znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 26/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnostiMARÍNA s. r. o., Budiš, Dubové, zastúpenej Advokátskou kanceláriou G. Lenhert, k. s.,Rajská 7, Bratislava, konajúcou prostredníctvom prokuristu a advokáta JUDr. Jána Ondruša,ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky   v   spojení   s   čl.   1   ods.   1,   čl.   2   ods.   2,   čl.   141   ods.   1   a   čl.   144ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochraneľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 2 Obo 120/2010 z 20. decembra 2011 a tiež uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 ObdoV 7/2012 z 22. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MARÍNA s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola6. decembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MARÍNA   s.   r.   o.,   Budiš,Dubové   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   Advokátskoukanceláriou G. Lenhert, k. s., Rajská 7, Bratislava, konajúcou prostredníctvom prokuristua advokáta   JUDr.   Jána   Ondruša,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1,čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 120/2010z 20.   decembra   2011   a   tiež   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1   ObdoV   7/2012z 22. augusta 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalovaná účastníčkoukonania   vedeného   Krajským   súdom   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.22 Cb 1/2006, v ktorom sa proti nej domáhala (ďalej len„žalobkyňa“), zaplatenia sumy 298 398,51 € ako pohľadávky na základe zmluvy o úvereč. uzavretej.   Sťažovateľka   v   priebehu   konania   poukazovalana to, že jej záväzok voči žalobkyni zanikol v celom rozsahu započítaním na základe jejzapočítacieho prejavu obsiahnutého v liste z 2. januára 2001. Podľa jej tvrdenia „týmto listom sťažovateľ započítal proti pohľadávke žalobcu, ktorú mal žalobca voči sťažovateľovi na základe vyššie uvedenej zmluvy o úvere číslo zo dňa, svoju pohľadávku na zaplatenie sumy 8 794 389 Sk s úrokmi z omeškania vo výške 23,40 % p. a. z tejto sumy za obdobie od 8. 2. 2000 do 31. 12. 2000 - išlo o pohľadávku sťažovateľa voči žalobcovi na vrátenie sumy 8794 389 Sk, ktorú žalobca dňa 1. 2. 2000 neoprávnene vyplatil z   bežného   účtu   sťažovateľa   vedeného   žalobcom;   rozsah   tohto   započítania   upresnil sťažovateľ   vo   svojom   liste   zo   dňa   3.   1.   2001.   V   konaní   preto   bolo   potrebné   skúmať, či žalobca dňa 1. 2. 2000 oprávnene alebo neoprávnene vyplatil z bežného účtu sťažovateľa vedeného žalobcom sumu 8794 389 Sk, a teda či mal sťažovateľ voči žalobcovi vzájomnú pohľadávku, ktorú bolo možné započítať proti pohľadávke žalobcu uplatňovanej v tomto súdnom konaní.“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 22 Cb 1/2006 zo 4. júna 2007 v spojení s opravnýmuznesením   z   28.   septembra   2007   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   žalobkyni   sumu298 332,12 €   a   tiež   ju   zaviazal   na   náhradu   trov   konania.   Rozhodol   tak   po   tom,   akona základe   vykonaného   dokazovania   zistil,   že „pisateľkou   podpisov   na   3   hromadných príkazoch na úhradu zo dňa 1. 2. 2000, na základe ktorých žalobca vyplatil z bežného účtu žalovaného sumu 8 794 389 Sk, je, v tom čase konateľka sťažovateľa, ktorá bola   vtedy   oprávnená   s   peňažnými   prostriedkami   na   tomto   bežnom   účte   nakladať“.Prvostupňový súd tak žalobkyňou uplatňovanú pohľadávku v konaní považoval za dôvodnúa bol toho názoru, že nezanikla započítaním na základe započítacieho prejavu sťažovateľky.

Po   odvolaní   sťažovateľky   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn.4 Obo 249/2007 z 19. mája 2009 odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu v spojenís opravným uznesením ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že „vykonanie platby v sume 8 794 389 Sk z peňažných prostriedkov na bežnom účte sťažovateľa na základe 3 hromadných príkazoch na úhradu zo dňa 1. 2. 2000 bolo predmetom aj trestného konania vedeného na Krajskom súde   v   Žiline,   sp.   zn.   4   T   17/2001,   v   ktorom   bola   obžalovanou   aj. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 4 T 17/2001-2051 zo dňa 23. 4. 2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 To 5/2008 zo dňa 5. 6. 2009 bola právoplatne oslobodená spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako pokus trestného činu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, ods.   5   Tr. zákona   účinného   do   1.   1.   2006,   a   to   podľa   §   226   písm.   b)   Tr.   poriadku č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného do 1. 1. 2006, pretože tento skutok nie je trestným činom; tento rozsudok nadobudol právoplatnosť najskôr dňa 19. 6. 2009, kedy   bol   doručený   obhajcovi.   Podľa   predmetnej   obžaloby   išlo   pritom o skutok,   kedy   obv. ako   konateľka   spoločnosti   Marína,   s.   r.   o.   Budiš uplatnila 4. 2. 2000 v filiálke Martin písomný nárok na uhradenie sumy 8.794.389,-   Sk   s odôvodnením,   že   nesprávnym   postupom   pracovníkov   tohto   peňažného ústavu bola uvedená suma neoprávnene odčerpaná cudzou osobou z účtu jej spoločnosti č., tvrdila, že podpis na troch hromadných príkazoch na úhradu uvedenej sumy nie je jej podpisom, tento bol sfalšovaný, pričom v skutočnosti obvinená po predchádzajúcej   dohode   o   takomto   postupe   s   obv. a

vyhotovili v presne nezistenom čase na nezistenom mieste tri predmetné hromadné príkazy   na   úhradu,   ktoré   podpísala   ako   príkazca   úmyselne   pozmeneným   podpisom obv., tieto 1. 2. 2000 predložil v filiálke v Žiline na realizáciu a takto bola predisponovaná celková suma 8.650.000, Sk z účtu spoločnosti Marína, s. r. o. Budiš v prospech účtov spol. v Martine, ktoré za tým účelom dňa 31. 1. 2000 zriadil v filiálkach v Liptovskom Mikuláši a Zvolene a následne 2. 2. 2000 spoločne s obv. a túto   sumu   vybrali   vo   vyššie   uvedených   filiálkach   v   Liptovskom Mikuláši, Zvolene a v Banskej Bystrici, avšak na základe výsledkov interného šetrenia neboli konateľke spoločnosti Marína, s. r. o. Budiš obv. ňou uplatňované finančné nároky uhradené.“.

Dňa 8. júla 2009 sťažovateľka doručila krajskému súdu návrh, ktorým sa domáhalaobnovy konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. 22 Cb 1/2006 a v obnovenomkonaní vydania rozsudku, ktorým bude žaloba žalobkyne zamietnutá. V návrhu poukázalana to, že „dôkazné bremeno, že autorkou sporných podpisov je, mal pritom žalobca,   nakoľko   jemu   bolo   preukázanie   tejto   skutočnosti   na   prospech;   len   ak   by   sa preukázalo, že autorkou týchto podpisov je, by totiž žalobca, pri splnení všetkých   ďalších podmienok,   nezodpovedal   žalovanému   za   škodu   spôsobenú vykonaním platby v sume 8 794 389 Sk z bežného účtu žalovaného dňa 1. 2. 2000. A naopak, ak v konaní nebolo jednoznačne preukázané, že sporné podpisy písala, mali súdy rozhodnúť v neprospech žalobcu a vziať do úvahy jeho zodpovednosť za vyššie uvedenú škodu, a teda aj započítanie pohľadávky žalovaného z tohto titulu proti pohľadávke žalobcu uplatňovanej v predmetnom súdnom konaní.“. Sťažovateľka vo svojom návrhu okrem inéhopoukázala na skutočnosť, že v trestnej veci vedenej proti obžalovanej nakrajskom   súde   pod   sp.   zn.   4 T   17/2001 „ani   zo   znaleckého   posudku   ani   z odborných vyjadrení   nevyplýva   jednoznačný   a   ani   nepochybný   záver,   že   obž. úmyselne pozmeneným   podpisom   opatrila   3 hromadné   príkazy   na   úhradu...“, pričom   aj   podľauznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6 To 5/2008   z   5.   júna   2009 „výsledky   znaleckého dokazovania   nepotvrdili   s   dostatočnou   určitosťou,   že   obžalovaná bola   ich pisateľkou“. Právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov v predmetnom trestnom konanítak podľa sťažovateľky predstavujú nový dôkaz, resp. novú skutočnosť, ktorú bez svojej vinyv pôvodnom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 22 Cb 1/2006 nemohla uplatniť.Nový (odchylný) skutkový záver v trestnom konaní vo veci sp. zn. 4 T 17/2001 by súčasnemohol byť potenciálne spôsobilý privodiť sťažovateľke priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Krajský súd uznesením sp. zn. 16 Cb 1/2010 zo 16. septembra 2010 vyhovel návrhusťažovateľky a povolil obnovu konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 22 Cb 1/2006.Sťažovateľka poukazuje na to, že krajský súd v označenom uznesení dospel k záveru, že„novou skutočnosťou a súčasne rozhodnutím, bol rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 4 T/17/2001-2051 zo dňa 23. 4. 2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. 6. 2009, ktorým rozhodnutím došlo s právoplatnosťou dňom 5. 6. 2009 k oslobodeniu... spod obžaloby krajského prokurátora v Žiline sp. zn. Kv 9/00-303 zo dňa 30. 7. 2001 pre skutok právne kvalifikovaný ako pokus trestného činu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona...,   pretože   tento   skutok   nie   je   trestným   činom.   V   uznesení   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky,   v   ktorom   vo   vzťahu   k bolo   odvolanie   krajského prokurátora podľa § 256 Tr. poriadku... zamietnuté, bolo poukázané na (trestný) rozsudok Krajského súdu v Žiline, ktorý odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že v prípravnom konaní ani na hlavnom pojednávaní nebol produkovaný žiaden dôkaz preukazujúci existenciu dohody medzi obžalovanými a, resp. medzi už odsúdeným. Rovnako tak nebolo preukázané znaleckým dokazovaním, že sporné podpisy na hromadných príkazoch na úhradu vyhotovila obžalovaná...“.

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 16 Cb 1/2010 zo 16. septembra 2010 podalaodvolanie   žalovaná   (v   pôvodnom   konaní   žalobkyňa),   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súduznesením   sp.   zn.   2 Obo 120/2010   z   20.   decembra   2011   tak,   že   zmenil   odvolanímnapadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   a to   tak,   že   návrh   na   obnovu   konania   zamietol.Sťažovateľka   poukazuje   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že „súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom, vydaným súdom v trestnom konaní, napr.   z dôvodu,   že   nebolo   preukázané,   že sa skutok,   pre ktorý bol obžalovaný stíhaný, stal alebo že tento skutok nie je trestným činom...“.

Proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   2 Obo 120/2010z 20. decembra 2011 podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd akodovolací súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 7/2012 z 22. augusta 2013, ktorým dovolaniesťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 120/2010 z 20. decembra 2011zamietol. Podľa sťažovateľky „Najvyšší súd sa stotožnil s právnymi závermi odvolacieho súdu v celom rozsahu pre ich správne skutkové závery a právne závery...“.

Sťažovateľka tvrdí, že v jej veci podmienky na povolenie obnovy konania v súlades § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) boli splnené,„nakoľko oslobodzujúci rozsudok bol vydaný a nadobudol právoplatnosť až po tom, ako bol vydaný a nadobudol právoplatnosť rozsudok civilného súdu. Súčasne je nepochybné, že takéto rozhodnutie môže sťažovateľovi privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, keďže potvrdzuje,   že ako   vtedajšia   konateľka   sťažovateľa   sa   na   podvodných výberoch nijako nepodieľala a ak teda tieto výbery uskutočnila, porušila tým svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o bežnom účte uzatvorenej medzi ako bankou a sťažovateľom ako majiteľom účtu, čím mu spôsobila škodu vo výške týchto podvodných výberov.“.

Sťažovateľka namieta, že „nemožno za ústavne konformný považovať stav, kedy je rozhodnutie civilného súdu v úplnom rozpore s rozhodnutím trestného súdu, čo v spojení s ust.   §   228   ods.   1   písm.   a)   O.   s.   p.   (ktorý   na   povolenie   obnovy   konania   nevyžaduje existenciu rozhodnutia spadajúceho pod ust. § 135 ods. 1 O. s. p. ako to vykladajú odvolací a dovolací súd) jednoznačne svedčí v prospech povolenia obnovy konania aj na základe oslobodzujúceho rozsudku.

Odvolací súd sa však s touto argumentáciou sťažovateľa vôbec nijako nevysporiadal a   obmedzil   sa   iba   na   vyššie   uvedené   konštatovanie,   že   civilný   súd   je   viazaný   len odsudzujúcim rozsudkom. Odvolací súd teda vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo je napriek citovaným rozhodnutiam a napriek zneniu cit. ust. § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. oslobodzujúci rozsudok pre účely obnovy konania irelevantný a rovnako nevysvetlil, prečo je napriek citovaným rozhodnutiam prípustné, aby si rozhodnutia civilného a trestného súdu ohľadom tej istej otázky úplne odporovali. Tým porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a   spravodlivý   súdny   proces,   ktoré   v   sebe   zahŕňa   i   právo   na   riadne   odôvodnenie rozhodnutia.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k.   2   Obo   120/2010   zo   dňa 20. 12. 2011... vydaným v právnej veci... o návrhu na obnovu konania, ktoré bolo vedené na Krajskom súde Žilina pod sp. zn. 22 Cb 1/2006, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k.   1   ObdoV/7/2012   zo   dňa 22. 8. 2013 vydaným v právnej veci... o návrhu na obnovu konania, ktoré bolo vedené na Krajskom súde Žilina pod sp. zn. 22 Cb 1/2006, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 2 Obo 120/2010 zo dňa 20. 12. 2011 vydané v právnej veci... o návrhu na obnovu konania, ktoré bolo vedené na Krajskom súde Žilina pod sp. zn. 22 Cb 1/2006 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 ObdoV/7/2012 zo dňa 22. 8. 2013 vydané v právnej veci... o návrhu na obnovu konania, ktoré bolo vedené na Krajskom súde Žilina pod sp. zn. 22 Cb 1/2006 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolaciemu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a právapodľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   120/2010z 20. decembra   2011   a   tiež   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   sp.   zn.1 ObdoV 7/2012 z 22. augusta 2013. Podstatou sťažnosti sťažovateľky, ktorou sa domáhavyslovenia porušenia ňou označených práv napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, jejej tvrdenie, podľa ktorého najvyšší súd ako odvolací súd a následne ako dovolací súdnepovolil obnovu konania, hoci na to boli v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) OSP splnenépodmienky.   Napadnuté   uznesenia   najvyšší   súd   podľa   sťažovateľky   nijako   neodôvodnil,keďže nereagoval na jej námietku, podľa ktorej v nich došlo k ústavne nekonformnémuvýkladu podmienok povolenia obnovy konania, a to vzhľadom na skutočnosť, že najvyššísúd   nebral   do   úvahy   jej   argumentáciu   o povinnosti   civilných   súdov   rešpektovať   ajoslobodzujúce rozsudky a nedostať sa s nimi do rozporu, „a teda svedčiacu v prospech povolenia obnovy konania na podklade oslobodzujúceho rozsudku“.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu sp. zn. 2 Obo 120/2010 z 20. decembra 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   inýmsúdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   vyplýva,   že   najvyšší   súd   napadnutýmuznesením zmenil uznesenie krajského súdu sp. zn. 16 Cb 1/2010 zo 16. septembra 2010tak, že návrh sťažovateľky na obnovu konania zamietol.

Proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   podalasťažovateľka dovolanie, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol uznesením sp. zn.1 Obdo V 7/2012 z 22. augusta 2013 tak, že dovolanie zamietol ako nedôvodné podľa§ 243b ods. 1 OSP.

Z uvedeného vyplýva, že proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 120/2010z 20. decembra 2011 mohla sťažovateľka podať dovolanie (čo aj využila), o ktorom boloprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd.   Zo   skutočnosti,   ženajvyšší   súd   zamietol   dovolanie   ako   nedôvodné,   vyplýva,   že   sa   zaoberal   námietkamisťažovateľky   vo   veci   jej   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   ktoré   smerovali   protinapadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   a   teda   uplatnil   svojuprávomoc; reálne uplatnená právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu meritórneposúdiť   námietky   sťažovateľky   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   akodovolacieho súdu vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k tejto časti sťažnosti.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľkyv časti, ktorou namietala porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 120/2010 z 20. decembra 2011, odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu sp. zn. 1 Obdo V 7/2012 z 22. augusta 2013

Pri   preskúmaní   tejto   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   zameral   na   posúdenie,   či   junemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totižvyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť,či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súduo zjavnú neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Pri skúmaní, či sťažnosť v konkrétnom prípade nie je zjavne neopodstatnená, zohrávapodľa   názoru   ústavného   súdu   podstatnú   úlohu   aj   to,   v   akom   konaní   došlo   k   vydaniu(vyneseniu) napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, ako aj to, či ide o meritórne alebonemeritórne rozhodnutie, ktorým sa rozhoduje len o otázkach procesnej prípustnosti návrhuna začatie konania pred všeobecným súdom.

V   posudzovanom   prípade   sťažovateľka   napáda   uznesenie   najvyššieho   súduako dovolacieho súdu v konaní o povolenie obnovy konania a postup, ktorý predchádzaljeho   vydaniu.   Obnova   konania   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   a   napadnutéuznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   vynesené   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu(ako odvolacieho   súdu),   ktorý   zmenil   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Cb   1/2010zo 16. septembra 2010 a nepovolil obnovu konania pre nesplnenie zákonom predpísanýchpodmienok prípustnosti (§ 228 OSP).

Z   obsahu   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   v   konaní,   ktorého   výsledoksťažovateľka napáda, sa riešili len právne otázky a nevykonávalo sa žiadne iné dokazovanienež skúmanie, či sťažovateľkou tvrdený predpoklad obnovy konania bol v okolnostiachkonkrétnej   veci   splnený.   Ústavný   súd   sa   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   častisťažnosti   sústredil   na   posúdenie   jej   opodstatnenosti   s   prihliadnutím   na   argumentáciusťažovateľky o nedostatočnom vysporiadaní sa najvyššieho súdu (ako dovolacieho súdu)s jej námietkami a nesprávnom právnom posúdení jej návrhu na obnovu konania.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou jeaj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúruEurópskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   z   ktorej   vyplýva,   že   „právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   daťpodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, RecueilIII/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,č. 303-B, uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudkureagoval   na   každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   tenargument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovanýza rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutídostatočné   a   relevantné   dôkazy,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosťa relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránkyrozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   poukazuje   ajna svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v   ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacichdo právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou(m.   m.   II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Ústavný   súd   preto   nie   je   oprávnený   preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Sťažovateľka   tvrdí,   že   dovolací   súd   sa   v napadnutom   uznesení   nevysporiadaldostatočne s podstatou jej námietok, ktoré podľa nej odôvodňovali opodstatnenosť obnovykonania   v   jej   veci,   a   v   príčinnej   súvislosti   s   uvedeným   zamietol   jej   dovolanie   protiuzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 120/2010 z 20. decembra 2011 o zamietnutí jejnávrhu na obnovu konania. Ústavný súd preto preskúmal, či toto tvrdenie sťažovateľky jedôvodné.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu saokrem iného uvádza:

„Krajský súd v Žiline uznesením zo 16. septembra 2010, č. k.: 16 Cb/1//2010-96 povolil obnovu konania vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn.: 22 Cb/1/2006... K existencii skutočností, rozhodnutí a dôkazov, ktoré MARÍNA, s. r. o., nemohla použiť bez svojej viny v pôvodnom konaní, krajský súd uviedol, že novou skutočnosťou a súčasne   rozhodnutím,   bol   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   z   23.   apríla   2008, č.   k.:   4   T/17/2001-2051   v   spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 05. júna   2009,   ktorým   rozhodnutím   došlo   s   právoplatnosťou   dňom   05.   júna   2009 k oslobodeniu spod obžaloby krajského prokurátora v Žiline z 30. júla 2001 sp. zn.: Kv 9/00-03.

Relevantné   podľa   súdu   bolo,   že   išlo   o   skutkovú   otázku,   či   podpisy   na   troch hromadných príkazoch banke sú podpismi, ako jedinej oprávnenej osoby v rozhodnom   období   konať   v   mene   s.   r.   o.   MARÍNA.   Zo   záverov   neskôr   vydaného právoplatného rozhodnutia v trestnom konaní Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn.: 4 T/17/2001 vyplýva, že nebolo preukázané, že obžalovaná sa akýmkoľvek spôsobom   podieľala   na   predmetných   hromadných   výberoch   z,   (t.   č. ), ktorý záver je novým prejudiciálnym záverom, odchylným od rozsudku Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn.: 22 Cb/1/2006, napadnutého návrhom na obnovu konania. Odchylný skutkový záver v trestnom konaní môže byť podľa krajského súdu   súčasne   spôsobilý   privodiť   žalobcovi   s.   r.   o.   MARÍNA,   priaznivejšie   rozhodnutie vo veci. Na základe vyššie uvedených dôvodov krajský súd konštatoval, že v danom prípade došlo   k   naplneniu   všetkých   zákonných   predpokladov   prípustnosti   obnovy   konania Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn.: 22 Cb/1/2006 tak po formálnej stránke, ako aj ku splneniu podmienok prípustnosti konania v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p., preto navrhovanú obnovu konania súd prvého stupňa povolil...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného podľa § 212 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach dôvodov odvolania a bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné... odvolací súd dodal, že   iné   hodnotenie   tých   istých   dôkazov   v   trestnom   a   občianskom   súdnom   konaní, bez ďalšieho   nemožno   považovať   za   nové   skutočnosti,   zakladajúce   prípustnosť   obnovy konania tak, ako to dôvodne namietal žalovaný.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že návrh na obnovu konania zamietol.“

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolací súd ďalej uviedol,že „obnova   konania   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   je   prípustná   len   z dôvodov taxatívne uvedených v ust. § 228 ods. 1 O. s. p. t. j. ak sa preukáže existencia skutočností, rozhodnutí   alebo   dôkazov,   ktoré   bez   svojej   viny   účastník   konania   nemohol   použiť v pôvodnom konaní a to za predpokladu, že tieto môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Dôvodom   obnovy   môžu   byť   len   tie   skutočnosti,   ktoré   nastali   do   vyhlásenia rozhodnutia súdu, skutočnosti, ktoré nastali až potom, nemôžu byť spôsobilým dôvodom obnovy konania, pretože k nim súd v čase vyhlásenia rozhodnutia nemohol prihliadať (§ 54 O. s. p.)

Za   nové   rozhodnutie   sa   považuje   nielen   rozhodnutie   iného   súdu   alebo   iného príslušného orgánu, ktoré bolo vydané v čase pôvodného rozhodnutia a ktoré nemohol účastník konania bez svojej viny použiť, ale aj rozhodnutie, ktoré bolo vydané po skončení pôvodného konania.“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nezohľadnenia oslobodzujúcehorozsudku vydaného v trestnom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 T 17/2001ako dôvodu obnovy konania dovolací súd poukázal na text § 135 ods. 1 OSP, podľa ktorého„súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou,   so   zákonmi   alebo   medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika viazaná (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktoré   sa   týkajú   základných   ľudských   práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania, súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní“,pričom citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku pre účely svojho rozhodnutiao dovolaní sťažovateľky interpretoval takto:

„Vyššie citované ust. § 135 ods. 1 O. s. p. vymenováva, kedy je súd podľa § 135 O. s. p.   viazaný   rozhodnutiami   súdov   alebo   iných   príslušných   orgánov.   Viazanosť v občianskom súdnom konaní rozhodnutím trestného súdu je len v prípade rozhodnutia, že bol spáchaný trestný čin. Súd v občianskom súdnom konaní je viazaný nielen rozhodnutím súdu v trestnom konaní o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj právnou kvalifikáciou   skutku   a   tým   aj   formou   zavinenia   predpokladanou   Trestným   zákonom (R 35/1993). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný v zmysle § 135 ods. 1 O. s. p. oslobodzujúcim   rozsudkom,   teda   rozhodnutím   o   tom,   že   napríklad   trestný   čin   nebol spáchaný (R 22/1979-str. 195 a 196).

Dovolací súd si preto nemohol argumentáciu dovolateľa osvojiť, keďže táto by bola v rozpore s ustanovením § 135 ods. 1 O. s. p. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 4 T/17/2001   oslobodil   obžalovanú spod   obžaloby   pokusu   trestného   činu podvodu   formou   spolupáchateľstva,   čo   potvrdil   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky vo svojom uznesení sp. zn.: 6 To 5/2008. K tomuto záveru dospeli vyššie uvedené súdy v dôsledku   znaleckých   posudkov   znalcov,   ktorý   vo   svojom znaleckom posudku konštatoval, že falšovala svoj vlastný podpis tým, že ho úmyselne menila a pisateľkou sporných podpisov na hromadných výberoch je jednoznačne. Druhý znalec vo svojom odbornom vyjadrení uviedol, že stanovuje záver, že predmetné sporné podpisy sú falzifikáty. Vzhľadom k zisteným zhodným identifikačným   znakom,   ktoré   sú   charakteristické   pre   pisateľa   pravých   podpisov   nie   je možné z podozrenia z vyhotovenia vyššie uvedených sporných podpisov vylúčiť ani samotnú. Tým bola naplnená zásada in dubio pro reo.

Dovolací súd poukazuje na tieto skutočnosti aj z dôvodu, že pri rozhodovaní súdu prvého stupňa v pôvodnom konaní, boli tieto skutočnosti a dôkazy (napr. znalecké posudky) známe, teda nejde o nové skutočnosti alebo dôkazy, konajúci súd sa s nimi už v pôvodnom konaní oboznámil a vyvodil z nich svoj právny záver.

Najvyšší súd Slovenskej vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné, stotožnil sa s právnymi závermi odvolacieho v celom rozsahu pre ich správne skutkové a právne závery a preto dovolanie žalobcu podľa ust. § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“

Ústavný   súd   z   dokumentácie,   ktorú   mal   k   dispozícii,   zistil,   že   sťažovateľke   bolumožnený reálny prístup k súdu, keď krajský súd a následne najvyšší súd na základe ňoupodaného návrhu (na obnovu konania) vo veci konali a rozhodli, pričom najvyšší súd akodovolací   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľka   nepreukázala   žiadnenové skutočnosti,   rozhodnutia   alebo   dôkazy,   ktoré   bez   svojej   viny   nemohla   použiťv pôvodnom   konaní   (o zaplatenie   peňažnej   pohľadávky   vedeného   krajským   súdom   podsp. zn. 22 Cb 1/2006). Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dostatočneobjasňuje jeho skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia tohtouznesenia   okrem   iného   aj   s odkazom   na   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   akoodvolacieho súdu sp. zn. 2 Obo 120/2010 z 20. decembra 2011 nie je v prípade zamietnutianávrhu   na   obnovu   konania   v   rozpore   so   zárukami   vyplývajúcimi zo   základného   právana súdnu   ochranu;   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   v   odôvodnenínapadnutého uznesenia sa dovolací súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadals námietkami, ktoré následne sťažovateľka formulovala aj vo svojej sťažnosti ústavnémusúdu.

Reálne   garantovanie   a   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v   konanío obnovu   konania   nemožno   interpretovať   ako   povinnosť   všeobecných   súdov   preberaťskutkové a právne názory účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy. Právnenázory, ku ktorým dovolací súd v napadnutom uznesení dospel predovšetkým v súvislostiinterpretáciou § 135 ods. 1 OSP, vychádzajú z doterajšej judikatúry všeobecných súdova ústavný súd ich považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, aj keďv danom prípade ide podľa jeho názoru len o jeden z možných prístupov k interpretáciioznačeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   nepatrí   do   sústavyvšeobecných   súdov,   nie   je   a   ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou   inštanciou   v   systémevšeobecného   súdnictva.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne   (m.   m.   napr.   I.   ÚS   24/00,   III.   ÚS   53/02,   IV.   ÚS   181/04).   Vzhľadomna skutočnosť, že vo veci sťažovateľky ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenienajvyššieho   súdu   bolo   arbitrárne   a nebolo   náležite   odôvodnené,   nemá   dôvod   zasahovaťdo sféry pôsobnosti najvyššieho súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Dovolací súd (v spojeníso skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia najvyššieho súduako odvolacieho súdu sp. zn. 2 Obo 120/2010 z 20. decembra 2011) sa podľa názoruústavného súdu ústavne konformným spôsobom   vysporiadal s námietkami sťažovateľky(v podstate identickými ako boli obsiahnuté aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu,pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možnovyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravnýchprostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02,A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru),pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkochobčianskoprávneho   charakteru.   Článok   6 ods.   1 dohovoru   neobsahuje právo   na revíziusúdneho   konania   (bližšie   pozri   Svák,   J.   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadujudikatúry a doktríny   štrasburských   orgánov   ochrany   práva.   Žilina:   Poradcapodnikateľa 2003, s. 369   370; m. m. IV.ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, žemedzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a základným právompodľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá byzakladala reálnu možnosť na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti naďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkamisťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015