znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 259/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. H., zastúpenej advokátom JUDr. Gabrielom Havrillom, Tallerova 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   36   Exre   25/2010,   Sr 385/B   z 18. januára   2012, uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   2   Cob   83/2012   zo 17. septembra   2012, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 71/2012 z 29. januára 2013   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2   M   Obdo   6/2012 zo 16. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2013   prostredníctvom   poštovej   prepravy   doručená   sťažnosť   J. H.,   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   36   Exre   25/2010,   Sr   385/B   z 18.   januára   2012   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 83/2012 zo 17. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 71/2012 z 29. januára 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 6/2012 zo 16. mája 2013 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Dňa 18. 08. 1997 bola spoločenskou zmluvou založená verejná obchodná spoločnosť T..., ktorá bola dňa 29. 10. 1997 zapísaná do Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sr, vložka č...(ďalej len „spoločnosť alebo „spoločnosť   T...“).   Ako   štatutárny   orgán   spoločnosti   bola   v   spoločenskej   zmluve spoločnosti uvedená sťažovateľka... Spoločenská zmluva ustanovuje, že jej zmena je možná iba so súhlasom všetkých troch spoločníkov spoločnosti....

Napriek   vyššie   uvedenému   bez   vedomia   sťažovateľky   ako   jediného   štatutárneho orgánu   spoločnosti   bol   dňa   5.   9.   2007   vykonaný   nezákonný   zápis   zmeny   štatutára spoločnosti (v zmysle údajného uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti uskutočneného iba za prítomnosti oboch vyššie uvedených spoločníkov spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007), pričom   dňa   21.   12.   2007   bol   vykonaný   ďalší   nezákonný   zápis   (na   základe   uznesenia údajného   valného   zhromaždenia   opätovne   uskutočneného   za   prítomnosti   oboch   vyššie uvedených spoločníkov spoločnosti zo dňa 13. 12. 2007), a to ohľadom zmeny spôsobu konania štatutára spoločnosti....

S   poukazom   na   skutočnosť,   že   nebola   platne   zmenená   spoločenská   zmluva spoločnosti, nemohla byť ani platne odvolaná sťažovateľka z pozície štatutárneho orgánu spoločnosti rozhodnutím údajného valného zhromaždenia spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007 prijatého bez prítomnosti a aj súhlasu sťažovateľky. Uvedené sa analogicky vzťahuje aj na zmenu   spôsobu   konania   štatutárneho   orgánu   spoločnosti,   ktorá   bola   vykonaná   zase uznesením   údajného   valného   zhromaždenia   prijatého   bez   prítomnosti   a   aj   súhlasu sťažovateľky...

Jediným podkladom pre zmenu tak v osobe štatutára spoločnosti, ako aj v spôsobe konania štatutára spoločnosti je v súlade s ust. § 79 Obchodného zákonníka platná zmena existujúcej   spoločenskej   zmluvy   spoločnosti,   a   to   súhlasom   všetkých   troch   spoločníkov spoločnosti, čo však jednoznačne nebolo splnené.

Preto sa sťažovateľka návrhom zo dňa 4. 8. 2010 podaným na registrovom súde Okresný   súd   Bratislava   I,   podľa   ust.   §   200a   OSP   domáhala   začatia   konania   vo   veci dosiahnutia zhody zápisu údajov v obchodnom registri spoločnosť T.......

Registrový súd (Okresný súd Bratislava I) začal v predmetnej veci konať až dňa 18. 4. 2011,   keď   vyzval   právnych   zástupcov   sťažovateľky   na   doloženie   právoplatných súdnych   rozhodnutí   vyslovujúcich   neplatnosť   spomínaných   dvoch   rozhodnutí   valného zhromaždenia spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007 a 13. 12. 2007. V mene sťažovateľky sme ako jej   právni   zástupcovia   podali   dňa   10.   5.   2011   stanovisko   k   predmetnej   výzve prvostupňového súdu, v ktorom sme poukázali, že Obchodný zákonník

a./   neupravuje   pre   verejnú   obchodnú   spoločnosť   existenciu,   resp.   kreovanie, a rozhodovanie orgánu označeného ako valné zhromaždenie. Preto akékoľvek rozhodnutia valného   zhromaždenia   vo   verejnej   obchodnej   spoločnosti   nie   sú   spôsobilé   byť   právne záväzné...

b./   nedáva   možnosť   docieliť   zmenu   v   osobe   štatutárneho   orgánu   Spoločnosti väčšinovým   rozhodnutím   spoločníkov   bez   toho,   aby   súčasne   došlo   k   platnej   zmene spoločenskej zmluvy Spoločnosti...

c./   neprisudzuje   rozhodnutiam   prijatým   väčšinou   spoločníkov   verejnej   obchodnej spoločnosti povahu právnej skutočnosti, resp. právneho úkonu...

d./ nedáva spoločníkovi verejnej obchodnej spoločnosti aktívnu vecnú legitimáciu na napadnutie rozhodnutia väčšiny jej spoločníkov... z tohto dôvodu sme uviedli, že nie je možné vyhovieť predmetnej výzve súdu doložiť požadované právoplatné súdne rozhodnutia o vyhlásení valných zhromaždení konaných dňa 28. 08. 2007 a 13. 12. 2007 za neplatné. Následne prvostupňový súd vydal dňa 18. 1. 2012 vo veci samej uznesenie, ktorým návrh sťažovateľky zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nie je oprávnený meniť   rozhodnutia   v   konaní   pred   obchodným   registrom,   konkrétne   v   tomto   prípade v konaniach   9Re/1308/2007   a   5Re/1516/2007,   nakoľko   zápis   zmien   bol   v   uvedených konaniach vykonaný na základe predložených dokladov a registrový súd po ich vyhodnotení zápis zmien vykonal. Zároveň uviedol, že sťažovateľka sa má právo domáhať určovacou žalobou na príslušnom súde o určenie neplatností právneho úkonu.

... Krajský súd ako odvolací súd vydal dňa 17. 9. 2012 uznesenie, ktorým potvrdil rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v   konaní   pod   sp.   zn.   2Cob/83/2012   bez   nariadenia pojednávania. Vo svojom odôvodnení uviedol, že registrové konanie je nesporové konanie a preto registrový súd nie je oprávnený skúmať platnosť rozhodnutí orgánov spoločnosti, pokiaľ tieto majú všetky formálne náležitosti.

Argumentoval,   že   neplatnosti   rozhodnutí   sa   môže   osoba   oprávnená   domáhať osobitnou žalobou na súde, nie však v konaní o zosúladenie zápisu podľa § 200a OSP. Voči uzneseniu Krajského súdu Bratislava zo dňa 17. 9. 2012 podala sťažovateľka dňa   16.   11.   2012   dovolanie   v   ktorom   sa   domáhala   zrušenia   predmetného   uznesenia a vrátenia veci na ďalšie konanie... Najvyšší súd rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol,   nakoľko   podľa   jeho   názoru   voči   takémuto   rozhodnutiu   dovolanie   nie   je prípustné...

Nezávisle   od   sťažovateľkou   podaného   dovolania,   podal   Generálny   prokurátor Slovenskej republiky voči predmetnému uzneseniu Krajského súdu Bratislava mimoriadne dovolanie.   O   mimoriadnom   dovolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   SR   uznesením   zo   dňa 16. 5. 2013   tak,   že   mimoriadne   dovolanie   zamietol.   Najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení uviedol, že právna povaha konania vo veci obchodného registra nemá povahu občianskeho súdneho konania, je inou činnosťou súdu a preto súd v tomto inom nesporovom konaní neposudzuje   platnosť   právnych   úkonov   ani   ako   predbežnú   otázku,   nakoľko   na   takéto predbežné   určenie   podľa   jeho   názoru   nie   je   oprávnený.   Počas   tohto   konania   síce   súd postupuje podľa § 120 ods. 2 O. s. p. a je povinný vykonať aj ďalšie dôkazy na zistenie skutkového   stavu,   nemôže   však   v   rámci   konania   vo   veci   obchodného   registra,   ani prejudiciálne   riešiť   otázku   platnosti   či   neplatnosti   právnych   úkonov,   ani   neplatnosti uznesení valných zhromaždení obchodných spoločností, ktoré konanie prináleží príslušnému súdu, na základe ktorého výsledku právoplatnosti rozhodnutia súdu môže vykonať zápis, ktorým zosúladí zapísaný stav so skutočným. Najvyšší súd preto uviedol, že podľa jeho názoru nedošlo k vade konania spôsobujúcej odňatie možnosti konať pred súdom.... Zásah do vyššie citovaných práv sťažovateľky nevidíme v tom, že všeobecné súdy chybne   interpretovali   príslušné   hmotnoprávne   predpisy,   t.j.   ustanovenia   Obchodného zákonníka,   ale   vtom,   že   jej   odmietli   jedinú   formu   ochrany   pred   nezákonným   zápisom v obchodnom   registri   ohľadne   spoločnosti   T...,   ktorú   jej   priznáva   vnútroštátna   právna úprava.  ...   jediná   možnosť   namietať   túto   skutočnosť   je   v   prípade   verejnej   obchodnej spoločnosti iba postup podľa vyššie spomenutého ust. § 200a a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, t. j. prostredníctvom návrhu o dosiahnutie zhody zápisu v obchodnom registri so skutočným stavom. Súdy však namiesto posúdenia, či v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Spoločenskej zmluvy spoločnosti došlo k platnej zmene Spoločenskej zmluvy a či   došlo   k   vykonaniu   zákonných   zápisov   do   obchodného   registra,   požadovali od sťažovateľky   doloženie   právoplatných   súdnych   rozhodnutí   vyslovujúcich   neplatnosť spomínaných dvoch rozhodnutí väčšiny spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti zo dňa 28. 8. 2007 a 13. 12. 2007.

Navyše, neexistuje ani jedno právoplatné súdne rozhodnutie vnútroštátnych súdov, ktorým by bola vyslovená neplatnosť rozhodnutí väčšiny spoločníkov vo verejnej obchodnej spoločnosti...

Ani Okresný súd Bratislava I ako prvostupňový súd, ani Krajsky súd v Bratislave ako súd   odvolací   a   dokonca   ani   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   sa vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s nemožnosťou sťažovateľky podať návrh na vyhlásenie rozhodnutí väčšiny spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti za neplatné... Zásah do práv sťažovateľky spôsobila taktiež skutočnosť, že žiadny zo súdov nezaujal vlastný právny názor na prejednávanú vec a nevysporiadal sa s otázkou či v danom prípade došlo k platnej zmene spoločenskej zmluvy alebo nie.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právoplatným uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36Exre/25/2010, Sr 385/B zo dňa 18. 1. 2012, právoplatným uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave,   sp.   zn.   2Cob/83/2012   zo   dňa   17.   9.   2012,   právoplatným uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   2   Obdo   71/2012   zo   dňa 29. 1. 2013   a   právoplatným   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 2M Obdo 6/2012 zo dňa 16. 5. 2013, porušené boli.

Sťažovateľovi   sa   priznáva nárok   na primerané finančné zadosťučinenie vo   výške 20.000,- €.

Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   36Exre/25/2010,   Sr   385/B   20 dňa 18. 1. 2012,   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave,   sp.   zn.   2Cob/83/2012 zo dňa 17. 9. 2012,   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 2 Obdo/71/2012 zo dňa 29. 1. 2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.   2M Obdo 6/2012   zo   dňa   16.   5.   2013,   zrušuje   a   vec   v   vracia   Okresnému   súdu Bratislava I na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 36 Exre 25/2010,   Sr   385/B   z 18. januára   2012,   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Cob 83/2012 zo 17. septembra 2012, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 71/2012 z 29. januára 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 6/2012 zo 16. mája 2013.

Na   tomto mieste   ústavný súd   podotýka, že   sťažovateľka v odôvodnení   sťažnosti namieta   aj   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy,   avšak   v   navrhovanom   petite   sťažnosti   sa nedomáha vyslovenia porušenia uvedeného článku ústavy, preto uvedené považoval ústavný súd len za súčasť odôvodnenia sťažnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 36 Exre 25/2010 a napadnutému   uzneseniu   okresného súdu   bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, tak ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy.

Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky vo vzťahu k tomuto konaniu mal preto   krajský   súd   v rámci odvolacieho konania. Tým   je zároveň   vylúčená v uvedenom rozsahu právomoc ústavného súdu. V tejto súvislosti treba tiež poznamenať, že sťažovateľka   právo   podať   odvolanie   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   aj využila. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   Uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Cob   83/2012   zo 17. septembra   2012, proti ktorému sťažnosť smeruje, nadobudlo právoplatnosť 17. októbra 2012. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 2. septembra 2013.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vo   vzťahu   k namietanému   konaniu   a   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu ústavný   súd   odkazuje   na právny   názor,   ktorý   opakovane   vo   svojej   judikatúre   vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53,   54)   a podľa   ktorého,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   v   prípade   procesného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porov.   napr.   III.   ÚS   114/2010,   I.   ÚS   165/2010).   Uvedené sa   vzťahuje aj na sťažnosť podanú sťažovateľkou, a preto ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť a v nej uvedené námietky aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu.

3. Vo vzťahu k namietanému konaniu krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj vo vzťahu k napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu a napadnutému uzneseniu krajského súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   z   jeho   ústavnoprávneho   postavenia   vyplýva,   že   môže preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Krajský súd v uznesení sp. zn. 2 Cob 83/2012 zo 17. septembra 2012 uviedol: „...   Registrové   konanie   je   konanie   nesporové.   Registrový   súd   nie   je   oprávnený skúmať   platnosť   rozhodnutí   orgánov   spoločnosti,   pokiaľ   tieto   majú   všetky   formálne náležitosti. Neplatnosť rozhodnutí sa môže osoba oprávnená domáhať osobitnou žalobou na súde, nie však v konaní o vykonanie zmeny zápisu do obchodného registra.“

Najvyšší   súd   v uznesení   sp.   zn. 2   M   Obdo   6/2012   zo   16.   mája   2013   zamietol dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky s odôvodnením:

«... Právna povaha konania vo veci obchodného registra nemá povahu občianskeho súdneho konania, je „inou" činnosťou súdu. Preto v tomto „inom“ nesporovom konaní súd neposudzuje   platnosť   právnych   úkonov   ani   ako   predbežnú   otázku,   nakoľko   na   takéto „predbežné" určenie nie je oprávnený. Počas tohto nesporového konania súd síce postupuje podľa § 120 ods. 2 O. s. p. a je povinný vykonať aj ďalšie dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemôže však v rámci konania vo veci obchodného registra, ani prejudiciálne riešiť otázku   platnosti   či   neplatnosti   právnych   úkonov,   ani   neplatnosti   uznesení   valných zhromaždení obchodných spoločností, ktoré konanie prináleží príslušnému súdu, na základe až ktorého výsledku právoplatnosti rozhodnutia súdu môže vykonať zápis, ktorým zosúladí zapísaný stav so skutočným.

Dovolací súd preskúmaním postupu súdov v konaní vo veci obchodného registra v zmysle uvedeného nezistil rozpor s ustanovením § 200a O. s. p., pre ktorý dôvod nebola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa § 243i ods. 2 v spojení s ust. § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol,   nakoľko   nebol   naplnený   tvrdený dôvod   mimoriadneho   dovolania,   upravený v ustanovení § 243f ods. 1 písm. a/ O. s. p. (t. j. v konaní súdov nedošlo k vade konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.).»

Najvyšší   súd   v uznesení   sp.   zn.   2   Obdo   71/2012 z 29.   januára   2013   odmietol dovolanie sťažovateľky s odôvodnením:

«Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu z dôvodov taxatívne menovaných v ust.   § 237 písm.   a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust. § 239.

Dovolaním   z   dôvodov   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.   je   možné   napadnúť   všetky rozhodnutia   odvolacieho   súdu   bez   ohľadu   na   formu   rozhodnutia,   na   jeho   obsah   alebo na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto   ustanovení.   Dovolanie   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je   v   tomto   prípade prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p., prihliada   dovolací   súd   nielen   na   podnet   dovolateľa,   ale   z   úradnej   povinnosti   (§   242 O. s. p.).

Podľa ust. § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ust. § 109 ods. 1 písm.   c/ O.   s.   p.) na zaujatie stanoviska.   Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ktorým   sa odmietlo odvolanie proti   rozhodnutiu súdu   prvého   stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V   zmysle   ust.   §   239   ods.   2   O.   s.   p.   je   dovolanie   prípustné   tiež   proti   uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom   uznesení,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   b/   ide   o   uznesenie   o   návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o   uznaní   (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení   za   vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo uznesenie prvostupňového súdu potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho uznesenia, že je dovolanie prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie podľa tohto ustanovenia zákona nie je prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 239 O.   s.   p.,   ale   sa   zaoberal   tiež   otázkou,   či   konanie   nie   je   postihnuté   niektorou   z   vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či postupom súdu nebola navrhovateľke odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.), keď súd nevykonal ňou navrhovaný dôkaz.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto   ustanovenia   je   taký   vadný   postup   súdu   v   občianskom   súdom   konaní,   ktorým   sa účastníkovi   odníme   možnosť   pred   ním   konať   a   uplatniť   procesné   práva   priznané   mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/   O.   s.   p.   významná,   ide   najmä   vtedy,   ak   súd   v   konaní   postupoval   v   rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť   navrhované   dôkazné   prostriedky,   právo   vyjadriť   sa   k   návrhom   na   dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Dovolací súd preskúmal procesný postup odvolacieho súdu z hľadiska dovolateľkou namietaného porušenia ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Konanie vo veciach obchodného registra, ktorým sa má dosiahnuť zhoda medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom, má všetky typické znaky nesporového konania, tzn. môže začať nielen na návrh účastníka, ale aj z úradnej moci a jeho cieľom je zabezpečenie určitého verejného záujmu a postupu súdu   v   konaní.   Právna   povaha   konania   vo   veci   obchodného   registra   nemá   povahu občianskeho súdneho konania, je „inou“ činnosťou súdu...

Dovolateľka v dovolaní namietala aj to, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, avšak iba v prípade, keď dovolanie   je   procesné   prípustné.   I   keby   totiž   tvrdenia   dovolateľky   boli   opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval) a dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p., pretože sa nedotýka žiadneho z procesných oprávnení, ktoré zákon účastníkovi priznáva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie navrhovateľky podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p, v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako dovolanie, smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné.   So   zreteľom na odmietnutie   dovolania   sa   nezaoberal   napadnutým   rozhodnutím   odvolacieho   súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie oboch napadnutých uznesení najvyššieho súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu nepreukázalo, že by boli porušené garancie a záruky poskytnuté ústavou a medzinárodnou zmluvou pre spravodlivý proces.

K porušeniu ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje   právo   na   všeobecnom   súde   (I.   ÚS   8/01),   ale   aj   tým,   ak   by   tento   súd   rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (I. ÚS 241/07) alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05).

S ohľadom na námietky sťažovateľky a skutkový stav ustálený všeobecnými súdmi ústavný súd dopĺňa, že konanie vo veciach obchodného registra pred registrovým súdom má dve podoby, a to vo forme (i) konania, v ktorom registrový súd rozhoduje o návrhu na zápis údajov   do   obchodného   registra,   návrhu   na   zápis   zmeny   zapísaných   údajov   a   návrhu na výmaz zapísaných údajov podľa § 5 a nasl. zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obchodnom registri“), a (ii) konania podľa § 200a Občianskeho súdneho poriadku o dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom inak ako na základe návrhu na zápis, zmenu zápisu alebo výmazu údajov podľa zákona o obchodnom registri (porov. Škrinár, A. – Nevolná, Z. a kol. Obchodné právo. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009, s. 38 - 39.) V rámci konania o návrhu na zápis údajov do obchodného registra, návrhu na zápis zmeny zapísaných údajov a návrhu na výmaz zapísaných údajov podľa zákona o obchodnom registri registrový súd preskúma navrhovateľom predložené dokumenty, ktoré sú vyžadované právnymi predpismi (§ 6 a § 7 zákona o obchodnom registri) na vykonanie zápisu (resp. zmeny zápisu alebo výmazu zapísaných údajov). A teda prejudiciálne posúdi, či návrh spĺňa formálne náležitosti návrhu v zmysle právnych predpisov (porov. § 6 a § 7 zákona   o   obchodnom   registri).   V   rámci   konania   o   dosiahnutie   zhody   medzi   zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom podľa § 200a Občianskeho súdneho poriadku, ktoré je nesporovým konaním, sa odstraňujú zistené nedostatky medzi zapísanými údajmi a skutočným   stavom   vyplývajúce z   konkrétnych   relevantných   právnych   skutočností.   Ak najvyšší súd v napadnutých uzneseniach a krajský súd v napadnutom uznesení uviedli, že nebola v konaní o dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom   podľa   § 200a Občianskeho   súdneho   poriadku   preukázaná existencia   relevantnej právnej   skutočnosti   odôvodňujúcej   záver   o   nesúlade   zapísaných   údajov   s   namietaným skutočným   stavom,   pričom   tento   záver   odôvodnili   (i)   neexistenciou   právoplatného rozhodnutia   príslušného   súdu   o   neplatnosti   právneho   úkonu   (v   prípade   sťažovateľky neplatnosti uznesenia dvoch spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti, kde sťažovateľka je na základe spoločenskej zmluvy z 18. augusta 1997 tretím spoločníkom, pričom námietka neplatnosti uznesenia dvoch spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti bola ťažiskovou námietkou sťažovateľky v jej návrhu na začatie konania podľa § 200a Občianskeho súdneho poriadku   zo   4.   augusta   2010),   ktoré   by   bolo   výsledkom   sporového   konania   o   určenie neplatnosti právneho úkonu na základe žaloby (resp. návrhu na začatie konania) podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, a zároveň (ii) nedostatkom právomoci registrového súdu posúdiť v rámci nesporového konania podľa § 200a Občianskeho súdneho poriadku platnosť/neplatnosť právnych úkonov, ústavný súd nehodnotí takýto záver a odôvodnenie zo strany   najvyššieho   súdu   a   krajského   súdu   vzhľadom   na   zákonnú   úpravu   konania vo veciach obchodného registra za arbitrárny alebo nedostatočne odôvodnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti teda nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a napadnutým   uznesením   krajského   súdu   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 dohovoru.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014