znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 26/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a vlastníckeho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 196/2006 zo 7. júla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2006   doručená   sťažnosť spoločnosti   P.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a vlastníckeho práva   podľa   čl.   20 ods.   1 a 4 ústavy,   ako aj porušenie   jej práva na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   a vlastníckeho   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 196/2006 zo 7. júla 2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie ňou označených práv, pretože absentuje dôvod   na vydanie predbežného opatrenia.   Napriek výhradám   sťažovateľky   sa podľa   nej   najvyšší   súd   touto   námietkou   nezaoberal   a   svojím   uznesením   sp.   zn. 6 Obo 196/2006 zo 7. júla 2006 potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“). Takýmto postupom sa podľa sťažovateľky napadnuté uznesenie stáva nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a súčasne i neústavným v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že všeobecné súdy jej predbežným opatrením   uložili   povinnosť   zdržať   sa   nakladania   s majetkom   –   pozemnými   garážami, najmä,   že   nesmie   tento   majetok   predať,   darovať,   nariadiť   k nemu   záložné   právo, zabezpečovacie právo, vecné bremeno a vykonať vklad do majetku inej spoločnosti.

Sťažovateľka   namieta,   že   dôvody   pre   vykonanie   predbežného   opatrenia   neboli, a všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali dôvodmi, oprávňujúcimi takéto predbežné opatrenie vydať. Podľa nej závažným spôsobom zasiahli aj do jej vlastníckeho práva upraveného v čl. 20   ods.   1   a 4   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Z tohto   dôvodu sťažovateľka žiada priznať náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 miliónov Sk.

Sťažovateľka navrhuje vydať tento nález: „1.   Najvyšší   súd   SR   uznesením   zo   7.   7.   2006,   sp.   zn.   6   Obo   196/2006   porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru   a ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   1,   4   ústavy,   resp.   čl.   1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 7. 7. 2006, sp. zn. 6 Obo 196/2006 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   10   mil.   Sk, ktorú sumu je povinný zaplatiť Najvyšší súd SR do dvoch mesiacov.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania 6.312 Sk (5 302+ 1 010 Sk DPH), ktorú vyplatí k rukám dr. E. Ľ..“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

a) K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   rozhodovanie a rozhodnutie   o návrhu   na   predbežné   opatrenie   v súdnom   konaní   možno   považovať   za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom na záver o porušení   základných   práv   a slobôd je však len také   ich   porušenie,   ktoré   nie   je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej [§ 74 a nasl., § 102 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], resp. ktoré nemožno   napraviť   procesnými   prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v OSP   v spojitosti s predbežnými opatreniami.

Sťažovateľka (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí   byť   pripravená   na   to,   že   pomery   účastníkov   konania   sa   môžu   dočasne   upraviť predbežným   opatrením   ako   zabezpečovacím   prostriedkom.   Obsah   tohto   predbežného opatrenia   nemusí   byť   (ako   to   vyplýva   z rozhodovacej   praxe   všeobecných, občianskoprávnych súdov) v celom rozsahu adekvátny výsledku právoplatne skončeného konania, ani presne vymedzeným podielom spoluvlastníkov na spoločnej veci.

Tento   účel   sa   dosahuje   bez   ujmy   na   práve   na   konečnú   a   definitívnu   ochranu poskytovanú   rozhodnutím   súdu   vo   veci   samej   (rozsudkom).   Nariadenie   predbežného opatrenia v žiadnom prípade podľa názoru ústavného súdu nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu pri splnení zákonných predpokladov – aj právam, ktorých porušenie sťažovateľka namieta vo svojej sťažnosti.

Sťažovateľka je rovnako oprávnená navrhnúť aj zrušenie predbežného opatrenia, ak podľa nej pominuli alebo vôbec neexistovali dôvody na vydanie napadnutého uznesenia o predbežnom   opatrení.   Možnosť   dosiahnuť   zrušenie   predbežného   opatrenia   vyplýva priamo zo zákona (§ 77 ods. 2 OSP).

Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   krajského   súdu   č.   k.   52   Cbi   48/2006-Pú-105, ktorým krajský súd nariadil predbežné opatrenie sťažovateľke, sa sťažovateľka odvolala. Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie   krajského   súdu.   Zo   sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka navrhla zrušenie predbežného opatrenia pred tým, ako sa obrátila so   svojou   sťažnosťou   na   ústavný   súd   z dôvodu   ňou   namietanej   absencie   dôvodov   na vydanie takéhoto uznesenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o svojej právomoci v tejto veci rešpektoval doterajšiu konštantnú   judikatúru   (II.   ÚS   122/95),   v zmysle   ktorej   ochranu   pred   porušením   práv fyzickej   osoby   a právnickej   osoby   poskytuje   len   vtedy,   ak   sa   nedá   dosiahnuť   iným, zákonom upraveným spôsobom alebo pred iným štátnym orgánom (súdom). Sťažovateľka však návrh na zrušenie predbežného opatrenia nepodala. Navyše ústavný súd vzal zreteľ aj na to, že obsah predbežného opatrenia nevylučuje právo na meritórnu ochranu tých práv, ktorých   porušenie   sa   namietalo   v podnete,   pretože   predbežné   opatrenie   je   len zabezpečovacím civilnoprocesným prostriedkom, ktorý nemôže byť prekážkou uplatnenia nároku na súdnu ochranu konečným rozhodnutím vo veci samej.

Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Sťažovateľka   namieta   potvrdenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu argumentujúc absenciou dôvodov na takého rozhodnutie.

Najvyšší   súd   v uznesení   sp.   zn   6   Obo   196/2006   zo   7.   júla   2006   v súvislosti s predbežným   opatrením   nad   rámec   toho,   čo   uviedla   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti, uvádza:

„Návrhom z 2. 3. 2006 žalobca žiadal vydať predbežné opatrenie, ktorým by súd zakázal   žalovanému   nakladať   s nehnuteľnosťou   -   podzemnými   parkovacími   garážami súpisného čísla 6665, nachádzajúcimi sa na pozemkoch parc. č. 62/3 a 62/4, katastrálne územie B., zapísanými na liste vlastníctva č. 6829. Mal obavu, že v prípade, ak by žalovaný previedol   na   iný   objekt   nehnuteľnosť,   alebo   ju   zaťažil   záložným   alebo   zabezpečovacím právom, došlo by k sťaženiu alebo k znemožneniu výkonu rozhodnutia, a tým k značnej ujme konkurzných veriteľov. Nedošlo by k navýšeniu majetkovej podstaty úpadcu, čo by malo negatívny   dopad   na   finančné   uspokojenie   konkurzných   veriteľov,   lebo   žalovaný   nebude môcť   vrátiť   nehnuteľnosti   späť   do   konkurznej   podstaty   úpadcu,   ak   by   previedol nehnuteľnosť na tretiu osobu.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   účelom   predbežného   opatrenia   má   byť   zabezpečenie budúceho výkonu rozhodnutia pred zmarením.

Pretože predmetná nehnuteľnosť bola viackrát predmetom prechodu vlastníctva, je dôvodná obava žalobcu, že žalovaný by mohol konať obdobným spôsobom, ktorým by došlo k zmene vlastníka nehnuteľnosti, prípadne by mohlo dôjsť iným spôsobom do zásahu práv k nehnuteľnosti, čo by mohlo ohroziť prípadný výkon súdneho rozhodnutia vo veci samej. Je   potrebné   poznamenať,   že   vydané   predbežné   opatrenie   umožňuje   žalovanému s predmetnou nehnuteľnosťou podnikať, prevádzkovať ju za účelom dosiahnutia zisku (§ 2 ods.   1 Obchodného zákonníka).   Nejde teda o zásadný zásah   do podnikateľskej   činnosti žalovaného, ako to uvádza žalovaný v odvolaní.

Krajský súd napadnutým uznesením vecne správne vydal predbežné opatrenie podľa § 102 ods. 1 O. s. p. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   a že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom   nesmie   ísť   o takú   interpretáciu   a aplikáciu   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola arbitrárna alebo zjavne neodôvodnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 268/05).

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu je dostatočne odôvodnené a nemožno   ho   označiť   ani   za   svojvoľné,   ani   arbitrárne,   a je   tu   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti sťažovateľky aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti názoru alebo svojvôli   najvyššieho   súdu   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

b)   K   porušeniu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   a 4   ústavy   a podľa   čl.   1 dodatkového protokolu

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bol dôvod na odmietnutie aj časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   a 4   ústavy   a jej   práva   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu. Takýto postup je v súlade aj s doterajšou rozhodovacou právomocou ústavného súdu.

Navyše   ústavný   súd   uvádza, že ochranu   vlastníckeho práva   poskytujú všeobecné súdy, a preto je tu dôvod na odmietnutie časti sťažnosti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy   a čl. 1   dodatkového protokolu   pre nedostatok právomoci   podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených   dôvodov   ústavný súd sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde,   a preto   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať   o ďalších požiadavkách   sťažovateľky,   ktoré   sú   viazané   na   vyslovenie   porušenia   namietaných základných práv (čl. 127 ods. 3 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007