- # -

II. ÚS 26/95

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 25. októbra 1995 v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Drgonca, sudcov JUDr. Anny Danielčákovej a JUDr. Miloša Seemanna vo veci podnetu     bytom   ⬛⬛⬛⬛ zastúpeného JUDr. Ladislavom Scholzom, advokátom, o porušení ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, priznaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní o určenie otcovstva vo veci Obvodného súdu Košice 2 vedeného pod sp. zn. 12 C 156/77 takto r o z h o d o l : Obvodný súd Košice 2 v konaní o určenie otcovstva, sp. zn. 12 C 156/77,   p o r u š i l právo ⬛⬛⬛⬛ priznané v článku 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. O d ô v o d n e n i e : I. Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol dňa 22. mája 1995 doručený podnet ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛, na začatie konania pred ústavným súdom pre porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V podnete uvádza, že od roku 1977 je účastníkom konania o určenie otcovstva, ktoré sa začalo na Mestskom súde v Košiciach a v súčasnom období pokračuje na Obvodnom súde Košice 1. Za celé obdobie konania vo veci (viac ako 18 rokov od podania návrhu) bol vynesený jeden meritórny rozsudok (15. 9. 1987), ktorý Krajský súd v Košiciach zrušil (30. 11. 1988) a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa. Odvtedy sa vo veci prakticky nekonalo a súd podľa názoru predkladateľa podnetu neurobil žiaden procesne účinný úkon, ktorým by   zabezpečil jeho

- # -

základné   ľudské právo priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aby jeho vec bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov, čím došlo aj k porušeniu čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predkladateľ podnetu sa so sťažnosťou na prieťahy v konaní obrátil aj na Európsku komisiu pre ľudské práva, ktorá ju hodnotila   ako predčasnú,   pretože neboli   vyčerpané riadne vnútroštátne právne prostriedky nápravy. Ústavný súd Slovenskej republiky vyzval ⬛⬛⬛⬛ listom zo dňa 1. 6. 1995 a 26. 6. 1995 na doplnenie podnetu. V listoch zo dňa 20. 6. 1995 a 5. 7. 1995

spresnil svoje podanie tak, že prieťahy v   konaní je možné zistiť priamo zo súdneho spisu vo veci určenia otcovstva vedenej pod sp. zn. 12 C 156/77 na Obvodnom súde Košice 1, ktorý navrhol vyžiadať a vykonať ním dôkaz a zároveň ústavnému súdu oznámil, že v konaní pred ústavným súdom ho bude zastupovať advokát JUDr. Ladislav Scholz. Ústavný súd vyžiadal od Obvodného súdu Košice 1 predmetný spis a podnet ⬛⬛⬛⬛ po predbežnom prerokovaní uznesením pod sp. zn. II. ÚS 26/95 dňa 12. 7. 1995 prijal na ďalšie konanie. Ústavný súd   dožiadaním u ⬛⬛⬛⬛, ako aj z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že predkladateľ podnetu je pôvodne maloletý ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ku ktorému má súd určiť otcovstvo. Konanie na Mestskom súde Košice sa začalo 8. 2. 1977. V súčasnom období vo veci koná Obvodný súd Košice 2 v novom konaní po tom, čo mu Krajský súd v Košiciach svojím uznesením zo dňa 30. 11. 1988 vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Návrh na určenie otcovstva súdom k maloletému ⬛⬛⬛⬛ podala matka ⬛⬛⬛⬛ (dnes ⬛⬛⬛⬛. Za otca syna označila

Mestský   súd   po   vykonaní   dôkazov   výsluchom svedkov a predložení listín mal za preukázané, že otcom maloletého je ⬛⬛⬛⬛, na základe čoho rozsudkom sp. zn. 12 C 156/77 z 15. 9. 1987 (10 rokov po podaní návrhu), rozhodol o určení otcovstva a o výške výživného. Proti rozsudku podal

odvolanie,   na základe   ktorého Krajský   súd v Košiciach uznesením sp. zn. 19 Co 342/88 dňa 30. 11. 1988 rozsudok prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Obvodný súd ako hlavný dôvod svojho

- # -

rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa neumožnil ⬛⬛⬛⬛ predložiť doklady, ktoré ho majú vylúčiť z otcovstva k dieťaťu. Ústavný súd vyzval predsedu Obvodného súdu Košice 2, aby sa k podnetu H. Chovančíka vyjadril. Výzvu tomuto súdu adresoval po tom, čo Obvodný súd Košice 1 žiadosť ústavného súdu na zaslanie spisu postúpila Obvodnému súdu Košice 2, ktorý vo veci koná. Predseda Obvodného súdu Košice   2 vo vyjadrení č. Spr. 503/95 zo dňa 14. 8. 1995 uviedol: »Predovšetkým poukazujeme na skutočnosť, že navrhovateľ vo svojom podnete namieta porušovanie svojho práva priznaného mu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Obvodným súdom Košice 1, čo je zrejmé z opisu jeho podnetu nám doručeného na vyjadrenie dňa 25. 7. 1995, a tak sa domnievame, keďže nie je nám známe žiadne ďalšie podanie navrhovateľa, že tunajší súd nie je účastníkom tohto konania. Konanie, v ktorom malo dôjsť k tvrdenému porušeniu práva navrhovateľa, sa po zániku bývalého Mestského súdu v Košiciach jeho rozdelením vedie od 1. 1. 1993 na tunajšom súde pod sp. zn. 12 C 156/77, čo je navrhovateľovi dostatočne známe. Tvrdenie navrhovateľa o porušovaní jeho práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je neopodstatnené. V čase od jej účinnosti súd totiž vo veci koná bez zbytočných prieťahov.« Predseda súdu v ďalšej časti svojho vyjadrenia konštatuje: »Z obsahu spisu je zrejmé, že po vypracovaní dožiadania pre príslušný súd v Belgicku a zabezpečení prekladu sudkyňa požiadala dňa 25. 11. 1992 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o doručenie písomnosti do cudziny a určila termín pojednávania na deň 16. 7. 1993, ktoré však bolo odročené pre neprítomnosť všetkých účastníkov a nevybavenie dožiadania. Vybavené dožiadanie bolo vrátené súdu 1. 9. 1993 a následne súd ustanovil tlmočníka na preklad doručených písomností. Nový termín pojednávania bol určený na deň 3. 2. 1995, kedy súd rozhodol o vykonaní ďalšieho dokazovania za účelom náležitého zistenia skutočného stavu veci a dňa 30. 5. 1995 bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru urológie.« Z tohto konštatovania predseda súdu robí nasledujúci záver:

- # -

»Zohľadňujúc však aj prechodné ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky tvrdíme, že zavinením súdnych osôb nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa ani za predchádzajúce obdobie. Je síce pravdou, že žaloba bola podaná ešte dňa 3. 2. 1977 a vo veci bolo vydané meritórne prvostupňové rozhodnutie ešte dňa 15. 9. 1987, to však nie je dôkazom o nečinnosti súdu. V predmetnej veci bolo nariadených celkom 12 pojednávaní, ktoré museli byť vytýčené s dostatočným časovým odstupom a vždy bolo tiež okrem iného nutné zabezpečiť aj preklad písomností do príslušného jazyka. Úkony súdu vo   veci boli v zásade   pravidelné a bez zbytočných subjektívnych prieťahov. V tejto veci je potrebné zohľadniť skutočnosť, že ide o vec s cudzím prvkom, s čím   súvisia objektívne prekážky, ktoré nedovoľujú urýchlene vo veci rozhodnúť. Naviac v danom prípade prieťahy vznikli   nielen z dôvodu   oneskoreného vybavovania dožiadaní príslušným súdom v   Belgicku a následným marením termínov pojednávaní, ale aj odmietavým postojom žalovaného k nariadenému   znaleckému   dokazovaniu   a   jeho nekoncepčným navrhovaním dôkazov v konaní. Na dĺžku konania má nepochybne vplyv aj nedostatok sudcov a s tým súvisiaca ich nadmerná zaťaženosť, keďže v senáte každého z nich je viac než 400 nevybavených vecí.« Predseda súdu vo svojom vyjadrení ďalej uvádza: »V konaní niet zbytočných prieťahov spôsobujúcich tvrdené porušenie práva   navrhovateľa. Preto navrhujeme,   v prípade splnenia podmienok,   za ktorých tunajší   súd má postavenie účastníka konania, vysloviť, že k tvrdenému porušeniu práva navrhovateľa nedošlo. Po   podaní   žaloby   vec   bola   prikázaná   na   konanie a rozhodovanie sudkyni JUDr. Anne Molnárovej, ktorá vo veci konala a rozhodovala do 30. 10. 1980, kedy prestala byť sudkyňou bývalého Mestského súdu v Košiciach. Pritom pojednávanie určené na deň 26. 7. 1978 iba odročoval sudca JUDr. Oto Jurčo, zrejme pre neprítomnosť sudkyne JUDr. Anny Molnárovej. V súlade s ust. 3 vtedy účinného Spravovacieho poriadku pre okresné a krajské súdy vec bola prikázaná do senátu JUDr. Jozefa Pribulu. Ten bol menovaný za námestníka predsedu Mestského súdu v Košiciach, veci z jeho senátu boli čiastočne rozdelené, a tak predmetná vec bola v októbri 1991 prikázaná do senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej.

- # -

Povinnosťou súdu je predovšetkým náležite zistiť skutočný stav veci a len potom vo veci rozhodnúť. Nepochybne touto zásadou sa riadila aj sudkyňa JUDr. Ludvika Bodnárová pri nariaďovaní znaleckého dokazovania znalcom z odboru urológie, účel ktorého dokazovania vyplýva z uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 30. 5. 1995.« Predseda súdu v závere svojho vyjadrenia odmieta možnosť, aby ústavný súd rozhodoval o podnete v tejto veci: »Záverom   podotýkame, že   predmetná vec   ešte nie   je právoplatne   skončená, a   tak sa   domnievame, že meritórne prejednanie podnetu navrhovateľa by bolo zásahom do zásady nezávislosti súdu   garantovanej aj čl. 141   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.« Ústavný súd Slovenskej republiky vypočul dňa 11. 10. 1995

a jeho matku ⬛⬛⬛⬛. Vo svojej výpovedi spresnil, že podnetom napáda porušovanie čl. 48 ods. 2 ústavy Obvodným súdom Košice 2, na ktorom dochádza k prieťahom v konaní pri určovaní otcovstva. Podľa jeho výpovede vystupuje v súdnom konaní samostatne po dovŕšení 18. roku, ale predchádzajúcich pojednávaní sa zúčastňoval spoločne so svojou matkou. Asi ako 10- až 12-ročný sa dozvedel, že je nemanželským dieťaťom. Súvislosti s určením otcovstva na súde začal chápať ako 14-ročný. Po celý čas túžil mať otca, bol naňho zvedavý už ako malý chlapec, keď sa zúčastňoval pojednávaní, na ktoré sa mal označený otec dostaviť. Skutočnosť, že je to cudzí štátny príslušník, ho nezaujímala. Želá si, aby sa dlhoročné konanie na súde už skončilo. Svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ vo svojej výpovedi uviedla, že sa v celom konaní už od jeho začiatku umelo vytvárajú prieťahy. Okolnosti, za ktorých k nim dochádzalo, nevedela presne označiť, ale spočívali v tom, že napriek jej aktívnemu prístupu, ochote spolupracovať a navrhovaniu dôkazov prostredníctvom advokátov, ktorí ju zastupovali, konanie nebolo ukončené a neúnosne sa predlžovalo. Podľa jej výpovede nakoniec aj Obvodný súd Košice 2 sám uznal opodstatnenosť sťažnosti na prieťahy v konaní, keď v liste pod č. Spr. 2320/95 zo dňa 23. 6. 1995, ktorý je reakciou na   podanie odstúpené   Agentom pre   zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred Európskou komisiou pre ľudské práva a Európskym súdom pre ľudské práva v Bratislave uviedol:

- # -

»Po prešetrení rozhodných skutočností som zistil, že Vaša sťažnosť je opodstatnená. V danom prípade skutočne, zohľadňujúc aj predmet konania, vznikli prieťahy čiastočne zavinené aj súdnymi osobami. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že v súčasnosti už vo veci sudkyňa plynule koná. Na zabezpečenie plynulosti   konania sme prijali účinné opatrenia s tým, že vec budem sledovať až do jej právoplatného skončenia.« Tento list, podpísaný JUDr.   Dianou Solčányovou v mene predsedu obvodného súdu JUDr. Vladimíra Kotusa, je v rozpore s vyjadrením predsedu súdu zaslaným na výzvu ústavného súdu, v ktorom sa prieťahy v konaní pred obvodným súdom výslovne popierajú. II. Obvodný súd Košice 2 proti podnetu ⬛⬛⬛⬛ vzniesol námietku, že otázkou prieťahov v konaní všeobecného súdu sa ústavný súd nemôže zaoberať skôr, než všeobecný súd rozhodne o veci.

Ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky sa interpretujú a aplikujú vo vzájomnej súvislosti so zreteľom na záujmy, ktoré sa v nich chránia. Ustanovenie čl. 144 ods. 1, podľa ktorého: "Sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom" sa musí interpretovať a aplikovať podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, teda v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Zásahom do sudcovskej nezávislosti je iba pokyn alebo príkaz sudcovi, ako má rozhodnúť v merite veci, avšak preskúmanie námietok proti prieťahom v súdnom konaní nemožno považovať za zásah do priebehu tohto konania. Ústava Slovenskej republiky v ustanovení čl. 48 ods. 2 priznáva občanovi práva, ktorých uplatnenie umožňuje preskúmanie   ústavnosti priebehu súdneho konania. Ak súd ústavou priznané právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poruší,   nedôvodné subjektívne prieťahy v prerokovaní veci majú charakter nečinnosti, ktorou sa po určité časové obdobie v podstate odopiera poskytnutie spravodlivosti. Prvoradou služobnou povinnosťou sudcu je organizovať procesný postup v konaní tak, aby sa odstránil stav právnej neistoty, kvôli   ktorému   sa   osoba   obrátila   na   súd so žiadosťou o rozhodnutie. Nezávislosť sudcu pri rozhodovaní podľa čl. 144 ods.   1 sa   nemôže nadradiť   nad práva   priznané fyzickým i právnickým osobám   v ústave.   Uplatňovanie   sudcovskej nezávislosti musí byť v rovnováhe s ústavou priznanými právami. Osoba, ktorej ústava podľa čl. 48 ods. 2 priznáva právo, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, môže kedykoľvek namietať porušenie tohto svojho práva. Uplatnením námietky vzniká občanovi právo, aby štátne orgány s právomocou chrániť právo priznané podľa čl. 48 ods. 2

- # -

ústavy preskúmali opodstatnenosť vznesenej   námietky. Preto   nie je   zásahom do sudcovskej nezávislosti, ak počas konania pred všeobecným súdom Ústavný súd Slovenskej republiky preskúma, či   v súdnom konaní nedošlo k porušeniu práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti. Túto úlohu ústavný súd neplní iba následne, konštatovaním o minulom stave, ale zabezpečuje ochranu ústavnosti v každom okamihu tak, aby sa reálne uplatňovali ustanovenia ústavy v činnosti štátnych orgánov Slovenskej republiky a v správaní jej občanov. Vo veciach, v ktorých sa okrem konania pred ústavným súdom podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo iných medzinárodných zmlúv môže v dôsledku záväzkov prijatých Slovenskou republikou uskutočniť aj konanie o ochrane práv pred orgánmi Rady Európy alebo OSN postupuje ústavný súd tak, aby včas dosiahol nápravu vnútroštátnymi   prostriedkami. Konanie pred orgánmi Rady Európy o ochrane práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa môže začať skôr, než sa skončí konanie pred všeobecným súdom meritórnym rozhodnutím. Tento právny názor ústavného súdu možno doložiť aj niektorými rozhodnutiami súdu pre ľudské práva. Vo veci Pierazzini, 1992, séria A, č. 231-C akceptovala Európska komisia sťažnosť ako prípustnú, aj keď jej prejednávanie pred talianskymi súdmi nebolo ukončené, pretože ku dňu, keď sa ňou zaoberal Európsky súd pre ľudské práva, prebiehalo konanie už deväť rokov. Podobne tomu bolo v prípade Casciaroli, 1992, séria A, č. 229-C, kde Európsky súd dospel k záveru, že došlo k prekročeniu primeranej lehoty, pretože konanie pred talianskym súdom sa začalo 4. 3. 1976 a ku dňu vynesenia rozsudku Európskeho súdu nebolo v Taliansku ukončené. Zmienku si zaslúži aj názor Európskeho súdu vo veci Taiuti, 1992, séria A, č. 229-I a tiež Bock, 1989, séria A, č. 150, v ktorých vyslovil, že v prípadoch, kde ide o osobný status sťažovateľa, posudzuje Európsky súd primeranosť dĺžky konania prísnejšie, a že osobitnú starostlivosť treba venovať prípadom týkajúcim sa osobného statusu a postaveniu jednotlivca. Aj s prihliadnutím na túto okolnosť nie je zásahom do sudcovskej nezávislosti, ak Ústavný súd Slovenskej republiky preskúmava počas konania pred všeobecným súdom, či súd dostatočne dbá na práva, ktoré ústava priznáva osobe pre konanie pred súdmi. Podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: "Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv."

- # -

podnetom namietal porušenie svojho ústavou priznaného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov z dôvodu, že súd dlhodobo   nerozhodol o určení jeho otca. V prípade sporu o otcovstvo domáhať sa súdneho rozhodnutia o tom, či muž označený za otca je naozaj otcom dieťaťa, je právom každého dieťaťa. Účel tohto   práva nespočíva len v určení totožnosti otca, ale aj v zabezpečení starostlivosti o výchovu a výživu dieťaťa. Určením otcovstva súd zabezpečuje rovnaké postavenie všetkých detí. Uplatňuje sa ním ustanovenie čl. 41 ods. 3 ústavy, podľa ktorého deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva. Okrem významu určenia otcovstva pre dieťa Najvyšší súd   Československej socialistickej republiky poukázal aj na širší dosah takého rozhodnutia. Podľa jeho rozhodnutia z 28. 1. 1970 1 Cz 56/69 (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk, 1970, č. 82, s. 295): "Do konania o určenie otcovstva sa záujem spoločnosti premieta predovšetkým ako záujem na rýchlom a spoľahlivom zistení právnych vzťahov medzi rodičmi a deťmi a na včasnom vytváraní predpokladov pre riadnu výchovu a výživu detí."

v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj napriek tomu, že konanie o určenie jeho otca sa nezačalo na jeho návrh, ale na návrh jeho matky podaný Mestskému súdu Košice. ⬛⬛⬛⬛,   neskôr, mal právne postavenie účastníka tohto konania, v konaní sa rozhodovalo o jeho práve na určenie otca. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť aj zbytočnými prieťahmi v konaní o určenie otcovstva súdom. Ústavný súd zabezpečuje ochranu práv len vtedy, keď iné orgány štátu nesplnia úlohu štátu vo vzťahu k uplatnenému právu. Ústavný súd nekoná o ochrane práv, ktoré osoba neuplatní voči štátu,   ani   o   ochrane práv,   ktoré   porušujú   subjekty v súkromnoprávnom   vzťahu. Ak   konaniu pred   ústavným súdom nepredchádzalo uplatnenie práva na   súdnu alebo inú právnu ochranu, ústavný súd vo veci koná za predpokladu, že z okolností prípadu, z konania alebo iného správania orgánu, voči ktorému sa právo malo uplatniť, je zrejmé, že oprávnený subjekt právo nemohol účinne uplatniť alebo jeho uplatnením nemohol dosiahnuť účinnú ochranu svojho práva. Z tohto hľadiska sa ústavný súd zaoberal otázkou, či predkladateľ podnetu pred podaním podnetu na ústavný súd vyčerpal všetky právne prostriedky.

- # -

Občiansky súdny poriadok nepriznáva občanovi ako účastníkovi konania možnosť dožadovať sa   nápravy v prípadoch, ak súd neuskutočňuje konanie rýchle a účinne a tým porušuje jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa 6 ods. 1 zák. č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch vo veci prieťahov v konaní možno podať sťažnosť na orgány štátnej správy súdov. Podrobnosti o sťažnostiach na postup súdu a o ich vybavovaní 6 ods. 2 zák. č. 335/1991 Zb. odkazuje na osobitné zákony. Podávanie sťažností, postup pri vybavovaní sťažností a vybavovanie sťažností upravuje tretia časť zák. č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov. Podľa 17 ods. 1 zák. č. 80/1992 Zb.: "Fyzické a právnické osoby (ďalej len "sťažovatelia") sa môžu obracať na orgány štátnej správy súdov so sťažnosťami na postup súdu, len ak ide o prieťahy v konaní, o nevhodné správanie alebo narušovanie dôstojnosti súdneho konania súdnymi osobami. V iných prípadoch nie je sťažnosť prípustná." Ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne štátnej správy súdu, nebola týmto orgánom riadne vybavená, podľa   27 ods. 1 zák. č. 80/1992 Zb. môže požiadaťa) ministerstvo o prešetrenie vybavenia   sťažnosti predsedom krajského súdu,b) predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu. Sťažnosť nemá povahu opravného prostriedku, ale je právnym prostriedkom   umožňujúcim   účastníkovi   konania   uchádzať sa o dosiahnutie nápravy, ak súd porušuje jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zákon nedovoľuje orgánu správy súdov, aby v konaní o sťažnosti nariadil sudcovi, aby prestal porušovať účastníkovo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uznanie opodstatnenosti sťažnosti možno zabezpečovať pracovnoprávnymi prostriedkami len následne a nepriamo, výnimočne až po zistení kárnej zodpovednosti sudcu podľa 2 ods. 1 zák. č. 412/1991 Zb. o kárnej zodpovednosti sudcov. Sťažnosť predsedovi súdu, na ktorom pôsobí sudca, ktorého nečinnosť sa sťažnosťou namieta, je len jedným z prostriedkov dosiahnutia nápravy.

- # -

Účelom priznania práva   podať sťažnosť na   prieťahy v konaní   je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o podnete namietajúcom porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 koná, ak predkladateľ podnetu preukáže, že využil právne prostriedky nápravy priznané mu podľa 17 ods. 1, 20, 21, 22 alebo 23 zákona č. 80/1992 Zb., alebo ak sa preukáže, že vzhľadom na   okolnosti prípadu využitie tohto prostriedku nápravy   nemožno pokladať za   postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu práva priznaného podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Využitie možností podľa 27 ods. 1 zákona   č. 80/1992   Zb. pre   začatie konania   o podnete namietajúcom porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy nie je potrebné vyžadovať. Zotrvávanie na požiadavke, aby predkladateľ podnetu vyčerpal ešte pred začatím konania pred ústavným súdom všetky prostriedky, ktoré poskytuje zákon č. 80/1992 Zb., by mohlo viesť k predĺženiu porušovania ústavou priznaného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

Predkladateľ podnetu ⬛⬛⬛⬛ neuplatnil právo, ktoré mu priznáva 6 ods. 1 zák. č. 335/1991 Zb. a 17 ods. 1 zák. č. 80/1992 Zb. Táto skutočnosť nemá vplyv na ochranu práva, ktoré mu ústava priznáva v čl. 48 ods. 2, lebo v konkrétnom prípade sa vyjadrením Obvodného súdu Košice 2 k podnetu ⬛⬛⬛⬛ preukázalo, že súd svoj postup nepokladá za prieťahy v konaní. S prihliadnutím na uvedené okolnosti prípadu Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o začatí konania vo veci ochrany práva, ktoré z čl. 48 ods. 2 ústavy vyplývajú ⬛⬛⬛⬛. v podnete namieta porušenie ústavou priznaného práva a súčasne aj porušenie práva, ktoré mu v čl. 6 ods. 1 priznáva Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd pre ľudské práva v konaní o ochrane práva priznaného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru preskúmava najmä zložitosť veci, správanie účastníka konania a činnosť štátnych orgánov zúčastnených na konaní. Ústavný súd Slovenskej republiky preto aj v konaní o podnete ⬛⬛⬛⬛ vychádzal z týchto kritérií. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

- # -

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva čl. 48 ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv. Čas na konanie bez zbytočných prieťahov nemožno vyjadriť numericky. Neexistuje časová hranica, ktorej uplynutím postup štátneho orgánu môže mať povahu prieťahov v konaní. Preto sama skutočnosť, že   konanie o určenie   otcovstva ⬛⬛⬛⬛ k ⬛⬛⬛⬛ sa začalo pred viac než 18 rokmi, nie je dôkazom, že súd prejednáva túto vec so zbytočnými prieťahmi. Rýchlosť a účinnosť každého konania je podmienená objektívne, charakterom prejednávanej veci. Dĺžka konania môže signalizovať nielen prieťahy v konaní, ale aj zložitosť veci. Preto je dôležité oddeliť konanie pomalé a neúčinné, to znamená konanie s prieťahmi alebo prejednávanie veci v neprimeranej lehote od konania, ktoré dlho trvá z dôvodu zložitosti prípadu. Rovnako je dôležité vyporiadať sa s námietkami štátnych orgánov, ktoré skutočné prieťahy v konaní môžu odôvodňovať zložitosťou veci. Z oboch príčin sa treba zaoberať kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej. Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci. Okolnosti prípadu neumožňujú opodstatnene uvažovať o tom, že určenie otcovstva k

je vecou zložitou z hľadiska skutkového stavu. Návrh na určenie otcovstva smeroval voči jednému mužovi označenému za otca, ktorého miesto pobytu bolo známe. Z hľadiska druhého hodnotiaceho kritéria, teda   z hľadiska právnej   úpravy relevantnej pre rozhodnutie veci, v právnej teórii a filozofii práva sa za zložité pokladajú tie veci, ktoré samostatne alebo kumulatívne: a) vyžadujú, aby na ten istý súbor faktov sa aplikovalo viac právnych noriem, b) umožňujú, aby tá istá právna norma nadobudla v interpretácii viac ako jeden význam, c) predpokladajú viazané uváženie, d) predpokladajú a umožňujú voľné uváženie. V právnej praxi sa zložité veci prejavujú tak z hľadiska objektívneho práva, ako aj z hľadiska subjektívneho práva, vrátane jeho aplikácie v konkrétnej veci. Zložitosť veci v aplikácii práva je možné posúdiť len integráciou oboch hľadísk, tak z hľadiska objektívneho,   ako   aj   subjektívneho   práva dôležitého pre

- # -

rozhodnutie konkrétneho prípadu. Prameňmi právnej úpravy pre určenie otcovstva sú ustanovenia Tretej hlavy ( 51 až 62) zák. č. 94/1963 Zb. o rodine v znení zák. č. 132/1982 Zb., ktorým sa mení a doplňuje zákon o rodine. Vzhľadom na skutočnosť, že za otca dieťaťa v konkrétnej veci bol označený belgický štátny občan, právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci je v porovnaní s prípadmi určovania otcovstva muža, ktorý trvale žije na území Slovenskej republiky, o niečo komplikovanejšia. Táto okolnosť môže mať za následok zdĺhavosť konania, pretože vykonávanie všetkých úkonov si vyžaduje súčinnosť s orgánmi cudzieho štátu, preklady listín do cudzieho jazyka a vytyčovanie pojednávaní   s   dostatočným   predstihom.   Napriek   uvedenému rozhodovanie o otcovstve ⬛⬛⬛⬛ k ⬛⬛⬛⬛ nemožno považovať za zložitý prípad, ale iba za procesne zdĺhavý. Zdĺhavosť postupu v konaní nezbavuje sudcu zodpovednosti za prieťahy v konaní, ak nečinnosťou, nesprávnou organizáciou svojej práce alebo inými nedostatkami vo svojej činnosti prispeje k tomu, že konanie o práve občana trvá dlho.

Doručovanie súdnych písomností a dožiadaní medzi bývalou Československou socialistickou republikou a Belgickým kráľovstvom je   upravené   vyhláškou   č.   59/1986   Zb.   o zmluve medzi Československou socialistickou republikou a Belgickým kráľovstvom o právnej pomoci vo veciach občianskych, rodinných a obchodných, ktorá zahŕňa ustanovenia na realizáciu Dohovoru o civilnom konaní dohodnuté v Haagu 1. marca 1954 (publikované ako vyhláška č. 72/1966 Zb.). Podľa čl. 153 Ústavy Slovenskej republiky: "Na Slovenskú republiku prechádzajú práva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a Slovenská Federatívna Republika viazaná, a to v rozsahu ustanovenom ústavným zákonom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo v rozsahu dohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou." Vyhláška č. 59/1986 Zb. je prameňom práva aj pre konanie o určení otcovstva ⬛⬛⬛⬛ k

tak pred zánikom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ako aj po vzniku Slovenskej republiky. Podľa článkov 2 až 7 tejto zmluvy sa doručovanie   súdnych a   mimosúdnych písomností   a dožiadaní uskutočňuje prostredníctvom ministerstiev spravodlivosti oboch štátov. Táto skutočnosť bola sudcom konajúcim vo veci známa, napriek tomu sa   niektoré písomnosti doručovali konzulárnou cestou,   urgencie vybavenia   boli zaslané   aj na

- # -

Federálne ministerstvo   zahraničných vecí.   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky súd opakovane upozornilo a vyzvalo na odstránenie nedostatkov pri   doručovaní písomností belgickej strane. Plynutie času tak bolo spôsobené nielen nevyhnutnými úkonmi, ale aj nesprávnym postupom súdu, čo možno považovať za dôvody, ktoré viedli následne k prieťahom v konaní. Právna úprava, ktorú vo   veci rozhodnutia o otcovstve ⬛⬛⬛⬛ k    

treba aplikovať, zahŕňa ustanovenia vnútroštátnych predpisov aj medzinárodných zmlúv. Uplatnenie tejto právnej úpravy nie je natoľko právne zložité, aby sa ním odôvodnilo, že za viac ako 18 rokov podľa nej súd nerozhodol, či ⬛⬛⬛⬛ je otcom ⬛⬛⬛⬛. V   konaní o   podnete namietajúcom   porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala podnet vo veci porušenia práva priznaného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Správanie účastníka konania môže súd zbaviť zodpovednosti za prieťahy v konaní, len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania. Pasívne správanie účastníka, jeho spoľahnutie sa na správnosť postupu sudcu nie je okolnosťou, ktorou možno ospravedlniť nečinnosť alebo neprimerane zdĺhavý postup sudcu. Okrem toho prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka konania, nevylučujú zodpovednosť štátu za to, že o právach účastníka konania sa rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa   povahy veci, ak   ide o zbytočný   prieťah zapríčinený nečinnosťou súdu. Zo spisu Obvodného súdu Košice 2 sp. zn. 12 C 156/77 nie je možné zistiť prieťahy v konaní, ktoré by boli zapríčinené matkou ⬛⬛⬛⬛, príp.   samotným ⬛⬛⬛⬛. Jej prístup ku konaniu na súde možno hodnotiť ako aktívny, ktorý má prispieť k urýchlenému prerokovaniu a rozhodnutiu veci. Okrem zložitosti veci a správania predkladateľa podnetu pri rozhodovaní o tom, či právo priznané čl. 48 ods. 2 bolo porušené, ústavný súd preskúmava aj činnosť štátneho orgánu, proti ktorému podnet smeruje, v období, v ktorom sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

- # -

Pre konanie na ústavnom súde a posúdenie prieťahov v konaní o určenie otcovstva ⬛⬛⬛⬛ je rozhodujúce obdobie po prijatí Ústavy Slovenskej republiky, t. j. po 1. septembri 1992. Podľa právneho názoru Európskeho súdu pre ľudské práva pri hodnotení prieťahov v konaní vo veci, kde sa počas konania účastníkovi priznalo právo v dôsledku zmeny právnej úpravy, treba brať do úvahy aj stav, v ktorom sa nachádza konanie ku dňu podania podnetu na ústavný súd. Právo na konanie bez prieťahov priznali všetky procesné zákony   platné v   Československej socialistickej   republike. Zákonodarca stanovil povinnosť, aby príslušné orgány prejednávali trestné veci čo najrýchlejšie ( 2 ods. 5 Trestného poriadku). Obdobné ustanovenie obsahuje od roku 1967 aj Správny poriadok, ktorý v   3 ods. 3 stanovuje, že správne štátne orgány musia postupovať tak, aby každú vec vybavili včas a bez zbytočných prieťahov. V občianskom súdnom konaní zákonodarca:a) 6 - prikazujúcou normou stanovuje, aby súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná,b)   100 - stanovuje, že akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd   bez ďalších návrhov tak, aby   bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,c) 114 ods. 1 - stanovuje, že predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla pri jedinom pojednávaní. Rýchlosť konania zabezpečoval a zabezpečuje Občiansky súdny poriadok   aj ďalšími ustanoveniami. Dôležité   je, že tieto ustanovenia sa vzťahujú aj na rozhodovanie o určení otcovstva ⬛⬛⬛⬛, pretože platili skôr, než sa začalo   konanie o   určenie otcovstva  

Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa ako ústavné právo priznalo ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho   zhromaždenia Českej   a Slovenskej   Federatívnej Republiky. Ústavný zákon č. 23/1991 Zb. podľa 7 nadobudol účinnosť 8. februára 1991. Ústava Slovenskej republiky toto právo priznala s účinnosťou od 1. októbra 1992. Priznaním tohto práva štát občanovi zaručuje nielen to, že súd sa bude zaoberať jeho návrhom, ale aj to, že sa ním bude zaoberať v merite veci a v primeranej dobe.

- # -

Priznanie   práva na   prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov v ústave závažným spôsobom zmenilo podmienky, ktoré mal súd vziať na zreteľ pri rozhodovaní o svojom postupe v konaní o určenie otcovstva ⬛⬛⬛⬛. V právnom štáte neexistujú závažnejšie práva než tie, ktoré sa   priznávajú v   ústave. Povinnosťou   štátnych orgánov je zabezpečiť   dosažiteľnosť ich   uplatnenia nositeľom   ústavou priznaného   práva. Preto   po priznaní   ústavného práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov povinnosťou sudcu bolo zmeniť organizáciu svojej práce   tak, aby sa ňou umožnilo uplatnenie ústavného práva ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vo vyjadrení k podnetu ⬛⬛⬛⬛ Obvodný súd Košice 2 pripúšťa, že k prieťahom dochádzalo z dôvodov oneskoreného vybavovania   dožiadaní belgickou   stranou, marením   termínov pojednávaní,   ale   hlavne odmietavým   postojom   žalovaného k nariadenému   znaleckému   dokazovaniu   a   jeho nekoncepčným navrhovaním dôkazov v konaní. Také správanie pokračovalo aj po prijatí Ústavy Slovenskej republiky.

Dňa 24. 8. 1993 belgická strana vrátila doklady s oznámením, že ⬛⬛⬛⬛ sa krvnej skúške nepodrobil. Predložil iba doklady z roku 1986 o tom, že v roku 1971 absolvoval v Indii operáciu, ktorá mala za následok jeho neplodnosť a nemôže byť preto ani otcom syna Súdu predložil doklad indického lekára a podrobil sa vyšetreniu, ktoré je dôkazom toho, že v súčasnom období je neplodný. Zásadne odmietol vykonanie krvnej skúšky, ktoré možno považovať za najhodnotnejší dôkaz v uvedenom prípade. Takýto postoj ⬛⬛⬛⬛ je v zásadnom rozpore s ochotou spolupracovať, ktorú prejavil v odvolaní. Podľa rozhodnutí Súdu pre ľudské práva sudca je zodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie konania (Capuano, séria A, č. 119-A, s. 13; rovnako Pierazzini, séria A, č. 231-C, s. 30). Aj tento právny názor je v súlade s podstatou práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré priznáva Ústava Slovenskej republiky. Obvodný súd Košice 2 mal vychádzať zo skutočnosti, že ďalšie úkony súdu ani účastníkov nepovedú k objasneniu vo veci spôsobom, ktorý by ovplyvnil rozhodnutie. Okrem toho predseda Obvodného   súdu Košice 2 síce vo vyjadrení k podnetu

ústavnému súdu poprel zbytočné subjektívne prieťahy v konaní o

- # -

žalobe na určenie otcovstva k ⬛⬛⬛⬛, v   rovnakom čase   však listom zaslaným ⬛⬛⬛⬛ dal Obvodný súd Košice 2 na vedomie, že v konaní "vznikli prieťahy čiastočne zavinené aj súdnymi osobami". Toto vyjadrenie ústavný súd hodnotil ako ďalší dôkaz o porušení práva, ktoré ústava v čl. 48 ods. 2 priznáva ⬛⬛⬛⬛. Podľa vyjadrenia Obvodného súdu Košice 2 bola dĺžka súdneho konania ovplyvnená aj nedostatkom sudcov a s tým súvisiacou ich nadmernou zaťaženosťou. Aj v prípade, že by obvodný súd nebol dostatočne obsadený potrebným   počtom sudcov, nemožno týmto tvrdením odôvodňovať nedostatky v organizácii procesných úkonov súdu.   Neprijateľnosť   takéhoto   odôvodnenia   je   zrejmá aj s odvolaním sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Eckle (séria A, č. 51), v ktorom sa uvádza, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých treba zabezpečiť konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie. Posledné uskutočnené pojednávanie vo veci bolo dňa 3. 2. 1995, na ktorom sudkyňa rozhodla o pribratí znalca. Uznesením zo dňa 30. 5. 1995 bol na podanie posudku z odboru urológie pribraný znalec ⬛⬛⬛⬛, prednosta urologického oddelenia Fakultnej nemocnice v Košiciach, Rastislavova 43. Dňa 24. 8. 1993 belgická strana doručila Obvodnému súdu Košice 2 doklady súvisiace s konaním o určenie otcovstva ⬛⬛⬛⬛. Oznamuje sa v nich, že

sa krvnej skúške nepodrobil. Predložil doklady indického lekára z   roku 1986 o tom, že sa v roku 1971 podrobil v Indii operácii, ktorá mala za následok jeho neplodnosť. Zároveň sa podrobil vyšetreniu v zdravotníckom zariadení v Belgicku, ktoré oznámilo, že ⬛⬛⬛⬛ aj v čase vykonania vyšetrenia bol neplodný. Odmietol však podrobiť sa vykonaniu krvnej skúšky, ktorú súd považoval za potrebný dôkaz v uvedenom prípade. Vyjadrenie belgického znalca je jednoznačné len v tom, že ⬛⬛⬛⬛ bol neplodný v čase lekárskeho vyšetrenia, nepreukazuje však jeho neplodnosť už v roku 1971. Z tohto hľadiska treba posudzovať možnosti, účinnosť a význam ďalšieho postupu v súdnom konaní tak, aby sa dosiahlo meritórne rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nehodnotil konanie o určenie otcovstva k

vedené proti belgickému štátnemu príslušníkovi ako zložitú vec z hľadiska skutkového stavu, ani z hľadiska platnej právnej úpravy relevantnej pre rozhodnutie o veci. V konaní o určenie otcovstva nezistil také správanie

- # -

ktoré by spôsobilo, že súd dosiaľ právoplatne nerozhodol, či  

je jeho otcom. V konaní o určení otcovstva viaceré okolnosti viedli k tomu, že súd počas 18 rokov a 8 mesiacov právoplatne nerozhodol, či je jeho otcom. Nevyhnutnosť vyčkávania, dokiaľ belgická strana zašle súdu potrebné dokumenty a neochota ⬛⬛⬛⬛ poskytnúť súdu potrebnú súčinnosť, sú len časťou príčin, ktoré majú za následok, že po mnohoročnej dobe neexistuje právoplatné súdne rozhodnutie vo veci. Na tomto pretrvávajúcom nepriaznivom stave majú podiel aj nedostatky v činnosti   súdu konajúceho vo veci určenia otcovstva, najmä nedodržanie postupu v konaní podľa právnych predpisov o právnej pomoci medzi zainteresovanými zmluvnými štátmi pri doručovaní súdnych písomností a dožiadaní a zameranie jednotlivých procesných úkonov   bez potrebného uváženia ich významu pre meritórne rozhodnutie o veci, čo viedlo k zbytočným prieťahom v tomto súdnom konaní. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať

opravný prostriedokV Košiciach 25. októbra 1995

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Ján   D r g o n e c predseda senátu