znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 260/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   K.,   t.   č.   v   ústave   na   výkon   trestu   Ž.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   E   2140009611,   sp.   zn.   E   5110017207, sp. zn. E 5110115211, sp. zn. E 5210014803 a sp. zn. E 5230027109 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2011 doručená sťažnosť J. Š., K., t. č. v ústave na výkon trestu Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v   spojení   s čl.   1   dohovoru   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský súd“) v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   E   2140009611,   sp.   zn.   E   5110017207, sp. zn. E 5110115211, sp. zn. E 5210014803 a sp. zn. E 5230027109.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ ako navrhovateľ vedie na krajskom súde päť súdnych konaní, ktoré sú vedené v registri „S“. Justičná pokladnica pri   krajskom   súde   vedie   proti   sťažovateľovi   päť   nariadených   výkonov   rozhodnutí   pod sp. zn. E 2140009611, sp. zn. E 5110017207, sp. zn. E 5110115211, sp. zn. E 5210014803 a sp. zn. E 5230027109 z toho dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil súdne pohľadávky počnúc rokom 2007 dosiaľ.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s jej čl. 2 ods. 2, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s jeho čl. 1 a v konkrétnostiach uviedol, že „porušovateľ dlhodobou pasivitou, resp. nečinnosťou v napadnutých konaniach o výkone rozhodnutí porušuje sťažovateľove základné právo na vykonávací súdny proces bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, resp. v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru najmä tým, že ex officio neposkytuje sťažovateľovi aktívnym postupom v procese relevantnú právnu ochranu proti poddlžníkom sťažovateľa, odmieta rozhodovať o procesných návrhoch sťažovateľa doposiaľ navrhovaných v daných veciach a v príkrom rozpore s § 290 ods. 1 O. S. P. vykonáva konanie,   ktoré   mal   už   dávno   zastaviť   keďže   nemožno   vykonávať   zrážky   pre   absolutnú absenciu   mzdy,   resp.   odmeny   odsúdeného   sťažovateľa,   čím   porušovateľ   neposkytuje potrebnú súčinnosť sťažovateľovi contra legem čl. 2 ods. 2 Ústavy a marí tak v neprospech oprávneného i povinného zmysel a význam vykonávacieho konania pasívnym prístupom a postupom“.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že „v   zmysle   uvedeného   mám   za   to,   že   porušovatelia pasívnym   procesným   postupom   negatívne   zasahujú   do   sťažovateľom   namietaných základných práv expressis verbis špecifikovaných v petite“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1.   Podľa   čl.   127   ods.   2   prvej   vety   ústavy   sa   vyslovuje,   že   SR   a   Krajský   súd Bratislava   protiústavným   postupom   ako   iným   zásahom   v   konaniach   pod   sp.   zn. E 2140009611,   E   5110017207,   E   5110115211,   E   5210014803,   E   5230027109   porušili sťažovateľove základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy ako aj právo na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 Dohovoru.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety Ústavy sa Krajskému súdu Bratislava prikazuje bezodkladne   v   konaniach   pod   sp.   zn.   E   2140009611,   E   5110017207,   E   5110115211, E 5210014803 a E 5230027109 riadne konať bez zbytočných prieťahov a primeranej lehote.

3. Podľa čl. 127 ods. 2 tretia veta Ústavy sa krajskému súdu Bratislava zakazuje pokračovať v nečinnosti, ohrozovaní a porušovaní vyššie označených namietaných práv.

4.   Podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   sa   sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie ako nemajetková a morálna ujma vo výške 1000,- EUR, ktoré sa zaväzuje Krajský   súd   Bratislava   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu.

5. Krajský súd Bratislava sa zaväzuje k náhrade všetkých prípadných trov konania štátu a sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde okrem iného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   namietal,   že   „pasívnym   procesným   postupom“   krajského   súdu v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   E   2140009611,   sp.   zn.   E   5110017207, sp. zn. E 5110115211, sp. zn. E 5210014803 a sp. zn. E 5230027109 dochádza k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu.   Preto na naplnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Ako tiež vyplýva z judikatúry ústavného súdu, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je pod konaním, v ktorom sa takáto vec prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia. Tento právny názor ústavného súdu vychádza z toho, že ani ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).

V tejto súvislosti preto ústavný súd zdôrazňuje, že výkon vykonateľného rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, inak záruky,   ktoré   toto ustanovenie   ustanovuje a ktoré   v spojení   s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“,   by   stratili   svoj   dôvod   na   existenciu   v   ústave.   Preto   právo   na   súdnu   ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená   dobrovoľne   (I.   ÚS   5/00).   Tieto   závery   sa   nepochybne   vzťahujú   aj   na   právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy   v   exekučnom   konaní   (podľa   Exekučného   poriadku),   resp.   konaní   o   výkon rozhodnutia (podľa Občianskeho súdneho poriadku; I. ÚS 123/03).

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v prvom rade zaoberal   tým,   či   v   okolnostiach   prípadu   možno   sťažnosť   sťažovateľa   považovať za opodstatnenú, a dospel k záveru, že tomu tak nie je.

Je   tomu   tak   z   toho   dôvodu,   že   sťažovateľ   v   označených   konaniach   vystupuje jednoznačne ako povinný a sám sa pričinil, že tieto konania na krajskom súde proti nemu stále   prebiehajú   z   dôvodu,   že   nezaplatil   uložené   súdne   pohľadávky.   Ústavný   súd poznamenáva, že je to v prvom rade sťažovateľ, ktorý je povinný konať a správať sa tak, aby sa tieto konania ukončili čo najskôr, a to urýchleným uhradením súdnych pohľadávok. Sťažovateľ,   ktorý   si   dobrovoľne   neplní   svoju   povinnosť   uhradiť   súdne   pohľadávky v nariadenom   výkone   rozhodnutia,   prakticky   koná   proti   naplneniu   účelu   zaručenému základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Nemôže byť preto ani opodstatnená sťažnosť sťažovateľa, ktorý si v pozícii povinného pri nariadenom výkone rozhodnutia z dôvodu neuhradenia   súdnych   pohľadávok   dobrovoľne   neplní   svoju   povinnosť,   keďže   jediným zdrojom súdnych prieťahov je on sám.

Keďže (a vzhľadom   na uvedené) v označených konaniach pred krajským súdom pretrváva stav, ktorý vylučuje, že by krajský súd porušoval sťažovateľovo základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

Z   toho   istého   dôvodu   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   požiadavkou sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012