znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 258/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   Bc. M. K.,   N.,   zastúpenej advokátom JUDr. A.   O., N., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 38/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2012 doručená sťažnosť Bc. M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 38/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: „(...) 1. Sťažovateľka Bc. M. K. podala dňa 04. 08. 2010 prostredníctvom svojho právneho zástupcu voči žalovanému P. P., žalobu o vypratanie nehnuteľností, v k. ú. T., vedenej na LV č. 5490, a to bytu č. 24 nachádzajúcom sa na 6. poschodí vo vchode č. 1 v bytovom dome súpisné číslo 2735.

2.   Žaloba   bola   podaná   04.   08.   2010   na   Okresnom   súde   Trenčín   pod   č.   k. 14C/209/2010. V tejto právnej veci bol vydaný Rozkaz na plnenie dňa 09. 08. 2010, proti ktorému bol dňa 23. 08. 2010 podaný zo strany žalovaného odpor. Okresný súd Trenčín nariadil pojednávanie na deň 24. 11. 2010, kedy súd rozhodol o tom, že žalovaný je povinný vypratať hore uvedenú nehnuteľnosť.

3.   Dňa   13.   01.   2011   bolo   na   Okresný   súd   Trenčín   podané   odvolanie   zo   strany žalovaného. Sťažovateľka adresovala dňa 02. 06. 2011 urgenciu na Krajský súd Trenčín, v ktorej   Krajský   súd   Trenčín   požiadala   o   vykonanie   ďalšieho   úkonu   vo   veci.   Dňa 30. 09. 2011 zaslala sťažovateľka žiadosť o rozhodnutie o odvolaní odporcu Krajskému súdu Trenčín, a to z toho dôvodu, že sťažovateľka sa nemôže do svojho bytu dostať, nemôže ho   užívať   a   ani   ho   skontrolovať,   v   akom   stave   sa   byt   nachádza.   Žiadosť   s   podobným obsahom sťažovateľka zaslala na Krajský súd Trenčín dňa 12. 02. 2012, pretože do tohto dňa nebolo vo veci rozhodnuté.

4. Dňa 20. 03. 2012 Krajský súd Trenčín rozhodol svojím uznesením č. 6Co/38/2011- 60   tak,   že   rozsudok   Okresného   súdu   Trenčín   č.   4C/209/2010-35   zrušuje   a   vec   vracia na ďalšie konanie.

5. Následne dňa 13. 06. 2012 Okresný súd Trenčín uznesením č. 14C/209/2010-67 vylúčil   na   samostatné   konanie   návrh   žalovaného   na   určenie   neplatnosti   dobrovoľnej dražby, ktorej predmetom bola hore uvedená nehnuteľnosť.

6. Dňa 25. 10. 2011 podala sťažovateľka v právnom postavení žalobkyne žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, návrh na vydanie platobného rozkazu, a to z toho titulu, že žalovaný P. P. užíva byt vo vlastníctve sťažovateľky bez právneho dôvodu, a preto je povinný uhradiť peňažnú náhradu za takéto bezdôvodného užívanie bytu sťažovateľky. Sťažovateľka je vlastníčkou hore uvedeného bytu a žalovaný sa odmietol z neho vysťahovať, sťažovateľka uhrádzala a stále i uhrádza za žalovaného náklady spojené s užívaním bytu. Žiadala týmto návrhom, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy pozostávajúcej z nákladov za užívanie bytu, a to vo forme nájmu, ktorú by bol nájomca povinný platiť podľa nájomnej zmluvy. Dňa 13. 12. 2011 vydal Okresný súd Trenčín Platobný rozkaz č. 14C/249/2011-26, ktorým žalovaného P. P. zaviazal na zaplatenie sumy 8 287,99 EUR, trovy právneho zastúpenia tak, ako sťažovateľka žiadala. Dňa 16. 01. 2012 podal žalovaný odpor, ku ktorému sa sťažovateľka vyjadrila dňa 13. 02. 2012.

7.   Dňa   24.   09.   2012   Okresný   súd   Trenčín   vydal   uznesenie   č.   14C/249/2011-45, ktorým súd prerušil toto konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože bol podaný návrh   o   určenie   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   zo   strany   P.   P.   v   právnom   postavení žalobcu, ktorej predmetnom bol predaj hore uvedeného bytu, konanie vedené na Okresnom súde Trenčín č. 14C/193/2012. (...)

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že žalovaný P. P. užíva hore uvedený byt neoprávnene, sťažovateľka ho riadne kúpila a zaplatila zaň riadne kúpnu cenu. Žalovaný do dnešného dňa neoprávnene užíva byt bez toho, aby platil zaň mesačné náklady spojené s jeho užívaním a tieto platby uhrádza sťažovateľka bez toho, aby mala možnosť svoj byt riadne užívať. (...)

Sťažovateľka chce upozorniť na postup Krajského súdu Trenčín, ktorý o odvolaní P. P. nerozhodol viac ako jeden rok a svoje uznesenie vydal až po tom, ako sťažovateľka adresovala na Krajský súd Trenčín tri urgencie a žiadosti.

Ja sťažovateľka, som mala záujem o kúpu predmetného bytu z toho dôvodu, aby som vyriešila bytovú otázku svojej dcéry a zabezpečila jej dôstojné bývanie. Za byt som riadne zaplatila a domnievala som sa, že sa moja dcéra bude môcť ihneď do neho nasťahovať. Vlastnícke právo som nadobudla na začiatku roku 2010 a dnes, ku koncu roka 2012 moja dcéra v tomto byte stále nebýva. Ba dokonca za tento byt musím uhrádzať mesačné úhrady spojené s jeho užívaním, pretože som jeho vlastníčkou, ale užívať ho nemôžem a odporca v ňom bezdôvodne zotrváva a neplatí zaň žiadne nájomné, na ktorom by sme sa dohodli. Konanie Krajského súdu Trenčín považuje za zdĺhavé, neefektívne a nehospodárne. Mám za to, že predmetná vec nebola natoľko zložitá aby Krajský súd Trenčín nemohol rozhodnúť   o   odvolaní   v   podstatne   kratšej   lehote.   Od   podania   návrhu   na   vypratanie nehnuteľností uplynuli už viac 3 roky a v dohľadnej dobe sa nejaví žiadna možnosť o skoré ukončenie predmetných konaní.

Od doby, kedy som ja sťažovateľka v súlade so zákonom nadobudla tento byt, som nemala možnosť ho užívať a konanie odporcu je podľa môjho názoru účelové a zámerne sa snaží čo najviac predĺžiť tento skutkový stav a oddialiť moju možnosť začať užívať môj byt, prípadne úplne túto možnosť vylúčiť a moje práva spojené s vlastníctvom bytu úplne zmariť. V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia som žiadala ja sťažovateľka, aby mi odporca zaplatil sumu, ktorú by mi bol povinný zaplatiť ako nájomné počas doby, keby neoprávnene užíva moje vlastníctvo, a to vo výške 8 287,99 EUR a tiež som žiadala zaplatiť trovy, či už súdneho konania, alebo trovy právneho zastúpenia, ktoré mi vznikli v spojení s účinným hájením môjho práva.

Ja   sťažovateľka   som   toho   názoru,   že   moje   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov vo svojej podstate priamo porušuje moje právo na súdnu ochranu. (...) Vzhľadom   k   uvedeným   skutočnostiam   žiadam   preto,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky túto moju sťažnosť prijal, vyhovel jej a rozhodol, že Krajský súd Trenčín porušil moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ďalej žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovení čl. 127 ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   priznal   mne   ako   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie. Nakoľko moja právna neistota v uvedenej veci pretrváva už viac ako dva roky a vzhľadom na povahu predmetných sporov, považujem za takéto primerané finančné zadosťučinenie sumu vo výške 5.000 EUR, ktorú žiadam priznať. (...)

Po   začatí   konania   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   po   zistení   stavu   veci   vydal rozhodnutie   v   ktorom   určí,   že   Krajský   súd   Trenčín,   porušil   právo   sťažovateľky na prerokovanie jej   veci sp.   zn.   6Co/38/2011   bez zbytočných prieťahov,   ktoré právo   je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Sťažovateľke Bc. M. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 EUR,   ktoré   jej   je   Krajský   súd   Trenčín   povinný   vyplatiť   do 2 mesiacov   odo   dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Krajskému súdu Trenčín ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľky na účet   jej   právneho   zástupcu(...),   a   to   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   výlučne postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom sp. zn. 6 Co 38/2011.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom, keď sa sťažovateľka „dozvedela“ o zbytočných prieťahoch v napadnutom konaní,   teda   o „inom   zásahu“   krajského   súdu,   iba   ktorého   označila   za   účastníka   tohto konania. V napadnutom konaní, ako to sama sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla dňa „20. 03. 2012 Krajský súd Trenčín rozhodol svojím uznesením č. 6Co/38/2011-60 tak, že rozsudok   Okresného   súdu   Trenčín   č.   4C/209/2010-35   zrušuje   a   vec   vracia   na ďalšie konanie“,   sa   sťažovateľka   o namietaných   zbytočných   prieťahoch   mohla   dozvedieť najneskôr   doručením   uvedeného   rozhodnutia,   teda   3.   apríla   2012.   Pretože   predmetná sťažnosť bola podaná na ústavnom súde v čase (27. decembra 2012), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti.   Z uvedených dôvodov   bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľky   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   krajskom   súde skončené 22. marca 2012. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou   až   podaním   z 18.   decembra   2012,   t.   j.   v čase,   keď   porušenie   označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci domáhala   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označenom konaní pred krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   v danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   v danom   prípade   podanie   sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy v napadnutom konaní predsedovi krajského súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je kvalifikovane   právne   zastúpená,   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   nepodala   (podala   iba žiadosti, ktoré však neadresovala predsedovi krajského súdu) a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov)   neumožnilo   účinnú   ochranu   základného   práva   sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2013