znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 258/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť R. R., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., M., vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   v   čl.   50   ods.   6   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tv 1/2009 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tov 5/2011 a jeho uznesením z 2. mája 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :  

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2011 doručená sťažnosť R. R., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tv 1/2009 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tov 5/2011 a jeho uznesením z 2. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.   2   Tv   1/2009   zo   17.   decembra   2010   uznaný   vinným   zo   spáchania   prečinu subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol odsúdený k peňažnému trestu v sume   350   €   a   pre   prípad   úmyselného   zmarenia   výkonu   peňažného   trestu   mu   bol ustanovený   náhradný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   jedného   mesiaca.   Zároveň   bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť prečinom spôsobenú škodu.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tov 5/2011 z 2. mája 2011 rozhodol tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   oboch   súdov   a   ich   rozhodnutiami   došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 6 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods.   6 ústavy je tvrdenie,   že   posúdenie údajov uvedených   v jeho čestnom   vyhlásení – žiadosti   o poskytnutie príspevku   na bývanie zo   16. júna 2007 (potrebných   na získanie príspevku   na   bývanie   v   plnej   výške)   –   mal   okresný   súd,   ako   aj   odvolací   krajský   súd vykonať v súlade so zákonom č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej službe vojakov“) vo vtedy platnom znení, a nie až s jeho nasledujúcou novelou účinnou od 1. júla 2007 (zákon č. 253/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 346/2005   Z.   z.   o   štátnej   službe   profesionálnych   vojakov   ozbrojených   síl   Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 312/2001 Z.   z.   o   štátnej   službe   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov).   Oba   súdy   však   sťažovateľovo   konanie,   t.   j.   posúdenie   pravdivosti   údajov uvedených v jeho čestnom vyhlásení, hodnotili podľa neskoršej právnej úpravy účinnej od 1.   júla 2007,   a to   konkrétne   podľa   § 215b   ods.   2   zákona   o štátnej   službe vojakov. Sťažovateľ je teda toho názoru, že všeobecné súdy mylne posúdili vznik trestnosti jeho konania.   Konkrétne   sťažovateľ   uvádza,   že „napadnuté   rozhodnutia   súdov   za   použitia pravej   retroaktivity   posudzujú   vznik   trestnosti   určitého   konania   nie   jeho   samým uskutočnením, ale nadobudnutím účinnosti zákona“. Z uvedeného dôvodu preto sťažovateľ konštatuje, že oba súdy sa dopustili aplikácie retroaktivity v trestnom konaní, a teda porušili sťažovateľovo právo zaručené v čl. 50 ods. 6 ústavy.

Sťažovateľ   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   na   hlavnom   pojednávaní 17. decembra 2010 predniesol návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov. Podľa jeho   tvrdení   boli   tieto   návrhy   odôvodnené   zachytenými   konkrétnymi   tvrdeniami navrhovaných   osôb   v   ich   čestnom   vyhlásení   vo   vzťahu   k   preukázaniu   neexistencie subjektívnej   stránky   trestného   činu.   Súd   prvého   stupňa   zamietol   návrhy   sťažovateľa na vykonanie dokazovania s odôvodnením, že „doposiaľ zabezpečené dôkazy postačujú na rozhodnutie   vo   veci“.   Navrhnuté   dôkazy   mali   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   povahu ospravedlňujúcich dôkazov.

Odvolaciemu – krajskému súdu sťažovateľ zároveň vytýka, že nerešpektoval jeho právo dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech, čo v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval bez toho, aby boli tieto dôkazy vykonané (t. j. bez toho, aby poznal vôbec obsah týchto dôkazov), „že ani dôkazy navrhnuté vykonať obhajcom by nezmenili záver   o   tom,   že   obžalovaný   úmyselne   vylákal...“.   Sťažovateľ   videl   v   takomto   postupe krajského súdu porušenie svojho práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, ako aj § 2 ods. 10 Trestného poriadku.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie   zaručené   článkom   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   konaním   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.: 2 Tv/1/2009 a jeho rozsudkom sp. zn.: 2 Tv/1/2009 zo dňa 17. 12. 2010 porušené boli. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie   zaručené   článkom   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd konaním Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.: 23 Tov/5/2011 a jeho uznesením sp. zn.: 23 Tov/5/2011-394 zo dňa 02. 05. 2011 porušené boli. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn.: 23   Tov/5/2011–394   zo   dňa   02.   05.   2011   a   rozsudok   Okresného   súdu   Banská   Bystrica sp. zn.: 2 Tv/1/2009 zo dňa 17. 12. 2010 a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 261,82,- EUR, ktorú sú porušovatelia v rade 1/ a 2/ povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. Č., advokáta v M... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv [čl. 50 ods. 6 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru] a iba v súvislosti s tými postupmi a rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (obdobne napr. III   ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Predmetom   sťažnosti   je   teda   namietané   porušenie   základného   práva   zaručeného v čl. 50   ods.   6   ústavy a práva   zaručeného v čl.   6 ods.   3 písm.   d)   dohovoru   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tv   1/2009   a   jeho   rozsudkom zo 17. decembra   2010   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 23 Tov 5/2011 a jeho uznesením z 2. mája 2011.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne   práva...   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe...

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   50   ods.   6 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tv 1/2009 a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2010

Ústavnú   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 50 ods. 6 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 Tv 1/2009 zo 17. decembra 2010, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), z čoho vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím okresného súdu sťažovateľ   namieta   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd na základe   sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa § 306 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   opravným   prostriedkom   proti   rozsudku   súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania tak postupu,   ako aj rozhodnutia   okresného   súdu   vyhláseného 17.   decembra   2010   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tv 1/2009 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, na základe ktorého by bolo povinnosťou krajského súdu v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia vo vzťahu k rozsudku okresného súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu   predchádzal,   v   podstate   vyrovnať   sa   s   rovnakými   skutkovými   a   právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ v konečnom dôsledku možnosť podania riadneho opravného prostriedku využil a odvolanie podal.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   Tov   5/2011   a   jeho uznesením z 2. mája 2011

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru   postupom   odvolacieho   –   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 Tov 5/2011   a   jeho   uznesením   z   2.   mája   2011   bolo   potrebné   odmietnuť   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť   vtedy   keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   štátneho   orgánu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Z   tohto   pohľadu   preto   ústavný   súd   preskúmal   ústavnú   sťažnosť   sťažovateľa vo vzťahu   k   namietanému   porušeniu   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu. Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa malo k porušeniu   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru   dôjsť   v   dôsledku   toho, že krajský   súd   nevykonal   ním   navrhnuté   dôkazy   (výsluch   nových   svedkov)   v   trestnom konaní vedenom proti nemu.

Pre potreby predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti sťažovateľa bolo preto potrebné, aby ústavný súd predovšetkým ustálil, čo je obsahom práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru a či toto právo zahŕňa povinnosť súdneho orgánu vykonať dôkazy navrhnuté obžalovaným v trestnom konaní. Ústavný súd zobral pritom do úvahy, že v rámci dohovoru poskytuje autoritatívny výklad jeho jednotlivých článkov judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), čo platí aj pre jeho čl. 6 ods. 3 písm. d).

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo   vypočúvať   alebo   dať   vypočúvať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe. To znamená, že výkon tohto práva musí rešpektovať zásadu rovnosti a fair procesu, ktorý je riadiacou zásadou celého čl. 6.

Ani jedno z týchto práv však nie je absolútne v tom smere, že by mu zodpovedala povinnosť súdu vypočuť každého svedka, o ktorého požiadal obžalovaný (rozsudok ESĽP z 22. apríla 1992, Vidal, rozsudok ESĽP z 26. marca 1996, Doorson), hoci spresnil, že pri odmietnutí žiadosti o vypočutie svedkov navrhnutých obžalovaným by mal vnútroštátny súd uviesť dôvody svojho odmietnutia (rozsudok ESĽP z 22. apríla 1992, Vidal).

Európsky súd pre ľudské práva viackrát potvrdil toto oprávnenie všeobecných súdov, keď   rozhodol,   že „Prináleží   zásadne   vnútroštátnemu   súdu   rozhodnúť   o   nutnosti   alebo vhodnosti predvolať svedka. Len výnimočné okolnosti by mohli viesť súd k záveru, že je nezlučiteľné   s čl.   6   dohovoru   ak   by   určitá   osoba   nebola vypočutá   ako   svedok.“ (napr. rozsudok Bricomt v. Belgicko zo 7. júla 1989, séria A, č. 158, § 89; podobne aj rozsudok Engel a spol. v. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, § 81).

Z viacerých rozhodnutí ESĽP vyplýva, že právo dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov   vo   svoj   prospech   môže   byť   obmedzené   vnútroštátnymi   súdnymi   orgánmi,   ak nepovažujú ich výpovede za významné z pohľadu viny obžalovaného, resp. ak už nemajú význam pre zistenie pravdy (napr. Pisano v. Taliansko).

Judikatúra ESĽP týkajúca sa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru je preto jednoznačná v konštatovaní, že z neho nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy navrhnuté v trestnom konaní (vrátane výsluchu svedkov). V dôsledku   toho odmietnutie žiadosti obžalovaného na vykonanie dôkazov v trestnom konaní nezakladá samo osebe (ipso facto) porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, pokiaľ toto odmietnutie súd náležite zdôvodní.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   napadnutým   postupom   krajského   súdu   sa   nevytvorila možnosť porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmavať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd konal v rámci čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, keď odmietol žiadosť sťažovateľa o vypočutie svedkov a svoje odmietnutie v rozhodnutí odôvodnil. Z tohto dôvodu preto ústavný súd rozhodol   o   odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   ako   zjavne   neopodstatnenej   v   časti namietajúcej porušenie jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru postupom krajského súdu, ktorým odmietol vykonanie ním navrhovaných dôkazov (výsluch nových svedkov) poukazom na to, že v dôsledku ich výsluchu „... by sa nezmenil záver o tom, že obžalovaný úmyselne vylákal od Ministerstva obrany Slovenskej republiky príspevok na bývanie vo vyššej výške než mu náležalo“.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   50   ods.   6 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tov 5/2011 a jeho uznesením z 2. mája 2011

Ústavnú   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 50 ods. 6 ústavy postupom krajského súdu v konaní vednom pod sp. zn. 23 Tov 5/2011 a jeho uznesením z 2. mája 2011 bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Podľa   §   368   ods.   1   Trestného   poriadku   účinného   v   čase   podania   sťažnosti (do 31. augusta 2011), dovolanie bolo možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku účinného v čase podania sťažnosti právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1... obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Po preskúmaní námietok sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že aj vo vzťahu k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 50 ods. 6 ústavy postupom krajského súdu v konaní   vednom   pod   sp.   zn.   23   Tov   5/2011   a   jeho   uznesením   z   2.   mája   2011   mal sťažovateľ k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie na základe dôvodu uvedeného   v   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku.   V   dôsledku   toho   je   o   jeho eventuálnych námietkach oprávnený rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012