znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 26/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., K., zastúpenej advokátom Mgr. P. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k. 10 Co 101/2009-145 z 3. septembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2010 doručená sťažnosť P. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 101/2009-145 z 3. septembra 2009 a žiadala vydať tento nález:„1. Základné právo sťažovateľky P. M. na súdnu ochranu upravené v Čl. 46 ods. 1 Ústavy postupom Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 10 Co/101/2009 bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline 5 Co 321/2005 zo dňa 23. 02. 2006 (správne zrejme č. k. 10 Co 101/2009-145 z 3. septembra 2009, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke P. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 650 € ktoré jej je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4.   Sťažovateľke   P.   M.   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   v   sume   uvedenej   v písomnom   vyhotovení   rozhodnutia,   ktorú   jej   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   zaplatiť k rukám Mgr. P. K., advokáta, Ž. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a spisu Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 25/2002, ktorý ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o sťažnosti sťažovateľky, sťažovateľka sa v tomto konaní ako žalobkyňa domáhala proti žalovaným P. K. a P. K. (ďalej len „žalovaní“) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – parc. č. 8876/4 TPP o výmere 960 m2 v k. ú. K. Tvrdila, že v roku 1942 došlo k reálnej deľbe   nehnuteľnosti   (PKN   parc.   č. 8876)   medzi   jej   pôvodnými   pozemnoknižnými spoluvlastníkmi, ktorú všetci rešpektovali a akceptovali. Napriek tomu sú na LV č. 397, k. ú. K., na ktorom je vedená parc. č. 8876/4 TPP o výmere 960 m2, ktorá vznikla z PKN parc. č. 8876 jej reálnou deľbou, zapísaní ako vlastníci žalovaní.

Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 25/2002-79 z 2. mája 2005 žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovaným trovy konania. Žalobu sťažovateľky zamietol s poukazom na § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že žalobkyňa neoznačila na strane žalovaných úplný okruh účastníkov konania, pretože na strane žalovaných ako účastníkov konania neoznačila aj všetkých pôvodných pozemnoknižných spoluvlastníkov, resp. ich právnych nástupcov.

Krajský   súd   tento   rozsudok   potvrdil   ako   vecne   správny   rozsudkom   č.   k. 5 Co 321/2005-103 z 23. februára 2006, zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovaným trovy konania   a   samostatným   výrokom   pripustil   proti   svojmu   rozhodnutiu   dovolanie. Na dovolanie   sťažovateľky   bol   však   rozsudok   krajského   súdu   zrušený   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 206/2007 z 27. januára 2009 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že odvolací súd v napadnutom rozsudku založil prípustnosť dovolania   pre   účely   preskúmania   správnosti   rozhodnutia   v   otázke,   ktorú   ale   sám nezodpovedal,   preto   ju   nemožno   posúdiť,   či   a   ako   ju   riešil,   akými   úvahami   sa   riadil a k akým záverom dospel.

Krajský   súd   znova   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   10   Co   101/2009-145 z 3. septembra   2009   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovaným trovy odvolacieho konania.

Rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 25/2002-79 z 2. mája 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 101/2009-145 z 3. septembra 2009 nadobudol právoplatnosť 26. októbra 2009.

Sťažovateľka   proti   tomuto   rozsudku   podala   dovolanie   24.   novembra   2009,   ktoré najvyšší súd uznesením č. k. 2 Cdo 18/2010-168 odmietol. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 5. augusta 2010 (doručením sťažovateľke).

Podaním zo 17. augusta 2010 sa sťažovateľka obrátila na generálneho prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   s   podnetom   na   podanie mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   101/2009 z 3. septembra 2009, ktorý generálny prokurátor vybavil prípisom č. k. VI/1 Pz 762/10-6 z 5. októbra 2010 tak, že jej podnet ako nedôvodný odmietol, pretože sa stotožnil s dôvodmi rozsudku krajského súdu. Prípis generálneho prokurátora č. k. VI/1 Pz 762/10-6 z 5. októbra 2010 bol sťažovateľke doručený 11. októbra 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 101/2009 z 3. septembra 2009, namietala, že týmto rozsudkom bolo porušené je základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že rozsudok   krajského   súdu   je   nedostatočne   odôvodnený   a   právny   názor,   na   ktorom   je založený, je nesprávny. Meritom veci sa súdy vôbec nezaoberali napriek tomu, že okruh účastníkov bol podľa názoru sťažovateľky úplný, pretože reálna deľba nebola nikdy medzi bývalými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi sporná a podľa existujúcej judikatúry reálna deľba založila priame vlastnícke právo k nehnuteľnosti, resp. jej časti, ktorá ňou vznikla. Ak by mala sťažovateľka   žalovať aj iné osoby   než tie,   ktoré   sú   aktuálne zapísané   ako spoluvlastníci nehnuteľnosti, nemohla by mať vo vzťahu k nim naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Podľa názoru sťažovateľky o situáciu podľa § 91 ods. 2 OSP nejde v prípade   určovacej   žaloby,   pretože   rozsudok   vydaný   v   konaní   o   takejto   žalobe   nemá všeobecnú záväznosť, ale je rozhodnutím, ktoré rieši spornú otázku len vo vzťahu medzi účastníkmi   konania.   Krajský   súd   konal   o   žalobe   sťažovateľky   inak   ako   v   rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, a preto porušil jej základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 10 Co 101/2009-145 z 3. septembra 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 26. októbra 2009. Proti tomuto rozsudku však sťažovateľka podala dovolanie a najvyšší súd o ňom rozhodol uznesením č. k. 2 Cdo 18/2010-168, ktoré bolo sťažovateľke doručené 5. augusta 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti je daná právomoc ústavného súdu až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu (mutatis mutandis I. ÚS 169/09, I. ÚS 184/09; porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. verzus Česká republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29, uznesenie č. 3 a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského   súdu   č.   k.   10   Co   101/2009-145   z   3.   septembra   2009,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 26. októbra 2009, nemohla začať plynúť predo dňom doručenia uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 18/2010-168, ktoré jej bolo doručené 5. augusta 2010.

Sťažovateľka   uviedla,   že   generálny   prokurátor   vybavil   jej   podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   101/2009 z 3. septembra   2009   prípisom   č.   k.   VI/1   Pz   762/10-6   z   5.   októbra   2010,   ktorý   jej   bol doručený   11.   októbra   2010.   Z   uvedeného   (ako   aj   z   obsahu   sťažnosti)   vyplýva,   že sťažovateľka   zrejme   považuje   podanie   podnetu   generálnemu   prokurátorovi   na   podanie mimoriadneho dovolania za právny prostriedok ochrany, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý treba vyčerpať v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde predtým, ako podá sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že podanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania adresované   generálnemu   prokurátorovi   nezakladá   podnecovateľovi   (v   danom   prípade sťažovateľovi)   právny   nárok   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym prokurátorom, nemožno ho podľa názoru ústavného súdu považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (napr. I. ÚS 147/2010).

Lehota na podanie sťažnosti proti označenému rozsudku krajského súdu začala preto sťažovateľke plynúť najneskôr 5. augusta 2010 (doručením uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 18/2010-168, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté), a nie až doručením prípisu č. k. VI/1 Pz 762/10-6 z 5. októbra 2010, ktorým bol vybavený jej podnet na podanie mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľka   doručila   sťažnosť   ústavnému   súdu   29.   novembra 2010,   hoci   lehota uvedená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde uplynula sťažovateľke najneskôr 5. októbra 2010.

Keďže sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť smerujúcu proti označenému rozsudku   krajského   súdu   zjavne   po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde, ústavný súd ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011