znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 260/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2010 vo veci sťažnosti JUDr. S. S., PhD., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., smerujúcej proti Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky,   Krajskému   súdu   v   Bratislave,   Súdnej   rade Slovenskej   republiky   a   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o uplatnenej námietke   predpojatosti   proti   sudcom   I. senátu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky JUDr. Petrovi Brňákovi a JUDr. Milanovi Ľalíkovi vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1980/09 takto

r o z h o d o l :

1. Sudca   I.   senátu   JUDr.   Milan   Ľalík j e   v y l ú č e n ý   z   výkonu   sudcovskej funkcie vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1980/09.

2. Sudca I. senátu JUDr. Peter Brňák n i e   j e   v y l ú č e n ý   z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1980/09.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažovateľ   JUDr.   S.   S.,   PhD.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) pod sp. zn. Rvp 1980/09 podaním   z 21.   februára   2010   uplatnil   námietku   predpojatosti   proti   sudcom   I.   senátu ústavného súdu Petrovi Brňákovi a Milanovi Ľalíkovi, ktorí by mali rozhodovať o jeho sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu   10. novembra 2009,   smerujúcej   proti   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“),   Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   a   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky.

Námietku predpojatosti sťažovateľ odôvodnil u sudcu JUDr. Milana Ľalíka pre jeho dlhoročný blízky priateľský vzťah s bývalým ministrom spravodlivosti JUDr. Š. H., ktorý rozhodoval   o jeho   dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu,   a toto   rozhodnutie a konanie   je   predmetom   jeho   ústavnej   sťažnosti.   Sudca   JUDr.   Milan   Ľalík   je   navyše dlhoročným   kolegom   JUDr.   Š.   H.   na   najvyššom   súde,   s ktorým   sa   dlhodobo   od   čias vysokoškolského štúdia vzájomne poznajú, tykajú si a sudca JUDr. Milan Ľalík sa mal zúčastniť aj na oslave 50. narodenín bývalého ministra spravodlivosti. Sudca JUDr. Milan Ľalík   sa   taktiež   dlhodobo   osobne   pozná   a je   v kamarátskom   vzťahu   so   sudkyňou najvyššieho súdu JUDr. E. B., ktorá rozhodovala vo veci sťažovateľovho odvolania proti rozhodnutiu   krajského   súdu,   a toto   rozhodnutie   je   taktiež   predmetom   sťažovateľovej ústavnej sťažnosti.

Predpojatosť sudcu JUDr. Petra Brňáka odôvodnil sťažovateľ tým, že sa dlhodobo pozná s bývalým ministrom spravodlivosti JUDr. Š. H., proti rozhodnutiu ktorého je podaná ústavná sťažnosť,   sú   bývalými kolegami z najvyššieho súdu, sú v kamarátskom vzťahu, tykajú si a mal sa tiež zúčastniť na oslave 50. narodenín bývalého ministra spravodlivosti, pričom   taktiež   sa   pozná   so   sudkyňou   najvyššieho   súdu   JUDr.   E.   B.,   s ktorou   sú v kamarátskom vzťahu a s ktorou predtým pôsobil na najvyššom súde, a jej rozhodnutie je predmetom sťažnosti.

Z uvedených dôvodov podľa sťažovateľa títo sudcovia ústavného súdu JUDr. Peter Brňák a JUDr. Milan Ľalík nie sú zárukou nestranného a nezávislého rozhodnutia o jeho sťažnosti, pretože pre ich pomer k JUDr. Š. H. a JUDr. E. B. možno mať vážne pochybnosti o ich nepredpojatosti. Z toho dôvodu žiada o ich vylúčenie z rozhodovania v označenej veci.

Sudca JUDr. Milan Ľalík vo svojom vyjadrení z 22. marca 2010 uviedol:

„Pokiaľ ide o namietané skutočnosti musím uviesť, že

- so Š. H. sa nepoznám od vysokoškolského štúdia, ale od roku 1992, kedy sme začali spolu pracovať   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   a odkedy   si   ho   vážim   akom   vysoko erudovaného,   morálneho   a čestného   sudcu   a funkcionára,   s ktorým   sme   v priateľskom vzťahu a

- E. B. poznám tiež ako korektnú a odborne zdatnú sudkyňu, ale bez toho, aby sme boli v kamarátskom vzťahu,

ale tieto osoby nie sú účastníkmi konania v danom spore....   Aby   nevznikli   žiadne   pochybnosti   o objektívnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, súhlasím s mojím vylúčením v predmetnej veci.“

Na   základe   výzvy   predsedu   II.   senátu   ústavného   súdu   sudca   JUDr.   Peter   Brňák vo vyjadrení   z   21.   apríla   2010   uviedol,   že   sa   necíti „byť   zaujatý   v   súvislosti s prejednávaním a rozhodovaním vo veci sp. zn. Rvp 1980/09 so zreteľom na pomer k veci, účastníkom, resp. ich právnym zástupcom.... dodávam, že k označeným osobám (JUDr. H. a JUDr. B.) nie som v priateľskom vzťahu. Je pravdou, že rovnako, ako obaja menovaní, aj ja som v minulosti pracoval na Najvyššom súde Slovenskej republiky (to je všetko).“.

II.

Podľa   § 27 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   je   sudca vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci,   účastníkom   konania   alebo   k ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   jeho predpojatosti.

Podľa   § 28 ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastník konania môže vyhlásiť,   že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.

Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát.

Podľa rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2010 (ďalej len „rozvrh   práce“)   o   námietke   predpojatosti   sudcov   I.   senátu   ústavného   súdu   je   príslušný rozhodovať II. senát ústavného súdu. Predsedníčka ústavného súdu v súlade s citovaným rozvrhom   práce pridelila   vec na rozhodnutie o   uvedenej   námietke predpojatosti   sudcov I. senátu ústavného súdu Petra Brňáka a Milana Ľalíka II. senátu ústavného súdu.

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie nestranným súdom je v občianskom súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu   z   ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu. Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu   oprávnených   osôb   a vylúčiť nimi   označeného sudcu   z   ďalšieho   prerokovávania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 73/97).

Nestrannosť   treba   skúmať   z   dvoch   hľadísk,   a   to   zo   subjektívneho   hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho prípad,   a z objektívneho hľadiska   nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť,   či sú poskytnuté   dostatočné   záruky   na   vylúčenie   akejkoľvek   pochybnosti   v   danom   smere. V prípade   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   sa   nestrannosť   sudcu   predpokladá   až   do predloženia dôkazu o opaku [Piersack v. Belgicko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 1. októbra 1982].

Nemožno   sa   uspokojiť   len   so   subjektívnym   hľadiskom   nestrannosti,   ale   treba skúmať,   či   sudca   poskytuje záruky   nestrannosti   aj z objektívneho   hľadiska.   Objektívna nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale   podľa   vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže   má   byť   vykonávaná,   ale   musí   sa   aj   javiť,   že   má   byť   vykonávaná   (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán,   že   je   nestranný,   a   zároveň   musí   byť   vylúčená   akákoľvek   vonkajšia   oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek   oprávnená   pochybnosť   (napr.   III.   ÚS   16/00). Nestrannosť   sudcu   nespočíva   len   v   hodnotení   subjektívneho   pocitu   sudcu,   či   sa   cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Nestrannosť sudcu obyčajne definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti sa z pohľadu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských opráv a základných slobôd môže posudzovať na základe dvoch rôznych prístupov. Možno rozlišovať subjektívny prístup, pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si sudca v danej situácii myslel vo svojom vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky,   aby   bola   vylúčená   každá   pochybnosť   o   jeho   nestrannosti.   Objektívny   prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom správaní sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani   v.   Taliansko,   rozsudok   ESĽP   z   26.   februára   1993).   Rozhodujúcim   prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Judikatúra   ESĽP   vyžaduje,   aby   sa   obava   z   nedostatku   nestrannosti   zakladala   na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno   chápať   tak,   že   čokoľvek,   čo   môže   vrhnúť   čo   aj   len   tieň   pochybnosti   na nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného.   Existencia oprávnených   pochybností   závisí   od   posúdenia   konkrétnych   okolností   prípadu. Tzv. subjektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa   objektívnych   symptómov.   Sudca   môže   byť   subjektívne   absolútne   nestranný,   ale napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z toho hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosti o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (napr. III. ÚS 158/08).

1. Sudca Milan Ľalík vo vyjadrení k výzve predsedu I. senátu vo veci vznesenej námietky   predpojatosti   uviedol,   že   je   v   priateľskom   vzťahu   k bývalému   ministrovi spravodlivosti   a súčasnému   predsedovi   najvyššieho   súdu,   a aj   keď   nie   je   účastníkom konania   v danom   spore,   vzhľadom   na   to,   aby   nevznikli   pochybnosti   o objektívnosti rozhodnutia ústavného súdu, súhlasí so svojím vylúčením v predmetnej veci.

Sťažovateľ v námietke predpojatosti proti sudcovi JUDr. Milanovi Ľalíkovi uviedol ako jeden z dôvodov jeho dlhoročné priateľské a kolegiálne vzťahy s JUDr. Š. H.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   II.   senát   ústavného   súdu   podľa   §   27   ods.   1 v spojení   s   §   28   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol   o predpojatosti   sudcu JUDr. Milana Ľalíka a vylúčil ho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1980/09, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

2.   V   danej   veci   sudca   JUDr.   Peter   Brňák   uviedol,   že   sa   necíti „byť   zaujatý v súvislosti   s prejednávaním   a   rozhodovaním   vo   veci   sp.   zn.   Rvp   1980/09   so   zreteľom na pomer   k veci,   účastníkom,   resp.   ich   právnym   zástupcom.  ...   k označeným   osobám (JUDr. H. a JUDr. B.) nie som v priateľskom vzťahu.“.

II.   senát   ústavného   súdu   v nadväznosti   na   vyjadrenie   sudcu   ústavného   súdu JUDr. Petra Brňáka, že mu nie sú známe žiadne skutočnosti, pre ktoré by mal byť vylúčený z prerokúvania   a rozhodovania   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   1980/09,   a že   nie   je v priateľskom vzťahu s účastníkmi konania, rozhodol, že sudca ústavného súdu JUDr. Peter Brňák   nie   je   vylúčený   z výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. Rvp 1980/09 tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010