znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 260/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Ústredia práce, sociálnychvecí a rodiny č. j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/1939-0002 BX z 10. februára 2015,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorounamieta porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 39   ods. 2   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   rozhodnutím   Ústredia   práce,   sociálnychvecí a rodiny (ďalej len „ústredie práce“) č. j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/1939-0002 BX z 10. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a   rodinyBratislava,   odbor   sociálnych   vecí   a   rodiny,   pracovisko   Bratislava   IV   (ďalej   len   „úradpráce“) rozhodnutím č. BA4/OPHN/SOC/2014/1603-0018 z 11. novembra 2014 rozhodolpodľa § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci v hmotnejnúdzi“)   a   podľa   zákona   č. 601/2003   Z.   z.   o   životnom   minime   a   o   zmene   a   doplneníniektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   o   znížení   pomoci   v   hmotnej   núdzisťažovateľke v sume 55,80 € mesačne od 1. októbra 2014.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodloústredie práce napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie zamietlo a rozhodnutie úradupráce z 11. novembra 2014 potvrdilo.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:„Úrad práce... ako aj Ústredie práce... nezisťoval skutočnosť,

- že   mám   ukončené   vysokoškolské   vzdelanie   (som   absolventka   Slovenská   vysoká škola   technická,   chemicko-technologická   fakulta   ukončená   v   roku   1980   a   Ekonomická Univerzita, fakulta podnikový manažment, ukončená v roku 1995).

- že nikdy som nebola a nie som odkázaná na pomoc inej osoby (JEP: Z 74) ako sa uvádza v Rozhodnutí Bratislavskej správy sociálneho zabezpečenia zo dňa 22. 1. 1991 o mojom   zdravotnom   stave   (t. j.   znížení   pracovnej   schopnosti).   Toto   rozhodnutie je nesprávne a zavádzajúce.

V čase vydania Rozhodnutia o ZPS som pracovala ako samostatná technologička v ⬛⬛⬛⬛... Moje pracovné obmedzenie sa týkalo iba fyzický náročnej práci na tomto   pracovisku.   O   tejto   skutočnosti   som   Úrad   práce...   informovala   osobne   dňa 22. júla 1991...,   kedy   som   sa   prvýkrát   evidovala   na   Úrad   práce...   ako   uchádzačka o zamestnanie. V rokoch 1990 a 1995 som študovala na Ekonomickej Univerzite... a preto som sa naďalej zamestnávala ako ekonómka − účtovníčka správkyňa daní.

Napriek tomu, že som dňa 12. 09. 2014 osobne navštívila kanceláriu Úrad práce... a predložila   aktuálnu   lekársku   správu,   že   ponuku   na   vykonávanie   pracovnej   činnosti v ⬛⬛⬛⬛, nemôžem vykonávať zo zdravotných dôvodov..., kde nebola uvedená činnosť. Aktivačné centrum ÚPSVR..., mi naďalej dňa 16. 1. 2015 ponúklo iba činnosť údržba a úprava verejnej zelene v ⬛⬛⬛⬛, v čase, keď bolo všetko pod snehom...

Toto považujem za diskrimináciu a znevažovanie mojej osoby a som toho názoru, že Úrad práce... porušil moje základné a ľudské práva v zmysle Čl. 12 odstav 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Úrad   práce...   nezisťoval   moje   reálne   uplatnenie   v   zamestnaní   ani   môj   aktuálny zdravotný stav.

V evidencii UPSVR som od 29. 12. 2010 t. j. viac ako štyri roky. Prečo   mi   Úrad   práce...   nikdy   neponúkol,   alebo   nesprostredkoval   vhodné zamestnanie primerané môjmu vzdelaniu, praxi, veku a zdravotnému stavu?

Ako si Úrad práce... vykonával a vykonáva služby k zamestnanosti, podľa zákona NR SR č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, keď som sa sama musela súdiť pre porušovanie zákona NR SR č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce a Zákona NR SR č. 312 Z. z. o štátnej službe s mojimi bývalými zamestnávateľmi?“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:

„Dávka   určená   na   zabezpečenie   základných   životných   podmienok   61,60   eura mesačne, ak ide o jednotlivca, podľa § 10 Zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi je v rozpore Čl 39. odst. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozhodnutie   č. j.   PS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/1939-0002BX...   zo   dňa 10. 02. 2015... je neplatné a v rozpore z Čl 39. odst. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označila za porušovateľa svojich práv.

Vychádzajúc zo znenia petitu sťažnosti sťažovateľky, ústavný súd dospel k záveru, žesťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy napadnutýmrozhodnutím ústredia práce z 10. februára 2015.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pretoje právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu(IV. ÚS 128/04).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochranysvojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinnýchprostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd poukazuje na § 22 ods. 4zákona   o   pomoci   v   hmotnej núdzi,   podľa   ktorého   právoplatné   rozhodnutia   vo   veciachpomoci v hmotnej núdzi a osobitného príspevku sú preskúmateľné súdom.

Z uvedeného ustanovenia zákona o pomoci v hmotnej núdzi vyplýva, že sťažovateľkasa   môže   účinne   domáhať   ochrany   svojich   základných   práv   napadnutým   rozhodnutímústredia práce z 10. februára 2015 na všeobecnom súde podľa piatej časti Občianskehosúdneho poriadku. Právomoc všeobecných súdov rozhodnúť v predmetnej veci sťažovateľkyv danom prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdurozhodnúť o jej sťažnosti.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietolsťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojejprávomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015