znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 261/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. T., H., zastúpenej advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   na   súdne   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 4 T 23/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. T.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2011 osobne   do   podateľne   doručená   sťažnosť   V.   T.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a na   súdne   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 T 23/2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením z 20. septembra 2010 bolo vznesené obvinenie proti S. K. (ďalej len „obvinený“) za prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona na tom základe, že si obvinený 19. marca 2007 požičal od sťažovateľky ako poškodenej 4 milióny Sk, následne toho istého dňa vystavil na túto sumu zmenku v prospech sťažovateľky splatnú 19. júna 2007, dosiaľ sťažovateľke požičané peniaze   nevrátil,   pričom   darovacou   zmluvou   previedol   svoj   rodinný   dom   na   syna a obchodné podiely v dvoch firmách na manželku. Robil teda také úkony týkajúce sa jeho majetku,   ktorých   výsledkom   bolo   alebo   malo   byť   to,   že   v   prípade   uplatňovania   si pohľadávok voči nemu a v konečnom dôsledku aj v exekučnom konaní nebude vlastníkom majetku, z ktorého by tieto jeho záväzky mohli byť uspokojené. Tým spôsobil sťažovateľke škodu   vo výške   4 milióny Sk (132   775,67   €).   Po   skončení   prípravného   konania podal prokurátor   okresnému   súdu   návrh   na   konanie   o   dohode   o   vine   a treste.   Na   verejnom zasadnutí   okresného   súdu   25.   februára   2011   sa   obvinený   priznal   k spáchaniu   skutku v plnom   rozsahu,   pričom   prokurátor   v   rámci   dohody   navrhol   uložiť   obvinenému   trest odňatia   slobody   v   trvaní   jedného   roka   s   podmienečným   odkladom   výkonu   trestu   na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov a zároveň, keďže nedošlo k dohode o náhrade škody medzi   obvineným   a   sťažovateľkou,   prokurátor   navrhol,   aby   okresný   súd   sťažovateľku odkázal s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Na ďalšom verejnom zasadnutí okresného súdu 9. marca 2011, keď vyšlo najavo, že nedošlo k uzavretiu dohody o škode a jej náhrade, zákonná sudkyňa vyjadrila názor (ktorý zo zápisnice z verejného zasadnutia nevyplýva), podľa ktorého predloženú dohodu o vine a treste nemožno schváliť, kým nedôjde k dohode medzi obvineným a sťažovateľkou o škode a spôsobe jej úhrady. Vyjadrila tiež názor, že navrhovaný trest je neprimerane nízky vzhľadom na výšku škody. Uviedla tiež, že vzhľadom na vysokú škodu sťažovateľku s jej nárokom na náhradu škody neodkáže na občianske súdne konanie. Napokon na ďalšom verejnom zasadnutí konanom 28. marca 2011, hoci k dohode o škode a jej náhrade medzi sťažovateľkou a obvineným nedošlo, okresný súd dohodu o vine a treste schválil a sťažovateľku odkázal s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Stalo sa tak aj napriek tomu, že obvinený na otázku okresného súdu, či nahradí škodu v rozsahu dohody, odpovedal kladne. Je preto nepochopiteľné, prečo nebol obvinený rozsudkom zaviazaný aj na náhradu škody tak, aby rozsudok mohol byť exekučným titulom. Pritom neboli naplnené zákonné podmienky na odkázanie jej nároku na občianske súdne konanie podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku. V tomto prípade však škoda bola jasne preukázaná a dokonca uznaná. Navyše škoda a jej výška   je   v   tomto   prípade   absolútnym   základom   skutkovej   podstaty   trestného   činu poškodzovania   veriteľa.   Rozsudok   okresného   súdu   vykazuje   znaky   svojvoľného rozhodnutia z dôvodu, že je v rozpore s ustanovením § 288 ods. 1 Trestného poriadku, nemá oporu v zákone a je aj v zjavnom rozpore s vykonaným dokazovaním, z ktorého boli vznik a tiež výška škody jednoznačné. Prieči sa to aj ustálenej súdnej praxi zakazujúcej odkazovať poškodeného v takýchto prípadoch na občianske súdne konanie. Rozhodnutie okresného súdu   spôsobilo   to,   že   sťažovateľka   bude   musieť   uplatňovať   svoj   nárok   samostatnou žalobou, čo potrvá určitý čas a znižuje to jej šancu uspokojiť sa z majetku obvineného, ktorý mu ešte ostal. Obvinený tak bude mať dostatok času na zbavenie sa svojho ďalšieho majetku,   pričom   nárok   sťažovateľky   sa   stane   absolútne   nevymožiteľným.   V   tejto skutočnosti vidí sťažovateľka aj zbytočné prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom nezmyselným predĺžením doby, keď dôjde k vydaniu exekučného titulu. Sťažovateľka si uvedomuje, že nejde o klasické prieťahy počas prebiehajúceho konania, ale o prieťahy pri samotnom domáhaní sa svojho práva na uspokojenie sa ako veriteľa.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy   a dohovoru   v konaní vedenom   okresný   súdom   pod   sp.   zn. 4 T 23/2011   s   tým,   aby   bol   rozsudok   okresného   súdu   z   28.   marca   2011   vo   výroku o odkázaní sťažovateľky s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie zrušený a vec bola v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania vo výške 261,82 €.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí okresného súdu sp. zn. 4 T 23/2011 z 28. marca 2011 vyplýva, že potom, ako prokurátor predniesol znenie dohody o vine a treste (pričom uviedol aj to, že výška spôsobenej škody podľa výroku v dohode o vine a treste je uznaná, a čo   sa   týka   náhrady   tejto   škody,   navrhuje   odkázať   sťažovateľku   na   občianske   súdne konanie), obvinený odpovedal na otázky zákonnej sudkyne v zmysle § 333 ods. 3 písm. a) až j) Trestného poriadku. Inter alia kladne odpovedal na otázku, či súhlasí s navrhovaným trestom, trest prijíma, podriadi sa výkonu trestu a nahradí škodu v rozsahu dohody. Právna zástupkyňa   sťažovateľky   vyjadrila   nesúhlas   s   tým,   aby   bola   sťažovateľka   odkázaná so svojím nárokom na občianske súdne konanie. Na to okresný súd podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku schválil dohodu o vine a treste medzi obvineným a prokurátorom.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 23/2011 z 28. marca 2011, ktorý sa stal právoplatným   toho   istého   dňa,   vyplýva,   že   obvinený   bol   uznaný   vinným   z   prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona. Bol za to odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov, pričom podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku bola sťažovateľka ako poškodená odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomností navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Sťažovateľka právom namieta, že z ustanovenia § 288 ods. 1 Trestného poriadku nevyplýva   možnosť,   aby   v   danom   prípade   bola   so   svojím   nárokom   na   náhradu   škody odkázaná na občianske súdne konanie, keďže výška škody nie je sporná.

Podľa § 232 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku ak nedošlo k dohode o náhrade škody, prokurátor navrhne, aby súd poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody, alebo jej časti na občianske súdne konanie, alebo iné konanie.

Podľa § 334 ods. 1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, jeho právnej kvalifikácii, primeranosti trestu, ochrannom opatrení vo vzťahu k obvinenému, ako aj o výroku o náhradu škody v rozsahu uvedenom v návrhu na dohodu o vine a treste, ak obvinený odpovedal na všetky otázky „áno“.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ako aj z nesporného skutkového stavu, podľa ktorého   sa   obvinený   v   rámci   dohody   o   vine   a   treste   na   náhradu   škody   sťažovateľke nezaviazal,   bol   návrh   prokurátora   odkázať   sťažovateľku   na   občianske   súdne   konanie v súlade so zákonom a rovnako v súlade so zákonom bolo aj rozhodnutie súdu, ktorým akceptoval procesný návrh prokurátora.

Možno   zhrnúť,   že   hoci   okresný   súd   výrok   o   náhrade   škody   nesprávne   oprel o ustanovenie § 288 ods. 1 Trestného poriadku, vecne bolo jeho rozhodnutie správne, avšak malo sa opierať o iné ustanovenie Trestného poriadku. Za daného stavu preto nemožno priznať pochybeniu okresného súdu ústavnoprávnu relevanciu.

Namietané porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy opiera sťažovateľka predovšetkým o to, že v rozpore so zákonom bola   odkázaná   so   svojím   nárokom   na   občianske   súdne   konanie.   Keďže   táto   základná premisa nie je vo svetle už uvedeného akceptovateľná, celá námietka bez ďalšieho musí byť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011