znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 260/2011-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   J.,   H.,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou,   v.   o.   s., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   a   na   súdnu   ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 12 Co 21/2010 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 222/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2011 doručená   sťažnosť   J.   J.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 12 Co 21/2010 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 222/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. mája 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 C 75/2008-77 z 2. marca 2009 bolo určené, že do dedičstva po neb. M. J. (ďalej len „poručiteľ“) patrí polovičný spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam ležiacim v kat. území H. Konanie bolo vedené na základe žaloby sťažovateľky ako žalobkyne, pričom žaloba smerovala proti A. J. (ďalej len „žalovaná“). Sťažovateľka bola druhou manželkou poručiteľa   a   žalovaná zasa   prvou   manželkou.   Prvé   manželstvo   bolo   rozvedené,   pričom k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva medzi poručiteľom a žalovanou nedošlo, keďže nebola uzavretá dohoda a nebol ani podaný návrh na vyporiadanie súdnou cestou. Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   12   Co   21/2010-114   z 24. augusta   2010   bol   rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žaloba sťažovateľky bola zamietnutá. Krajský súd sa pri svojom   rozhodovaní   zaoberal   len   otázkou   aktívnej   legitimácie   a   zamietavé   rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   v   sporoch   týkajúcich   sa   vecí   alebo majetkových   práv   patriacich   do dedičstva sú do úvahy prichádzajúci dedičia v postavení tzv. nerozlučných spoločníkov, a preto v konaniach, v ktorých sa rieši spornosť dedičského práva, každopádne musia byť všetci   dedičia   účastníkmi   konania.   V   danom   prípade   podľa   krajského   súdu   mal   byť účastníkom konania aj M. J. mladší. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 222/2010 zo 14. marca 2011 bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu zamietnuté, keďže najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozsudkami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. Každé odôvodnenie rozsudku musí obsahovať   výklad   opodstatnenosti,   pravdivosti,   zákonnosti   a   spravodlivosti   výroku rozhodnutia, pričom súd sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový   postup   musí   byť dostatočne vysvetlený s poukazom   na skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním a na právne závery, ktoré prijal. Všeobecné súdy sa týmito zásadami   neriadili.   Nereagovali   relevantným   a   dostatočným   spôsobom   na   argumentáciu sťažovateľky,   podľa   ktorej   v   danom   prípade   nejde   o   spor,   v   ktorom   by   mali   dedičia postavenie   nerozlučných   aktívnych   procesných   spoločníkov.   Krajský   súd   arbitrárne aplikoval ustanovenie § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a nezvážil, či sa výrok rozsudku musí nevyhnutne vzťahovať na všetkých, ktorí vystupujú na jednej strane. Okrem toho z hmotného práva vyplývalo, že „osoby sú oprávnené, resp. povinné na niečo spoločné a   nerozdielne   vo   vzťahu   k   tretej   osobe,   a   preto   nemohlo   ísť   o   nerozlučné   procesné spoločenstvo, či už aktívne, alebo pasívne“.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 12 Co 21/2010 a najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Cdo 222/2010 s tým, aby boli rozsudky krajského súdu z 24. augusta 2010 a najvyššieho súdu zo 14. marca 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 222/2010 zo 14. marca 2011 vyplýva, že dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 21/2010 z 24. augusta 2010   bolo   zamietnuté.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   v   prerokovávanej   veci   ide o posúdenie   vecnej   legitimácie   pri   rozhodovaní   o   určenie   predmetu   dedičstva. Z ustanovenia § 91 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba. Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných (§ 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). O spoločné práva a povinnosti, ohľadne ktorých sa musí rozhodnutie vzťahovať na všetkých účastníkov konania, ktorí vystupujú na jednej strane, ide vtedy, ak podľa ustanovení hmotného práva je právo alebo povinnosť, o ktoré v konaní ide, nedeliteľnej   povahy.   Tak   je   to   napr.   v   konaní   o   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva, o neplatnosť závetu poručiteľa, ktorý zanechal viac dedičov, v konaní o popretie rodičovstva a pod. (pozri č. R I/1975). Určovací návrh spočívajúci v tom, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (ako vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto   osobou   môže byť len   ten,   kto je poručiteľovým   dedičom,   prípadne jeho nástupcom. K nadobudnutia dedičstva však nedochádza len na základe smrti poručiteľa, keďže právna úprava vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo musí byť súdom prerokované a rozhodnuté. Podľa rozhodnutia   o   potvrdení   dedičstva   alebo   o   vyporiadaní   dedičov   sa   dedičstvo   nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa až do potvrdenia alebo vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu tu teda nemôže byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstve skončí, a to najmä, kto bude dedičom a ako bude dedičstvo vyporiadané   medzi   viacerými   dedičmi.   Ak   zanechal   poručiteľ   viac   dedičov,   sú   až   do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva.   Z   právnych   úkonov   týkajúcich   sa   spoločných   vecí   alebo   majetkových   práv patriacich   do   dedičstva   sú   oprávnení   voči   iným   osobám   spoločne   a   nerozdielne,   ich dedičský   podiel   vyjadruje   mieru,   akou   sa   na týchto   právach   a povinnostiach   navzájom podieľajú   a   majú   postavenie   tzv.   nerozlučných   spoločníkov   v   zmysle   §   91   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku. V prípade, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol určitý majetok známy (nebol predmetom dedičstva) a nebol v konaní o dedičstvo prerokovaný, sú až   do   vyporiadania   dedičstva   týkajúcej   sa   tejto   veci   všetci   dedičia   považovaní   za vlastníkov tejto veci. Z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne a majú postavenie vyplývajúce z ustanovenia § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na tieto skutočnosti záver krajského súdu   o   nemožnosti   vyhovieť   žalobe   z   dôvodu,   že   účastníkom   konania   nebol   jeden z právnych nástupcov poručiteľa (syn M. J.), bol vecne správny.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 12 Co 21/2010, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   posúdiť   uplatnené   námietky   sťažovateľky   vo   vzťahu k rozsudku krajského súdu mal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Navyše treba dodať, že sťažovateľka možnosť podať dovolanie aj využila.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   3   Cdo   222/2010.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka zásadne nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní o určenie predmetu dedičstva musia byť účastníkmi všetci do úvahy prichádzajúci dedičia, keďže rozhodnutie vo veci sa vzťahuje na každého z nich. Okrem toho spochybňuje aj dostatočnosť a presvedčivosť argumentácie najvyššieho súdu.

Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že právny názor najvyššieho súdu je v plnom súlade s ustálenou mnohoročnou rozhodovacou praxou všeobecných súdov v danej otázke. Argumentácia   najvyššieho   súdu   je   dostatočná,   výstižná   a   presvedčivá.   Rozsudok   preto v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Niet preto ani príčiny na to, aby ústavný súd do rozsudku najvyššieho súdu zasiahol.

Napokon   treba   poznamenať,   že   sťažovateľke   nič   nebráni   podať   novú   žalobu o určenie,   že   sporné   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   poručiteľovi,   a   to   tak,   že účastníkmi   konania   budú   všetci   do   úvahy   prichádzajúci   dedičia   po   poručiteľovi.   V závislosti od toho, či ten-ktorý dedič má rovnaký alebo odlišný názor vo veci samej, ako má sťažovateľka, môže sa stať žalobcom alebo žalovaným. V každom prípade však musí byť účastníkom konania, keďže rozsudok musí byť záväzný pre všetkých dedičov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011