znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 26/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   zákaz   mučenia   zaručeného   v   čl.   3   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 50 C 253/2007, ako aj namietaného porušenia práva zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 172/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   D.   B. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   zákaz mučenia   zaručeného v čl. 3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 253/2007, ako aj porušenie práva zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 Co 172/2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že spoločnosť B., a. s., Ž. (ďalej len „žalobca“), sa žalobou podanou okresnému súdu v roku 2006 domáhala od sťažovateľa úhrady 626,87 € s prísl. Na pojednávaní „vyšlo najavo“ (list žalobcu z 24. januára 2008), že sťažovateľ mal voči žalobcovi preplatok ročného vyúčtovania za roky 2004, 2005 a 2006 v celkovej sume 3 176 Sk. Táto suma bola započítaním pohľadávky sťažovateľa použitá na zníženie jeho celkového dlhu za nedoplatky za byt.

Podľa sťažovateľa zákonná sudkyňa „odmietla ukončiť súdny spor a vymyslela si protizákonné prerušenie konania“ uznesením č. k. 50 C 253/2007-146 z 11. júna 2008 do právoplatného rozhodnutia veci vedenej Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 8 C 7/2005. Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že „zákonná   sudkyňa   je   členkou   komanda   sudkýň“,   ktoré sa zaviazalo   nevydať „sťažovateľovi   za   žiadnu   cenu   spravodlivé   rozhodnutie“. Protizákonné rozhodnutie okresného súdu potvrdil odvolací krajský súd uznesením č. k. 12 Co 172/2008-150 z 22. augusta 2008 ďalším protizákonným rozhodnutím. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie a požiadal o ustanovenie advokáta na dovolacie   konanie.   Krajský   súd   mu   uznesením   z   20.   januára   2009   ustanovil   zástupcu z radov advokátov advokátku JUDr. I. B., B., ktorá však z dôvodu funkcií v kontrolnej komisii a predstavenstve bytového družstva, ktoré spravovalo bytový dom, kde sťažovateľ býva,   požiadala   o   zrušenie   uznesenia   z   20.   januára   2009.   Okresný   súd   uznesením   z 12. marca 2009 zrušil uznesenie z 20. januára 2009 a sťažovateľovi ustanovil zástupcu z radov advokátov advokáta JUDr. G. A., B.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že sudkyňa D. „koná vysoko nehospodárne, porušuje čl. 6 ods. 1 dohovoru“ a šikanuje sťažovateľa.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   preukázal „prepojenie   súdov a bez rationálneho preskúmania veci potvrdil protizákonné rozhodnutie JUDr. D. Takto spolupracujú súdy sústavne a cieľom má byť chronická frustrácia sťažovateľa s konečným cieľom: Dokonalá justičná vražda!!!!!!!“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 50 C 253/2007 bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených v čl. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie okresného súdu   č. k.   50 C 253/2007-146   z   11.   júna   2008   a   uznesenie   krajského   súdu   č. k. 12 Co 172/2008-150   z 22.   augusta   2008,   zastavil   konanie   okresného   súdu   vedené   pod sp. zn.   50   C   253/2007,   dal   pokyn   na   disciplinárne   konanie   proti   sudkyni   JUDr.   I.   D. a priznal   mu   satisfakciu   v   sume   20   000   €,   ktorú   je   povinný   uhradiť   okresný   súd, a satisfakciu v sume 50 000 €, ktorú je povinný uhradiť krajský súd.

Sťažovateľ   súčasne   žiadal,   aby   mu   z   dôvodu   jeho   nepriaznivých   osobných, majetkových   a   zárobkových   pomerov   bol   v   konaní   pred   ústavným   súdom   ustanovený právny zástupca.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na   zákaz   mučenia zaručeného   v   čl.   3   dohovoru   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 253/2007, ako aj porušenie práva zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 172/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti na adresu označených všeobecných súdov uviedol:

- jasná žaloba mala byť odmietnutá pre nezmyselnosť a šikanovanie odporcu – sťažovateľa,

- zákonná sudkyňa „je členkou komanda sudkýň“, ktoré „nevydá sťažovateľovi za žiadnu cenu spravodlivé rozhodnutie“,

-   krajský   súd „svojím   rozhodnutím   preukázal   prepojenie   súdov   a   bez   rationálneho preskúmania veci potvrdil protizákonné rozhodnutie JUDr. D.“,

- „takto spolupracujú súdy sústavne a cieľom má byť chronická frustrácia sťažovateľa s konečným cieľom: Dokonalá justičná vražda!!!!!!“

Podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu obsahuje urážlivé výroky na adresu sudcov, ako aj konkrétneho sudcu všeobecného súdu so snahou dehonestovať súdnictvo v Slovenskej republike.

Ústavný súd vo vzťahu k predmetnému správaniu účastníka poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už vyslovil, že „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 1 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk“ (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).

V prípade hrubo neslušného a urážlivého obsahu návrhu môže byť návrh odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ak záujmy ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými vo svojom podaní prekročil hranicu normálnej kritiky, uráža celý súdny stav, a to v rozpore s princípmi zachovávania úcty k ústavnému súdu a sudcom všeobecných súdov.

Správanie   sťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   označiť   za   zneužitie práva na podanie sťažnosti a je v rozpore s účelom takého práva.

Ústavný súd pripomína, že sťažovateľ má naďalej právo podať sťažnosť na prieťahy v konaní súdu, pokiaľ k tomu zvolí prostriedky kompatibilné s etickými prostriedkami.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti a na okolnosti prípadu ústavný súd podľa § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   bez právneho významu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010