   príslušenstva   (úrokov,   úrokov   z   omeškania   a   prípadného ďalšieho   príslušenstva   v   súlade   so zmluvou   o   hypotekárnom   úvere),   pokiaľ   je   tiež zabezpečené záložným právom.

6. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä taký   návrh   (taká   sťažnosť),   ktorým   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva označeného   sťažovateľkou,   pretože   nie   je   daná   jeho   vzájomná   súvislosť   s   napadnutým postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). Z uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté uznesenie krajského súdu č. k. 6 Co 245/2012-112 z 5. decembra 2012 už na prvý pohľad (prima facie)   netrpí   nedostatkami   tvrdenými   sťažovateľkou.   Ústavný   súd   preto   dospel   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   k záveru,   že   ju   treba   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú, tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2013