znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 258/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. B. – E., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. R., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   veci   v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 24/94 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. B. – E., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2007 doručená sťažnosť JUDr. R. B. – E., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 24/94 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: «Dňa 07. 02. 1994 podala obchodná spoločnosť S., a. s., B. ako navrhovateľ proti odporcovi   -   „Fa   E.,   B.“   na   vtedajší   Mestský   súd   v   Bratislave   (teraz   Krajský   súd v Bratislave)   návrh   na   vymáhanie   peňažnej   pohľadávky   vo   výške   154.848.333,-   Sk s príslušenstvom.   Konanie   o   tomto   návrhu   bolo   vedené   pod   spis.   zn.   27   Cb   24/94. V priebehu konania súd viackrát vyzýval navrhovateľa na upresnenie obchodného mena odporcu, nakoniec sa uspokojil, i keď nesprávne, s označením JUDr. R. B. – E. s poukazom na nižšie uvedené skutočnosti. (...)

Sťažovateľ je fyzická osoba podnikateľ, ktorému živnostenské oprávnenie vzniklo dňa 02.   02.   1993.   Pod   obchodným   menom   E.   podnikal   otec   sťažovateľa   M.   B.,   ktorému oprávnenie   na   podnikanie   vzniklo   dňa   07.   05.   1990,   teda   ešte   podľa   vtedy   účinného Hospodárskeho zákonníka. Miestom podnikania bola podľa výpisu z obchodného registra B.. M. B. zomrel dňa... a konanie o dedičstve po ňom sa skončilo dňa 14. 05. 1992. Podľa § 13 ods.4 Živnostenského zákona č. 455/1991 Zb. v znení účinnom v tom čase, ak dedičia nezískajú do šiestich mesiacov od skončenia konania o dedičstve vlastné živnostenské   oprávnenie,   nemôžu   ďalej   živnosť   prevádzkovať.   JUDr.   R.   B.   získal živnostenské oprávnenie až 02. 02. 1994, teda po tejto zákonnej lehote.

Z uvedeného vyplýva, že údaje zapísané v obchodnom registri sú chybné a zmätočné, nakoľko JUDr. R. B. pod obchodným menom JUDr. R. B. – E. nepokračuje v podnikaní svojho   otca   M.   B.   pod   obchodným   menom   E..   Taktiež   identifikačné   číslo   pôvodného odporcu   bolo   iné   a   sťažovateľa,   čo   však   z   výpisu   z obchodného   registra   sťažovateľa nevyplýva.   Na   tieto   skutočnosti   súd   vôbec   nebral   ohľad.   Spôsobil   tak,   že   účastníkom konania, ktoré trvalo 13 rokov, bol subjekt, ktorý nebol pasívne legitimovaný, resp. nebol správne označený. (...)

Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené až v roku 1997 na termín 15. 04. 1997, ktoré sa však iba odročilo. Tohto sa sťažovateľ nezúčastnil vzhľadom na vyššie uvedené. Dňa 29. 11. 2000 bol súdu doručený návrh na zámenu účastníka konania na strane navrhovateľa. Na miesto dovtedajšieho navrhovateľa mala vstúpiť do konania spoločnosť A. a. s.

Dňa   07.   11.   2002 nazrel   do súdneho   spisu   Mgr.   G.   podľa   založenej plnej   moci splnomocnenec spoločnosti V. s. r. o. Táto spoločnosť nikdy nebola účastníkom konania a ani v spise nie je založený súhlas sudcu s nazretím do spisu ako to predpokladá § 44 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (OSP). Dňa 19. 05. 2003 bol súdu doručený návrh na zámenu účastníka konania na strane navrhovateľa. Na miesto navrhovateľa mala vstúpiť do konania spoločnosť V. s. r. o., avšak návrh bol zmätočný, nakoľko označený navrhovateľ A. a. s. ešte nebol účastníkom konania. Súd vytýčil termín pojednávania na 21. 05. 2003, na ktoré sa nedostavil navrhovateľ. Súd oboznámil prítomných s obsahom spisu a predstúpil sťažovateľ, ktorý namietal svoju pasívnu legitimáciu, príp. nesprávne označenie odporcu.

Dňa 16. 03. 2005 vydal súd uznesenie č. 27 Cb 24/94-139/140, ktorým pripustil zámenu navrhovateľa A., a. s., za spol. A., a. s. a to i napriek tomu, že v spise už boli založené listiny, ktoré preukazovali, že takéto rozhodnutie bude v rozpore s hmotnoprávnym stavom veci, pretože údajná pohľadávka, ktorá bola predmetom konania, už bola postúpená na   iný   subjekt.   Navyše   súd   ani   nezisťoval,   či   subjekt   vstupujúci   do   konania   na   strane navrhovateľa súhlasí so svojím vstupom do konania, ako to predpokladá § 92 ods. 3 OSP. Dňa 19. 04. 2005 podal sťažovateľ proti uvedenému uzneseniu odvolanie, ktorému odvolací súd vyhovel uznesením č. 2 Obo 186/2005 zo dňa 26. 07. 2005, keď napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

V   rámci   informatívneho   výsluchu,   ktorý   sa   konal   dňa   26.   04.   2006   sa   účastníci dohodli, že sa pokúsia o mimosúdne vyriešenie sporu v lehote troch mesiacov. Na výzvu súdu navrhovateľ dňa 19. 09. 2006 oznámil súdu, že na podanom návrhu v celom rozsahu trvá. Súd nariadil pojednávanie na termín 23. 01. 2007. Dňa 17. 01. 2007 o 10.00 hod. do spisu   nazrel   JUDr.   J.   R.,   ktorý   súčasne   založil   do   spisu   plnú   moc   na   zastupovanie v konaní, nakoľko sťažovateľ sa zo zdravotných dôvodov už nemohol veci naplno venovať. Navrhovateľ následne v ten istý deň o 12.55 hod. vzal celý návrh späť.

Súd nariadené pojednávanie nezrušil, a tak sa konalo v neprítomnosti navrhovateľa. Súd   na   pojednávaní   uznesením   konanie   zastavil   i   napriek   tomu,   že   nemal   zistené,   či sťažovateľ so späťvzatím súhlasí, taktiež sa nevyporiadal s dvoma podanými návrhmi na zámenu účastníka konania.

Dňa   24.   01.   2007   právny   zástupca   sťažovateľa   predložil   súdu   vyčíslenie   trov právneho zastúpenia. Na žiadosť sťažovateľa do vyčíslenia zahrnul i úkony, ktoré vo veci vykonal sťažovateľ ako advokát osobne, pričom i súd konal a komunikoval s JUDr. B. ako advokátom. Súd dňa 15. 02. 2007 vyzval navrhovateľa na vyjadrenie sa k predloženému vyčísleniu   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa.   Ten   sa   vyjadril   podaním   zo   dňa 08. 03. 2007.

Dňa 08. 03. 2007 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené uznesenie súdu č. 27 Cb 24/94-191, ktorým zastavil konanie a sťažovateľovi nepriznal trovy konania. Súd v odôvodnení   uviedol,   že   sťažovateľ   uplatnil   náhradu   svojich   trov   právneho   zastúpenia vo výške   1.831.059,-   Sk   podľa   vyhlášky   MS   SR   č.   240/1990   Zb.,   čo   však   je   v   rozpore s obsahom   spisu   a   podania   sťažovateľa,   ktorým   predmetné   trovy   vyčíslil   vo   výške 6.207.291,- Sk za obdobie 23. 11. 1994 do 23. 01. 2007. Súd teda rozhodol iba o časti uplatnenej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa, čo potvrdzuje i dôvodová časť uznesenia, kde súd uvádza, že odporcovi by náhrada trov konania patrila, avšak neuplatnil si ju za obdobie existencie právneho zastúpenia, čo však, ako už bolo uvedené, nebolo pravdou.

Dňa   23.   03.   2007   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uvedenému   uzneseniu 27 Cb 24/94-191, na ktoré však Najvyšší súd SR ako odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil uznesením 6 Obo 82/07 zo dňa 13. 09. 2007, ktoré bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené dňa 04. 10. 2007. V dôvodovej časti sa uvádza, že úkony právnej služby   advokáta   JUDr.   R.   B.   v   podstate   neexistujú   a   úkony   právnej   služby   poskytnuté advokátom JUDr. J. R. sú neúčelne poskytnuté. (...)

Z   uvedeného   skutkového   stavu   vyplývajú   nasledovné   skutočnosti   o   porušení základného práva sťažovateľa porušovateľom:

Konanie na Krajskom súde v Bratislave vedené pod spis. zn. 27 Cb 24/94 trvalo od 07. 02. 1994 do 04. 10. 2007, t. j. trinásť rokov a osem mesiacov.

Počas celého konania boli nariadené tri pojednávania, o ktorých sám prvostupňový súd tvrdí, že ani jedno sa nekonalo, to znamená, že vlastne sa počas celého konania ani raz nepojednávalo.

Ani   do   skončenia   konania   súd   právoplatne   nerozhodol   o   procesných   návrhoch navrhovateľa a ďalšieho subjektu na zámenu účastníka konania, pričom do súdneho spisu neoprávnene   nazerali   osoby,   ktoré   neboli   účastníkmi   konania   ani   ich   splnomocnenými zástupcami, ani im tento úkon nebol povolený sudcom.

Sťažovateľ   sa   prvého   pojednávania   nezúčastnil,   nakoľko   zo   samotného   návrhu vo veci vyplývalo, že nie je vecne legitimovaný, preto tiež nepovažoval za rozumné urgovať postup   v   konaní.   Avšak   súd   sa   s   touto   námietkou   sťažovateľa   nikdy   nevysporiadal   do dôsledkov,   teda   sťažovateľ   bol   13   rokov   účastníkom   konania   na   základe   návrhu,   ktorý smeroval proti inému subjektu ako sťažovateľovi.

Krajský súd v Bratislave v konaní pod spis. zn. 27 Cb 24/94 porušil sťažovateľovo základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z článku 48 ods. 2   Ústavy   SR   a   jeho   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   vyplývajúce z článku 6   ods.   1   Dohovoru   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktorý   bol vyhlásený v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb., a ktorým je Slovenská republika viazaná. Zbytočné prieťahy v predmetnom konaní boli spôsobené v rokoch 1994 až 2005 takmer úplnou nečinnosťou súdu vo veci samej i ohľadom procesných návrhov účastníkov, a v   rokoch   2005   až   2007   konaním   súdu,   ktoré   je   nezlučiteľné   so   zásadou   efektívnosti konania.   Podľa   názoru   sťažovateľa   v   danom   prípade   nemožno hovoriť   o   právne   alebo skutkovo zložitej veci, ani o tom, že by postup súdu v konaní sťažovali účastníci konania svojím správaním.

Ochrany   uvedených   práv   sa   sťažovateľ   podľa   platného   právneho   poriadku   SR nemôže domáhať na inom orgáne ako na Ústavnom súde SR.

Sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a podľa § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z.   v   znení   neskorších   predpisov   žiada   priznať   primerané   zadosťučinenie   vo   výške 11.000.000,-Sk   (za   každý   rok   takmer   úplnej   nečinnosti   1.000.000,-   Sk)   ako   náhradu nemajetkovej   ujmy,   ktorá   mu   vznikla   v   súvislosti   s   namietanými   zbytočnými   prieťahmi v konaní. Jeho výšku odôvodňuje jednak dĺžkou konania a tým, že jeho značnú časť tvorila takmer úplná nečinnosť súdu. Poukazuje však najmä na predmet konania a jeho význam a vplyv   na   pokojný   život   vrátane   právnej   istoty,   ktorých   sa   mu   počas   trvania   konania nedostávalo. Pokusy rôznych záujmových skupín o využitie skutočnosti, že sa predmetné konanie viedlo, prípadne o manipulácie s údajnou pohľadávkou, podstatné zúženie okruhu podnikateľských   možností   z   dôvodu   údajnej   zadlženosti,   nevynímajúc   vplyv   konania a všetkých jeho priamych i nepriamych dôsledkov na rodinné prostredie sťažovateľa. Právomoc Ústavného súdu SR rozhodnúť o tejto sťažnosti zakladá čl. 127 Ústavy SR a ustanovenia šiesteho oddielu II. hlavy III. časti zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR vyniesol tento nález

1. Základné právo sťažovateľa JUDr. R. B. – E. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn. 27 Cb 24/94 porušené boli.

2. Sťažovateľovi JUDr. R. B. – E. priznáva finančné zadosťučinenie 11.000.000,- Sk (...),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia.

3. Sťažovateľovi JUDr. R. B. – E. priznáva náhradu trov konania, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. R., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 24/94.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť dňom, keď sa sťažovateľ „dozvedel“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom zásahu“ krajského súdu, ktorého označil za účastníka tohto konania. Keďže v napadnutom konaní - ako to sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol - „dňa 08. 03. 2007 bolo právnemu zástupcovi   sťažovateľa   doručené   uznesenie   súdu   č.   27   Cb   24/94-191,   ktorým   zastavil konanie   (...), sťažovateľ   sa   o namietaných   zbytočných   prieťahoch   mohol   dozvedieť najneskôr v uvedený deň. Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na ústavnom súde v čase (26. novembra 2007), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,   ústavný   súd   sa   už   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených v sťažnosti.   Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   posúdiť   ako   návrh   podaný oneskorene.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľa   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   krajskom   súde skončené 23. januára 2007. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou   až   podaním   z 19.   novembra   2007,   t.   j.   v čase,   keď   porušenie   označeného základného   práva   na   súde,   ktorý   sťažovateľ   označil   za   účastníka   konania,   už   netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označenom konaní pred krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ - ktorý je sám právnikom   a ktorý   je   kvalifikovane   právne   zastúpený   -   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní nepodal a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z obsahu   jeho   sťažnosti   (§   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou   od   1. apríla   2005   podľa   §   62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2008