znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 261/06-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha o sťažnosti JUDr. H. S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. H. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   prejednanie   jeho záležitosti podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   171/2005   z 27.   apríla   2006 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2006 doručená sťažnosť JUDr. H. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „1.   Okresný   súd   Bratislava   V rozsudkom   zo   14.   apríla   2005   uložil   vydavateľovi denníka povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľovi za difamujúce tvrdenia, titulom náhrady nemajetkovej ujmy zaplatiť mu sumu 3 mil. Sk a nahradiť mu trovy konania v sume 152.000 Sk, všetko v lehote do 3 dní.

2. Krajský súd v Bratislave na odvolanie vydavateľa rozsudkom z 8. decembra 2004 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, lebo sa stotožnil so všetkými jeho skutkovými a právnymi závermi, vyslovenými v napadnutom rozsudku.“.

Najvyšší súd rozsudkom z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zrušil rozsudok prvostupňového   aj odvolacieho   súdu,   keď   rozhodnutiam   vydaným   týmito   súdmi   vytkol nedostatok riadneho odôvodnenia, ktoré považoval za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, čo zakladá prípustnosť aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   a nielen „inú   vadu   konania“. Najvyšší   súd   ako dovolací   súd   uzavrel,   že   „v prípade   dovolaním   napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave tak nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia mal za následok porušenie práva žalovanej (a inak i žalobcu) – rozumej sťažovateľa, na spravodlivé súdne konanie. Pretože   šlo   o rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nenapadnuteľné   riadnym   opravným prostriedkom, ktorým odvolací súd nenapravil rovnaké nedostatky rozhodnutia súdu prvého stupňa, z dôvodov opísaných už vyššie bolo treba mať za to, že rozsudkom súdu prvého stupňa   v spojení   s potvrdzujúcim   rozsudkom   odvolacieho   súdu,   pri   vypravení   oboch rozsudkov nenáležitými (nedostatočnými) odôvodneniami, bola žalovanému (dovolateľovi) odňatá reálna možnosť konať pred súdom.“.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol: «Sťažovateľ   –   navrhovateľ   sa   domnieva,   že   napadnutým   rozsudkom   dovolacieho súdu boli porušené jeho základné práva zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len „ústavy“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovoru“), ktoré svojou povahou spadajú do právneho inštitútu práva na spravodlivý proces   a garantujú   právo   každého   žiadať   od   nezávislého a nestranného   súdu,   ochranu svojho práva zákonom stanoveným spôsobom.».

Sťažovateľ argumentuje vo svojej sťažnosti takto: „Konanie   o dovolaní,   rovnako   ako   dovolanie   samo,   podlieha   pomerne   prísnemu procesnému režimu; je tomu tak preto, že tento (opravný) procesný prostriedok má výrazné rysy   mimoriadnosti,   pre   ktorú   zákon   presne   vymedzuje   rámec   prieskumu   dovolaním napadnutého   rozhodnutia,   ale   najmä   možnosť   zasiahnuť   nielen   do   právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia.

Dovolací   súd   tento   rámec   zreteľne   prekročil,   preto   sa   navrhovateľ   (sťažovateľ) opodstatnene domnieva, že došlo rozsudkom Najvyššieho súdu SR k porušeniu citovaných základných práv najmä v nasledujúcich skutočnostiach:

1. Právu na spravodlivý proces prislúcha právo každého, aby (nestranný a nezávislý) súd pri hľadaní práva dbal stanoveného, t. j. zákonného postupu; takým postupom možno však rozumieť len celkom bezvýhradné a bezvýnimočné rešpektovanie procesných predpisov a kautel z nich vyplývajúcich na strane obidvoch účastníkov konania.

a) Porušenie niektorých z týchto noriem, a to v dôsledku svojvôle konajúceho súdu, najmä v prípade, pokiaľ právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácie odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú,   potom   zakladá   dotknutie   základného   práva   alebo   slobody,   garantovaného ústavou alebo Dohovorom. Práve o taký prípad sa v prejednávanej veci jedná.

b) Pri úvahe o predvídateľnosti zákona je to súdne rozhodnutie, ktoré - aj keď nemá klasický   precedenčný   charakter   -   zákon   interpretuje,   prípadne   ho   aj   dotvára   a   jeho relevantná konštantnosť garantuje právnu istotu a zaisťuje i všeobecnú dôveru v právo. To sa   týka   hlavne   Najvyššieho   súdu   SR,   ktorý   je   vrcholným   súdnym   orgánom   v   oblasti všeobecného súdnictva. Tým prirodzene nie je popierané, že sa judikatúra súdu so zreteľom na celý rad aspektov, hlavne s prihliadnutím k zmenám spoločenských podmienok, môže vyvíjať a meniť.

To   však nič   nemení na skutočnosti,   že   sa v súdenej   veci   napadnuté   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR principiálne odchýlilo od doteraz jednoznačne konštantného právneho názoru (porov. R 111/1998 Zb. stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR ap.), že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., ale bez toho, že by tento   postup   racionálne   odôvodnil;   doterajší   výklad   citovaných   ustanovení   (porov.   aj R 37/1993,   R   6/2000   atď.)   jednoducho   ignoroval,   čím   sa   dopusti!   svojvoľnosti   pri   ich aplikácii.

c) Nezrozumiteľná je aj tá časť odôvodnenia napadnutého rozsudku (viď 1/3/b/i/ tohto návrhu), ktorá popiera bežnú prax súdov, podľa ktorej ak žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne pravdivosti tvrdenia, že sťažovateľ bol kandidátom a členom KSS (...), potom nižším súdom nezostalo, než len satisfakčnej žalobe vyhovieť na základe tvrdenia žalobcu,   že   ním   nebol.   V   tomto   smere   je   absurdná   požiadavka   dovolacieho   súdu, preukazovať pravdivosť istých tvrdení, pretože je to nemožné.

d)   Zavádzajúce   je   aj konštatovanie   Najvyššieho súdu SR   ohľadne   nerozlišovania faktov   a   hodnotiacich   úsudkov,   pretože   opak   vyplýva   zreteľne   z   odôvodnenia   rozsudku okresného súdu na str. 10-11 a krajského súdu na str. 11 -12.

e) Podobný záver možno vysloviť aj ohľadne judikatúry ESĽP, lebo obidva nižšie súdy rozhodovali výslovne v kontexte tejto judikatúry... (viď str. 11, tretí odsek rozsudku okresného súdu a str. 10-11 rozsudku krajského súdu); tu možno však konštatovať, že buď dovolací súd nepozná celú judikatúru tohto súdu, dotýkajúcu sa čl. 10 Dohovoru, najmä odseku 2, z ktorého vyplýva, že ktokoľvek vykonáva práva a slobody garantované prvým odsekom tohto článku, má určité povinnosti a nesie určitú zodpovednosť. Medzi ne patri aj záväzok vyhnúť sa urážlivým útokom voči sudcom v záujme zachovania riadneho chodu spravodlivosti a súdnej moci, alebo keďže sa mu to nehodilo, potom ďalšia relevantná judikatúra ohľadne ochrany sudcov pred neoprávnenými zásahmi, zostala zamlčaná.

f) Aj ostatná námietka ohľadne prisúdenia sumy 3 mil. Sk je v rozpore s vykonanými skutkovými a právnymi závermi nižších súdov, ktoré výslovne zdôraznili, že podľa najnovšej judikatúry   môže   byť   občianskoprávna   ochrana   osobnosti   v   súčasných   podmienkach v určitých prípadoch účinná len vtedy, ak aj výška plnenia bude odstraňujúcim účinkom pôsobiť preventívne ako na rušiteľa, tak na všetkých ostatných (porov. napr. rozh. BGH z 5. decembra 1995 č. VI ZR 332/94, z 12. decembra 1995, č. VI ZR 223/94 a pod.).“.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „a) Najvyšší súd SR rozsudkom z 27. apríla 2006, sp. zn. 4 Cdo 171/2005, porušil základné   právo   JUDr.   H.   S.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   4   (čl.   6   ods. 1 Dohovoru) v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

b) Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 171/2005, z 27. apríla 2006 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

c) Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť JUDr. H. S. trovy právneho zastúpenia v sume 6.280 Sk - zatiaľ dva úkony právnej pomoci po 2.501 Sk + 950 Sk 19% DPH + 328 Sk režijný paušál - na účet právnej zástupkyni JUDr. E. Ľ. do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.“.

Súčasne požiadal o prednostné prerokovanie sťažnosti z dôvodu, že vo veci bude konať opäť Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) ako súd prvého stupňa.

Ústavný   súd   návrh   na   začatie   konania   predbežne   prerokoval   podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   v spojení   s čl.   1   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   prejednanie   svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006, prijal sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Po   prijatí   sťažnosti   na   výzvu   ústavného   súdu   sťažovateľ   uviedol,   že   netrvá   na nariadení ústneho pojednávania.

Najvyšší súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril takto:„Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vytýka Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, že svojím   rozsudkom   sp.   zn.   4   Cdo   171/2005   z 27.   apríla   2006   zasiahol   do   jeho   práv garantovaných   v čl.   46   ods.   1,   4   a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. Navrhol, aby Ústavný súd Slovenskej republiky toto rozhodnutie zrušil a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   namietal,   že   Najvyšší   súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval v napadnutom rozhodnutí ako dovolací súd porušil jeho právo na súdnu ochranu tým, že sa odklonil od doteraz jednoznačne konštatovaného právneho názoru, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., bez toho, aby tento postup racionálne odôvodnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. decembra 2004 sp. zn. 2 Co 200/04 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 14. apríla 2004 č. k. 46 Coch 2/2003-72 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v rozsudku   (na   strane   5   až   7)   odôvodnil   svoj právny   záver,   podľa   ktorého   nedostatok   riadneho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia zakladá prípustnosť   dovolania   v zmysle   § 237   písm.   f)   O.   s.   p.   Poukázal   pritom aj   na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia považuje za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania odlišne od doteraz zaužívanej praxe najvyššieho súdu. Rozhodnutie ústavného súdu v danej veci bude preto pre rozhodovaciu prax najvyššieho súdu nanajvýš prospešným judikátom.   Keďže   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci, súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.“.

V odôvodnení   rozhodnutia   sp.   zn.   4   Cdo   171/2005   namietanom   sťažovateľom   je uvedené:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,   že   dovolanie   podala   včas   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.)   riadne   zastúpená   účastníčka konania (§ 241 ods. 1 druhá veta O. s. p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je takýto opravný prostriedok prípustný. Pretože dovolaním podaným ešte pred   účinnosťou   zákona   č.   341/2005   Z.   z.   bol   napadnutý   v   poradí   prvý   potvrdzujúci rozsudok krajského súdu, ktorý nepatrí a ani nikdy nepatril do skupiny tých rozsudkov, ktoré má na mysli ustanovenie § 238 O. s. p. (teda ustanovenie vymedzujúce podmienky prípustnosti   dovolaní   proti   rozsudkom   odvolacích   súdov),   prípustnosť   dovolania   podľa § 238 O. s. p. neprichádzala do úvahy. Vzhľadom na zákonnú povinnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 242 ods. 1 vety druhej O. s. p. sa však bolo potrebné zaoberať i   prípadnou   existenciou   vád   uvedených   v   ustanovení   §   237   O.   s.   p.   a   to   osobitne   so zameraním sa na vadu tvrdenú dovolaním (keď podľa argumentácie v dovolaní malo dôjsť k odňatiu   možnosti   žalovanej   ako   účastníčky   konania   konať   pred   súdom   v   dôsledku nenáležitého postupu nižších súdov).

Podľa § 237 písm. f) a g) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,   alebo   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O. s. p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.   Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra   1994,   séria   A,   č.   303-A),   Komisie   (napr.   stanovisko   vo   veci   E.R.T.   c/a Španielsko   z roku   1993,   sťažnosť   č.   18390/91)   a   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie   považovať   aj   nedostatok   riadneho   a   vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia.   Požiadavky   na   riadne   odôvodnenie   rozsudku   súdu   vo   vnútroštátnych podmienkach   Slovenskej   republiky   ustanovuje   §   157   ods.   2   O.   s.   p.,   podľa   ktorého v odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ   (žalobca)   domáhal   a   z   akých dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie   rozsudku   bolo   presvedčivé.   Korektným   a   i   ústavne   konformným   výkladom citovaného   ustanovenia   O.   s.   p   pritom   treba   dospieť   k   záveru,   že   s   tam   uvedenými požiadavkami   je   v   rozpore   nielen   úplný   či   čiastočný   nedostatok   (absencia)   dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho   skutkovými   zisteniami,   resp.   prípad,   keď   právne   závery   zo   skutkových   zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie   jednotlivých   dôkazov,   z   ktorých   mali   byť   tieto   zistenia   vyvodené.   Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu   na   strane   druhej   sa   účastníkovi   konania   (okrem   upretia   práva   dozvedieť   sa   o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)   odníma možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia   prípadných   riadnych   alebo   mimoriadnych   opravných   prostriedkov.   Ak   potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. I s prihliadnutím na obsah vyššie zmienenej judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   Komisie   a   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky to však znamená, že za prekonaný treba považovať názor považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (R 11/98).

Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   bolo   takouto   vadou   postihnuté   i   konanie   pred odvolacím súdom v prejednávanej veci (a inak i jemu predchádzajúce konanie pred súdom prvého stupňa).

Z   obsahu   spisu   je   totiž   zrejmé,   že   žalobca   sa   domáhal   proti   žalovanej   ochrany osobnostných práv (práva na česť a dôstojnosť) a to ako vo forme poskytnutia morálneho zadosťučinenia uverejnením ospravedlnenia,   tak i vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V žalobnom návrhu (tzv. petite) pritom formuloval ospravedlnenie majúce byť poskytnuté   žalovanou   takým   spôsobom,   že   v   ňom   nepravdivosť   údajov   obsiahnutých v bližšie   nekonkretizovaných článkoch   uverejnených žalovanou   v období   označenom len časovým   rozpätím   (od   12.   8.   2002   do   10.   12.   2002)   zároveň   odôvodňoval   vlastnými opačnými   (protichodnými)   tvrdeniami   (tvrdením   opaku).   Medzi   odôvodnením   rozsudku odvolacieho súdu a potvrdzujúcim výrokom takéhoto rozsudku v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti   žalovanej   na   ospravedlnenie   sa   žalobcovi   v   znení   požadovanom   v   žalobe (formulovanom v jej petite) je potom zjavný rozpor vyplývajúci z toho, že kým v odôvodnení je   nepravdivosť   údajov   vyvodzovaná   z neunesenia   dôkazného   bremena   žalovanou („odporca súdu žiaden dôkaz... nepredložil“, „neoznačil žiaden dôkaz“, „nevyprodukoval žiaden   dôkaz“),   vo výroku   je   táto   nepravdivosť   odôvodňovaná   opačnými   tvrdeniami žalobcu   („lebo   nikdy   nebol   kandidátom   ani   členom   KSS,   nikdy   nesúdil   v   politických procesoch...“). Ak v konaní ide o ochranu osobnosti proti tvrdeným zásahom spočívajúcim v uverejnení určitých údajov, dôkazné bremeno na preukázanie pravdivosti takýchto údajov zaťažuje žalovaného (tu žalovanú). Znamená to, že žalovaná je povinná predložiť, resp. aspoň označiť dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení (uverejnených údajov) a žalobca nemá povinnosť preukazovať nepravdivosť uverejnených údajov. Pokiaľ však vo formulácii   ospravedlnenia   požadovanej   žalobcom   má   byť   nepravdivosť   údajov uverejnených   žalovanou   vyvodzovaná   z   opačných   tvrdení   žalobcu   (teda   z   pravdivosti takýchto tvrdení), musí byť z odôvodnenia rozsudku súdu zrejmé, z akých dôkazov vyplynuli skutkové zistenia o pravdivosti tvrdení žalobcu.

V prejednávanej veci však z odôvodnenia rozsudku žiadneho z nižších súdov (teda z rozsudku odvolacieho súdu ani z rozsudku súdu prvého stupňa) nie je zrejmé, z akých dôkazov tieto súdy vyvodili skutkové zistenia a teda mali aj preukázané, že žalobca nikdy nemal postavenie alebo sa nepodieľal na činnostiach opísaných v petite žaloby (a následne i v   prvom   výroku   rozsudku   súdu   prvého   stupňa),   resp.   že   sa   ani   raz   nedopustil ktoréhokoľvek z konaní, ktoré by žalovanou mohlo byť prezentované spôsobom, ktorého adekvátnosť z hľadiska rešpektovania práva na ochranu osobnosti je práve predmetom sporu. Okrem uvedeného z odôvodnenia rozsudkov oboch nižších súdov nevyplýva, ktoré konkrétne uverejnené údaje (s výnimkou článkov týkajúcich sa prepustenia I. L. na slobodu považovaných súdom prvého stupňa za hodnotiace úsudky) treba považovať za fakty a ktoré za hodnotiace úsudky, hoci takéto rozlíšenie je z hľadiska hodnotenia ich pravdivosti a i z hľadiska dôkaznej povinnosti v konaní rozhodujúce. Najmä podľa záverov judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   treba   starostlivo   rozlišovať   medzi   faktami a hodnotiacimi   úsudkami.   Kým   existencia   faktov   môže   byť   preukázaná,   pravdivosť hodnotiacich   úsudkov   dokazovaniu   nepodlieha.   Nemožno   totiž   splniť   požiadavku   na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho úsudku a takáto požiadavka sama osebe porušuje slobodu názoru, ktorá tvorí súčasť práva chráneného článkom 10 Dohovoru (Lingens c/a Rakúsko).   Tam,   kde   vyhlásenie   prerastie   do   hodnotiaceho   úsudku,   môže   primeranosť zásahu (teda obmedzenie práva na slobodu prejavu) závisieť na tom, či existuje dostatočný skutkový   základ   pre   napadnuté   vyhlásenie,   pretože   dokonca   aj   hodnotiaci   úsudok   bez akéhokoľvek   skutkového   základu   na   jeho   podporu   môže   byť   prehnaný   (Feldek   c/a Slovensko). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku v prejednávanej veci síce uviedol, že zo strany žalovanej došlo k zjednodušeniu vedúcemu k úplnému skresleniu faktov a k nemiestnemu   zveličovaniu,   v   tejto   súvislosti   sa   však   argumentačne   nevysporiadal s konštatnou   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   hranice prípustnej kritiky sú vo vzťahu k osobe činnej vo verejnej funkcii širšie ako vo vzťahu k súkromnej   osobe   (Oberschlick   c/a   Rakúsko),   že   novinárska   sloboda   tiež   zahŕňa   možné uchýlenie   sa   k určitému   stupňu   preháňania   alebo   dokonca   provokácie   (Prager   a Oberschlick c/a Rakúsko) a že sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú považované za neurážlivé alebo neutrálne, ale   aj   na   tie,   ktoré   útočia,   šokujú   alebo   znepokojujú   štát   alebo   časť   obyvateľstva (Handyside   c/a   Spojené   kráľovstvo).   Pritom   presvedčivosť   odôvodnenia   rozhodnutia   si takéto vysporiadanie vyžadovala nielen vzhľadom na skutočnosť, že v konaní šlo o stret dvoch   základných   a   ústavne   zaručených   práv;   ale   i   z   dôvodu   potreby   vymedzenia postavenia a miery prípustnej kritiky u sudcu ako verejne činnej osoby s postavením do istej miery odlišným od iných verejne činných osôb.

Rozsudok odvolacieho súdu nebolo možno považovať za presvedčivo odôvodnený ani v tej časti, v ktorej odvolací súd vyvodil záver, že uverejnené údaje evokovali u čitateľa predstavu,   že   žalobca   bol   členom   KSS.   Nie   je   z   neho   totiž   zrejmé,   na   základe   akých skutkových zistení dospel odvolací súd k tomuto záveru, z akých dôkazov takéto prípadné skutkové   zistenia   vyvodil   a   naopak   v   uvedenej   časti   to   bol   sám   súd   inak   trvajúci   na požiadavke   presnosti,   ktorý   sa   takýmto   postupom   dopustil   podstatného   zjednodušenia problému (keď automatickým spojením tvrdenia o súdení podľa komunistických zákonov s členstvom žalobcu v strane akoby i podcenil schopnosť čitateľov žalovanou vydávaných denníkov rozlišovať medzi takýmito skutočnosťami).

Napokon odôvodnenie rozsudkov oboch nižších súdov celkom postráda konkrétne dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch práve v prisúdenej výške   rovnajúcej   sa   sume   požadovanej   žalobcom   (3.000.000   Sk).   Dôvody   uvádzané v súvislosti   s   touto   náhradou   sa   totiž   týkali   len   samotnej   opodstatnenosti   poskytnutia zadosťučinenia   aj   v   tejto   forme,   ani   z   nich   však   nevyplývalo,   akými   dôkazmi   boli preukázané   skutkové   zistenia   tvoriace   podklad   pre   záver,   že   k   zníženiu   vážností   a dôstojnosti   žalobcu   v značnej   miere   skutočne   došlo.   To   všetko   platilo   za   situácie,   keď povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť na túto okolnosť zaťažovala bezvýhradne žalobcu a keď všetky z článkov namietaných v žalobe sa netýkali len žalobcu, ale i niektorých ďalších sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dovolací súd pritom v tejto časti považuje za potrebné poznamenať, že i keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie   voľnej   úvahy   sa   tak   nesmie   stať   nepreskúmateľnou   ľubovôľou   súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole a to tým skôr, ak rozpätie, v ktorom sa súd môže pohybovať,   je žalobou vymedzené   tak   široko ako v   prejednávanej   veci (od   nepriznania žiadnej náhrady nemajetkovej ujmy až po úplné vyhovenie žalobe požadujúcej priznanie troch miliónov). Súd musí brať zreteľ na prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na konkrétne   okolnosti   prípadu   možno   priznať   aj   citeľnú   sumu   napr.   vtedy,   ak   pôvodca neoprávneného zásahu mal úmysel či dokonca zlý úmysel škandalizovať alebo ohovoriť určitú osobu alebo zámer si takýmto spôsobom pomôcť k určitému prospechu, na druhej strane však nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich   dôsledkoch   viedli   k   bezdôvodnému   obohacovaniu   sa   a   ktoré   by   napr.   pri porovnaní   „odškodnenia“   zásahu   do   práva   na   ochranu   osobnosti   s   „odškodňovaním“ zásahov   do   iných   základných   práv   zaručených   Ústavou   mohli   niektoré   ujmy   na   iných základných právach (napr. ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.

V   prípade   dovolaním   napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   tak nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia mal za následok porušenie práva žalovanej (a inak i žalobcu) na spravodlivé súdne konanie. Pretože šlo o rozhodnutie odvolacieho súdu nenapadnuteľné riadnym opravným prostriedkom,   ktorým odvolací súd nenapravil rovnaké nedostatky rozhodnutia súdu prvého stupňa, z dôvodov opísaných už vyššie bolo treba mať za to, že rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho   súdu   pri   vypravení   oboch   rozsudkov   nenáležitými   (nedostatočnými) odôvodneniami bola žalovanej (dovolateľke) odňatá reálna možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 243b ods. 1 O. s. p. (časti vety za bodkočiarkou)   a   podľa   odseku   2   vety   prvej   i   druhej   rovnakého   ustanovenia   zrušil dovolaním   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   i takýmto   rozhodnutím potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.».

II.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, namieta porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 z dôvodov v nej uvedených.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je právny štát.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednávaná.

Sťažovateľ namieta, že dovolací súd zreteľne prekročil prísny zákonom ustanovený procesný režim dovolacieho konania možného zásahu do právoplatného a vykonateľného súdneho   rozhodnutia.   Sám   predseda   najvyššieho   súdu   pripustil,   že   najvyšší   súd v napadnutom   rozhodnutí   uskutočnil   výklad   ustanovení   zákona   o prípustnosti   dovolania odlišne od doteraz zaužívanej praxe najvyššieho súdu, ktorá však už bola „prelomená“ (napr. rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 170/2005).

Ústavný   súd   sa   preto   sústredil   najmä   na   posúdenie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   je založená na právnom názore, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP,   namietajúc   racionálne   odôvodnenie   takéhoto   postupu,   čím   sa   podľa   názoru sťažovateľa   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   principiálne   odchýlilo   od   doteraz jednoznačne konštatovaného právneho názoru.

Vada konania uvedená v § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd skúmal, či dôvody, ktorými argumentoval najvyšší súd v namietanom rozhodnutí, majú tieto znaky.

Ústavný   súd   posúdil   dôvodnosť   námietok   sťažovateľa   k jednotlivým   častiam odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivé   prejednanie   jeho   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   týmto rozsudkom.

1. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd svojím rozsudkom zreteľne prekročil rámec   dovoleného   prieskumu   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia,   ale   najmä   možnosť zasiahnuť   do   právoplatného   a vykonateľného   rozhodnutia   celkom   výnimočne   za   presne zákonom ustanovených podmienok.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   má   každé   konanie   o mimoriadnom   opravnom prostriedku znak výnimočnosti, a preto rámec možného prieskumu je skutočne obmedzený zákonom   taxatívne   ustanovenými   dôvodmi   na   prípustnosť   takéhoto   konania.   Rozsudok najvyššieho   súdu   napadnutý   sťažovateľom   podľa   názoru   ústavného   súdu   v rámci dovolených   dôvodov   vytvára   priestor   na   posúdenie   namietania   nedostatočnosti a nepresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutí prvého a druhého stupňa v danom prípade.

2.   V súvislosti   s prípustnosťou   dovolacieho   konania   v namietanej   veci   je konštatovanie sťažovateľa o „prelomení“ právnej istoty a zaistení všeobecnej dôvery síce správne,   ale   v   každom dovolacom   konaní   je   táto   právna   istota   „prelomená“   zákonom ustanovenými a dovolenými dôvodmi na preskúmavanie právoplatných rozhodnutí, pričom tieto dôvody, tak ako už bolo uvedené, sú formulované veľmi precízne a samé osebe majú znak výnimočnosti práve s ohľadom na uvedené konštatovanie sťažovateľa. To nevylučuje možnú   (a   aj   nevyhnutnú)   úvahu   súdu   v rámci   zákonom   prípustných   dôvodov   na individuálne posúdenie ich existencie osobitne v každom jednotlivom prípade.

Podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu v namietanej veci, keď sa „zmocnil“   preskúmania   rozhodnutí   rozhodujúcich   súdov   práve   z hľadiska   namietania kvality obsahu ich odôvodnenia, rešpektoval na jednej strane obmedzené zákonom dovolené dôvody na dovolacie konanie v tejto veci, na druhej strane založil individuálne posúdenie veci.

3. Sťažovateľ namieta nezrozumiteľnosť časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorého žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne pravdivosti jedného zo svojich tvrdení. Skutočnosť, že najvyšší súd zastáva právny názor, ktorý je odlišný od právneho názoru sťažovateľa (aj keď vyargumentovaného), že nielen žalovaná bola   výhradne   povinná   znášať   dôkazné   bremeno,   nemôže   byť   dôvodom   na   vyhovenie sťažnosti   sťažovateľa   a stotožnenia   sa   s námietkou   nezrozumiteľnosti   odôvodnenia rozhodnutia   najvyššieho   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   tú   časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorej je uvedené, že výhrada, ktorú uplatnila žalovaná   voči   postupu,   pri   ktorom   nemali   byť   rešpektované   jej   návrhy   na   doplnenie dokazovania,   prehodnotenie   dôkazov   sa   vyžadovalo   len   od   jednej   procesnej   strany (žalovanej)   a v prípade   žalobcu   (sťažovateľa)   boli   akceptované   i nepreukázané   tvrdenia. Najvyšší   súd   pritom   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom uvádza v odôvodnení svojho rozsudku, že ak nepravdivosť údajov uvedených žalovanou má byť vyvodzovaná z opačných tvrdení žalobcu (tiež z pravdivosti takýchto tvrdení), musí byť z odôvodnenia   rozsudku   súdu   zrejmé,   z akých   dôkazov   vyplynuli   skutkové   zistenia o pravdivosti tvrdení žalobcom. Takýto záver korešponduje podľa názoru ústavného súdu s garantovaním základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za relevantnú časť odôvodnenia na posúdenie sťažnosti považuje ústavný súd aj poukázanie na neurčitosť a nedostatočnú konkretizáciu uverejnenia nepravdivých údajov uvedených   žalovanou, najmä čo   sa   týka   časového   rozpätia,   a nekonzistentnosť   výrokov a odôvodnenia   rozhodnutia   nielen   najvyššieho   súdu,   ale   aj   prvostupňového a druhostupňového súdu, ktoré vo veci rozhodovali, ako aj uloženie povinnosti žalovanej ospravedlniť   sa   aj   za   výrok,   ktorý   nebol   nikdy   uverejnený.   Napadnuté   rozhodnutia prvostupňového aj druhostupňového súdu na jednej strane smerujú k ochrane (osobnosti) sťažovateľa, avšak postrádajú objektivitu pri požadovaní ukladania povinnosti žalovanej, napríklad   uložením   jej   povinnosti   ospravedlniť   sa   aj   za   výrok,   ktorý   nikdy   nebol uverejnený.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   už   samotná   táto   skutočnosť   je   dôvodom   na kvalifikovanie tejto chyby ako chyby takej intenzity, ktorá zakladá dôvod na prípustnosť dovolacieho konania, a chyby, ktorá môže signalizovať porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pritom nespochybňuje tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ uvádza, že ten, kto vykonáva práva a slobody garantované prvým odsekom (čl. 10 dohovoru), má aj určité   povinnosti   a nesie   určitú   zodpovednosť.   Táto   zodpovednosť   by   však   mala   byť uplatňovaná len v rámci pravdivosti a objektivity zistení a tvrdení.

4. Sťažovateľ označil konštatovanie najvyššieho súdu ohľadom nerozlišovania faktov a hodnotiacich úsudkov za zavádzajúce.

Najvyšší   súd   však   práve   toto   rozlišovanie   označil   v dovolacom   konaní   za rozhodujúce   a „vytýkal“   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   že   sa   dostatočne   nevyrovnal s konštantnou   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   hranice prípustnej kritiky sú vo vzťahu k osobe činnej vo verejnej funkcii širšie ako vo vzťahu k súkromnej   osobe,   že   sú   určité   limity   v rámci   novinárskej   slobody   na určitý   stupeň „preháňania“ alebo „provokácie“, a to oboma smermi. Vzhľadom na to, že v konaní išlo o stret dvoch práv zaručených ústavou a dohovorom, ako aj preto, že potreba vymedzenia a miery prípadnej kritiky u sudcu ako verejne činnej osoby je ďaleko intenzívnejšia ako u iných verejne činných osôb vzhľadom na jeho špecifické postavenie v systéme orgánov verejnej moci, ktoré je do istej miery odlišné od iných verejne činných osôb, nemá ísť preto „preháňanie“ a „provokácia“ nad rámec prípustnej kritiky. Podľa názoru ústavného súdu najmä preto, že sudca pri výkone súdnej moci zasahuje významným spôsobom do právneho postavenia fyzických osôb a právnických osôb, zakladá ich práva a určuje povinnosti a pri prekročení dovolených limitov prípustnej kritiky by táto mohla negatívne vplývať aj na prijímanie všetkých (mnohých) rozhodnutí súdov očami širšej, nielen dotknutej verejnosti.

5.   Sťažovateľ nesúhlasí   ani s názorom   najvyššieho   súdu   uvedeným v odôvodnení jeho   rozhodnutia   na   právnu   argumentáciu   prvostupňového   a druhostupňového   súdu k prisúdeniu sumy 3 milióny Sk založenej na požiadavke jej preventívneho pôsobenia. Na rozdiel   od   prvostupňového   a druhostupňového   súdu   najvyšší   súd   preferuje   satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej sumy. Ústavný súd je toho názoru, že ide o odlišný právny názor   na   preferenciu   uplatnenia jednotlivých   funkcií   rozhodnutia   o   prisúdenej   peňažnej sume. Ani jeden z týchto prístupov nepovažuje ústavný súd za nesprávny; je toho názoru, že pri rozhodovaní o takomto plnení je potrebné zohľadňovať obidva prístupy. Rozdielnosť právnych názorov ohľadne preferencií prístupu prvostupňového a druhostupňového súdu, ako aj rozhodujúcich súdov a najvyššieho súdu vníma ústavný súd ako vecný, nie však ústavný problém, pokiaľ sú obidva názory náležite vyargumentované.

Zohľadňujúc   uvedené   skutočnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. decembra 2004 sp. zn. 2 Co 200/04 a rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2004 č. k. 46 Coch 2/2003-72 na základe dovolania žalovanej, neprekročil limity ústavnosti garantovanej čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a nie je ani v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol, že najvyšší súd týmto svojím rozhodnutím neporušil sťažovateľom označené základné práva, ktorých porušenie namieta.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu JUDr. Sergeja Kohuta.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007