znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 261/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I č. k. 11 C 171/06-37 z 1. februára 2007 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 96/07-45 z 28. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2007   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 171/06-37 z 1. februára 2007 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 96/07-45 z 28. septembra 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že označeným uznesením č. k. 11 C 171/06-37 z 1.   februára   2007   okresný   súd   konanie   o žalobe   sťažovateľa   o „ochranu   osobnosti a nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peniazoch“ zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku za žalobný   návrh,   a   toto   rozhodnutie   bolo   na   základe   odvolania   sťažovateľa   potvrdené v odvolacom konaní uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 96/07-45 z 28. septembra 2007. Sťažovateľ   v sťažnosti   vyjadruje   svoju   nespokojnosť   s uvedenými   rozhodnutiami s odôvodnením, že mal byť zo zákona oslobodený od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm.   i)   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992 Zb.   o súdnych   poplatkoch a poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdnych poplatkoch“).

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn.: 11 C /171/2006 a Krajský sud Bratislava v konaní sp. zn.: 3 Co/96/07-45 porušili základné práva D. B. garantované čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 medzinárodného dohovoru, Krajsky súd Bratislava porušil aj čl. 13 - právo na účinný opravný prostriedok medzinárodného dohovoru.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I 11 C/171/06-37 zo dňa 01. 02. 2007, a uznesenie Krajského súdu Bratislava 3 Co/96/07-45 zo dňa 28. 09. 2007 a prikazuje Okresnému súdu Bratislava I opäť konať.

Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava sú povinní zaplatiť primerané zadosťučinenie každý vo výške 100.000.-Sk do 15 dní od doručenia Nálezu Ústavného súdu SR MUDr. D. B.

Okresný   súd   Bratislava   I   zaplatí   trovy   advokáta   a   konania   do   15   dní   od   dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je posúdenie, či rozhodnutím okresného súdu č. k. 51 C 221/06-61 z 8. augusta 2006 a rozhodnutím krajského súdu č. k. 4 Co 430/06-74 z 27. júla 2007 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím okresného súdu č. k. 11 C 171/06-37 z 1. februára 2007

Ústavný súd konštatuje, že v prípade nespokojnosti s rozhodnutím okresného súdu č. k. 11 C 171/06-37 z 1. februára 2007 mal sťažovateľ možnosť domáhať sa jeho zmeny využitím účinného prostriedku nápravy (odvolania) v systéme všeobecných súdov, ktorý sťažovateľ napokon aj využil.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 11 C 171/06-37   z 1.   februára   2007   podal   sťažovateľ   19.   februára   2007   odvolanie, pričom odvolací krajský súd odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva   z čl. 127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu   konkrétnemu   právu   alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická   osoba   nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní   pred   iným   štátnym   orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).

Inými slovami, ak je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody   oprávnený   konať alebo rozhodovať   iný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po predbežnom   prerokovaní   odmietne   pre   nedostatok   svojej   právomoci.   Zo   zisteného skutkového stavu je zrejmé, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 C 171/06-37 z 1. februára 2007, ktorým okresný súd zastavil konanie o žalobe sťažovateľa pre nezaplatenie súdneho poplatku,   bolo   preskúmané   už   v odvolacom   konaní   krajského   súdu   vedenom   pod sp. zn. 3 Co 96/07.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím krajského súdu č. k. 3 Co 96/07-45 z 28. septembra 2007

Sťažovateľ namietal, že jeho právo na spravodlivé súdne konanie bolo porušené aj uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 96/07-45 z 28. septembra 2007, ktorým krajský súd neprehodnotil   rozhodnutie   okresného   súdu   a toto   potvrdil   napriek   skutočnosti,   že sťažovateľovi nemal byť podľa jeho názoru vôbec vyrúbený súdny poplatok za žalobný návrh,   pretože   podľa   neho   konanie   o jeho   žalobe   podlieha   zákonnému   oslobodeniu   od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm. i) zákona o súdnych poplatkoch.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že podľa § 4 ods. 1 písm. i) zákona o súdnych   poplatkoch   zákonnému   oslobodeniu   od   súdnych   poplatkov   podlieha   konanie vo veci nečinnosti orgánu verejnej správy.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že žaloba podaná okresnému súdu 23. októbra 2006 bola žalobou „O   ochranu   osobnosti   a nemajetkovú   ujmu   vyjadrenú   v peniazoch“,   pričom problematika ochrany osobnosti   a s tým súvisiacich   nárokov je upravená v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy je upravené v § 250t Občianskeho súdneho   poriadku,   pričom   z ods.   1   tohto   ustanovenia   je   zrejmé,   že   v tomto   konaní   sa žalobca   domáha,   aby   „súd   vyslovil   povinnosť   orgánu   verejnej   správy   vo   veci   konať a rozhodnúť“,   t. j.   účelom   tohto   konania   nie   je   náhrada   škody,   ale nárok   na   zjednanie nápravy v nepružnom postupe orgánu verejnej správy.

Z   uvedeného   je   nepochybné,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   pod sp. zn. 11 C 171/06,   ktoré   sťažovateľ   inicioval   podaním   žaloby,   nie   je   konaním   proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré by v zmysle § 4 ods. 1 písm. i) zákona o súdnych poplatkoch podliehalo ex lege oslobodeniu od súdnych poplatkov.

Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že ani v žalobe, ani v reakcii sťažovateľa z 22. decembra 2006 na výzvu okresného súdu z 5. decembra 2006 (vo výzve je nesprávne uvedený rok „2005“, pozn.) na zaplatenie súdneho poplatku sťažovateľ okrem svojej argumentácie odvolávajúcej sa na § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nežiadal priznať mu oslobodenie od súdnych poplatkov a ani po vydaní zastavujúceho uznesenia okresného súdu sťažovateľ v zmysle § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch nezaplatil dodatočne   súdny   poplatok   do   konca   lehoty   na   podanie   odvolania,   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   krajský   súd   odobril   vecnú   správnosť   rozhodnutia   okresného   súdu,   ktorý aplikoval na daný prípad ustanovenie § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch spôsobom, ktorý je dostatočný, ústavne akceptovateľne zdôvodnený a nedá sa mu vyčítať arbitrárnosť. O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 44/08).

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Napokon ústavný súd poznamenáva, že z petitu sťažnosti síce vyplýva, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu č. k. 3 Co 96/07-45 z 28. septembra 2007 namieta aj porušenie práva na účinný prostriedok   nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti nevyplýva čím, resp. akým konaním sa krajský súd mal v označenom konaní dopustiť porušenia tohto práva. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti teda neuviedol žiaden argument na podporu jeho požiadavky vysloviť ním požadované porušenie práva zaručeného v čl. 13 dohovoru. Ústavný súd uvádza, že len tvrdenie sťažovateľa o porušení práva alebo slobody bez konkrétneho zdôvodnenia čím, resp. akým postupom malo k jeho porušeniu dôjsť, nepostačuje na to, aby ústavný súd jeho porušenie vyslovil. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia   a trovách   konania   je   podmienené   vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2008