znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 26/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpeného advokátom Mgr. L. Z., Advokátska kancelária L., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2   Obo   17/2010 zo 17. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2012 doručená sťažnosť J. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 17/2010 zo 17. Februára 2011   (ďalej   aj   „rozsudok   najvyššieho   súdu“   alebo   „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ   bol   ako   žalovaný účastníkom súdneho konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 57 Cb 7/98 v právnej veci žalobcu Ľ., a. s., B. (ďalej len „žalobca“), o zaplatenie sumy 245 546,85 € (7 397 886,46 Sk) s príslušenstvom. Žalobca sa domáhal zaplatenia tejto sumy s odôvodnením, že sťažovateľ uzatvoril 7. júna 1995 so žalobcom zmluvu o osobnom ručení, ktorou sa zaviazal uspokojiť pohľadávku žalobcu, pokiaľ ju neuspokojí obchodná spoločnosť   T.,   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len   „dohoda o ručení“).   Ručením   bola   zabezpečená pohľadávka   žalobcu   voči   spoločnosti   T., spol. s r.   o.,   ktorá   vznikla   na   základe   zmluvy o úvere   č.   8000010723   uzatvorenej   7. júna   1995   medzi   žalobcom   ako   veriteľom a obchodnou spoločnosťou T., spol. s r. o., ako dlžníkom (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej žalobca poskytol spoločnosti T., spol. s r. o., úver vo výške 6 000 000 Sk na   dofinancovanie   obytného   komplexu   v P.   a spoločnosť   T.,   spol.   s   r.   o.,   sa   zaviazala vrátiť úver   spolu   s   dohodnutým   úrokom   v štvrťročných   splátkach   žalobcovi do 20. decembra   1997.   Ku   dňu   podania   žaloby   (podľa   tvrdenia   žalobcu)   celkovo   dlh spoločnosti T., spol. s r. o., predstavoval sumu 7 397 886,46 Sk. Na majetok obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o., bol 30. októbra 1997 vyhlásený konkurz.

Krajský súd rozsudkom č. k. 57 Cb 7/98-80 z 15. apríla 2002 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 3 377 081,94 Sk s príslušenstvom a v časti o zaplatenie sumy 4 300 000 Sk z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom konanie zastavil. Zastavovací výrok nadobudol   právoplatnosť   6.   júna   2002.   Krajský   súd   mal   za   preukázané,   že   sťažovateľ zaplatil žalobcovi sumu 4 300 000 Sk (10. marca 1998 sumu 3 300 000 Sk a 2. júna 1998 sumu 1 000 000 Sk) a týmto čiastočným plnením uznal nárok žalobcu. Právne vec posúdil podľa § 303 Obchodného zákonníka.

Tento   rozsudok   krajského   súdu   bol   po   podaní   odvolania   sťažovateľom   zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 288/04 z 24. februára 2005 a vec bola vrátená krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým, že krajský súd svojím postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, pretože sťažovateľa na posledné pojednávanie, na ktorom vyhlásil aj rozsudok, riadne nepredvolal. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd zároveň uviedol vo vzťahu k ostatným odvolacím námietkam   sťažovateľa,   že   právne   irelevatné   je,   či   s   dohodou   o   ručení   (prevzatím ručiteľského záväzku) vyslovila súhlas manželka sťažovateľa (pretože nejde o nakladanie so spoločnou vecou, na ktoré sa vyžaduje súhlas manžela), a pokiaľ ide o existenciu dohody o   postupe   pri   vymáhaní   pohľadávky   z   15.   mája   1998   uzatvorenú   medzi   žalobcom a sťažovateľom (ďalej len „dohoda o postupe pri vymáhaní“), podľa ktorej žalobca nebude pohľadávku   vymáhať   od   sťažovateľa   počas   doby   platnosti   tejto   dohody,   najvyšší   súd vyslovil,   že   takáto   dohoda   nemôže   zabrániť   žalobcovi,   aby   sa   svojho   nároku   domáhal súdnou cestou.

Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 57 Cb 7/98-129 zo 6. februára 2006 v spojení s opravným uznesením č. k. 57 Cb 7/98-130 z rovnakého dňa tak, že sťažovateľa opäť zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3 377 081,94 Sk s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Obo   86/2008   z   12.   augusta   2009   rozsudok krajského súdu znova zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,   že   krajský   súd   odňal   sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom,   keď   vykonal pojednávanie   6.   februára   2006   v jeho   neprítomnosti   napriek   tomu,   že   sťažovateľ sa ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti a požiadal o odročenie pojednávania.

Krajský súd rozsudkom č. k. 57 Cb 7/98-211 z 9. decembra 2009 znova zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 3 377 081,94 Sk s príslušenstvom (a samostatným výrokom konanie o zaplatenie sumy 4 300 000 Sk zastavil). Právne vec posúdil podľa § 303 Obchodného   zákonníka   a   poukázal   na   obsah   skorších   rozhodnutí   najvyššieho   súdu. Nevykonal   navrhovaný   dôkaz   výsluchom   sťažovateľa   a   nešpecifikovanej   tretej   osoby k okolnostiam uzatvorenia dohody o postupe pri vymáhaní, pretože s poukazom na názor vyslovený najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 6 Obo 288/04 z 24. februára 2005, podľa ktorého takáto dohoda nemôže zabrániť žalobcovi, aby sa svojho nároku domáhal súdnou cestou, navrhovaný dôkaz nepovažoval za potrebný.

Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   31.   decembra   2009 odvolanie,   o   ktorom   najvyšší   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   2   Obo   17/2010 zo 17. februára 2011 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 57 Cb 7/98-211 z 9. decembra 2009 ako vecne správny potvrdil (a zrušil výrok o čiastočnom zastavení konania, pretože v tejto časti bolo o zastavení konania právoplatne rozhodnuté už rozsudkom krajského súdu č. k. 57 Cb 7/98-80 z 15. apríla 2002).

Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 17/2010 zo 17. februára 2011 podal sťažovateľ   dovolanie   a   zároveň   aj   sťažnosť   ústavnému   súdu.   Ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 353/2011-16   z   28.   septembra   2011   sťažnosť   odmietol   pre   neprípustnosť s ohľadom na súbežne podané dovolanie (ústavná sťažnosť je prípustná až po rozhodnutí o dovolaní) a zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že lehota na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   17/2010 zo 17. februára 2011 bude zachovaná. O podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd   uznesením   č. k.   57   Cb   7/1998-308   z   9.   júla   2012   tak,   že   dovolacie   konanie   pre nezaplatenie   súdneho   poplatku   zastavil.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť 3. augusta 2012.

Sťažovateľ   ústavnú   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   14.   septembra   2012 na porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 17/2010 zo 17. februára 2011 odvodnil tým, že nebol v súdnom konaní pred   krajským   súdom   ani   najvyšším   súdom   vypočutý   ako   účastník   konania,   čím   bolo porušené jeho právo, aby vec bola prerokovaná v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku   všetkým   vykonaným   dôkazom,   a   tiež   zásada   ústnosti   súdneho   konania.   Uvedeným postupom   bola   sťažovateľovi   podľa   jeho   názoru   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom a súčasne všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa nemohli podľa jeho názoru dospieť k úplnému zisteniu veci, a teda neboli oprávnené o merite veci rozhodnúť. Najvyšší súd uložil už vo svojom prvom zrušujúcom rozhodnutí krajskému súdu vec nielen opätovne prerokovať, ale aj vykonať dôkazy, prípadne aj novonavrhnuté a až následne rozhodnúť vo veci   znova.   To   sa   však   nestalo,   krajský   súd   žiadne   ďalšie   dokazovanie   nevykonal. Sťažovateľ navrhoval vypočuť svedka a navrhoval vypočuť aj seba ako účastníka, avšak krajský súd tieto dôkazy nevykonal a najvyšší súd napriek tomu jeho rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Sťažovateľ tiež argumentoval, že v súdnom konaní vedenom krajským súdom podal návrh na prerušenie súdneho konania, avšak krajský súd o uvedenom návrhu nerozhodol.   Sťažovateľovi   krajský   súd   tak   znova   odňal   možnosť   konať   pred   súdom a najvyšší súd na túto skutočnosť neprihliadol. Najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa,   podľa   ktorých   ho krajský   súd   nevypočul   a nevypočul   ani svedka,   ktorého vypočuť   sťažovateľ   žiadal.   Sťažovateľ   považuje   svoju   sťažnosť   za   prípustnú,   pretože právoplatným   skončením   dovolacieho   konania   odpadla   prekážka   jej   neprípustnosti. Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia s odôvodnením, že na jeho podklade sa vedie exekúcia a v exekučnom konaní nie je možné navrátenie do pôvodného stavu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   odôvodňuje   sťažnosť   na   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 17/2010 zo 17. februára 2011 v podstate tým, že krajský súd a najvyšší súd mu odňali možnosť konať pred súdom.

Aj   keď   proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   nemohol podať riadny   opravný   prostriedok,   mal   k   dispozícii   mimoriadny   opravný   prostriedok, a to dovolanie podľa   § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Napriek   jeho   povahe   je   aj   tento   dostupný   účastníkom   súdneho   konania   a   v   systéme všeobecného súdnictva predstavuje účinný spôsob ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípadoch, keď sa účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom.

Ako účinný spôsob ochrany základných práv účastníkov ho uznal aj ústavný súd, ktorý rozhodol, že nevyužitie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým možno vytýkať odňatie možnosti konať pred súdom, vylučuje (so zreteľom na účinnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku) v občianskom súdnom konaní prijatie návrhu, ktorým   sa   namieta   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   (II.   ÚS   31/00,   I.   ÚS   209/05, II. ÚS 233/2010).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mohol a mal na ochranu svojich základných práv využiť dovolanie, ktoré pre neho (a v okolnostiach prípadu) predstavovalo účinný právny prostriedok nápravy v systéme všeobecného súdnictva.

Z obsahu ústavnej sťažnosti (a pripojeného spisu krajského súdu sp. zn. 57 Cb 7/98) však vyplynulo, že sťažovateľ síce tento opravný prostriedok podal, avšak nezaplatením súdneho   poplatku   zmaril   možnosť   dovolacieho   súdu   meritórne   sa   podaným   dovolaním zaoberať   (dovolacie   konanie   bolo   zastavené   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku sťažovateľom).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa označeným rozsudkom   najvyššieho   súdu   zistil,   že   na   účinnú   ochranu   týchto   práv   mal   sťažovateľ k dispozícii   mimoriadny   opravný   prostriedok   v   systéme   všeobecného   súdnictva, a to dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP, o údajnom porušení základných práv sťažovateľa bol   oprávnený   rozhodovať   najvyšší   súd   na   základe   jeho   dovolania,   a   nie   ústavný   súd na základe   jeho   ústavnej   sťažnosti.   Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť   proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 17/2010 zo 17. februára 2011 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

S ohľadom na skutočnosť, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol z tohto dôvodu   ako   celok,   nezaoberal   sa   už   osobitne   návrhom   sťažovateľa   na   odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013