znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 26/01-21

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2001 predbežne prerokoval podnet Ing. J. J., bytom   H., zastúpeného JUDr. J. S., advokátom, H., vo veci porušenia jeho základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v Humennom   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 759/94 v spojení s postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 363/95, postupom Okresného súdu v Humennom v konaní vedenom   pod sp.   zn. 16   C 592/99   v spojení s postupom   Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 496/99 a takto

r o z h o d o l :

Podnet Ing. J. J.   o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 18. decembra 2000 doručené podanie Ing. J. J., bytom H., (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného   JUDr.   J.   S.,   advokátom   so   sídlom   H.,   označené   ako   „Podnet   na preskúmanie postupu súdov pre porušenie ústavných práv občana.“ Navrhovateľ na výzvu ústavného súdu podanie dvakrát doplnil (12. februára 2001, 21. februára 2001).

Navrhovateľ   vo   svojom   podaní   poukazuje   na   svoje   nezákonné   a neplatné odvolanie z funkcie riaditeľa TS mesta H. 19. júna 1991, ktoré bolo predmetom sporu, v ktorom konal Okresný súd v Humennom   pod sp. zn. 10 C 847/92 a jeho návrh zamietol. Navrhovateľ sa voči tomuto rozhodnutiu odvolal a Krajský súd v Košiciach v konaní   sp.   zn.   12   Co   618/93   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   a vyslovil,   že odvolanie   navrhovateľa   z funkcie   je   neplatné.   V ostatnej   časti   krajský   súd   zrušil rozsudok prvého stupňa a vrátil ho na ďalšie konanie.

Navrhovateľ považuje ďalšie rozsudky označených súdov v predmetnej veci za porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), nakoľko neposkytli   navrhovateľovi   ochranu.   Zastáva   názor,   že   v dôsledku   vyslovenia neplatnosti   odvolania   z funkcie   je   neplatné   aj   jeho   preradenie   na   iné   miesto   a aj následná   dohoda   o skončení   pracovného   pomeru;   tvrdí,   že   jeho   pracovný   pomer naďalej   trvá.   Na   základe   tohto   názoru   navrhovateľ   podal   návrh   na   vyslovenie neplatnosti   dohody   o zmene   pracovnej   zmluvy   z 24.   júna   1991,   na vyslovenie neplatnosti   dohody   o rozviazaní   pracovného   pomeru   z 19.   augusta   1991 a na vyslovenie, že jeho pracovný pomer trvá nepretržite odo dňa nástupu do funkcie, t. j. od 18. júna 1990.

Okresný súd v Humennom rozsudkom sp. zn. 10 C 759/94 z 8. júna 1995 určil, že dohoda o zmene funkcie navrhovateľa z 24. júna 1991 je neplatná a zamietol žalobu v časti o určenie, že je neplatná dohoda o rozviazaní pracovného pomeru z 19. augusta 1991 a o určenie, že pracovný pomer trvá od 18. júna 1990. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 12 Co 363/95 z 8. februára 1996 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým bola žaloba navrhovateľa zamietnutá, proti ktorej sa navrhovateľ odvolal. Navrhovateľ využil možnosť podať podnet na podanie dovolania ministrovi   spravodlivosti,   avšak   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky nezistilo   porušenie   zákona   namietanými   rozhodnutiami   a podnet   ako   nedôvodný odložilo.   Navrhovateľ   podal   ďalší   návrh   na   určenie   neexistencie   právneho   úkonu (dohody o rozviazaní pracovného pomeru) a na určenie trvania pracovného pomeru nepretržite od 18. júna 1990, ako aj na zaplatenie ušlej mzdy vrátane úrokov (vo výške 1 248 000 Sk). Okresný súd v Humennom rozsudkom sp. zn. 16 C 592/99 žalobu navrhovateľa zamietol s výnimkou časti týkajúcej sa mzdových nárokov navrhovateľa, ktoré vylúčil na samostatné konanie (sp. zn. 16 C 433/00). Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 4 Co 496/99 potvrdil rozsudok v napadnutom zamietavom výroku. Navrhovateľ podal podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky, ktorým sa domáhal   preskúmania   uvedených   rozsudkov   Okresného   súdu   v Humennom a Krajského súdu v Prešove na základe mimoriadneho dovolania. Vzhľadom na to, že Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   nezistila   dôvody   na   podanie mimoriadneho dovolania, podnet navrhovateľa ako nedôvodný odložila.

Navrhovateľ   namieta   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   to,   že   súdy rozhodovali   v rozpore   so   zisteným   skutkovým   stavom   a v rozpore   s platnými právnymi   normami,   t.   j.   v rozpore   s ústavou,   a preto   sa   domáha,   aby   ústavný   súd vyslovil, že jeho ústavné práva boli porušené.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 130 ods. 3   ústavy   oprávnený   konať   o podnetoch,   ktorými   fyzické   alebo   právnické   osoby namietajú porušenie svojich práv, ak o ich ochrane nerozhoduje iný orgán.

Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma, či podnet spĺňa všetky   zákonom   predpísané   náležitosti   upravené v § 20 ods.   1   a 2   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a či   neexistujú   dôvody   na   jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jednou z otázok, ktoré ústavný súd v tejto súvislosti skúma, je aj to, či nejde o podnet, ktorý je zjavne neopodstatnený.Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podnet možno odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti v prípade, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 72/96, I. ÚS 75/96, I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/99).

Navrhovateľ namieta porušenie jeho práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého: „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“

Účelom   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   zaručiť   každému   reálny   prístup   k súdu (II. ÚS 26/96, I.   ÚS   62/97).   Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného súdu   o veci konať a rozhodnúť. K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa cit. článku ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom   a nestrannom   súde   a pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).

Ústavou garantované právo na súdnu ochranu nemožno v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom   procese   (I.   ÚS   4/94).   Za   porušenie   základného   práva   občana nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v konaní   pred   všeobecným súdom (I. ÚS 8/96).

Zakotvením práva na súdnu (a inú) ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému   predovšetkým   prístup   k súdu,   pretože   len   v takom   prípade   sa   vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu. Toto právo nemá materiálny obsah, ale slúži na to, aby všetky ostatné základné práva boli realizovateľné.

Z podnetu   navrhovateľa   vyplynulo,   že   niekoľkokrát   uplatnil   na všeobecnom súde svoje základné právo zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy, o čom svedčí skutočnosť, že podal na súde niekoľko žalôb, o ktorých   súd konal a právoplatne rozhodol. Na základe   tejto   skutočnosti   absentuje   príčinná   súvislosť   medzi   konaním,   postupom a rozhodnutiami   Okresného   súdu   v Humennom,   Krajského   súdu   v Košiciach a Krajského   súdu   Prešove,   ktorá   by zakladala porušenie   namietaného základného práva navrhovateľa.

Čo sa týka navrhovateľovej nespokojnosti s rozhodnutiami súdu, ústavný súd nie je oprávnený hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov (I. ÚS 21/98). Nespokojnosť navrhovateľa s rozhodnutiami súdov neznamená odmietnutie prístupu navrhovateľovi k súdu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   podnet   navrhovateľa   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.