znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 26/2012-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   E.   K.,   Ch.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   B.   Š., Advokátska kancelária B., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   6   Co   49/2011-170   z 26. septembra   2011 a taktor o z h o d o l :

1. Základné právo E. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 49/2011-170 z 26. septembra 2011   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   6   Co   49/2011-170 z 26. septembra 2011 a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. E. K. p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 40,76 €, ktorú j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta Mgr. B. Š., Advokátska kancelária B., s. r. o., B.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. decembra 2011 doručená sťažnosť E. K., Ch. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   6   Co   49/2011-170   z   26. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Uznesením   č.   k.   II.   ÚS   26/2012-19   z 13.   marca   2012   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky prijal na ďalšie konanie.

3. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 103/2010, v ktorom sa domáhala proti žalovanej S., a. s. (ďalej len „žalovaný“), zaplatenia sumy 358,63 € s príslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým, že 5. septembra 1997 uzatvorila ako príjemca so žalovaným ako povinným zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S., a. s. (ďalej len „zmluva“), ktorou sa žalovaný zaviazal vyplácať doživotne sťažovateľke pevnú sumu 10 804 Sk mesačne, a to k 15. dňu každého mesiaca počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, keď sťažovateľka začne poberať starobný alebo plný invalidný dôchodok, a vyplácanie tohto plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil. Sťažovateľka odišla do starobného dôchodku 30. júla 1997 (predtým pracovala v pracovnom pomere u žalovaného približne 30 rokov) a žalovaný jej mesačne vyplácal podľa zmluvy mesačné plnenie do marca 2010. V decembri 2009 bola sťažovateľke doručená žalovaným s poukazom na § 582 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky   zákonník“)   výpoveď   zmluvy z 26.   októbra   2009,   z ktorej vyplýva, že zmluva zaniká ku koncu najbližšieho kalendárneho štvrťroka, t. j. k 31. marcu 2010,   a   tým   zaniká   aj   povinnosť   žalovaného   poskytovať   plnenie.   Podľa   názoru sťažovateľky bola táto výpoveď zo zmluvy neplatná, pretože zmluva nebola uzatvorená na dobu neurčitú (čo je jednou z podmienok platnosti výpovede z nej podľa § 582 Občianskeho zákonníka), ale na dobu určitú. V dôsledku toho povinnosť žalovaného platiť sťažovateľke sumu 358,63 € naďalej trvá. Sťažovateľka žalobou uplatnila nárok na zaplatenie mesačnej platby za apríl 2010, ktorá jej mala byť žalovaným zaplatená 15. apríla 2010.

Žalovaný   žiadal   žalobu   zamietnuť   s   odôvodnením,   že   zmluva   bola   uzatvorená na dobu neurčitú a možno ju podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka vypovedať, ale aj preto, že je neplatná, a to jednak z dôvodu, že tento zmluvný typ má predpísanú písomnú formu a za žalovaného bola zmluva podpísaná inými osobami než oprávnenými na písomné právne   úkony   v   mene   žalovaného,   a   jednak   pre   rozpor   so   zákonom,   pretože   plnenie na základe   zmluvy   je   hospodársky   neodôvodneným   plnením   bez   protihodnoty,   čo   je v rozpore s § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“) a plnenie je plnením nemožným (§ 575 Občianskeho zákonníka).

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 103/2010-85 z 30. marca 2011, a to   tak,   že   žalobe sťažovateľky   v   celom   rozsahu   vyhovel   a   priznal   jej   i   náhradu   trov konania. Ako z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, okresný súd je toho názoru, že zmluva   uzatvorená   medzi   účastníkmi   je   zmluvou   o   dôchodku   podľa   §   842   –   §   844 Občianskeho   zákonníka.   Zmluvu   považoval   za   platný   právny   úkon,   bola   podpísaná za žalovaného riaditeľom mestskej pobočky žalovaného v T., ktorý bol zmluvu oprávnený podpísať v zmysle stanov a organizačného poriadku žalovaného, a aj v prípade, ak by prekročil   svoju   kompetenciu,   nepochybne   o   takomto   prekročení   sťažovateľka   vedieť nemohla   a   úkon   sa   týkal   predmetu   činnosti   žalovaného   (§   20   ods.   2   Občianskeho zákonníka). Okresný súd nezistil ani jej rozpor s § 27 ods. 8 zákona o bankách, pretože zmluva bola uzatvorená žalovaným so sťažovateľkou ako jeho zamestnancom na základe starostlivo   a   dlhodobo   pripravovaného   Podporného   dôchodkového   fondu   na   základe kolektívnej   zmluvy S.   na   rok   1993   a   v   súlade   s nariadením   vlády   Českej   a Slovenskej Federatívnej republiky č. 577/1990 Zb. o finančnom hospodárení štátnych podnikov. Pre plnenie   na   základe   zmluvy   o dôchodku   platí,   že   za   poskytnutý   dôchodok   sa   nemusí poskytnúť protiplnenie; dôvodom uzatvorenia takejto zmluvy môžu byť aj citové či morálne pohnútky. Zo   žiadneho právneho predpisu   nevyplýva, že by plnenie na základe takejto zmluvy bolo nemožné. Okresný súd poukázal na znenie § 842 Občianskeho zákonníka, a toto vykladal s poukazom na zmysel a účel tohto zmluvného typu tak, že ide o zmluvu uzatvorenú na dobu určitú, pričom koniec tejto určitej doby je daný smrťou oprávneného z tohto   zmluvného   vzťahu,   pričom   smrť   je   istou   budúcou   udalosťou.   Obdobie   trvania povinnosti povinného subjektu je takto vopred určené jeho začiatkom i koncom. Okresný súd odôvodnil tento svoj právny názor takto:

„Dôchodok je potrebné chápať ako opakujúce sa plnenie (rentu). Zmluvou podľa § 842 Obč. zák., ktorá musí mať písomnú formu, sa niekto zaväzuje, že inému doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania bude vyplácať určitý dôchodok (rentu). Jej účelom   je   niekoho   zabezpečiť,   či   už   doživotne   alebo   na   inak   určenú   dobu   neurčitého trvania.   Dobu   trvania   možno   viazať   na   konkrétnu   dátumom   neurčiteľnú   objektívne zistiteľnú skutočnosť, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy sa právny vzťah skončí, pričom v dobe uzatvorenia zmluvy nemusia mať účastníci istotu, kedy takáto dohodnutá doba uplynie, je však isté, že táto skutočnosť nastane. Predmetnou zmluvou o dôchodku sa v prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu určenú neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Už charakter predmetného právneho vzťahu – zmluvy o dôchodku v zmysle § 842 Obč. zák.   svedčí   tomu,   že takýto   typ   zmluvy   nie   je   možné   dohodnúť   na   určitý   čas,   ale   buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom – lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec, t. j. počas štúdií, vdovstva a pod. Je nepochybné, že pri predmetnej zmluve je špecifikovaný jasný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi t. j. 05.09.1997 a tiež je jasne špecifikovaný jej koniec t. j. doživotne, teda okamih smrti navrhovateľky. Jedná sa teda o presne určitú dobu s presne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité. Trvanie   právneho   vzťahu   bolo   účastníkmi   konania   dohodnuté   do   okamihu   úmrtia navrhovateľky, teda do doby nastania skutočnosti nezávislej od ich vôle, pričom vyplácanie plnenia   sa   skončí   mesiacom,   ktorého   sa   navrhovateľka   dožije,   t.   z.,   že   dedičia navrhovateľky majú nárok na vyplatenie plnenia za posledný mesiac života navrhovateľky. Ustanovenie § 582 ods. 1 Obč. zák. upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným právnym úkonom - výpoveďou... Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   zmluva   nebola   uzavretá   na   dobu   neurčitú,   odporca   preto nemohol   zmluvu   vypovedať   podľa   §   582   Obč.   zák.   Navyše   charakter   a   účel   uzavretej zmluvy, kedy účastníkom takejto zmluvy je na jednej strane poskytovateľ dôchodku ako osoba   povinná   a na   druhej   strane   poberateľ   dôchodku   ako   osoba   oprávnená,   pričom dôvody uzatvorenia takejto zmluvy, na základe ktorej sa odporca zaviazal navrhovateľovi poskytovať   plnenie   môžu   byť   rôzne   a   za   poskytnutý   dôchodok   sa   nemusí   poskytovať protiplnenie,   nepredpokladá   počas   trvania   právneho   vzťahu   do   smrti   oprávneného   jej ukončenie jednou zo zmluvných strán. Na základe takejto zmluvy sa k povinnosti poskytovať plnenie   zaviazal   odporca   dobrovoľne   z   dôvodu   odchodu   navrhovateľky   do   starobného dôchodku. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd v zmysle § 582 ods. 1 Obč. zák. vyhodnotil výpoveď odporcu danú navrhovateľke dňa 26. 10. 2009 predmetnej Zmluvy... zo dňa 05.09. 997 za neplatnú, navyše výpoveď by bola vzhľadom na charakter a účel zmluvy i v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák.“

S   poukazom   na   uvedené   preto   nezanikla   (podľa   názoru   okresného   súdu)   ani povinnosť žalovaného poskytnúť sťažovateľke plnenie za apríl 2010, ktoré bolo predmetom konania, a preto okresný súd jej žalobe vyhovel.

Proti   tomuto rozsudku   podal odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok   zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pretože prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný zopakoval v podanom odvolaní svoju skoršiu argumentáciu.O odvolaní žalovaného rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 49/2011-170 z 26. septembra   2011   tak,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil,   žalobu   zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia, výkladom   § 842   Občianskeho   zákonníka   dospel   k   záveru,   že   zmluva   je   zmluvou uzatvorenou na dobu neurčitú, pretože nemožno uzatvoriť zmluvu na dobu určitú neurčitého trvania. Pokiaľ žalovaný zmluvu vypovedal, jeho výpoveď je platná a zmluvný vzťah medzi účastníkmi zanikol. Odvolací súd s ohľadom na uvedené sa už nezaoberal platnosťou alebo neplatnosťou   samotnej   zmluvy,   pretože   je   zrejmé,   že   povinnosť   žalovaného   plniť sťažovateľke   za   apríl   2010   nebola   daná   ani   v prípade,   ak   je   zmluva   platná.   Keďže prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, avšak nesprávne vec právne posúdil, jeho rozsudok krajský súd podľa § 220 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zmenil.

Porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uvedeným rozsudkom odôvodnila sťažovateľka tým, že rozsudok je arbitrárny a svojvoľný, pokiaľ krajský súd dospel k záveru, podľa ktorého zmluva o dôchodku je zmluvou uzatvorenou na dobu neurčitú a možno ju podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka vypovedať. Výklad ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka krajským súdom poprel účel a zmysel tohto ustanovenia.   Tento   svoj   názor   sťažovateľ   podrobne   odôvodnil   poukazom   na   závery gramatického a systematického výkladu tohto ustanovenia (a výklad ustanovenia § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Uviedla, že «Zmluva na dobu neurčitú je taká zmluva, v ktorej časová platnosť záväzku nie je vopred obmedzená.... záväzok trvá večne, počas časovo neobmedzenej doby...

Naopak,   zmluva uzavretá   na dobu určitú je taká   zmluva,   ktorej   časová   platnosť záväzku je obmedzená vopred určenou dobou a uplynutím tejto doby záväzok v zmysle § 578 Občianskeho zákonníka zanikne....

Je nepochybné (a potvrdzuje to aj odvolací súd v Rozsudku Odvolacieho súdu), že predmetná Zmluva... bola uzatvorená na doživotne. Smrťou Sťažovateľky, t. j. výskytom objektívnej   a   neodvrátiteľnej   právnej   udalosti   nezávislej   od   ľudskej   vôle,   teda   platnosť a účinnosť Zmluvy o dôchodku zanikne.

...   Sťažovateľka   má   za   to,   že   dobu   určitú   je   možné   zmluvne   vyjadriť   zmluvne minimálne   dvoma   spôsobmi:   i)   presným   časovým   údajom,   ktorý   umožňuje   už   v   čase uzatvorenia zmluvy určiť, kedy presne platnosť zmluvy zanikne – napr. dátumom, počtom dní, týždňov, mesiacov, rokov a pod.; ii) inou objektívne zistiteľnou právnou skutočnosťou, o ktorej je isté, že nastane, aj keď v čase uzavretia zmluvy nie je presne určiteľné, kedy nastane.

... Občiansky zákonník teda priamo nehovorí o tom, či možno zmluvu o dôchodku uzavrieť na dobu určitú alebo neurčitú, ale iba stanovuje, že zmluvu o dôchodku možno uzavrieť na jednu z dvoch dôb neurčitého trvania a to buď na doživotne určenú dobu neurčitého trvania alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania...

... Občiansky zákonník používa pojem „inak určená doba neurčitého trvania“ iba na jednom   mieste,   a   to   práve   v   rámci   právnej   úpravy   zmluvy   o   dôchodku   (§   842 Občianskeho zákonníka). Ak by výklad Odvolacieho súdu (t. j. že doživotne určená doba neurčitého trvania je dobou neurčitou) bol správny, zákonodarca by v ustanovení § 842 Občianskeho zákonníka namiesto slov „inak určená doba neurčitého trvania“ určite použil ustálený a jednoznačný právny pojem „na dobu neurčitú“, rovnako ako na ďalších piatich miestach v Občianskom zákonníku.

Sťažovateľka má však za to, že zákonodarca tak nespravil zámerne, nakoľko nemal v úmysle stanoviť, že zmluva o dôchodku je zmluvou uzatváranou na dobu neurčitú, ale len zdôrazniť, že zmluvu o dôchodku je možné uzatvoriť len na dobu, ktorej trvanie je neurčité, tzn. že trvanie tejto zmluvy nie je možné v čase jej uzavretia vymedziť dátumom, počtom dní, týždňov, mesiacov, rokov a pod...

... zmluva o dôchodku sa uzatvára na doživotne určenú dobu neurčitého trvania (kde rozhodujúcou   skutočnosťou   je   smrť   poberateľa   dôchodku)   alebo   na   inak   určenú   dobu neurčitého   trvania   (napr.   do   doby   uzavretia   manželstva   poberateľom   dôchodku,   počas štúdia poberateľa dôchodku, do doby, kým sa nezlepší zdravotný stav poberateľa dôchodku natoľko,   aby   mohol   pracovať   a   pod.),   pričom   nie   je   možné   v   čase   uzavretia   zmluvy o dôchodku   dopredu   vedieť,   kedy   poberateľ   dôchodku   zomrie,   kedy   sa   vydá/ožení, doštuduje, alebo kedy sa jeho zdravotný stav zlepší atď.».

Sťažovateľka ďalej uviedla, že z Občianskeho zákonníka vyplýva spôsob skončenia platnosti zmluvy o dôchodku na doživotne, a to uplynutím doby života oprávnenej osoby, a preto niet dôvodu umožniť jej ukončenie výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka,   ktorý   je   potrebné   vykladať reštriktívne.   Účelom   §   582   ods.   1   Občianskeho zákonníka je umožniť totiž ukončenie platnosti tzv. večných záväzkov. Zákonodarca ich umožnil ukončiť týmto spôsobom pre prípad, ak záväzok nemožno ukončiť inak. Poukázala aj na to, že zmluva o dôchodku je asynalagmatický záväzok, a ak by ju bolo možné ukončiť výpoveďou, každý platiteľ dôchodku by asi po čase pocítil potrebu jej vypovedania, čím by však   táto   zmluva   (upravená   ako   zmluvný   typ)   celkom   stratila   svoj   zmysel.   Zmluva o dôchodku sa uzatvára na zabezpečenie oprávneného zo zmluvy o dôchodku v určenom období, a mala by preto počas tohto obdobia pre oprávneného predstavovať určitú istotu. Táto istota by však bola čisto virtuálna v prípade, ak by povinný zo zmluvy o dôchodku mohol túto zmluvu kedykoľvek (aj deň po jej uzavretí) vypovedať.

Ďalej sťažovateľka poukázala aj na to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol porušený princíp právnej istoty, pretože krajský súd v iných obdobných veciach rozhodoval opačne   a   dospel   v   týchto   veciach   k   záveru,   že   obsahovo   totožné   zmluvy   uzatvorené žalovaným   s   inými   osobami   sú   uzatvorené   na   zmluvu   neurčitú,   rovnaké   výpovede žalovaného z nich sú neplatné, povinnosť žalovaného na základe rovnakých zmlúv plniť iným   osobám   trvá   a   žalovanému   bolo   právoplatne   uložené   túto   povinnosť   splniť. Sťažovateľka predložila ústavnému súdu rozsudky krajského súdu, z ktorých vyplýva, že krajský súd o obdobnej zmluve o dôchodku uviedol, že je „zmluvou uzavretou na dobu určitú, a to doživotne“ a nemožno ju vypovedať podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka (rozsudok č. k. 5 Co 169/11-96 z 10. mája 2011), „zmluvou na dobu určitú a neurčitého trvania   (do   doživotia)“,   a   preto   ju   nemožno   vypovedať   podľa   §   582   ods.   1 Občianskeho zákonníka   (rozsudok   č.   k.   11   Co   54/2011-154   z   12.   júla   2011;   rozsudok č. k. 11 Co 95/2011-147 z 23. augusta 2011), „uzavretá na dobu určitú“ a nemožno ju vypovedať podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka (rozsudok č. k. 15 Co 152/2011-162 z 21. septembra 2011), resp. „je svojím charakterom zmluvou o dôchodku podľa ust. § 842, §   843   Občianskeho   zákonníka   na   dobu   určitú   a   neurčitého   trvania   (do   doživotia)“, a nemožno   ju   vypovedať   podľa   §   582   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   (rozsudok č. k. 5 Co 450/2011-188 z 25. októbra 2011).

4. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka napokon navrhla, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľky na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 49/2011 zo dňa 26. 09. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 49/2011 zo dňa 26. 09. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 40,76   EUR   (slovom   štyridsať   eur   a   sedemdesiatšesť   centov)   do   dvoch   mesiacov   od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu.“

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa 12. apríla 2012 k veci písomne vyjadrila predsedníčka krajského súdu podaním sp. zn. Spr. 3250/2012 takto:

«... predseda senátu uviedol, že vo veci účastníčky konania, uzavreli dňa 05. 09. 1997 zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S., a. s.. Na základe tejto zmluvy vzniklo žalobkyni právo na vyplácanie dôchodku doživotne.

Súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že doba trvania uvedenej zmluvy bola jasne špecifikovaná, resp., bol špecifikovaný jej koniec, t. j. okamih smrti žalobkyne. Z tohto súd prvého stupňa vyvodil, že táto zmluva bola uzavretá na dobu určitú s presne stanoveným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité. Keďže zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, žalovaná ju nemohla vypovedať podľa ustanovenia § 582 Občianskeho zákonníka. S   týmto   záverom   súdu   prvého   stupňa,   sa   odvolací   senát   „6Co“   Krajského   súdu v Bratislave nestotožnil.

Už   zo   samotného   znenia ustanovenia   §   842   Občianskeho   zákonníka totiž,   podľa názoru odvolacieho senátu „6Co“ vyplýva, že ak je zmluva o dôchodku uzavretá na dobu života osoby z tejto zmluvy oprávnenej (ako tomu bolo v predmetnej veci), ide o dobu neurčitého trvania. Inými slovami, neurčitosť doby trvania zmluvy o dôchodku v zmysle ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka, je jej pojmovým znakom. Okrem toho, platné právo nepozná pojem „doba určitá na dobu neurčitého trvania“.

Keďže teda účastníčky konania uzavreli zmluvu o dôchodku v zmysle ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka, a z tejto zmluvy spôsob jej výpovede nevyplýva, žalovaná bola oprávnená vypovedať ju v zmysle ustanovenia § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na   tento záver odvolacieho   súdu,   sa   odvolací   súd   nezaoberal   ďalšími odvolacími námietkami žalovanej a napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. S   uvedeným   vyjadrením   senátu   „6Co“   Krajského   súdu   v   Bratislave   vo   veci sp. zn. 6Co 49/2011, sa stotožňujem.»

6. Krajský súd v podaní doručenom ústavnému súdu 12. apríla 2012 oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd konal a rozhodol v tejto veci bez ústneho pojednávania.

7. Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 13. apríla 2012 ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v danej veci.

8.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného porušenia   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 49/2011-170 z 26. septembra 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Posúdenie ústavnosti zásahu orgánov verejnej moci do základných práv a slobôd sa skladá   z viacerých   komponentov.   Predovšetkým   ide   o hodnotenie   dodržania   ústavnosti ústavno-procesných práv a následne o posúdenie ústavne konformného výkladu a aplikácie hmotného práva.

12. Vychádzajúc z uvedených ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia.

13. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla v podstate dva dôvody, pre ktoré je presvedčená, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 49/2011-170 z 26. septembra 2011 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:

a) prvým dôvodom je extrémne nesprávny výklad a aplikácia § 842 a § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka krajským súdom spôsobom, ktorý popiera účel a zmysel týchto ustanovení, a

b) druhým dôvodom je to, že krajský súd v iných obdobných veciach právne posúdil totožné skutkové zistenie celkom odlišne.

14. Krajský súd napadnutý rozsudok č. k. 6 Co 49/2011-170 z 26. septembra 2011 odôvodnil takto:

«Odvolací   súd,   ktorý   bol   viazaný   rozsahom   a   dôvodmi odvolania   (§ 212 ods.   1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a napadnutý rozsudok treba zmeniť.

Podľa § 842 Obč. zák. zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.

Z   citovaného   ustanovenia   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   celkom   jednoznačne vyplýva, že zmluva o dôchodku uzavretá na doživotne - ako je to v prejednávanej veci - je z hľadiska doby trvania zmluvou na dobu neurčitú (porovnaj formuláciu „alebo na inak určenú   dobu   neurčitého   trvania“).   Záver   súdu   prvého   stupňa,   že   predmetná   Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu z 5. 9. 1997 je zmluvou „na dobu určenú neurčitého trvania“ je celkom zjavne nesprávny a protirečivý. Každá zmluva totiž môže byť uzatvorená na dobu určitú alebo na dobu neurčitú a nič iné medzi týmito dvoma pojmami neexistuje. Nemožno teda platne v zmysle Občianskeho zákonníka uzavrieť zmluvu na dobu určitú neurčitého trvania. Inými slovami, ak je zmluva uzavretá na dobu určitú, nemôže byť súčasne uzavretá aj na dobu neurčitú a naopak.

Keďže Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a. s. z 5. 9. 1997 bola uzavretá na dobu neurčitú, žalovaný bol oprávnený túto zmluvu   vypovedať   v   zmysle   §   582   ods.   1   Obč.   zák.   v lehote   troch   mesiacov   ku   koncu kalendárneho   štvrťroka.   Výpoveď   tejto   zmluvy   z   26.   10.   2009   bola   žalobkyni   riadne doručená a záväzok z tejto zmluvy zanikol dňom 31. 3. 2010. Žalovaný preto nie je povinný od 1. 4. 2010 poskytovať žalobkyni plnenie z Podporného dôchodkového fondu. Vzhľadom na   tento   záver   odvolací   súd   neskúmal,   či   predmetná   zmluva   je   v   rozpore   so   zákonom č. 483/2001 Z. z., ako to namietal v odvolaní žalovaný.

Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, ale túto nesprávne právne posúdil. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil podľa § 220 ods. 1 O. s. p. tak, že žalobu zamietol. Odvolací súd poukazuje na to, že v celom rozsahu vychádzal   zo   skutkového   stavu   zisteného   súdom   prvého   stupňa,   ktorý   však   po   právnej stránke posúdil inak, preto nebolo potrebné opakovať, prípadne dopĺňať dokazovanie.»

15. Sťažovateľka zdôrazňuje, že uvedený výklad aplikovaných ustanovení krajským súdom nie je ústavne konformný. Nie je sporné, že krajský súd správne vychádzal z toho, že predmetná zmluva uzatvorená medzi účastníkmi je zmluvou o dôchodku podľa 17. hlavy 8. časti Občianskeho zákonníka. Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že neobstojí taký výklad týchto   ustanovení   krajským   súdom,   podľa   ktorého   krajský   súd   pri   aplikácii   §   842 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, podľa ktorého takúto zmluvu možno vypovedať postupom podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Podľa   §   842   Občianskeho   zákonníka   zmluvou   o   dôchodku   sa   zakladá   niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.

Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob   jej   výpovede,   možno   zmluvu   vypovedať   v   lehote   troch   mesiacov   ku   koncu kalendárneho štvrťroka.

16.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   ustanovení   17.   hlavy   8.   časti   Občianskeho zákonníka zmluva o dôchodku je upravená ako samostatný zmluvný typ. Táto zmluva môže byť   uzatvorená   aj   ako   zmluva   s   jednostranným   plnením,   v   takom   prípade   sa   svojím charakterom blíži zmluve darovacej. Dôvod uzatvorenia tejto zmluvy zákon neustanovuje (a   ani ho nijako neobmedzuje).   Jej   podstata   spočíva   v záväzku jednej   zmluvnej strany poskytovať plnenie druhej zmluvnej strane počas trvania zmluvy. Zákonodarca vymedzuje jej   trvanie   predovšetkým   tým,   že   používa   pojem   „na   doživotne“,   a   umožňuje   ju   tak „na doživotie“ uzatvoriť. V takom prípade je zjavne zmyslom právnej úpravy poskytnúť osobe   z takejto zmluvy oprávnenej záruku plnenia zo strany osoby povinnej na doživotie, teda do zániku zmluvy. Vypovedať zmluvu o dôchodku by bolo možné iba v prípade, ak by takýto postup pripúšťal Občiansky zákonník. Krajský súd bol toho názoru, že Občiansky zákonník   tento   postup   pripúšťa   v   §   582   ods.   1   Občianskeho   zákonníka.   Podľa   názoru ústavného   súdu   tento   záver   krajského   súdu   neobstojí,   pretože   je   v   rozpore   s   účelom a zmyslom (špeciálnej) právnej úpravy zmluvy o dôchodku. Bolo by v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej   osobe   bola   (v takýchto   prípadoch)   narušená   možnosťou   povinnej   osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pre úplnosť ústavný súd uvádza i to, že dojednanie zmluvy o dôchodku „na doživotne“ je navyše nepochybne potrebné považovať z hľadiska povahy tohto dojednania za dojednanie zmluvy na dobu určitú.

Pokiaľ krajský súd pri svojich úvahách o prípustnosti ukončenia zmluvy o dôchodku výpoveďou podľa   § 582 ods.   1 Občianskeho zákonníka nebral do   úvahy uvedený   účel a zmysel právnej úpravy zmluvy o dôchodku, vykladal a aplikoval tak ustanovenie § 842 a § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ústavne nekonformným spôsobom, pričom extrémne nesprávnu   interpretáciu   a aplikáciu   hmotného   práva   v okolnostiach   danej   veci   nebolo možné posúdiť inak, ako porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17.   Sťažovateľka   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   namietala   aj   to,   že   napadnutým rozsudkom krajského súdu bol porušený princíp právnej istoty, pretože krajský súd v iných obdobných veciach rozhodoval opačne a dospel v týchto veciach k záveru, že obsahovo totožné zmluvy uzatvorené žalovaným s inými osobami sú uzatvorené na zmluvu neurčitú, rovnaké   výpovede   žalovaného   z   nich   sú   neplatné,   povinnosť   žalovaného   na   základe rovnakých zmlúv plniť iným osobám trvá   a žalovanému bolo právoplatne uložené túto povinnosť splniť.

Z priložených   právoplatných   rozsudkov   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   169/11-96 z 10. mája   2011,   č.   k.   11   Co   54/2011-154   z   12.   júla   2011,   č.   k.   11   Co   95/2011-147 z 23. augusta 2011, č. k. 15 Co 152/2011-162 z 21. septembra 2011 a č. k. 5 Co 450/2011-188 z 25. októbra 2011 vyplýva, že krajský súd v iných obdobných veciach právne posúdil totožné skutkové zistenie celkom odlišne.

Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v obdobných veciach   zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   protichodné   právne   závery   vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. III. ÚS 300/06).

Ústavný súd konštatuje, že aj zistenie, že krajský súd v analogických veciach iných účastníkov konania rozhodol odlišným spôsobom, než tomu bolo napadnutým rozhodnutím, ovplyvnilo jeho záver o porušení označených práv, pretože táto skutočnosť do istej miery spochybňuje objektivitu a elimináciu svojvôle súdneho rozhodovania a zakladá stav právnej neistoty, ktorý je v právnom štáte neprípustný.

Keďže právne závery krajského súdu, tak ako sú už uvedené, boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli v prípade sťažovateľky porušené, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 49/2011-170 z 26. septembra 2011 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Bude úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova právne vec posúdiť a znova rozhodnúť o odvolaní podanom žalovaným takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

19.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka si z uvedeného dôvodu neuplatňovala žiadny nárok, a preto jej ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

20. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky. Sťažovateľka si   uplatnila   trovy   konania   v sume   40,76   €.   Keďže   uvedená   čiastka   nie   je   v rozpore s príslušnými   ustanoveniami   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd náhradu trov sťažovateľke priznal v uplatnenej výške.

21. Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012