znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 260/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. R., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. V., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 315/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2013 doručená sťažnosť JUDr. D. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 315/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...)   Sťažovateľ   JUDr.   D.   R.(...)   podal   dňa   07.   12.   2009   na   Okresnom   súde Bratislava I návrh na začatie konania o ochranu osobnosti smerujúci proti JUDr. D. L.(...) (ďalej aj ako „odporca“). Konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26C/315/2009.

Sťažovateľ   je   advokátom   zapísaným   v   zozname   advokátov   vedených   Slovenskou advokátskou komorou, ktorý zastupoval pred Ústavným súdom Slovenskej republiky skupinu poslancov   Národnej   rady   SR   v   konaní   o   súlade   zákona   č.   458/2003   Z.   z.   o   zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o súlade ustanovení niektorých ďalších právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Dohovorom OSN proti korupcii.

Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov rozhodol dňa 20. 05. 2009 nálezom PL. ÚS 17/08-238, v nadväznosti na čo sa toho istého dňa sťažovateľ   a   odporca   zúčastnili   diskusnej   relácie(...)   na tému   „Špeciálny   súd   je protiústavný“, ktorá v zmysle poskytnutých informácií od vysielateľa mala byť vedená na odbornej   úrovni   so   zameraním   na   dopad   prijatého   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   na   Slovenský   právny   poriadok.   Napriek   garantovanej   odbornosti   diskusie, odporca od začiatku televíznej relácie zmenil svojim správaním charakter relácie, keď sa počas celej doby jej trvania snažil naznačovať možný priamy kontakt a ovplyvňovanie sudcu spravodajcu zo strany sťažovateľa. Odporca počas televízneho prenosu v spojení s osobou sťažovateľa   používal   slová   ako   „mafiánske   praktiky“,   „strata   čestnosti   advokáta“ a „ovplyvňovanie a podplácanie sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky“. Odporca sa voči sťažovateľovi správal po celý čas defenzívne, kedy mimo iného k téme podplatiteľnosti sudcov uviedol, že súdne konania vedené v predmetných právnych veciach budú z dôvodu podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov zmarené.

Vzhľadom na skutočnosť, že správanie odporcu znamenalo pre sťažovateľa zrejmý zásah do jeho práv, najmä ohrozenie a porušenie práva sťažovateľa na česť a dôstojnosť, v záujme ochrany, pristúpil sťažovateľ k podaniu návrhu na začatie konania o ochranu osobnosti.

Sťažovateľ nie je verejne činnou osobou a je namieste vysloviť názor, že nie je z tohto titulu   povinný   strpieť   akýkoľvek   zásah   do   súkromia   odporujúci   všeobecne   záväzným právnym predpisom. Vyjadrenia odporcu v televíznej relácii mali negatívny dopad na osobu sťažovateľa   a   predstavovali   prvý   impulz   k   rýchlo   sa   rozvíjajúcej   vlne   verejne prezentovaných   informácií,   respektíve   dezinformácií,   ktoré   znevažovali   sťažovateľa   v očiach verejnosti, a to nie len ako človeka, ale i profesijne ako advokáta. Je nepochybné, že odporca svojimi vyjadreniami hrubo zasiahol do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti, jeho   občianskej   cti   a   ľudskej   dôstojnosti   tak   ako   sú   garantované   Ústavou   Slovenskej republiky, čím zapríčinil zníženie vážnosti osoby sťažovateľa v očiach verejnosti a klientov, ktorým poskytuje právne služby a právne poradenstvo. (...)

Predmetom práva na ochranu cti a dôstojnosti(...) je česť občana v jeho rozmanitých spoločenských vzťahoch jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k ostatným spoluobčanom. Podľa stanoviska súdnej praxe predmetom ochrany občana je aj jeho česť v odborných   kruhoch,   v   ktorých   je   známy   svojou   odbornou   prácou   a   činnosťou. K neoprávnenému   zásahu   v   konkrétnom   prípade   došlo   prostredníctvom   televízneho vysielania v rámci relácie s vysokou publicitou a výroky, ktoré v relácii odzneli boli neskôr prevzaté i inými médiami. Česť a dôstojnosť človeka sú považované za významné hodnoty každej fyzickej osoby, nakoľko sú prejavom úcty a vážnosti, ktorú fyzická osoba požíva v spoločnosti.   Odporcove   vyjadrenia   znamenali   pre   sťažovateľa   vážne   následky   tak   v oblasti spoločenskej, súkromnej, ako aj profesijnej. (...)

Je základnou zásadou súdneho konania, aby súd postupoval vo veci tak, aby poskytol účastníkom konania adekvátnu ochranu práv, teda ochranu účinnú a rýchlu, a je základným právom účastníka konania, aby jeho vec bola prejednaná na nezávislom a nestrannom súde v   súlade   so   zásadou   hospodárnosti   konania   pri   zachovaní   práva   na súdnu   ochranu garantovaného   Ústavou   Slovenskej   republiky.   Napriek   uvedenej   skutočnosti,   ale predovšetkým faktu, že účinná ochrana osobnosti, cti a ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby si vyžaduje prijatie meritórneho rozhodnutia v čo najkratšom možnom čase, konajúci súd v predmetnej právnej veci vytýčil termín pojednávania až na deň 07. 11. 2012,   teda po uplynutí takmer troch (3) rokov od podania návrhu na začatie konania.

Sťažovateľ sa odôvodnene domnieva, že takýmto postupom súdu boli porušené jeho základné práva na súdnu ochranu a prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle Ústavy   Slovenskej   republiky   a   Dohovoru   o   základných   právach   a   ľudských   slobodách. V dôsledku protiprávneho konania súdu, respektíve jeho nečinnosti, bol sťažovateľ nútený vziať   návrh   na   začatie   konania   späť,   a   to   predovšetkým   vzhľadom   na   skutočnosť,   že i v prípade, ak by konajúci súd rozhodol na prvom pojednávaní vo veci samej, ochrana poskytnutá takýmto meritórnym rozhodnutím súdu vyneseným po uplynutí troch (3) rokov odo dňa kedy boli porušené osobnostné práva sťažovateľa, by nebola efektívna. Konanie o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a následný vývoj situácie, kedy odporca hrubo zasiahol do osobnosti sťažovateľa boli po dlhý čas odo dňa prijatia   rozhodnutia   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   dňa   20.   05.   2009   ostro medializované.   Sťažovateľ   bol   v   dôsledku   nepravdivých   výrokov   odporcu   hraničiacich krivému obviňovaniu neustále pod drobnohľadom médií a bol podrobovaný opakovanej kritike a osočovaniu.

Ako   bolo   vyššie   uvedené,   sťažovateľ   vykonáva   činnosť   advokáta,   kedy   poskytuje fyzickým a právnickým osobám právne služby a poradenstvo a chráni ich práva a právom chránené záujmy. Je nežiaduce, aby advokát bol v takomto postavení v neúnosnej miere medializovaný a jeho osoba v rozpore so zákonom bez akýchkoľvek relevantných dôkazov, výlučne   na   podklade   konšpiračných   teórií,   spájaná   s   mafiánskymi   praktikami a ovplyvňovaním sudcov.

Sťažovateľ   v   konaní   o   súlade   právnych   predpisov   poskytol   právnu   pomoc   46 poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, kedy bolo preukázané, že spôsob akým bol konštituovaný špeciálny súd bol nesprávny a v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Sťažovateľ v predmetnom konaní chránil a obhajoval nie len práva skupiny poslancov, ale práva širokej verejnosti, štátnych občanov Slovenskej republiky. Napriek uvedenému bol v dôsledku protiprávneho konania odporcu znevážený v očiach verejnosti. Dnes, viac ako tri (3) roky odo dňa konania predmetnej televíznej relácie, kedy záujem médií a širokej verejnosti o osobu sťažovateľa utíchol, sťažovateľ sa domnieva, že nie je žiaduce, aby bola táto téma opätovne „otvorená“. V nadväznosti na túto skutočnosť, v dôsledku, že Okresný súd Bratislava I neposkytol sťažovateľovi dostatočnú, účinnú a rýchlu ochranu jeho práv a právom chránených záujmov, sťažovateľ pristúpil k späťvzatiu návrhu na začatie konania. Hoci   konajúci   súd   v   predmetnej   právnej   veci   rozhodol   o   zastavení   konania, sťažovateľ   sa   z   dôvodu   existencie   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   odvolal   voči uzneseniu   o   zastavení   konania   v   časti   o   náhrade   trov   konania.   Sťažovateľ   má   za preukázané, že nie sú splnené podmienky na to, aby bol zaviazaný na náhradu trov súdneho konania, kedy návrh na začatie konania bol podaný odôvodnene, ako bolo preukázané vyššie, a sťažovateľ bol nútený vziať tento späť nie z dôvodov na jeho strane, a ani z dôvodu na   strane   odporcu,   ale   z   dôvodu,   že   Okresný   súd   Bratislava   I   nepostupoval   v   konaní v súlade so zásadou hospodárnosti konania, bez zbytočných prieťahov, čoho dôsledkom bol sťažovateľ nútený objektívne posúdiť vývoj situácie. (...)

S poukazom na základné zásady a princípy právneho štátu, účelom základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, a to nie len samotným prerokovaním veci na súde, ale prijatím meritórneho rozhodnutia. Sťažovateľ sa ako   bolo   vyššie   uvedené   nachádzal   v   nepriaznivej   situácii   spojenej   so   stavom   právnej neistoty takmer tri (3) roky, kedy konajúci súd v predmetnej právnej veci nepostupoval v súlade s vyššie definovanými zásadami, práve naopak, v dôsledku pochybenia súdu bola ochrana práv sťažovateľa zmarená. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky môže dôjsť v prípade, ak postup všeobecného súdu v dôsledku zbytočných prieťahov vedie v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ktorých ochrany sa domáha (III. ÚS 49/04).

V   zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, všeobecný súd je povinný organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, pričom konajúci súd zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   tento   účel   zveruje   (II.   ÚS   43/02).   Na   základe   vyššie uvedených skutkových okolností je zrejmé, že v konaní došlo zo strany Okresného súdu Bratislava I k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   (2)   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   základného   práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   ktoré   môžu   byť   s   poukazom   na   ustálenú   súdnu   prax a rozhodovaciu   činnosť   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   naplnené   až   prijatím meritórneho   rozhodnutia   a   nadobudnutím   jeho   právoplatnosti   a   vykonateľnosti (II. ÚS 26/95, II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03),

Sťažovateľ   predovšetkým   upozorňuje   na   charakter   osobnostných   práv,   ktorých ochrany   sa   domáhal   na   nezávislom   a   nestrannom   orgáne   súdnej   moci.   Povaha   veci (konanie o povinnosti uverejniť opravu nepravdivých údajov v hromadnom informačnom prostriedku)   si   vyžaduje   pozornosť   z   hľadiska   osobitnej   rýchlosti   konania,   pretože   sa priamo týka osobného statusu sťažovateľa (II. ÚS 152/02).

Ústavný súd Slovenskej republiky ustálil, že v konaní proti namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov posudzuje v zásade tri (3) základné kritériá, a to povahu veci, správanie sa sťažovateľa v konaní a postup súdu.

Je zrejmé, že sťažovateľ poskytol súdu všetku súčinnosť a svojim správaním nemal akýkoľvek vplyv na jeho rozhodovaciu činnosť a vedenie konania a spôsobené zbytočné prieťahy v konaní preto nemožno pričítať na jeho ťarchu. Ako bolo uvedené, je splnená i podmienka týkajúca sa povahy veci, kedy právo človeka na česť a dôstojnosť sú kladené na najvyššiu úroveň vyžadujúc si osobitnú rýchlosť konania. Naproti tomu je nepochybné, že konajúci súd sa dopustil zbytočných prieťahov v konaní keď odo dňa podania návrhu na začatie   konania   do   vytýčenia   prvého   termínu   pojednávania   v   merite   veci   uplynulo   35 mesiacov,   čím   porušil   základné   práva   sťažovateľa   garantované   Ústavou   Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V štádiu konania od podania   návrhu   po   nariadenie   prvého   pojednávania   je   úlohou   súdu   vo   všeobecnosti preskúmať   podmienky   konania   a   pripraviť   vec   tak,   aby   mohla   byť   prejednaná na pojednávaní a spravidla na jedinom pojednávaní aj rozhodnutá (§ 114 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Súd v tomto štádiu konania   vykonáva   spravidla   jednoduché   a   časovo   nenáročné   úkony   (doručenie   návrhu druhému   účastníkovi,   šetrenie   splnenia   podmienok   konania   a   pod.).   Len   osobitne mimoriadne okolnosti môžu odôvodniť (ospravedlniť) trvanie úvodného štádia konania viac ako 45 mesiacov (I. ÚS 112/02).

Je zrejmé, že v predmetnom súdnom konaní nešlo o zložitú právnu vec a neexistoval osobitný dôvod, aby úvodné štádium konania trvalo takmer tri roky (3), čo v konečnom dôsledku zmarilo možnosť poskytnutia adekvátnej ochrany práv sťažovateľa. (...)

Je   namieste   sa   domnievať,   že   v   rámci   rozhodovania   súdu,   sa   Okresný   súd Bratislava I dopustil procesných pochybení majúcich za následok vznik protiprávneho stavu a právnej neistoty sťažovateľa, kedy bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľovi   vznikla   v   dôsledku   správania   odporcu nenapraviteľná ujma na právach a následným nekonaním súdu, ktorý im mal poskytnúť efektívnu ochranu i ďalšia ujma morálna, na jeho ústavou garantovaných právach, nakoľko sa sťažovateľ nemohol týchto v primeranej lehote domôcť na nezávislom a nestrannom orgáne.

Sťažovateľ   žiada   Ústavný   súd   SR   rozhodnúť   o   povinnosti   Okresného   súdu Bratislava I uhradiť trovy konania sťažovateľa v konaní pred Ústavným súdom SR, a to za právne zastúpenie sťažovateľa advokátom, ktorý vo veci vykonal dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti ) podľa ustanovenia § 11 ods. (3) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, spolu s režijným paušálom (§ 16 ods. 3) 2x 7,81 €. Celkom predstavujú trovy   konania   sumu 275,94   €,   ktorú je porušovateľ   povinný zaplatiť   na účet   právneho zástupcu sťažovateľa(...)

V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočností sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol nálezom nasledovne

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 315/2009 porušil základné právo JUDr. D. R., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. (2) Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Sťažovateľovi JUDr. D. R. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €, ktorú je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Ľ. V., v lehote do dvoch (2) mesiacov od doručenia tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   26   C   315/2009.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu napadnuté konanie bolo 21. januára 2013 zastavené v dôsledku späťvzatia žalobného návrhu na ochranu osobnosti.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľa   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   okresnom   súde skončené   späťvzatím. Podľa   zistenia   ústavného súdu   bolo napadnuté konanie zastavené 21. januára 2013. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním z 13. februára 2013, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 18. februára 2013, t. j. v čase,   keď   porušenie   označeného   základného   práva   na   súde,   ktorý   sťažovateľ   označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietané porušenie   práva   už   netrvalo,   a   teda   bola   odstránená   jeho   právna   neistota,   ústavný   súd odmietol jeho sťažnosť v predmetnej veci pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je sám advokát, a je aj kvalifikovane právne zastúpený, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodal a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04, I. ÚS 532/2012) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2013