znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 261/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., F., t. č. OLÚP P., vo veci namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   a na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 1/2009 zo 4. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2009 doručená   sťažnosť   J.   S.,   F.,   t.   č.   OLÚP   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   z obsahu   ktorej vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 1/2009 zo 4. marca 2009.

Sťažovateľ vo svojej stručnej sťažnosti uviedol: „Dňa 26. 3. 2009 mi bolo doručené uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. 1 Tdo 1/2009 o odmietnutí môjho dovolania, ktoré som podal dňa 20. augusta 2008 na Okresný súd v Prešove proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 6. februára 2008, sp. zn. 3 To 53/07, v ktorom som namietal použitie Trestného poriadku účinného od 1 . januára 2006 pre porušenie mojich práv na riadnu obhajobu.

V   predmetnom   uznesení   Najvyššieho   súdu   SR   vo   výrokovej   časti   uznesenia   je uvedené, že podľa § 382, písm. d) Tr. poriadku sa moje dovolanie zamieta s odôvodnením, že dovolanie nebolo podané v súlade s citovanými ustanoveniami a zároveň oznamuje, že som bol poučený o možnosti požiadať Slovenskú advokátsku komoru o bezplatnú obhajobu v prípade, že nemám finančné prostriedky k veci, ktorej mi bola dňa 29. 1. 2009 doručená výzva. Následne som dňa 1. 2. 2009 podal na Najvyšší súd SR vyjadrenie k uvedenej výzve, kde bolo okrem iného aj žiadosť o ustanovenie obhajcu ex-offo, na čo som však nedostal žiadnu odpoveď, čomu predchádzala ešte moja žiadosť na Slovenskú advokátsku komoru o ustanovenie   obhajcu   zo   dňa   6.   2.   2009,   na   ktorú   som   taktiež   neobdržal   žiadne vyjadrenie.“

Vzhľadom na to, že sťažovateľ si nie je „vedomý svojich procesných pochybení a boli porušené moje ústavné práva“, podáva uvedenú sťažnosť pre porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 1/2009 zo 4. marca 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného práva   na   súdnu   ochranu   a na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 1/2009 zo 4. marca 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva najmä, že: „(...)   Pretože   obvinený   J.   S.   nepodal   dovolanie   v súlade   s citovanými   zákonnými ustanoveniami, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dňa 20. januára 2009 vyzval   obvineného   na   podanie   dovolania   prostredníctvom   obhajcu   a súčasne   ho   poučil o možnosti požiadať Slovenskú advokátku komoru o bezplatnú obhajobu v prípade, že nemá finančné prostriedky, a to s určením lehoty tridsiatich dní od doručenia výzvy.

Podaním zo dňa 1. februára 2009 doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 5. februára 2009 obvinený oznámil, že žiadosťou zo dňa 8. septembra 2008 požiadal Okresný súd Prešov o ustanovenie obhajcu, avšak bezvýsledne.

Takéto   oznámenie   obvineného   nebolo   možné   akceptovať,   keďže   v určenej   lehote vyššie   uvedené   nedostatky   podaného   dovolania   neodstránil.   V súvislosti   s postupom obvineného treba zdôrazniť, že zastupovanie obhajcom ustanoveným ex officio v tejto fáze dovolacieho konania nie je možné.

Keďže   teda   dovolanie   obvineného   J.   S.   nebolo   podané   v súlade   so zákonnými podmienkami ustanovení § 373 ods. 1 a § 374 ods. 2 Tr. por., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie podľa § 382 písm. d) Tr. por. odmietol, pretože ani po postupe súdu podľa § 379 ods. 1 Tr. por. neboli v danom prípade splnené podmienky dovolania uvedené v § 373 a § 374 Tr. por.“

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení   vo   veci   sťažovateľa.   Uvedený   výklad   najvyššieho   súdu   však   nie   je   možné považovať   za   odporujúci   čl.   46 ods.   1 ústavy.   Ústavný   súd pri   uplatňovaní   právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba dovolanie sťažovateľa odmietnuť, teda na zistený skutkový stav interpretovať a uplatňovať súvisiace právne   predpisy   práve   takýmto   spôsobom,   a nie   iným,   a tým   zároveň   podľa   názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne) odpovedal aj na argumentáciu   sťažovateľa,   podľa   ktorej   toto   zákonné   ustanovenie   treba   vykladať a uplatňovať odlišne.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného,   pokiaľ   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnutým rozhodnutím malo dôjsť aj k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba dodať, že práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého   sťažovateľ   namieta,   sa   možno   domáhať   len   v   medziach   a   za   podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva, že sťažovateľ neuplatnil svoje práva v medziach zákona pred všeobecnými súdmi, preto k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu v danom prípade ani nemohlo dôjsť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2009