SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 260/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Ústredia práce, sociálnychvecí a rodiny č. j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/1939-0002 BX z 10. februára 2015,a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Ústredia práce, sociálnychvecí a rodiny (ďalej len „ústredie práce“) č. j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/1939-0002 BX z 10. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodinyBratislava, odbor sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Bratislava IV (ďalej len „úradpráce“) rozhodnutím č. BA4/OPHN/SOC/2014/1603-0018 z 11. novembra 2014 rozhodolpodľa § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci v hmotnejnúdzi“) a podľa zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov o znížení pomoci v hmotnej núdzisťažovateľke v sume 55,80 € mesačne od 1. októbra 2014.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodloústredie práce napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie zamietlo a rozhodnutie úradupráce z 11. novembra 2014 potvrdilo.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:„Úrad práce... ako aj Ústredie práce... nezisťoval skutočnosť,
- že mám ukončené vysokoškolské vzdelanie (som absolventka Slovenská vysoká škola technická, chemicko-technologická fakulta ukončená v roku 1980 a Ekonomická Univerzita, fakulta podnikový manažment, ukončená v roku 1995).
- že nikdy som nebola a nie som odkázaná na pomoc inej osoby (JEP: Z 74) ako sa uvádza v Rozhodnutí Bratislavskej správy sociálneho zabezpečenia zo dňa 22. 1. 1991 o mojom zdravotnom stave (t. j. znížení pracovnej schopnosti). Toto rozhodnutie je nesprávne a zavádzajúce.
V čase vydania Rozhodnutia o ZPS som pracovala ako samostatná technologička v ⬛⬛⬛⬛... Moje pracovné obmedzenie sa týkalo iba fyzický náročnej práci na tomto pracovisku. O tejto skutočnosti som Úrad práce... informovala osobne dňa 22. júla 1991..., kedy som sa prvýkrát evidovala na Úrad práce... ako uchádzačka o zamestnanie. V rokoch 1990 a 1995 som študovala na Ekonomickej Univerzite... a preto som sa naďalej zamestnávala ako ekonómka − účtovníčka správkyňa daní.
Napriek tomu, že som dňa 12. 09. 2014 osobne navštívila kanceláriu Úrad práce... a predložila aktuálnu lekársku správu, že ponuku na vykonávanie pracovnej činnosti v ⬛⬛⬛⬛, nemôžem vykonávať zo zdravotných dôvodov..., kde nebola uvedená činnosť. Aktivačné centrum ÚPSVR..., mi naďalej dňa 16. 1. 2015 ponúklo iba činnosť údržba a úprava verejnej zelene v ⬛⬛⬛⬛, v čase, keď bolo všetko pod snehom...
Toto považujem za diskrimináciu a znevažovanie mojej osoby a som toho názoru, že Úrad práce... porušil moje základné a ľudské práva v zmysle Čl. 12 odstav 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Úrad práce... nezisťoval moje reálne uplatnenie v zamestnaní ani môj aktuálny zdravotný stav.
V evidencii UPSVR som od 29. 12. 2010 t. j. viac ako štyri roky. Prečo mi Úrad práce... nikdy neponúkol, alebo nesprostredkoval vhodné zamestnanie primerané môjmu vzdelaniu, praxi, veku a zdravotnému stavu?
Ako si Úrad práce... vykonával a vykonáva služby k zamestnanosti, podľa zákona NR SR č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, keď som sa sama musela súdiť pre porušovanie zákona NR SR č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce a Zákona NR SR č. 312 Z. z. o štátnej službe s mojimi bývalými zamestnávateľmi?“
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„Dávka určená na zabezpečenie základných životných podmienok 61,60 eura mesačne, ak ide o jednotlivca, podľa § 10 Zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi je v rozpore Čl 39. odst. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Rozhodnutie č. j. PS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/1939-0002BX... zo dňa 10. 02. 2015... je neplatné a v rozpore z Čl 39. odst. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označila za porušovateľa svojich práv.
Vychádzajúc zo znenia petitu sťažnosti sťažovateľky, ústavný súd dospel k záveru, žesťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 2 ústavy napadnutýmrozhodnutím ústredia práce z 10. februára 2015.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pretoje právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu(IV. ÚS 128/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochranysvojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd poukazuje na § 22 ods. 4zákona o pomoci v hmotnej núdzi, podľa ktorého právoplatné rozhodnutia vo veciachpomoci v hmotnej núdzi a osobitného príspevku sú preskúmateľné súdom.
Z uvedeného ustanovenia zákona o pomoci v hmotnej núdzi vyplýva, že sťažovateľkasa môže účinne domáhať ochrany svojich základných práv napadnutým rozhodnutímústredia práce z 10. februára 2015 na všeobecnom súde podľa piatej časti Občianskehosúdneho poriadku. Právomoc všeobecných súdov rozhodnúť v predmetnej veci sťažovateľkyv danom prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdurozhodnúť o jej sťažnosti.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojejprávomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2015