znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 260/09-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ, B., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1, čl. 26 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 27 P 300/08 z 24. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2009 doručená   sťažnosť   Ing.   F.   S.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných   práv   zaručených   v   čl.   19   ods.   1,   čl.   26   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 P 300/08 z 24. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 27 P 300/08 zúčastnil pojednávania v predmetnej veci, ktoré sa konalo 24. marca 2009.   Sťažovateľ   bol   zákonnou   sudkyňou   vylúčený z účasti na tomto   pojednávaní ako verejnosť s odôvodnením, že zneužíva informácie, ktoré na pojednávaní v tejto veci ako verejnosť získava. V uvedenom postupe okresného súdu   vidí   sťažovateľ porušenie ním označených základných práv zaručených v ústave a práva zaručeného v dohovore.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „V   danom   prípade   tvrdenie   súdu,   že   zneužívam   informácie   nie   je   založené   na žiadnom relevantnom dôkaze a zo strany súdu to chápem ako zníženie ľudskej dôstojnosti, poškodenie osobnej cti, dobrej povesti a poškodenia dobrého mena. Ide o hrubý zásah do mojej   osobnostnej   sféry.   V   zmysle   čl.   26   ods.   01   Ústavy   sloboda   prejavu   a   právo   na informácie sú zaručené. Okresný súd svojím postupom porušil čl. 26 ods. 1 Ústavy SR. Taktiež sa javí porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, na základe ktorého verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch stanovených zákonom. Tvrdím, že v danom prípade neboli zákonné dôvody na vylúčenie mojej osoby ako verejnosti, nakoľko na pojednávní som sa choval slušne,   do prejednania veci som   nezasahoval a teda neboli   žiadne zákonné dôvody   na vylúčenie mojej osoby z verejného pojednávania spôsobom, ako to vykonal súd. Všeobecne platí   zásada,   že   vec   ma   súd   prejednať   verejne.   Verejnosť   na   prejednávaní   môže   byť vylúčená, len keby verejné prejednávanie veci ohrozilo štátne, hospodárske alebo služobné tajomstvo,   poprípade   by   narušilo   priebeh   konania   alebo   mravnosť.   Žiadna   z   týchto skutočností   popísaných   vyššie   nenastala   a   teda   sudkyňa   JUDr.   D.   porušením   zákona vyvodila   nesprávny   právny   záver   ak   ma   vylúčila   z   pojednávania   a   neskôr   vyhlásené rozhodnutie zmenila tak, že vylúčila verejnosť pre celé pojednávanie.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa, Ing. F. S.(...) bytom K. na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 a práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa čl. 26, ako aj práva týkajúce sa vylúčenia verejnosti podľa čl. 48. ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Okresného súdu Košice II, sp. zn. 27P/300/2008 zo dňa 24. 03. 2009 porušené boli.

Uznesenie Okresného súdu Košice II. sp. zn. 27P/300/2008 zo dňa 24. 03. 2009 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi, Ing. F. S. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.500 €, ktorú je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 127,44 € na účet právnej zástupkyne, JUDr. Ľ. B., advokátky, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť sťažovateľa je založená na tvrdení, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 P 300/08, v dôsledku ktorého bol vylúčený z pojednávania ako verejnosť, bolo zasiahnuté jednak do jeho ľudskej dôstojnosti (osobnostné práva), čím malo dôjsť k porušeniu čl. 19 ods. 1 ústavy, a tiež bolo poručené jeho základné právo „týkajúce sa vylúčenia verejnosti“ zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a napokon, že bolo porušené aj jeho základné právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy.

Podľa § 116 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na zabezpečenie nerušeného   priebehu   pojednávania všeobecný   súd   môže   vykonať opatrenia   potrebné na usmernenie správania prítomných osôb.

Podľa § 116 ods. 3 OSP verejnosť možno pre celé pojednávanie alebo pre jeho časť vylúčiť,   len   keby   verejné   prejednanie   veci   ohrozilo   ochranu   utajovaných   skutočností, obchodné tajomstvo, dôležitý záujem účastníkov konania alebo mravnosť.

1. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa adekvátnej časti čl. 48 ods. 2 ústavy verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa adekvátnej časti čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej   spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by,   vzhľadom   na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Z citovaných ustanovení ústavy a dohovoru je zrejmé, že princíp verejnosti konania, ktorý je ústavnou procesnou zárukou práva na súdnu ochranu, nie je princípom absolútnym, t. j. neobmedzeným. Výnimky z princípu verejnosti pojednávania sa však vzťahujú iba na súdne pojednávanie, resp. na jeho priebeh, nie však na vyhlásenie rozsudku, ktorý musí byť vyhlásený vždy verejne. Jednou z výnimiek z princípu verejnosti pojednávania je ochrana súkromného   života   účastníkov   konania   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   alebo   dôležitý   záujem účastníkov konania (čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s § 116 ods. 3 OSP).

Z   vyžiadaného   súvisiaceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   vedené okresným súdom pod sp. zn. 27 P 300/08 je konaním o zvýšenie výživného na maloleté deti po rozvode manželstva. Zo samotnej podstaty tohto konania je zrejmé, že predmetom jeho dokazovania   je   zisťovanie   aktuálnych   osobných,   majetkových   a   zárobkových   pomerov účastníkov konania, čo   sú   bezpochyby okolnosti   bezprostredne sa   týkajúce osobnostnej sféry, súkromného života a životnej úrovne účastníkov konania a ich rodinných príslušníkov (detí).

Zo zápisnice z pojednávania konaného 24. marca 2009 vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 27 P 300/08 je preukázané, že sťažovateľ bol ako verejnosť z tohto pojednávania vylúčený na žiadosť právnej zástupkyne účastníčky konania (matky), ktorú zdôvodnila tým, že sťažovateľ zneužíva informácie, ktoré sa dozvedel ako verejnosť už na predchádzajúcom pojednávaní tým, že ich poskytuje druhému účastníkovi konania (otcovi), ktorý sa na pojednávania sám nedostavuje a ktorý je súčasne zamestnancom sťažovateľa, ba dokonca sa sťažovateľ osobne informuje o osobe matky u jej zamestnávateľa, aj keď nie je osobou zainteresovanou v predmete konania. Uvedené tvrdenia napokon potvrdil aj sám sťažovateľ,   ktorý   bol   k   týmto   skutočnostiam   na   dotknutom   pojednávaní   bezprostredne vypočutý, a následne bol zákonnou sudkyňou okresného súdu z pojednávania vylúčený ako verejnosť.

Vzhľadom na uvedené sa podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu pri vylúčení sťažovateľa ako verejnosti z pojednávania vo veci vedenej pod sp. zn. 27 P 300/08 v záujme ochrany súkromného života a dôležitých záujmov účastníkov konania nejaví ako nezákonný, zjavne neopodstatnený alebo svojvoľný, a to aj vzhľadom na to, že sťažovateľ sám v konaní pred okresným súdom priznal, že informácie, ktoré sa o účastníkoch konania dozvedel pri skoršom pojednávaní, využil na informovanie sa o účastníčke konania, aj keď zjavne   nie   je   osobou   bezprostredne   zainteresovanou   v   predmete   konania.   Uvedeným konaním sťažovateľa sa informácie o živote účastníkov konania mohli bez ich vedomia dostať do sféry pozornosti, resp. záujmu aj iných osôb, ktoré rovnako nie sú v predmete konania priamo zainteresované, ba ani neboli na pojednávaní ako verejnosť, či dokonca o predmetnom konaní ani nemuseli mať vedomosť.

Navyše z koncepcie, resp. štruktúry čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru by bolo   možné vyvodiť   aj   záver,   že   v   týchto   ustanoveniach   je   zakotvené   právo   účastníka konania na verejné prerokovanie veci, resp. na kontrolu verejnosti prerokovania jeho veci, t. j. že ide o práva účastníka súvisiace s prerokovaním jeho veci, a nie o práva tretích osôb nepožívajúcich postavenie účastníka konania.

V danom prípade ústavný súd uzavrel, že právo byť na pojednávaní ako verejnosť nie je základným a ani nárokovateľným právom, navyše sťažovateľ nebol účastníkom konania a na   jeho   vylúčenie   z   pojednávania ako   verejnosti   boli   dané   zákonné dôvody   (ochrana súkromného života účastníkov a ich záujmov).  

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu čl. 19 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd považuje za   potrebné   uviesť,   že   v   súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil   aj   ústavno-procesné   princípy   postupu   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia   pod   právne   normy   (II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   46/09).   Inými   slovami,   absencia porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   v   zásade   založenie   sekundárnej zodpovednosti   orgánu   verejnej   moci   za   porušenie   práv   sťažovateľa   hmotno-právneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07).

Keďže   v   danom   prípade   ústavný   súd   nezistil,   že   by   namietaným   postupom a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   27   P   300/08 z 24.   marca   2009   došlo   k   porušeniu ústavno-procesných princípov postupu vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, nemohlo podľa jeho názoru dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   súčasne   pripomína,   že   podľa   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd (IV. ÚS 397/08).

Vzhľadom   na   uvedené,   ak   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   namietaným   postupom okresného súdu bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv, môže sa domáhať ich ochrany žalobou o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

3. K namietanému porušeniu čl. 26 ústavy

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že v súvislosti s namietaným porušením čl. 26 ústavy sťažovateľ v sťažnosti bližšie nešpecifikoval jeho odsek, t. j. nešpecifikoval, ktorý atribút práva na informácie má na mysli. Z obsahu sťažnosti možno len vyvodiť, že ide zrejme o právo na získavanie a šírenie informácií.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy však aj právo na vyhľadávanie a šírenie informácii nie je neobmedzené   a   možno   ho   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o   opatrenia   v   demokratickej spoločnosti nevyhnutné „na ochranu práv a slobôd iných“, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

V   danom   prípade   sa   do   vzájomnej   interakcie   dostáva   na   jednej   strane   právo sťažovateľa na informácie ako verejnosti a na strane druhej právo účastníkov konania na ochranu   ich   osobnostnej   sféry.   Vzájomný   stret   alebo   kolíziu   týchto   práv   upravil zákonodarca ústavne súladným zákonom, a to konkrétne v § 116 OSP.

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť označené základné právo, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   je Občiansky súdny poriadok.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia   a   trov   konania je viazané na vyslovenie   porušenia   práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods.   2 prvá veta ústavy), bolo bez právneho významu rozhodovať o tejto časti sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2009