znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 26/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008 prerokoval sťažnosť Ing. D. B.-Č.j, PhD., S., zastúpenej advokátom JUDr. I. Ch., S., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 NcC 16/2007-94 z 3. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. B.-Č., PhD. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2007   doručená   sťažnosť Ing.   D. B.-Č.,   PhD.,   S. (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. I. Ch., S., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 NcC   16/2007-94   z 3.   októbra   2007.   Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   krajský   súd uznesením č. k. 4 NcC 16/07-94 z 3. októbra 2007 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   JUDr.   D.   B.   nie   je   vylúčená   z prerokovania a rozhodovania   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   39   C   325/06,   ktorá   sa   týka konania o návrhu na rozvod manželstva sťažovateľky.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože podľa nej doterajšie konanie okresného súdu v označenej veci potvrdzuje   niekoľkonásobné   závažné   pochybenia,   nezákonné   listinné   dôkazy   a zaujatý postup sudkyne okresného súdu v jej neprospech (v sťažnosti postupne označené ako body od 1 do 12). Ďalej sťažovateľka uvádza, že predseda okresného súdu nereagoval na jej sťažnosť   z 1.   júna   2007,   ktorá   sa   týkala   uvedených   skutočností   (z príloh   k sťažnosti sťažovateľky   vyplýva,   že   podpredseda   okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr.   3238/07   zo 6. júna   2007   založil   jej   písomný   návrh   (námietku   zaujatosti   konajúcej   sudkyne)   ústne prednesený   jej   právnym   zástupcom   na   pojednávaní   okresného   súdu   23.   mája   2006   do súdneho spisu na ďalší procesný postup).

Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti namieta označené uznesenie krajského súdu, ktoré   podľa   nej „...trpí   aj   závažnou   vadou   konania,   pretože...   odôvodnenie   uznesenia absolútne nereaguje na sťažovateľkou poukazované hrubé procesné porušenia v uvedenom konaní, ale iba formálnym, vágnym, nevyčerpávajúcim a totálne nepresvedčivým spôsobom sa   snaží   odôvodniť   neodôvodniteľné   a vyvrátiť   nevyvrátiteľné,   viacnásobné   postupy a pochybenia konajúcej sudkyne na prvostupňovom súde“.

Sťažovateľka preto žiada,„... aby návrhu na jej vylúčenie z konania a rozhodovania v predmetnej veci bola definitívne   vylúčená   a aby   po   perfektnom   a nespochybniteľnom   stanovení   miestne príslušného súdu vo veci konať, vec bola pridelená elektronickým zariadením zákonnému sudcovi!“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1) Základné právo sťažovateľky Ing. Bc. D. B.-Č., PhD., M. A., trvale bytom S. upravené článkom 6   odsek 1   Dohovoru o   ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave uznesením vedeným pod číslom konania 4 NcC 16/2007-94 zo dňa 3. októbra 2007 bolo porušené.

2)   Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   3.   októbra   2007   pod   číslom konania   4   NcC   16/2007-94   zrušuje   a vec   vracia   na   ďalšie   konanie   s podmienkou prvoradého ustálenia miestne príslušného prvostupňového súdu.

3) Okresnému súdu Bratislava V. v konaní 39 C 325/2006 zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva na zákonného sudcu výdavky a zákonného práva na miestne príslušný súd.

4)   Sťažovateľke   Ing.   Bc.   D.   Bj-Č.,   PhD.,   M.   A.,   priznáva   trovy   konania   a trovy právneho zastúpenia v sume 4.500.- Sk, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaslať na adresu   advokáta   JUDr.   I.   Ch.,   S.   v lehote   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavný Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľka podľa obsahu sťažnosti namieta porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 NcC 16/2007 z 3. októbra 2007 a domáha sa jeho zrušenia z dôvodu straty dôvery v spravodlivé konanie pod vedením označenej sudkyne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   a záväzkoch   alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   a do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) je v občianskom súdnom konaní garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu   z jej   ďalšieho   prejednávania   pre zaujatosť   v zmysle   ustanovení   §   14   až   16   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   ako „OSP“). Obsahom základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 1 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa   §   15   ods.   2   OSP)   a vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z ďalšieho   prejednávania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prejednanie   veci nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prejednať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   na vylúčenie sudcu   z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia   veci   pre   zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 4/98, I. ÚS 27/98).

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu č. k. 4 NcC 16/07-94 z 3. októbra 2007,   ktorým   rozhodol,   že   sťažovateľkou   namietaná   sudkyňa   okresného   súdu   nie   je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci okresného súdu sp. zn. 39 C 325/2006, pričom nezistil nijakú skutočnosť, ktorá by signalizovala, že krajský súd postupoval svojvoľne a bez   opory   v zákone,   resp.   že   iba   rýdzo   formálne   prerokoval   návrh   sťažovateľky. Z rozhodnutia vyplýva, že

„V danom prípade existenciu vyššie uvedených okolností krajský súd nezistil (krajský súd má na zreteli zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva pozn.), pretože zo strany odporkyne je námietka zaujatosti založená na jej subjektívnej domnienke o zámernej   budúcej   neobjektívnosti   rozhodnutia   sudkyne,   ktorú   si   vytvorila   z jej   postupu v konaní, ktorý z jej pohľadu nie je správny, avšak z hľadiska posúdenia opodstatnenosti vznesenia námietky zaujatosti, nie je právne významný, pretože pokiaľ je procesný postup sudcu   v súlade   so   zákonom,   tento   nemá   vplyv   na   jeho   nestrannosť   a   nemôže   byť   ani dôvodom na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci podľa § 14 ods. 1 O. s. p. Všetky   doterajšie   postupy   a   procesné   úkony   sudkyne   totiž   mali   prípravný   charakter   a upravovali vedenie konania smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej bez prieťahov, ktoré sú jej   ústavnou   povinnosťou   a   nemožno   ich   hodnotiť   tak,   či   smerovali   v prospech   alebo neprospech niektorého z účastníkov, pretože išlo o procesné úkony upravené platným O. s. p.,   ktoré sú ním predvídané a majú   svoje účinky na priebeh konania.   Z tohto pohľadu v postupe sudkyne v súvislosti s pojednávaniami dňa 15. 12. 2006, 19. 1. 2007 a 23. 5. 2007,   ktoré   boli   odročené,   nemožno   vidieť   porušenie   procesných   práv   odporkyne   ako účastníčky konania, ale ani z iných ňou nametaných dôvodov.“

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že krajský súd sa zaoberal namietanými dôvodmi sťažovateľky, pričom záver o pochybnostiach o zaujatosti sudkyne okresného súdu vyjadrený v uznesení (ktorým nevyhovel námietke sťažovateľky), vyvodil z posúdenia konkrétnych okolností prípadu.

Sťažovateľka   namietala porušenie svojho   základného práva   na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci práva na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že krajský súd v konaní o jej námietke zaujatosti sudkyne okresného súdu uznesením č. k. 4 NcC 16/07-94 z 3. októbra 2007 neuznal ňou uvádzané dôvody   vylúčenia   sudkyne. Súčasťou   označeného   základného práva   nie   je aj   povinnosť súdu uznať dôvody zaujatosti uvádzané sťažovateľkou, resp. povinnosť vyhovieť jej návrhu.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu č. k. 4   NcC   16/2007-96   z 3.   októbra   2007   a   namietaným porušením   práva   sťažovateľky   na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky po jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008