znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 261/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť Milana Mokoša, bytom H., zastúpeného advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 148/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Milana Mokoša na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15   C   148/99 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava   p r i k a z u j e,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 15 C 148/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Milanovi Mokošovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť Milanovi Mokošovi trovy právneho zastúpenia 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. T., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Milan Mokoš, bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   27.   septembra   2004   namietal,   že postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C   148/99   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“).   Ústavný súd uznesením   z 8. decembra 2004 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   spoločne   so   svojou manželkou doručili „návrh na určenie hranice medzi susediacimi pozemkami. Návrh bol Okresnému súdu v Trnave doručený dňa 6. 7. 1999, a je vedený pod sp. zn. 15 C 148/99 (...) Dňa 18. 5. 2000 súd uznesením vyzval navrhovateľov na doplnenie predloženého návrhu. Na predmetnú výzvu reagoval právny zástupca navrhovateľov podaním doručeným súdu 23. 6. 2000. Napriek uvedenému Okresný súd v Trnave vo veci vôbec nekonal a až 7. 2. 2002   znova   vyzval   navrhovateľov   k predloženiu   geometrického   plánu.   Tento   bol navrhovateľmi predložený dňa 15. 4. 2002, súd však ostal bez podstatných dôvodov naďalej vo veci nečinný. (...) Skutočnosť, že Okresný súd v Trnave o návrhu sťažovateľa na určenie hranice medzi susediacimi pozemkami nerozhodol, hoci od podania návrhu uplynulo už viac ako 5 rokov, vyvolala u neho dlhodobý stav právnej neistoty, ktorý napriek využitiu dostupných právnych prostriedkov nápravy naďalej trvá. Predmet namietaného konania pritom nie je ani právne ani fakticky tak zložitý, aby objektívne podmieňoval dlhšiu dobu na prípravu rozhodnutia.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a „po jej prerokovaní vydal tento nález:

1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 148/99 porušil základné právo Milana Mokoša na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jeho   právo   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   v   Trnave   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 148/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Milanovi Mokošovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000,- Sk,   ktoré   mu   je   Okresný   súd   v Trnave   povinný   vyplatiť   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Trnave je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet advokátky JUDr. D. T., Advokátska kancelária, K., do pätnástich dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a   obsahu   spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 148/99 ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal okresnému súdu 6. júla 1999 žalobu, ktorou sa domáha určenia priebehu hranice medzi pozemkami.

Okresný   súd   18.   mája   2000   vyzval   sťažovateľa   a žalobkyňu   v druhom   rade   na doplnenie a opravu žaloby. Sťažovateľ reagoval na výzvu podaním doručeným 23. júna 2000.   Dňa   29.   apríla   2001   okresný   súd   vyzval   žalobkyňu   v druhom   rade   na   úpravu žalobného návrhu.

Ďalší   úkon   urobil   okresný   súd   15.   marca   2002,   keď   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa   na   predloženie   geometrického   plánu,   ktorý   bol   sťažovateľom   doručený 15. apríla 2002.

Dňa 27. augusta 2004 okresný súd vyzval žalobcov na oznámenie ceny predmetu poplatkového úkonu, sťažovateľ bol zároveň vyzvaný na upresnenie adresy jeho právneho zástupcu. Dňa 1. decembra 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa na upresnenie osoby jeho právneho zástupcu v konaní. Právny zástupca sťažovateľa 6. decembra 2004 oznámil súdu cenu predmetu poplatkového úkonu.

Uznesením z 25. januára 2005 okresný súd konanie zastavil, pretože žalobcovia na výzvu okresného súdu nezaplatili súdny poplatok.

V priebehu konania podľa obsahu spisu a úkonov predsedu okresného súdu v ňom obsiahnutých došlo k viacerým zmenám v osobe zákonných sudcov, ktoré boli odôvodnené odchodom sudkýň na materské dovolenky.

Ústavný súd konštatuje, že zo súdneho spisu vyplývajú v zásade tie isté údaje, ktoré uviedla predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 116/05 z 9. februára 2005.   Predsedníčka   okresného   súdu   súčasne   uviedla,   že   v konaní   došlo   k zbytočným prieťahom „v dôsledku   opakovaného   prerozdelenia   spisového   materiálu   po   odchode zákonných sudcov vo veci (na materské dovolenky) s tým, že sudcovia, ktorým bola vec pridelená vykonali úkony vo veci s ohľadom na svoju zaťaženosť, resp. v určitom období tieto úkony ani neboli vykonané, najmä v období od 15. 4. 2002 do 27. 8. 2004“.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, čo je z hľadiska základných práv obsahovo to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej   judikatúry   (napr.   II. ÚS   813/00,   IV.   ÚS   74/02)   skúma   vždy   s   ohľadom   na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a) Ústavný súd je toho názoru, že posudzované konanie vzhľadom na jeho predmet (nárok na určenie hranice medzi pozemkami), skutkovú a právnu povahu nemožno hodnotiť ako mimoriadne právne alebo fakticky zložité. V konaní sp. zn. 15 C 148/99 pred okresným súdom   sa   sťažovateľ   v sporovom   konaní   domáha   určenia   priebehu   hranice   pozemkov. Skutkovú, resp. právnu zložitosť veci vo svojom vyjadrení nenamietala ani predsedníčka okresného súdu. Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu   nezistil   žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o   takej   zložitosti posudzovanej veci (právnej, resp. faktickej), ktorá by mohla negatívne ovplyvniť doterajší priebeh alebo dĺžku konania alebo bola príčinou spomalenia postupu súdu. Napokon záver o skutkovej   a právnej   zložitosti   by   bolo   možné   prijať   až   po   tom,   ako   by   okresný   súd po príprave   pojednávania   vykonal   nejaké   pojednávanie,   dôkazy   a   potom   by   sa   mohlo uvažovať   napríklad   o potrebe   znaleckého   dokazovania,   ohliadke   na   mieste   samom a podobných úkonov, ktoré si vyžadajú spravidla istý čas. K takému postupu okresného súdu zatiaľ nedošlo.

b) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil,   že   sťažovateľ   ako   účastník   súdneho   konania   pred   okresným   súdom   sa   zásadne nepodieľal na predĺžení doterajšej doby konania. Je pravdou, že sťažovateľ reagoval na výzvu okresného súdu na oznámenie ceny predmetu poplatkového úkonu až po viac než troch mesiacoch od doručenia tejto výzvy, na čo poukázala predsedníčka okresného súdu. Ústavný súd je v tejto súvislosti toho názoru, že takýto postup sťažovateľa v kontexte dĺžky a priebehu konania neprispel významným spôsobom k jeho predĺženiu.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný bez toho, aby mu   v postupe   bránila   zákonná   prekážka   podľa   § 107   a   nasl.   Občianskeho   súdneho poriadku v týchto obdobiach:

od 6. júla 1999, keď bol žalobný návrh doručený okresnému súdu, do 18. mája 2000, keď okresný súd vyzval sťažovateľa na upresnenie žalobného návrhu,

od 23. júna 2000, keď sťažovateľ doručil okresnému súdu úpravu žalobného návrhu, do   15.   marca   2002,   keď   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na predloženie listinného dôkazu. Ústavný súd v danom štádiu konania nevyhodnotil výzvu   okresného   súdu   žalobkyni v druhom   rade   z 29.   apríla   2001   na   upresnenie žalobného návrhu ako úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty účastníkov,

od 15. apríla 2002, keď sťažovateľ na predchádzajúcu výzvu predložil listinný dôkaz, do 27. augusta 2004, keď okresný súd vyzval žalobcov na oznámenie ceny predmetu poplatkového úkonu.

Činnosť   okresného   súdu   možno   vcelku   charakterizovať   ako   neefektívnu a nesústredenú. Dôkazom tohto tvrdenia je najmä skutočnosť, že okresný súd vo veci prvý a zároveň jednoduchý úkon, akým je výzva na upresnenie žalobného návrhu, realizoval až po   uplynutí   10   mesiacov   od   podania   žaloby,   pričom   túto   výzvu   opakovane   zasielal žalobkyni   v druhom   rade   až   v apríli   2001,   teda   po   viac   než   21   mesiacoch   od   začatia konania.

Okresný   súd   urobil   ďalší   jednoduchý   úkon   spočívajúci   vo   výzve   na   zaplatenie súdneho   poplatku   spojenej   s predchádzajúcou   výzvou   na   oznámenie   ceny   predmetu poplatkového   úkonu   viac   než   po   5   rokoch   od   dátumu   podania   žaloby.   Takýto   úkon okresného súdu treba považovať za jednoduchý úkon, jeho urobenie po takej dobe nemá žiadne opodstatnenie a v takom   prípade   už nemožno poukazovať ani na to, že splnenie poplatkovej povinnosti je predovšetkým povinnosťou žalobcu, navyše, ak žalobca mohol okrem   zaplatenia   súdneho   poplatku   požiadať   aj   o oslobodenie   od   súdneho   poplatku, prípadne aj iný úkon.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že štát nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších zamestnancov na súde, nemôžu byť dôvodom na porušovanie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Tieto príčiny nezbavujú všeobecný súd zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Okresný súd 25. januára 2005 zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, t. j. rozhodol procesne bez toho, aby konal vo veci meritórne, po viac ako 5 a pol roku od podania žaloby.

Ústavný   súd   preto   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby vo veci sp. zn. 15 C 148/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške 50   000 Sk,   ktorého výšku   zdôvodnil   časovým   odstupom „od podania   návrhu   na   okresný   súd   a   primeranej   lehoty,   v ktorej   mal   o tomto   návrhu rozhodnúť“. Ústavný súd vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry dospel k záveru, že stav konania v jeho veci je taký, že sťažovateľ oprávnene trpí pocitom faktickej a právnej neistoty   kvôli   stavu   sporu   o určenie   priebehu   hranice   pozemkov   trvajúceho   viac než   5 rokov. V konaní sa pritom rieši otázka majúca priamy dopad na rozsah vlastníckych práv účastníkov konania.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného finančného   zadosťučinenia   je   len   zmiernenie   ujmy   v dôsledku   dlhotrvajúceho   súdneho konania.

Ústavný súd preto   s prihliadnutím   na všetky   zistené okolnosti   prípadu   považoval podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. V danom prípade ústavný súd úspešnému sťažovateľovi úhradu trov konania priznal v sume 9 342 Sk za dva úkony právnej služby a dvakrát režijný paušál podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, pretože tieto úkony boli vykonané za jej účinnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2005