znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 258/05-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť E. R. a Ľ. R., obaja bytom R., zastúpených advokátkou JUDr. K. P., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 42/2005 z 19. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. R. a Ľ. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. júla 2005 doručené podanie E. R. a Ľ. R., obaja bytom R. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. K. P., Ž., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť na porušenie základných ľudských práv a slobôd“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 42/2005 z 19. mája 2005 tým, že najvyšší súd nevyhovel ich dovolaniu.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že sa na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 107/02 domáhali určenia hraníc medzi nehnuteľnosťami.   Okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   odstránenie   vád   podania. Sťažovatelia žalobný petit upravili a zároveň oznámili súdu, že k žalobnému návrhu nemôžu pripojiť   geometrický   plán,   pretože   tento   je   možné   vyhotoviť   iba   v rámci   znaleckého dokazovania   v súdnom   konaní.   Okresný   súd   žalobný   návrh   odmietol   ako   neurčitý a nezrozumiteľný,   pretože   v prípade   jeho   prevzatia   do   súdneho   rozhodnutia   by   nebola zaručená   jeho   formálna   i materiálna   vykonateľnosť.   V odvolacom   konaní   Krajský   súd v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   potvrdil   uznesením   sp.   zn.   5   Co   412/04   uznesenie okresného   súdu   s tým,   že   žalobný   petit   je   neurčitý   a nezrozumiteľný.   Proti   uzneseniu krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie odôvodnené tým, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 42/2005 dovolanie odmietol ako neprípustné. Sťažovatelia sa domnievajú, že žalobný petit nemohli formulovať inak, preto podľa nich neboli dané podmienky na odmietnutie žaloby v zmysle § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Najvyšší súd podľa nich odmietnutím dovolania porušil právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:„Najvyšší súd SR v konaní 3 Cdo 42/2005 porušil právo E. R..., Ľ. R..., domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   3   Cdo   42/2005   sa   zrušuje   a vec   sa   vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť ich advokátovi JUDr. K. P., Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľov, podľa ktorej okresný súd, krajský   súd   a najvyšší   súd   (pozn.:   petit   smeruje   iba   proti   najvyššiemu   súdu)   odmietli sťažovateľom spravodlivosť, pretože nepovažovali ich žalobný návrh za dostatočne presný.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť   každému   prístup   k súdnej   ochrane   a k súdu   ako   k orgánu   verejnej   moci,   ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) právo na súdnu ochranu sa však nestotožňuje s procesným úspechom.

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu sú rozhodnutia, ktorými ústavný súd prikazuje posudzovať žalobný návrh prísne, aby mohlo byť riadne rozhodnuté vo veci, ale nie prehnane formalisticky (IV. ÚS 1/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Účelom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je chrániť nositeľov tohto práva pred svojvoľným odmietnutím rozhodnúť ich vec.

V danom   prípade   najvyšší   súd   v súlade   so   svojou   právomocou   riadne   posúdil rozhodnutie   odvolacieho   súdu.   Najvyšší   súd   zistil,   že   odvolací   súd   nepochybil,   keď zamietol   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   zastavil   konanie,   pretože napriek výzve v zmysle § 43 ods. 1 OSP navrhovateľ opravil žalobný návrh tak, že nebol materiálne vykonateľný. Okresný súd teda umožnil navrhovateľom upraviť návrh, ale ani nový žalobný návrh neumožňoval pokračovať v konaní. Účastníci boli zastúpení právnym zástupcom, ktorý má vedomosti, ako sa má presne formulovať žalobný návrh.

Najvyšší   súd   (ako   aj   súdy   nižších   stupňov)   sa   vecou   sťažovateľov   zaoberal a pri   rozhodovaní   o ich   občianskoprávnej   veci   postupoval   v súlade   s procesnoprávnymi predpismi (Občiansky súdny poriadok), neodňal teda sťažovateľom právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   súčasne   konštatoval,   že   sťažovatelia   môžu kedykoľvek opätovne podať žalobu, keďže im v tom nebráni prekážka veci rozhodnutej. Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť   sťažovateľov   ako neprípustnú   odmietol,   pretože nevyčerpali možnosti   ochrany svojich   označených   základných   práv,   ktorých   porušenie   namietajú,   v   konaní   pred všeobecnými súdmi.

Ústavný   súd   sa   po preskúmaní   obsahu   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 42/2005 Z. z. stotožnil s názorom tohto súdu: „Podľa dovolacieho súdu problém nedostatočnej určitosti petitu žaloby nespočíval v tom, že jeden z... pozemkov je vedený v katastri   nehnuteľností   a druhý   ešte   v pozemkovej   knihe...   Od   požiadavky   určitosti formulácie   petitu   nebolo   možné   ustúpiť   napriek   tomu,   že   obstaranie   podkladov   pre presnejšiu formuláciu petitu môže byť spojené s ťažkosťami... Napriek uvedeným ťažkostiam žalobcovia mali, pokiaľ sa chceli vyhnúť odmietnutiu ich podania, presne vymedziť žalobný petit   (napríklad   na   základe   aktualizácie   dostupných   pozemkovoknižných   alebo katastrálnych máp mali už v žalobe alebo v jej doplnení, na ktoré ich vyzval súd, čo i laicky graficky označiť, kadiaľ podľa ich názoru prechádza hranica pozemkov, určenia ktorej sa domáhajú)...

Vzhľadom na to, že žalobcovia 1, a 2, (sťažovatelia, pozn.) napriek súdnej výzve petit žaloby   uvedeným   spôsobom   nešpecifikovali   a vadu   (neurčitosť)   predmetného   podania neodstránili, postupoval súd prvého stupňa správne, keď toto ich podanie odmietol (§ 43 ods. 2 O. s. p.); rovnako správne postupoval odvolací súd, keď jeho uznesenie ako vecne správne potvrdil. Pretože sa súdy riadili zákonom, nie je opodstatnené tvrdenie žalobcov, že ich postupom im bola odňatá možnosť pred súdmi konať [§ 237 písm. f) O. s. p.].“

Keďže   ústavný   súd   zistil,   že   označené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   resp.   jeho odôvodnenie nebolo svojvoľné či arbitrálne, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľov namietajúcich porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2005