znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 259/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., D., zastúpenej advokátom JUDr. P. Z., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 25 C 213/2009-47 z 29. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 46/2011-57 z 25. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2011 doručená sťažnosť A. P., D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C 213/2009-47 z 29. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 46/2011-57 z 25. februára 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka žalobou „doručenou Okresnému súdu Žiliny 02. 11. 2009 sa domáhala určenia, že žalovaní nesplnili podmienky pre vydržanie v žalobe označeného pozemku, ako aj určenia jej vlastníckeho práva k tomuto pozemku“.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   25   C   213/2009-47   z   29.   decembra   2010   žalobu sťažovateľky   odmietol „ako   podanie   ktoré   má   vadu,   pre   ktorú   nemožno   v   konaní pokračovať“,   pretože   sťažovateľka   ani   po   výzve   z   19.   novembra   2010   neodstránila nedostatky žaloby. Keďže sťažovateľka bola presvedčená, že všetky vytýkané nedostatky žaloby odstránila, v označenom uznesení okresného súdu vidí porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru.

V dôsledku takéhoto postupu okresného súdu sťažovateľka proti jeho rozhodnutiu podala 14. januára 2011 odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd, ktorý bol toho názoru, že „prvostupňový   súd   postupoval   vecne   správne,   keď   podanie   sťažovateľky   odmietol“, pretože   aj   podľa   jeho   názoru „podanie   žalobkyne   neobsahovalo   zákonom   stanovené náležitosti“.   Krajský   súd   preto   uznesením   č.   k.   5   Co   46/2011-57   z   25.   februára   2011 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Podľa názoru sťažovateľky tak okresný súd, ako aj krajský súd „pochybili keď dospeli k záveru, že žaloba sťažovateľky trpí vadami, pre ktoré nie je možné pokračovať v konaní“, pretože „... žaloba žiadnymi vadami netrpela... a obsahovala všetky zákonom vyžadované náležitosti. Okresný súd v Žiline mal za tohto stavu v konaní pokračovať a Krajský súd v Žiline mal jeho prvostupňové uznesenie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.“. Podľa sťažovateľky je preto nepochybné, že „Okresný súd Žilina a Krajský súd v Žiline svojimi rozhodnutiami neumožnili sťažovateľke uplatnenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru hoci na to splnila všetky zákonom stanovené predpoklady“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 29. 12. 2010, č. k.: 25 C/213/2009-47 bolo   porušené   základné právo sťažovateľky na   súdnu   ochranu podľa   článku 46   ods.   1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.1 Dohovoru. Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 02. 2011, č. k.: 5 Co/46/2011-57 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka   zároveň   požadovala   obe   napadnuté   rozhodnutia   zrušiť   a   vrátiť   vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 25 C 213/2009-47 z 29. decembra 2010

Ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením okresného súdu bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd zobral v tejto súvislosti do úvahy, že jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať   len   vtedy,   ak   o   ochrane   označených   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov (porušenie   ktorých   sa   namieta)   nerozhoduje   iný   (všeobecný)   súd.   Princíp   subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje   každú   fyzickú   a   právnickú   osobu.   Ak   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   ústavnej   sťažnosti   zistí,   že   o   porušení   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať iný súd na základe dostupného a účinného právneho prostriedku   nápravy   v   systéme   všeobecného   súdnictva,   ústavnú   sťažnosť   odmietne   pre nedostatok právomoci.

Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv a slobôd označeným uznesením okresného súdu ústavný súd zistil   existenciu   práve   takejto   situácie,   pretože   proti   jeho   uzneseniu   mala   sťažovateľka k dispozícii riadny opravný prostriedok (odvolanie), ktoré aj podala. Vzhľadom na to, že na zabezpečenie účinnej ochrany práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru údajne   porušených   uznesením   okresného   súdu   mala   sťažovateľka   k   dispozícii   účinný právny prostriedok nápravy (odvolanie), bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že súčasťou označených základných práv nie je povinnosť súdneho orgánu rozhodnúť podľa želania účastníka súdneho konania.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 46/2011-57 z 25. februára 2011

Aj v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným uznesením krajského súdu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu.   Aj   keď   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu sťažovateľka nemohla podať riadny opravný prostriedok,   mala k dispozícii   mimoriadny opravný prostriedok, a to dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Napriek jeho povahe je aj tento dostupný účastníkom súdneho konania a v systéme všeobecného súdnictva predstavuje účinný spôsob ochrany základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   prípadoch,   keď   sa účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom.

Ako účinný spôsob ochrany základných práv účastníkov ho uznal aj ústavný súd, ktorý rozhodol, že „Nevyužitie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým možno vytýkať odňatie možnosti konať pred súdom, vylučuje (so zreteľom na účinnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku) v občianskom súdnom konaní prijatie návrhu, ktorým   sa   namieta odňatie možnosti konať pred súdom.“   (II.   ÚS 31/00,   I.   ÚS   209/05, II. ÚS 233/10). V rámci obdobného prípadu ústavný súd rozhodol, že „Podľa stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov sa za odňatie možnosti konať pred súdom považuje aj to, ak sa žaloba odmietne z procesných dôvodov uvedených v § 43 OSP a ak sa takéto uznesenie potvrdí uznesením odvolacieho súdu ako vecne správne.“ (II. ÚS 230/04).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mohla a mala na ochranu svojich základných práv využiť dovolanie, ktoré pre ňu (a v okolnostiach prípadu) predstavovalo účinný právny prostriedok nápravy v systéme všeobecného súdnictva. Z obsahu ústavnej sťažnosti však nevyplynulo, že by sťažovateľka tento opravný prostriedok (a na rozdiel od odvolania) bola využila alebo sa o jeho využitie aspoň pokúsila.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označením   uznesením krajského súdu ústavný súd zistil, že na účinnú ochranu týchto práv mala sťažovateľka k dispozícii   mimoriadny   opravný   prostriedok   v   systéme   všeobecného   súdnictva,   a   to dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP. V dôsledku toho bol o údajnom porušení základných práv sťažovateľky oprávnený rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe jej dovolania, a nie ústavný súd na základe jej ústavnej sťažnosti. Z tohto dôvodu bolo potrebné jej sťažnosť na porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 46/2011-57 z 25. februára 2011 potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právneho významu zaoberať sa jej ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012