znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 259/07-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť Š. E., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/1999 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/1999 p o r u š i l základné právo   Š.   E.   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20 C 176/1999 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Š.   E.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   55 000   Sk (slovom   päťdesiatpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Š. E.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   JUDr.   J.   Č.,   K.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2007 doručená sťažnosť Š. E., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/1999.

Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   jeden z viacerých   navrhovateľov   podal   23.   februára   1999   okresnému   súdu   návrh   na   začatie konania vo veci „určenia vlastníctva do dedičstva proti odporcom M. F. a spol.“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 20 C 176/1999.

Predmetom konania sa neskôr stalo zaplatenie rôznych peňažných súm žalovanými jednotlivým   žalobcom,   ktoré   majú   podľa   tvrdení   žalobcov   zodpovedať   ich   zákonným podielom z vyplatených kúpnych cien žalovaným, ktoré im boli vyplatené po tom, ako zdedili   v celosti   nehnuteľnosti   po   nebohom   M.   E.,   ktorý   je   ich   právnym   predchodcom a ktorý   prevzal   aj   podiely   ustupujúcich   dedičov,   po   ktorých   sú   žalobcovia   právnymi nástupcami.

Okresný súd medzitýmnym rozsudkom zo 4. novembra 2003 rozhodol, že nárok sťažovateľa   (ako   jedného   zo   žalobcov)   je,   čo   sa   právneho   základu   týka,   opodstatnený v plnom rozsahu s tým, že o konkrétnej výške uplatnených nárokov rozhodne okresný súd v konečnom rozsudku.

Po   odvolaní   žalovaných   rozhodol   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k. 17 Co 16/04-215   z 15.   októbra   2004   tak,   že   medzitýmny   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie v podstate z toho dôvodu, že okresný súd o návrhu   na   zmenu   žaloby   nerozhodol,   dopustil   sa   i niektorých   ďalších   procesných pochybení   a nezabezpečil   si   potrebný   dedičský   spis.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený 16. novembra   2004.   Od   tohto   dátumu   až   do   9.   augusta   2005,   keď   uznesením č. k. 20 C 176/99-230 rozhodol o pripustení zmeny žaloby v zmysle úpravy petitu, okresný súd vo veci vôbec nekonal.

Na   zdĺhavý   postup   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   26.   apríla   2006   sťažnosť v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene niektorých zákonov predsedovi okresného súdu, ktorý ju uznal ako dôvodnú.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 9. júna 2006. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 10. novembra 2006, 5. februára 2007, 5. marca 2007 a 16. mája 2007. Konanie však do podania sťažnosti ústavnému súdu nie je právoplatne skončené, z čoho sťažovateľ vyvodil porušovanie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Okresný   súd   Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   176/1999   porušil základné právo Š. E. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/1999 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Š.   E.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 55 000.-   Sk   (slovom   päťdesiatpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   mu   Okresný   súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Š.   E.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 6 296.-Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice   I povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   JUDr.   J.   Č.   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Požiadavku na priznanie primeraného finančného zabezpečenia sťažovateľ odôvodnil najmä   tým,   že   z dôvodu   neukončeného   sporu „neustále   žijem   v pretrvávajúcom   pocite a stave nepríjemnosti, nervozity, faktickej bezmocnosti, krivdy zo strany okresného súdu, poníženosti,   úzkosti   a neistoty   z 8   ročnej   doby   konania   a jeho   neustále   odďaľovaného právoplatného skončenia“.

Ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie uznesením č. k. II. ÚS 259/07-22 zo 6. decembra 2007.

Sťažovateľ podaním   z 2.   januára 2008   ústavnému súdu   oznámil,   že na vykonaní ústneho pojednávania pred ústavným súdom netrvá.

Okresný súd sa vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 2347/06 zo 4. januára 2008, v ktorom popísal priebeh doterajšieho konania a zdôraznil, že ide o vec po vecnej stránke zložitejšiu, pretože v konaní na strane žalobcu i žalovaného vystupuje viacero účastníkov, z ktorých v priebehu konania niektorí zomreli, bolo potrebné zisťovať okruh dedičov, ako aj preto, že bolo potrebné zabezpečiť množstvo listinných dôkazov. Po právnej stránke vec nie je   zvlášť   náročná,   hoci   procesné   aktivity   žalobcov   a v niektorých   prípadoch   aj   ich neprítomnosť na pojednávaniach má vplyv na dĺžku konania. Okresný súd uznal, že v čase od 24. novembra 2004 vo veci plynule nekonal. Pôvodne určená zákonná sudkyňa prerušila 31. decembra 2004 výkon funkcie sudcu, následne bola vec pridelená inému sudcovi, ktorý funkciu sudcu vykonával na okresnom súde iba do 30. novembra 2005, neskôr 2. decembra 2005 ďalšej sudkyni a 19. decembra 2005 sudcovi JUDr. V., ktorý od roku 2006 vo veci plynule koná.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s odôvodnením, že okresný súd vo veci nekonal o jeho žalobe bez zbytočných prieťahov a dosiaľ vo veci nerozhodol.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorej   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 219/04, IV. ÚS 220/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   813/00, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu veci. Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Posúdením namietaného konania sp. zn. 20 C 176/1999 bolo určenie vlastníctva po poručiteľke. Podľa prvého kritéria ústavný súd zhodnotil, že konanie nie je po právnej stránke zložité.   Opak netvrdil   v konaní pred ústavným súdom   ani okresný súd.   Ani po skutkovej stránke nepovažuje ústavný súd konanie za osobitne zložité, hoci je pravdou, že v ňom vystupuje na strane žalobcu i žalovaného viacero subjektov.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľa, pričom nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho   podiele   na   zbytočných prieťahoch v konaní.

3. Pri hodnotení konania podľa tretieho kritéria, ktorým je postup okresného súdu, ústavný súd vychádzal z obsahu pripojeného spisu okresného súdu.

Ako   vyplynulo   z obsahu pripojeného   spisu   okresného   súdu,   sťažovateľ   spolu s ďalšími ôsmimi žalobcami svoju žalobu smerujúcu proti v tom čase štyrom žalovaným doručil   okresnému   súdu   23.   februára   1999.   Z   ďalšieho   priebehu   konania   sp.   zn. 20 C 176/1999,   s   ktorým   sa   ústavný   súd   oboznámil,   je   zrejmé,   že   okresný   súd   bol v predmetnej veci nečinný v čase od 30. augusta 2000, keď žiadal od katastrálneho úradu kópie   kúpnych   zmlúv   uzavretých   medzi   žalovanými   ako   predávajúcimi   a I.,   a.   s.,   K., ako kupujúcim,   do   7.   februára   2001,   keď   nariadil   pojednávanie na 2. apríl   2001,   v čase od 16.   novembra   2004,   keď bol   spis   vrátený okresnému súdu,   do 9. augusta   2005,   keď uznesením č. k. 20 C 176/99-230 rozhodol o pripustení zmeny žaloby v zmysle úpravy petitu   doručenej   okresnému   súdu   11.   decembra   2002,   a v čase   od 9. augusta   2005,   keď uznesením č. k. 20 C 176/99-230 rozhodol o pripustení zmeny žaloby, do 2. mája 2006, keď nariadil pojednávanie na 9. jún 2006.

Celková doba nečinnosti okresného súdu v konaní trvajúcom dosiaľ viac než osem rokov teda v priebehu doterajšieho konania predstavuje minimálne 23 mesiacov.

Vzhľadom   na   to,   že   v tomto   prípade   je   celková   doterajšia   dĺžka   konania   zjavne neprimeraná   zložitosti,   ako   aj   konkrétnym   okolnostiam   prípadu   a je   ovplyvnená predovšetkým   nečinnosťou   okresného   súdu   počas   doby   minimálne   23   mesiacov,   ktorú z hľadiska požiadavky zachovania základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   nemožno   ospravedlniť,   ústavný   súd   konštatoval,   že   okresný   súd svojím   postupom   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   20 C 176/1999   porušil   základné   právo sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 20 C 176/1999 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa   § 50 ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých   dôvodov   sa   ho   domáha.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie   55 000   Sk   s ohľadom   na   stav   právnej   neistoty,   ktorý   bol   spôsobený postupom okresného súdu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci dospel ústavný súd k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za   dôvodné   priznať   sťažovateľovi   aj   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia základného práva sťažovateľov, ako aj s ohľadom na spôsob postupu okresného súdu v ich veci považuje za primerané v sume 55 000 Sk.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. Č. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 6 296 Sk spolu za dva úkony právnej pomoci urobené v roku 2007 podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, t. j. 2 x 2 970 Sk a 2 x 178 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2008