znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 26/03-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti L. K., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. B. P., K., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1220/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. K. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   Košice II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   1220/00 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 1220/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. L. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000,-- Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Košice   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   konania   advokátke JUDr. B. P., K., vo výške 13 200,-- Sk (slovom trinásťtisíc dvesto slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. októbra 2002 doručené podanie L. K. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom K., označené ako „Ústavná sťažnosť Návrh“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním napáda zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Košice II v pracovnoprávnej veci (žaloba o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhrada mzdy) vedenej pod sp. zn. 19 C 1220/00.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti o. i. uviedol:„Dňa 15. 11. 2000 som u odporcu podal návrh o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Pretože súd nevytýčil pojednávanie ani po 6 mesiacoch, podal som sťažnosť predsedovi odporcu dňa 22. 5. 2001, ktorý mi odpovedal, že moja sťažnosť nie je dôvodná. Preto som sa obrátil na Váš súd listom zo 16. 6. 2001 doručeným Vám 20. 6. 2001, na ktorý ste mi odpovedali Vaším listom z 29. júna 2001 Rvp. 375/01.

Nakoľko ste môj podnet neprijali, ale ho odložili a ani ste mi nepridelili advokáta, obrátil   som   sa   do Strasbourgu   na Európsky súd   pre ľudské   práva.   Tam   mi doporučili obrátiť sa so svojou sťažnosťou na Váš súd v zmysle novely Ústavy SR účinnej od 1. 1. 2002, čo činím touto sťažnosťou....

Sťažujem sa na to, že odporca môj návrh z 5. 11. 2000 za dva roky nerozhodol a za dva roky vytýčil iba jedno pojednávanie vo februári r. 2002, napriek tomu, že ide o zjavne neplatnú výpoveď....

Preto navrhujem, aby Ústavný súd rozhodol tak, že

- prijíma ústavnú sťažnosť navrhovateľa na ďalšie konanie a tak, že

- základné právo navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené mu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II. pod sp. zn. 19 C 1220/00 porušené bolo.

Prikazujem odporcovi vo veci navrhovateľa 19 C 1220/00 konať   bez zbytočných prieťahov.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi primerané zadosťučinenie 200.000,- Sk do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ÚS SR....

Primerané zadosťučinenie si uplatňujem z toho dôvodu, že som prvé tri mesiace bol nútený žiť z podpory 3.000,- Sk a potom 6 mesiacov z 1.500,- Sk a zo sociálnych dávok až do   26.   2.   2002,   kedy   som   na   výzvu   zamestnávateľa   okamžite   nastúpil   do   zamestnania a pretože listom zo dňa 28. 2. 2002 som dostal ďalšiu výpoveď som bez podpory, lebo som objektívne   nemohol   preukázať   6   mesiacov   platenia   príspevku   na   poistenie v nezamestnanosti po vyradení z evidencie nezamestnaných....

Aj keď som bezpochyby v práve, čo je zrejmé z výpovede zo 4. 10. 2000, ktorú som prevzal 4. 10. 2000 súd zavinil, že som sa ocitol po dobu 2 rokov v životnej situácii, ktorá bola plná strádania a živorenia a ktorá pretrváva naďalej pre zbytočné prieťahy odporcu. Vzhľadom na posledne uvedené prosím, aby Ústavný súd SR tento (druhý) raz mojej žiadosti o pridelenie advokáta na zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom, ktorú týmto podávam, vyhovel a pridelil mi advokáta pre konanie pre ÚS SR.“

Ústavný   súd   19.   februára   2003   rozhodol   o ustanovení   právneho   zástupcu sťažovateľovi pre konanie pred ústavným súdom a ten istý deň aj o prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie. K prijatej sťažnosti sa podľa § 29 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   vyjadril   predseda   Okresného   súdu   Košice   II,   ktorý   vo   svojom   liste z 5. marca 2002 (Spr. 251/03) uviedol:

„Podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27. 2. 2003, ma žiadate o vyjadrenie sa k sťažnosti L. K. vo veci vedenej pod sp. zn. 19 C 1220/00.

Po oboznámení sa s predloženou sťažnosťou, ako aj s napadnutým spisom tunajšieho súdu, v ktorom sa namietajú prieťahy v konaní, Vám dávam nasledujúce vyjadrenie: Žaloba   o určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   bola   podaná   na tunajšom súde dňa 15. 11. 2000, pričom dňa 27. 11. 2000 dal konajúci sudca JUDr. P. K. pokyn pre doručenie rovnopisu žaloby žalovanému a zároveň ho vyzval, aby sa o podanom návrhu vyjadril v lehote 15 dní. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené súdu dňa 18. 12. 2000. Dňa 23. 5. 2001 bolo vyjadrenie žalovaného doručené žalobcovi a v januári 2002 bol určený   termín   pojednávania   na   deň   7.   2.   2002.   V novembri   2002   bol   vytýčený   termín ďalšieho pojednávania na deň 10. 12. 2002. Obe pojednávania sa uskutočnili.

Dňa 3. 3. 2003 žiadal konajúci sudca od žalovaného oznámenie o zárobku žalobcu. Lehoty, ktoré uplynuli medzi jednotlivými úkonmi, resp. pojednávaniami v danej veci, sú objektívne dané množstvom nevybavených vecí v súdnom oddelení JUDr. P. K., ktorých bolo k 28. 2. 2003 801.“

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od ústneho   pojednávania,   ústavný   súd   konal   a rozhodol   vo   veci   sťažovateľa   bez   jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred Okresným   súdom   Košice   II   ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu Okresného súdu Košice II zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1220/00 ide o pracovnoprávnu   vec,   a to   rozhodnutie   o platnosti   výpovede   danej   sťažovateľovi   jeho zamestnávateľom   podľa   §   46   ods.   1   písm.   c)   Zákonníka   práce   a o náhradu   mzdy.   Ide o konanie, ktoré   právne zložité   nie   je,   pričom   aj metodika   postupu   všeobecných   súdov v pracovnoprávnej veci je dostatočne jasná a podporená ich stabilizovanou judikatúrou. Zo sťažnosti sťažovateľa, z vyžiadaného súdneho spisu, ako aj z vyjadrenia Okresného súdu Košice II vyplynulo, že vec nie je ani fakticky zložitá. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že pred Okresným súdom Košice II prebieha konanie, ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov a nemožno ho považovať ani za právne a ani fakticky zložité, takže pri jeho sústredenom postupe bolo možné rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Na právnu ani faktickú zložitosť veci vedenej pod sp. zn. 19 C 1220/00 napokon nepoukázal ani Okresný súd Košice II vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 19 C 1220/00, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil jeho postup ako aktívny a súčinnostný, keďže sa zúčastnil nariadených pojednávaní (7. februára 2002 a 10. decembra 2002) a sťažnosťou na prieťahy   v konaní   z 22.   mája   2001   sa   domáhal   urýchlenia   konania.   Jeho   postup   preto výrazne neprispel k doterajšej dobe konania pred Okresným súdom Košice II.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 19 C 1220/00. Ústavný súd rozdelil doterajšiu dobu konania na dve etapy, a to prvú od doby podania návrhu sťažovateľa 15. novembra 2000 do mája 2001, počas ktorej   bol   opis   žaloby   doručený   odporcovi   a vyjadrenie   odporcu   sťažovateľovi.   Od uvedeného termínu boli nariadené dve pojednávania, a to 7. februára 2002 a 10. decembra 2002, z ktorých sa prvé týkalo neplatnosti prvej výpovede a náhrady mzdy. Druhé z konaní sa zaoberalo neplatnosťou druhej výpovede danej sťažovateľovi 1. marca 2002 (podľa § 45 ods. 1 a 2 Zákonníka práce).

Vychádzajúc   z obsahu   týchto   konaní,   ako   aj   postupu   Okresného   súdu   Košice   II ústavný súd zistil, že napriek ich nariadeniu Okresný súd Košice II nepostupoval plynule tak, aby odstránil právnu neistotu sťažovateľa vo veci, o súdnu ochranu ktorej požiadal. Z vyžiadaného   súdneho   spisu   Okresného   súdu   Košice   II   ústavný   súd   zistil,   že   hoci   po prvom   pojednávaní   (7.   februára   2002)   ho   odročil   na   neurčito   za   účelom   ďalšieho dokazovania,   vo   veci   žiadne   dokazovanie   nepripravoval   a ani   si   naň   nezabezpečoval podklady   a uvedené   platí   v plnom   rozsahu   aj   pre   jeho   postup   po   druhom   pojednávaní (10. decembra   2002).   V dôsledku   toho   za   obdobie   dvoch   rokov   Okresný   súd   Košice   II nezískal ani základné podklady pre svoje meritórne rozhodnutie vo veci sťažovateľa, keďže napríklad   oznámenie   o   výške   priemerného   zárobku   sťažovateľa   žiadal   od   odporcu   až 3. marca 2003. SWAM, spol. s r. o. – Renault Košice zaslala Okresnému súdu Košice II potvrdenie   o výške   príjmov   sťažovateľa   13.   marca   2003.   Vychádzajúc   z povahy prejednávanej   veci,   skutočnosti,   že   sťažovateľ   sa   o doterajšiu   dobu   konania   výrazným spôsobom nepričinil, ako aj argumentácie Okresného súdu Košice II, ktorý doterajšiu dobu konania   zdôvodňuje   množstvom   nevybavených   vecí   (čo   však   nemôže   ísť   na   ťarchu sťažovateľa), ústavný súd rozhodol, že v konaní sp. zn. 19 C 1220/00 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle §   56   ods.   3   zákona o ústavnom   súde prikázal Okresnému súdu Košice II, aby vo veci sp. zn. 19 C 1220/00 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 200 000,-- Sk, pričom v doplnení svojej sťažnosti ústavnému súdu jeho právna zástupkyňa argumentovala tým,   že   Okresný súd   Košice   II   o právach   sťažovateľa   vyše   dvoch   rokov   nerozhodol, sťažovateľ   žil   v právnej   neistote   a   nielenže   utrpel   stratu   na   zárobku,   ale   aj   morálnu nemajetkovú ujmu, ktorá spočíva v nemožnosti pracovať v riadnom pracovnom pomere, a tým následne aj v neuplatnení sa v spoločenskom živote. Z uvedených   dôvodov   nárok sťažovateľa na finančné odškodnenie možno považovať za opodstatnený.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Košice II, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom   na celkovú   dobu   konania Okresného   súdu   Košice   II   v konaní sp.   zn. 19 C 1220/00, berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľa   sprevádzanej pocitom neistoty, utrpenia a krivdy, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 20 000,-- Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli ustanovenej právnej zástupkyni advokátke JUDr. B. P., ktoré vyčíslil sumou 13 200,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13   ods.   8,   §   16   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811,-- Sk. Náhrada bola priznaná za tri úkony po 4 270,-- Sk a 130,-- Sk režijný paušál.

Trovy konania je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2003