znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 261/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť D. K., S. K. a T. K., všetci bytom B., a M. K., B., všetci zastúpení advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 38 D 226/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   D.   K.,   S.   K.,   M.   K.   a T.   K.   o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2007   doručená   sťažnosť   D.   K.,   S.   K.,   T.   K.,   všetci   bytom   B.,   a M.   K.,   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“), všetci zastúpení advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 D 226/2006.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   podali   dva   návrhy   na   prerokovanie novoobjaveného   dedičstva   po   zomrelom   M.   K.,   ktoré   boli   podané   6. februára   2006 a 19. mája 2006. Ďalej uviedli, že okresný súd vo veci vôbec nekonal a až 26. apríla 2007 vydal uznesenie, ktorým spojil veci na spoločné konanie.

Pretože okresný súd vo veci nekonal, podali 13. apríla 2007 sťažnosť predsedníčke okresného   súdu   na   postup   tohto   súdu,   ktorú   predsedníčka   vo   svojej   odpovedi   uznala za opodstatnenú. Okresný súd po vybavení sťažnosti urobil prvý úkon vo veci 23. mája 2007.

Sťažovatelia sú toho názoru, že postupom okresného súdu boli porušené ich základné práva na konanie vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   preto navrhujú, aby vo veci   bolo vydané rozhodnutie:

„Základné   práva   sťažovateľov   I.   D.   K.,   II.   S.   K.,   III. M.   K.   a IV.   T.   K.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   bolo   porušené postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaniach vedených pod sp. zn. 38 D 226/2006 a sp. zn. 38 D 837/2006.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava IV, aby v konaní vedenom pod sp. zn.   38   D   226/2006   konal   bez   zbytočných   prieťahov   v súlade   s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd priznáva sťažovateľom I. D. K., II. S. K., III. M. K. a IV. T. K. primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 100.000,- Sk (spolu 400.000,- Sk). Okresnému súdu   Bratislava   IV   ukladá   povinnosť   vyplatiť   sťažovateľom   finančné   zadosťučinenie každému vo výške 100 000,- Sk, spolu 400.000,- Sk a uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 23.043,- Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. S. J.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažnosť,   ktorou sťažovatelia namietali porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 38 D 226/2006, predmetom ktorého je návrh na prerokovanie novoobjaveného dedičstva, je zjavne neopodstatnená.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať o zbytočných   prieťahoch   (napr.   IV.   ÚS   343/04, III. ÚS 59/05, III. ÚS 222/07).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že namietané konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 38 D 226/2006 trvá od 7. februára 2006. (Uznesením okresného súdu z 26. apríla 2007 bolo toto konanie spojené s konaním vo veci vedenej tým istým súdom   pod   sp.   zn.   38   D   837/2006,   ktoré   začalo   19.   mája   2006   a ďalej   bolo   vedené pod sp. zn.   38   D   226/2006).   V priebehu   konania,   ale najmä   po   podaní   sťažnosti sťažovateľov na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu (13. apríla 2007) tento súd vykonal   viaceré   procesné   úkony,   v rámci   ktorých   uznesením   spojil   dve   začaté   konania s rovnakým   predmetom,   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov   na oznámenie   adresy dedičky   T.   K.   a 16.   augusta   2007   poveril   súdnu   komisárku   JUDr. J.   na   vykonanie potrebných úkonov vo veci prerokovania dedičstva. Notárska kancelária 17. augusta 2007 požiadala Katastrálny úrad B. o zaslanie listu vlastníctva č. 3189/21.

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci   aj   v trvaní   niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, či práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď sa vyskytli   opakovane   a zároveň   významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (či v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01), prípadne   návrhu   buď   nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07, III. ÚS 222/07).

Ústavný   súd je toho   názoru, že doterajšia   dĺžka   konania s prihliadnutím   na úkony okresného súdu a súdnej komisárky realizované v danej veci zatiaľ vylučujú, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov už pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľov o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ako   aj   náhrady   trov   konania sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007