znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 258/2014-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   V.,   zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   KISELICA   &   PARTNERS,   s.   r.   o.,   Námestie   M.   Benku   12, Bratislava,   pre   namietané   porušenie   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 8 Co 283/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. V.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2014 doručená sťažnosť Ing. I. V. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Co 283/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. februára 2014.

Zo   sťažnosti   a z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že žalobou   doručenou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 23. júla 1998 sa Ing. O. Č. a A. Č. (ďalej   len   „žalobcovia“)   domáhali voči   sťažovateľovi   ako   žalovanému zaplatenia   sumy 340 930   Sk   s   tvrdením,   že   vykonali   rekonštrukciu   bytového   domu   v B.   Rozsudkom okresného súdu č. k. 18 C (25 C) 86/1998-426 z 27. júna 2011 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobcom sumu 11 316,80 € s úrokmi z omeškania. Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 283/2011-480 z 20. novembra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený s tým, že sa stal právoplatný 17. januára 2013.

Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   192/2013-54   z   5.   apríla   2013   bola odmietnutá ako neprípustná sťažnosť podaná sťažovateľom proti právoplatnému rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 283/2011 z 20. novembra 2012. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojich označených práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním dovolania, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. g), ako aj § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Namietal totiž, že vo veci na okresnom súde nerozhodoval zákonný sudca, keďže došlo   k zmene   v   osobe   zákonného   sudcu   bez   zrejmých   dôvodov,   čo   treba   považovať za námietku nesprávneho obsadenia súdu. Vytýkal tiež odňatie možnosti konať pred súdom tým,   že   nemohol   uplatniť   procesné   práva   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku a hmotnoprávnych predpisov.

Podnetom   z   15.   októbra   2013   sťažovateľ   požiadal   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky o podanie mimoriadneho dovolania. Prípisom Krajskej prokuratúry v Bratislave   č.   k.   Kc   348/13-7   z   20.   decembra   2013   (doručeným   právnemu   zástupcovi sťažovateľa podľa jeho dátumovej pečiatky 30. decembra 2013) bol podnet sťažovateľa odložený ako nedôvodný.

Sťažovateľ je i teraz toho názoru, že v konaní vedenom okresným súdom nerozhodol zákonný sudca, keďže po pridelení veci sudkyni dr. Hausleitnerovej v roku 2007 už konala sudkyňa dr.   Kučerová, a to bez toho, aby dôvod zmeny v osobe zákonného sudcu   bol zrejmý. Neskôr potom konala sudkyňa Mgr. Skotnická. Rovnako i naďalej trvá na tom, že došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti namieta, že podanej žalobe sa bránil vzájomnou žalobou, resp. započítacou námietkou, ktorou sa však okresný súd nezaoberal   a   vylúčil   ju   na   osobitné   konanie.   Všeobecné   súdy   pochybili   aj   tým,   že neprihliadli na dôkazy o tom, že na vykonanie rekonštrukcie domu bol potrebný súhlas väčšinového spoluvlastníka, ktorý však žalobcovia nemali.

Ústavný súd zaujal názor, že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   sťažnosť   považovaná   za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Sťažovateľ z opatrnosti nepodal dovolanie, keďže neexistuje právna norma umožňujúca podať dovolanie a súbežne aj sťažnosť ústavnému súdu.   Podal   však   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ktorý   bol   odložený 30. decembra 2013.

Vzhľadom na ustanovenie § 53 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažovateľ žiada, aby sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie aj napriek nepodaniu dovolania z dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v tom, že sa stal priamou obeťou porušenia práv a záruk zakotvených v dohovore a jeho protokoloch.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 283/2011 s tým, aby bol rozsudok z 20. novembra 2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Žiada aj náhradu trov konania a právneho zastúpenia advokátom. Napokon sa domáha aj vydania   dočasného   opatrenia,   ktorým   by   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Rozsudok krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, nadobudol právoplatnosť 17. januára 2013. Z toho je zrejmé, že sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. februára 2014, bola oneskorená, a to viac než o jeden rok.  

Sťažovateľ naznačuje, že lehota na podanie sťažnosti mohla začať plynúť až potom, ako   30.   decembra   2013   bol   jeho   advokátovi   doručený   prípis   Krajskej   prokuratúry v Bratislave   z   20.   decembra   2013   oznamujúci,   že   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania bol ako nedôvodný odložený. Tento právny názor nemožno akceptovať.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z citovaných ustanovení je zrejmé, že iba vyčerpanie takých účinných opravných prostriedkov, použitie ktorých zákon dáva do oprávnenia neúspešného účastníka konania, môže odložiť začiatok plynutia zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde až do doručenia rozhodnutia o použitom účinnom opravnom prostriedku. Za takýto opravný prostriedok možno považovať dovolanie, nie však už mimoriadne dovolanie, na použitie ktorého nie je neúspešný účastník konania oprávnený. Mimoriadne dovolanie (na rozdiel od dovolania) totiž nemôže podať účastník podania, ale len generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Pokiaľ sa sťažovateľ dovoláva aplikácie ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, treba uviesť, že tak mal a mohol urobiť v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 192/2013, teda keď podal prvýkrát proti rozsudku krajského súdu sťažnosť ústavnému súdu bez toho, aby predtým vyčerpal možnosť podania dovolania. V súčasnej fáze,   najmä z dôvodu,   že sťažnosť   je oneskorená,   už uvedený   postup   do   úvahy vôbec neprichádza.   Neexistuje   totiž   možnosť   odpustiť   zmeškanie zákonnej   lehoty   podľa   §   53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a to ani z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014