znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 259/2011-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja Horvátha a Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   E.,   B.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   V.   Š.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sži 2/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti E.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 259/2011-9 z 9. júna 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť E., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sži 2/2011.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním zo 7. septembra 2011 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 15. júla 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 7. apríla 2008 podal v zmysle ustanovenia § 68 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) Obvodnému úradu B. (ďalej len „obvodný úrad“) návrh na prerokovanie priestupku   na   úseku   práva   na   prístup   k   informáciám   podľa   §   42a   ods.   1   zákona o priestupkoch,   ktorého   sa   páchateľ   dopustil   tým,   že   nesplnil   zákonnú   povinnosť vyplývajúcu zo zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) sprístupniť informácie požadované sťažovateľom. Rozhodnutím obvodného úradu sp. zn. OVVS-Pr-1094/08-JGA V–21, OVVS–Pr–1095/08-JGA V–21 z 31. júla 2008 bolo konanie o priestupku zastavené.

Rozhodnutím   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky (ďalej len „ministerstvo“) sp. zn.   SVS-230-2009/00186/TMC   z   26.   januára   2009   bolo   odvolanie   sťažovateľa zamietnuté a rozhodnutie obvodného úradu v celom rozsahu potvrdené.

Rozhodnutie ministerstva sťažovateľ 16. februára 2009 napadol žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Uznesením krajského súdu č. k. 4 S 26/2009-17 z 10. decembra 2010 bolo konanie zastavené s odôvodnením, že sťažovateľ nie je na jej podanie aktívne legitimovaný, pretože napadnutým rozhodnutím nebol priamo dotknutý na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

Na základe odvolania sťažovateľa bolo napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sži 2/2011 z 24. februára 2011 uznesenie krajského súdu potvrdené.

Konaním   páchateľa   sa   sťažovateľ   cítil   poškodený   na   svojom   ústavou   (čl.   26) a zákonom o slobode informácií garantovanom práve na informácie, a preto využil svoje ďalšie (zákonom o priestupkoch a čl. 46 ods. 1 ústavy) garantované právo na inú právnu ochranu a podal obvodnému úradu návrh na prerokovanie priestupku, spáchaním ktorého utrpel   ujmu na svojom   práve na informácie. Na   základe návrhu sťažovateľa   bolo proti páchateľovi   začaté   priestupkové   konanie.   Sťažovateľ   bol   de   iure   v   postavení   účastníka priestupkového konania, ktorého sa aj aktívne zúčastňoval. Obvodný úrad a následne aj ministerstvo   však   konanie   o   priestupku   zastavili.   Sťažovateľ   bol   riadnym   účastníkom priestupkového   konania,   predmetom   ktorého   neboli   iba   práva   páchateľa,   ale   aj   právo sťažovateľa   na   poskytnutie   právnej   ochrany   jeho   právu   na   informácie.   Bol   teda plnohodnotným účastníkom konania, a to nielen vzhľadom na jeho zákonom definované procesné postavenie, ale aj vzhľadom na predmet konania, ktorým bolo poskytnutie ochrany jeho právu na informácie. Zastavenie priestupkového konania tak bolo spôsobilé porušiť právo   sťažovateľa   na   inú   právnu   ochranu.   Pokiaľ   teda   bolo   priestupkové   konanie rozhodnutím obvodného úradu a ministerstva zastavené, došlo k zásahu do práva na inú právnu ochranu sťažovateľa garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy. Preskúmanie oprávnenosti zásahu do svojich práv sa sťažovateľ pokúšal dosiahnuť v súdnom konaní. Najvyšší súd však dospel k záveru, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, „pretože rozhodnutie   o   priestupku   sa   osobne   týka   iba   osoby   obvinenej   z   priestupku   a   svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j. nezasahuje do právnej sféry žalobcu ani nespôsobuje   zmenu   jeho   právneho   postavenia“. Najvyšší   súd   sa   teda   vecou   odmietol meritórne zaoberať aj napriek tomu, že rozhodnutie ministerstva sa priamo dotýkalo práva sťažovateľa na inú právnu ochranu, a sťažovateľ teda bol aktívne legitimovaný v zmysle ustanovenia § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na podanie žaloby. Najvyšší súd tak svojím rozhodnutím podľa názoru sťažovateľa porušil jeho právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sži 2/2011 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 24. februára 2011 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania vo výške 314,18 €.

Z vyjadrenia predsedníčky senátu najvyššieho súdu, ktoré prípisom č. k. KP 4/2010-63 z 15. júla 2011 (doručeným ústavnému súdu 22. júla 2011) predložil ústavnému súdu predseda najvyššieho súdu, vyplýva, že právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho uznesení   sp.   zn.   5   Sži   2/2011   z   24.   februára   2011   (ktorého   podstatný   obsah   sa   znova opakuje) vychádza z vlastnej judikatúry najvyššieho súdu. Ide napr. o rozhodnutie vo veci sp. zn. 3 Sži 10/2009, v ktorom najvyšší súd uznesením z 21. apríla 2010 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 98/2008-42 z 11. júna 2009 a konanie zastavil vysloviac zhodný právny   názor   ako   v   sťažnosťou   napadnutom   rozhodnutí,   a   to,   že   aktívna   procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne   dva   predpoklady,   a   to   postavenie   účastníka   správneho   konania   a   súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Aj v tejto veci považoval   najvyšší   súd   za   nesporné,   že   sťažovateľ   bol   ako   navrhovateľ   účastníkom priestupkového konania v zmysle ustanovenia § 72 písm. d) v spojení s ustanovením § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch. V priestupkovom konaní sa však rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení sankcie Ing. I. Š. a týmto rozhodnutím nebol sťažovateľ ako žalobca ukrátený na právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa a nespôsobuje ani zmenu jeho právneho postavenia. Rovnako podľa názoru najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3 Sži 10/2009 žalobca nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby, pretože rozhodnutím žalovaného,   ktorým   v   odvolacom   konaní   zrušil   prvostupňové   rozhodnutie,   ktorým   bol Ing. I. Š. uznaný vinným zo spáchania priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa   §   42a   ods.   1   zákona   o   priestupkoch,   nebolo   rozhodnuté   o   jeho   právach   alebo povinnostiach, z čoho vyplýva, že týmto rozhodnutím nemôže byť ani ukrátený na svojich právach.   Ani   v   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   3   Sži   10/2009   nebolo osvedčené   splnenie   procesnej   podmienky   osoby   oprávnenej   na   podanie   žaloby.   Preto najvyšší   súd   rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a   konanie   zastavil,   keďže   sťažovateľ   ako žalobca nebol osobou aktívne procesne legitimovanou na podanie žaloby v zmysle § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodnutie sp. zn. 3 Sži 10/2009 z 21. apríla 2010 je uverejnené aj v judikatúre najvyššieho súdu pod názvom „Právo na informácie“ pod identifikačným číslom (ASPI ID) JUD34549SK s právnou vetou, ktorá znie: „Navrhovateľ, ktorý je účastníkom priestupkového konania na úseku práva na prístup k informáciám, nie je osobou oprávnenou na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia o priestupku, pretože rozhodnutie o priestupku inej osoby nespôsobuje ukrátenie na právach v jeho právnej sfére.“ Toto rozhodnutie najvyššieho súdu bolo predmetom konania pred ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 242/2011, pričom uznesením ústavného súdu z 9. júna 2011 bola sťažnosť podaná   sťažovateľom   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená. Rovnaké   rozhodnutie ako vo veciach sp. zn. 3 Sži 10/2009 a sp. zn. 5 Sži 2/2011 vydal najvyšší súd aj vo veci sp. zn. 6 Sži 2/2011, keď uznesením z 30. marca 2011 potvrdil zastavujúce uznesenie krajského súdu   č.   k.   4   S   156/2009-16   z   21.   januára   2011.   Aj   v   tomto   rozhodnutí   najvyšší   súd považujúc za nesporné, že žalobca bol ako navrhovateľ účastníkom priestupkového konania v   zmysle   ustanovenia   §   72   písm.   d)   v   spojení   s   §   68   ods.   1   zákona   o   priestupkoch, vychádzal z názoru, že v priestupkovom konaní sa rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení sankcie JUDr. M. H. a rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, žalobca nemohol byť ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j. nezasahuje do právnej sféry žalobcu a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia. Preto žalobca nie je oprávnenou osobou na   podanie   žaloby.   Predmetom   konania   vedeného   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. I. ÚS 166/2011   bolo   aj   skutkovo   totožné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn. 6 Sžo 434/2009,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   1   S   191/2008-70 zo 6. augusta 2009 a konanie bolo zastavené, a to taktiež z dôvodu, že nebolo osvedčené splnenie procesnej podmienky osoby oprávnenej na podanie žaloby – aktívnej procesnej legitimácie   žalobcu,   keďže   žalobca   nie   je   oprávnenou   osobou   na   podanie   žaloby,   lebo v správnom   konaní   sa   nerozhodovalo   o   právach   alebo   povinnostiach   žalobcu,   z   čoho vyplýva,   že týmto   rozhodnutím   žalobca   nemohol   byť ani ukrátený   na   svojich   právach. V tejto veci uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 166/2011 zo 16. júna 2011 došlo k odmietnutiu   sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenej.   Podľa   §   247   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 250 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

Z   ustanovenia   §   250   ods.   2   prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva obmedzenie   procesnej   legitimácie   len   na   tie   fyzické   a   právnické   osoby,   ktoré   boli účastníkmi správneho konania a ktoré o sebe tvrdia, že ako účastníci správneho konania boli rozhodnutím   správneho   orgánu   ukrátené   na   svojich   právach,   t.   j.   že   im   takýmto rozhodnutím   bola   spôsobená   ujma.   Samotné   tvrdenie   žalobcu   o   tom,   že   bol   ukrátený na svojich   právach,   však   nepostačuje.   Takémuto   tvrdeniu   musí   korešpondovať   jeho subjektívne oprávnenie, ktoré vychádza z konkrétneho právneho predpisu. V konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku súd poskytuje ochranu len subjektívnym právam žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domáha ochrany cudzích práv alebo ak žiada ochranu svojho práva, aj keď v skutočnosti o jeho právo nejde, žaloba je podaná neoprávnenou osobou. Keďže aj v zmysle § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku žiaden iný subjekt nie je aktívne   legitimovaný   na   podanie   žaloby   v   prospech   inej   osoby,   nemôže   byť   aktívne legitimovaný   na podanie   žaloby   ani   v   jej   neprospech.   Nedostatok   aktívnej   procesnej legitimácie vedie v správnom súdnictve k zastaveniu konania (§ 250d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Aktívna procesná legitimácia na podanie žaloby v správnom súdnictve je inštitútom práva procesného, na rozdiel od všeobecného súdnictva, kde všeobecný súd posudzuje   predovšetkým   aktívnu   vecnú   legitimáciu   žalobcu,   ako   aj   pasívnu   vecnú legitimáciu.   Posudzuje   teda,   či   sú   účastníci   konania   nositeľmi   práv   a   povinností vyplývajúcich   z hmotného   práva.   Tieto   inštitúty   nie   je   možné   zamieňať.   Vychádzajúc z uvedeného   najvyšší   súd   zotrváva   na   svojom   právnom   názore,   podľa   ktorého   „pocit“ sťažovateľa   o   jeho   poškodení   na   práve   na   informácie   je   z   hľadiska   priznania   aktívnej procesnej   legitimácie   na   podanie   žaloby   pri   zastavení   priestupkového   konania   proti konkrétnej   fyzickej   osobe   odlišnej   od   sťažovateľa   nepostačujúci,   a   teda   aj   právne irelevantný, i keď konanie o priestupku bolo začaté na jeho návrh, a tiež, že v konaní nebolo osvedčené splnenie procesnej podmienky osoby oprávnenej na podanie žaloby – aktívnej procesnej   legitimácie   sťažovateľa,   keď   táto   nebola   podložená   žiadnym   konkrétnym tvrdením o ukrátení na právach, ktorému by korešpondovali jeho subjektívne oprávnenia vychádzajúce   z konkrétneho   právneho   predpisu,   ktoré   by   ovplyvnilo   právnu   pozíciu sťažovateľa a zasiahlo do jeho právnej sféry, či spôsobilo zmenu jeho právneho postavenia.

Treba tiež poukázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Beian c. Rumunsko zo 6. decembra 2007) týkajúcu sa úlohy najvyššieho súdu pri usmerňovaní (regulovaní)   protirečivých   rozsudkov.   Najvyšší   súd   ako   najvyššia   súdna   autorita prihliadajúc   na   konzistenciu   svojej   judikatúry   nemá   pripustiť,   aby   boli   vo   viacerých obdobných   veciach   vydané   diametrálne   rozličné   rozhodnutia.   To   isté   vyplýva   aj z judikatúry   ústavného   súdu.   Najvyšší   súd   preto   navrhuje   vysloviť,   že   označené   právo sťažovateľa nebolo porušené.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu o sťažnosti môže byť dotknuté na právach aj ministerstvo   ako   účastník   konania   vedeného   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   doručil podanú sťažnosť, uznesenie o jej prijatí na ďalšie konanie a vyjadrenie najvyššieho súdu ministerstvu s možnosťou vyjadriť sa v merite veci.

Z   vyjadrenia   ministerstva   sp.   zn.   SVS-OP-2011/5231   z   26.   septembra   2011 doručeného ústavnému súdu 30. septembra 2011 vyplýva, že ministerstvo zaujalo vo veci stanovisko už v konaní pred všeobecnými súdmi. Zotrváva na názore, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby podľa § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a preto najvyšší súd označené právo sťažovateľa neporušil.

II.

Zo žaloby sťažovateľa podanej krajskému súdu 16. februára 2009 proti ministerstvu o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministerstva   sp.   zn.   SVS-230-2009/00186/TMC z 26. januára 2009 vyplýva, že ministerstvo založilo svoje rozhodnutie na téze, že osoby obvinené   zo   spáchania   priestupku   (ďalej   len   „obvinení“)   posúdili   žiadosť   sťažovateľa o informácie podľa jej obsahu, a keďže v žiadosti nebolo výslovne uvedené, že ide o žiadosť podľa zákona o slobode informácií, postupovali správne, ak ju vybavili postupom v zmysle Správneho poriadku. Pritom   v skutočnosti sťažovateľ doručil   ministerstvu   ako povinnej osobe písomnosť označenú ako „žiadosť o informácie“. V texte žiadosti jasne uviedol, že žiada   zaslanie   kópie   rozhodnutia   vydaného   v   správnom   konaní.   Obvinení   posúdili   túto žiadosť ako žiadosť o nahliadnutie do spisu v zmysle ustanovenia § 23 ods. 1 Správneho poriadku,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   sa   v nej   nič   také   neuvádzalo   a   sťažovateľ   nebol účastníkom konania (a ani to o sebe netvrdil). Keby žiadosť naozaj posudzovali podľa jej obsahu, museli by dospieť k jasnému záveru, že ju podáva neúčastník konania, ktorý žiada o kópiu rozhodnutia, nie jeho originál, a žiada ju zaslať poštou, nie nahliadnuť do spisu. Následne by im neostalo nič iné, ako postupovať v zmysle zákona o slobode informácií. Úplne pomýlená je tiež téza ministerstva, podľa ktorej obvinení žiadosť vybavili spôsobom a v lehotách ustanovených Správnym poriadkom. Správny poriadok totiž neurčuje žiadnu lehotu   a   už   vôbec   spôsob   vybavenia   žiadosti   o   zaslanie   kópie   rozhodnutia   podanej neúčastníkom   konania.   V   správnom   poriadku   jednoducho   niet   žiadneho   ustanovenia, na základe   ktorého   mohli   a   mali   obvinení   žiadosť   sťažovateľa   vybaviť.   Pri   uvedenom spôsobe   vybavenia žiadosti   obvineným ani najmenej nevadilo, že sťažovateľ   v žiadosti neuviedol, že ju podáva podľa správneho poriadku. Obvinení teda namiesto toho, aby sa snažili žiadosti   vyhovieť,   na čo im   dával všetky   možnosti zákon   o slobode   informácií, v príkrom rozpore s ustanovením § 3 ods. 3 Správneho poriadku zvolili krajne nevhodný zákonný postup a doslova byrokraticko-formalisticky oznámili sťažovateľovi, že Správny poriadok   im   neukladá   rozhodnutie   vydané   v   správnom   konaní   poskytovať   v   kópiách neúčastníkom   konania.   Tu   pritom   ešte   o   nahliadaní   do   spisu   nič   neuviedli,   s   takouto účelovou obranou prišli totiž až v rámci priestupkového konania, pričom konajúce orgány verejnej správy sa s touto obranou stotožnili.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sži 2/2011 z 24. februára 2011 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 4 S 26/2009-17 z 10. decembra 2010. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd správne najskôr posudzoval, či je sťažovateľ osobou oprávnenou na podanie žaloby v súlade s § 250 ods. 2 prvou vetou Občianskeho súdneho poriadku s ohľadom na tvrdené ukrátenie na právach. Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorá   robí   procesný   subjekt   osobou   oprávnenou   na   podanie   žaloby,   v   sebe   zahŕňa kumulatívne   dva   predpoklady,   a   to   postavenie   účastníka   správneho   konania   a   súčasne ukrátenie   na   právach   napadnutým   rozhodnutím   vydaným   v   správnom   konaní.   Samotné tvrdenie   sťažovateľa   o   nesprávnosti   záverov   krajského   súdu   a   ich   rozpore   so   zákonom nestačí.   Takémuto   tvrdeniu   musí   korešpondovať   jeho   subjektívne   oprávnenie,   ktoré vychádza   z konkrétneho   právneho predpisu.   Súd v každej   konkrétnej   veci   v intenciách citovaných   zákonných   ustanovení   posudzuje,   či   žalobca   spĺňa   zákonom   ustanovené podmienky   procesnej   aktívnej   legitimácie   na   podanie   žaloby   v   správnom   súdnictve. V konaní   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   súd   poskytuje   ochranu   len subjektívnym právam žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domáha ochrany cudzích práv alebo aj žiada ochranu svojho práva, aj keď v skutočnosti o jeho právo nejde, žaloba je podaná neoprávnenou osobou. Najvyšší súd na rozdiel od krajského súdu považuje za nesporné, že sťažovateľ bol ako navrhovateľ účastníkom priestupkového konania v zmysle ustanovenia § 72   písm.   d)   a   §   68   ods.   1   zákona   o   priestupkoch.   V   priestupkovom   konaní   sa   však rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení sankcie Ing. J. M. a JUDr. D. R., pričom rozhodnutím   o   zastavení   konania   z   dôvodu,   že   skutok,   o   ktorom   sa   koná,   nie   je priestupkom, nemohol byť sťažovateľ ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku   sa   osobne   týka   iba   osoby   obvinenej   z   priestupku   a   svojimi   účinkami neovplyvňuje   právnu   pozíciu   sťažovateľa,   t.   j.   nezasahuje   do   jeho   právnej   sféry   a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby, pretože rozhodnutím ministerstva, ktorým sa zamietlo   odvolanie   sťažovateľa   a   potvrdilo   rozhodnutie   obvodného   úradu,   nebolo rozhodnuté o žiadnych právach alebo povinnostiach sťažovateľa, z čoho vyplýva, že týmto rozhodnutím   sťažovateľ   nemôže   byť   ani   ukrátený,   ani   dotknutý   na   svojich   právach. V zmysle uvedených zákonných ustanovení a zásad „pocit“ sťažovateľa o jeho poškodení na práve na informácie je z hľadiska priznania aktívnej procesnej legitimácie na podanie žaloby pri zastavení priestupkového konania proti konkrétnej fyzickej osobe nepostačujúci, a teda aj právne irelevantný, i keď konanie o priestupku bolo začaté na jej návrh.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   §   67   ods.   1   zákona   o   priestupkoch   priestupky   sa   prejednávajú   z   úradnej povinnosti, ak nejde o priestupky, ktoré sa prejednávajú len na návrh (§ 68 ods. 1). Podľa § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupky podľa § 42a a § 49 ods. 1 písm. a) sa prejednávajú len na návrh postihnutej osoby, alebo jej zákonného zástupcu alebo opatrovníka (ďalej len „navrhovateľ“).  

Podľa § 72 zákona o priestupkoch v konaní o priestupku sú účastníkmi konania

a) obvinený z priestupku,

b)   poškodený,   ak   ide   o   prejednávanie   náhrady   majetkovej   škody   spôsobenej priestupkom,

c) vlastník veci, ktorá môže byť zhabaná alebo bola zhabaná, a to v časti konania týkajúcej sa zhabania veci,

d) navrhovateľ, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku podľa § 68 ods. 1

Podľa § 81 ods. 4 zákona o priestupkoch pri priestupkoch, ktoré možno prejednať len na   návrh,   sa   môže   navrhovateľ   odvolať   len   proti   tej   časti   rozhodnutia,   ktorá   sa   týka vyslovenia   viny   obvineného   z   priestupku   alebo   povinnosti   navrhovateľa   uhradiť   trovy konania; môže sa tiež odvolať proti rozhodnutiu o zastavení konania (§ 76 ods. 2).

Podľa   §   83   ods.   2   zákona   o   priestupkoch   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia o priestupku   súdom   možno   podať   až   po   vyčerpaní   riadneho   opravného   prostriedku v správnom konaní.

Podľa § 83 ods. 3 zákona o priestupkoch na podanie návrhu podľa odseku 2 sú oprávnení účastníci konania (§ 72) v rozsahu, v akom sú oprávnení podať odvolanie (§ 81).

Sťažovateľ je presvedčený, že mu postupom a uzneseniami všeobecných súdov bola odopretá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v súvislosti s jeho žalobou o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   ministerstva,   ktorým   bolo   potvrdené   zastavenie   priestupkového konania z dôvodu, že konanie obvinených nie je možné považovať za priestupok.

Najvyšší   súd   a   ministerstvo   nepochybujú   o   tom,   že   sťažovateľ   nebol   aktívne legitimovaný   domáhať   sa   súdnej   ochrany,   keďže   právoplatným   rozhodnutím   vydaným v správnom konaní nebol nijako dotknutý vo svojich právach.

II. senát ústavného súdu dospel k právnemu názoru, podľa ktorého osoba, ktorá je účastníkom   správneho   konania,   má   základné   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Inými   slovami,   účastník správneho konania má právo na spravodlivé konanie vo veci, ktorej je účastníkom. Má teda právo na to, aby sa v správnom konaní, ktorého je účastníkom, dodržiavali ústavné princípy upravené v druhej hlave siedmom oddiele ústavy. Vzhľadom na čl. 46 ods. 2 druhú vetu ústavy   z právomoci   súdu   nesmie   byť vylúčené   preskúmanie takého   rozhodnutia   orgánu verejnej správy, ktorým mohlo dôjsť k porušeniu základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pri aplikácii uvedených zásadných úvah vychádzal II. senát ústavného súdu z tézy, podľa   ktorej rozhodovanie všeobecných   súdov   v rámci správneho súdnictva   sa   nemôže ocitnúť   mimo   ústavného   rámca   rešpektu   a   ochrany   základných   práv   jednotlivca. Z ústavného poriadku   vyplýva, že   ak sú   v   hre základné práva,   musia   byť ochrániteľné prostredníctvom   všetkých   opravných   prostriedkov   poskytnutých   zákonom   účastníkovi konania   vrátane   účastníka   správneho   konania.   To   sa   musí   vzťahovať   aj   na   oprávnenie domáhať sa   súdneho   preskúmania rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   postupom   podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   názoru   II.   senátu   v   zásade   možno   súhlasiť   s   názorom   najvyššieho   súdu (s ktorým sa stotožňuje aj I. a IV. senát ústavného súdu), podľa ktorého aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne   dva   predpoklady,   a   to   postavenie   účastníka   správneho   konania   a   súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Naproti tomu ako neakceptovateľný sa javí záver, podľa ktorého právoplatným rozhodnutím o priestupku navrhovateľ   ako   postihnutá   osoba   nemôže   byť   ukrátený   na   svojich   právach,   pretože rozhodnutie o priestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu navrhovateľa ako postihnutej osoby, t. j. nezasahuje do jeho právnej sféry a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia. Zákon o priestupkoch považuje navrhovateľa ako postihnutú osobu za účastníka priestupkového konania, a to v plnom rozsahu účastníckych práv vrátane práva podať odvolanie (§ 81 ods. 4 zákona o priestupkoch). Preto navrhovateľ ako postihnutá osoba – účastník konania o priestupku má   nepochybne   právo   na   to,   aby   za   splnenia   všetkých   zákonných   podmienok   bolo rozhodnuté v súlade so zákonom o vine či nevine osôb obvinených zo spáchania priestupku. Toto právo je súčasťou základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

I. a IV. senát ústavného súdu zaujal v obdobných veciach odlišné stanoviská.

V uznesení ústavného súdu č. k. IV. ÚS 228/2011-9 z 2. júna 2011 išlo o prípad, keď sťažovateľ podal obvodnému úradu návrh na prerokovanie priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť zamestnanec   Ministerstva   školstva   Slovenskej   republiky   tým,   že   neprevzal   žiadosť o informácie.   Obvodný   úrad   konanie   o   priestupku   zastavil   z   dôvodu,   že   skutok   nie   je priestupkom. Ministerstvo odvolanie zamietlo a rozhodnutie obvodného úradu potvrdilo. Uznesením krajského súdu č. k. 4 S 156/2009-16 z 21. januára 2011 bolo konanie o žalobe sťažovateľa zastavené s tým, že sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby. Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sži   2/2011   z   30.   marca   2011   bolo   uznesenie krajského súdu potvrdené.

V uznesení ústavného súdu č. k. IV. ÚS 242/2011-9 z 9. júna 2011 išlo o prípad, keď sťažovateľ podal návrh na prerokovanie priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý mal byť spáchaný tým, že zodpovedná osoba   nesprístupnila   požadované   informácie   a   nevydala   ani   príslušné   zamietavé rozhodnutie. Rozhodnutím obvodného úradu bol páchateľ priestupku uznaný vinným a bola mu uložená pokuta. Ministerstvo rozhodnutie obvodného úradu zrušilo s odôvodnením, že konanie páchateľa nenaplnilo skutkovú podstatu priestupku, a preto priestupkové konanie malo byť zastavené. Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 98/208-42 z 11. júna 2009 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá s tým, že nie je na jej podanie aktívne legitimovaný, keďže napadnutým   rozhodnutím   nebol   priamo   dotknutý   na   svojich   právach   alebo   právom chránených záujmoch. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sži 10/2009 z 21. apríla 2010 bol rozsudok krajského súdu zrušený a konanie bolo zastavené z tých istých dôvodov, aké uviedol krajský súd vo svojom rozsudku.

IV.   senát   ústavného   súdu   v   oboch   prípadoch   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú, pričom odôvodnenie oboch uznesení je v podstate zhodné.

Podľa   názoru   IV.   senátu   ústavného   súdu   legislatívna   konštrukcia   správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vychádza z čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom ústava umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti prístupu na súd a zároveň ustanovuje hranice takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd nesmie   byť spod   právomoci   súdu   vylúčené.   Na   aktívnu   legitimáciu   na   podanie   žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania, ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania napadnutým rozhodnutím, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe   (actio   popularis),   ktorá   by   umožnila   komukoľvek   podať   žalobu   o   preskúmanie rozhodnutia   správneho   orgánu.   Ukrátenie   práv   žalobcu   musí   byť   v   žalobe   tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie. Článok 46 ods. 2 posledná veta ústavy sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca obmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom prípade musí byť umožnené   dotknutej   osobe   obrátiť   sa   na   súd   so   žalobou   o   preskúmanie   správneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných práv a slobôd. Takýto účinok napadnutého rozhodnutia nepriamo vplýva aj na rozsah aktívne procesne legitimovaných   osôb   na   konanie   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia.   Odôvodnenie napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   týkajúce   sa   podmienky   ukrátenia   sťažovateľa na jeho   právach   zahŕňa   aj   ukrátenie   na   akýchkoľvek   subjektívnych   právach   a   právom chránených   záujmoch   vrátane   tých,   ktoré   sú   garantované   ústavou.   Medzi   napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu.

V uznesení ústavného súdu č. k. I. ÚS 166/2011-12 z 9. júna 2011 išlo o prípad, keď L. z. (ďalej len „zoskupenie“) podalo návrh na prerokovanie priestupku, ktorého sa páchateľ mal   dopustiť   tým,   že   rozhodol   o   čiastočnom   nesprístupnení   požadovanej   informácie. Obvodný   úrad   uznal   páchateľa   vinným   zo   spáchania   priestupku   a uložil   mu   pokutu. Ministerstvo toto rozhodnutie zrušilo. Rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 191/2008-70 zo 6.   augusta   2009   bola   žaloba   zoskupenia   proti   rozhodnutiu   ministerstva   zamietnutá. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 434/2009 z 28. septembra 2010 bol rozsudok krajského   súdu   zrušený   a   konanie   bolo   zastavené.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu zoskupenie nebolo napadnutým rozhodnutím ukrátené na subjektívnych právach.

I. senát ústavného súdu sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa   názoru   I.   senátu   ústavného súdu   zoskupenie   odvádzalo   svoje   právo podať žalobu   o   preskúmanie   rozhodnutia   ministerstva   z   ustanovenia   §   81   ods.   4   zákona o priestupkoch,   ktoré   v   nadväznosti   na ustanovenie §   83 ods.   3 zákona o   priestupkoch priznáva právo podať návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom účastníkom konania   v   takom   rozsahu,   v   akom   sú   oprávnení   podať   odvolanie   (§   81   zákona o priestupkoch).   Citované   ustanovenia   nemožno   vo   vzťahu   k   právu   podať   návrh na preskúmanie   rozhodnutia   o   priestupku   súdom   posudzovať   izolovane   od   príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podstatné   je,   či   bola   splnená   aj   druhá podmienka ustanovená Občianskym súdnym poriadkom na to, aby sa zoskupenie mohlo domáhať preskúmania rozhodnutia   ministerstva   žalobou   podľa   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku, a to či rozhodnutím ministerstva bolo zoskupenie ukrátené na svojich právach. Samotné tvrdenie o tom, že došlo k ukráteniu na právach, nepostačuje na to, aby bolo zoskupenie aktívne procesne legitimované na podanie žaloby. I. senát ústavného súdu sa v tejto otázke v plnom rozsahu stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého rozhodnutie   o   priestupku   sa   týka   iba   osoby   obvinenej   z   priestupku,   a   teda   nezasahuje do právnej   sféry   zoskupenia   a   ani   nespôsobuje   zmenu   jeho   právneho   postavenia. Zoskupenie neuviedlo v sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.

Vzhľadom na zásadnú odlišnosť stanovísk II. senátu na jednej strane, ako aj I. a IV. senátu na strane druhej požiadal II. senát plénum ústavného súdu o vydanie zjednocujúceho stanoviska, podľa navrhovaného znenia ktorého účastník konania o priestupku v postavení navrhovateľa   (postihnutej   osoby)   podľa   § 72   písm.   d)   v   spojení s §   68 ods.   1 zákona o priestupkoch môže byť ukrátený na základnom práve domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to tak postupom, ako aj rozhodnutím správneho orgánu.

Uznesením   ústavného   súdu   sp.   zn.   PLz.   ÚS   1/2012   z   27.   júna   2012   bol   návrh II. senátu na zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu zamietnutý.

Vychádzajúc   zo   stanoviska   pléna   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   považovať   za nedôvodnú.

Právne závery najvyššieho súdu, podľa ktorých aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní, treba považovať za správne.

Prichodí konštatovať, že hoci sťažovateľ bol ako postihnutá osoba a navrhovateľ účastníkom správneho konania, nebol zároveň osobou ukrátenou na právach rozhodnutím vydaným   v   správnom   konaní.   Samotné   tvrdenie   sťažovateľa   o   nesprávnosti   záverov krajského súdu a ich rozpore so zákonom nestačí. Takémuto tvrdeniu musí korešpondovať jeho   subjektívne   oprávnenie   vychádzajúce   z   konkrétneho   právneho   predpisu.   V   konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku súd poskytuje ochranu len subjektívnym právam žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domáha ochrany cudzích práv, alebo aj žiada ochranu svojho práva, aj keď v skutočnosti o jeho právo nejde, žaloba je podaná neoprávnenou osobou. V danom prípade sa v priestupkovom konaní rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení   sankcie   Ing.   J.   M.   a   JUDr.   D.   R.,   pričom   rozhodnutím   o zastavení   konania z dôvodu,   že   skutok,   o   ktorom   sa   koná,   nie   je   priestupkom,   nemohol   byť   sťažovateľ ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, teda nezasahuje do jeho právnej sféry a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012