znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 258/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. marca 2005 v senáte prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/02, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 70/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. P. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   JUDr. P. P. uhradiť trovy právneho zastúpenia 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. T. P., Ž., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2004   doručená   sťažnosť   JUDr.   P.   P.,   bytom   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 Ct 70/02. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie uznesením z 1. decembra 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci   na všeobecnom   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní a porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj   povahu   veci   a   o   čo   ide   sťažovateľovi   pri   uplatňovaní   základného   práva   na   súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

V sporovej   veci   sťažovateľa   týkajúcej   sa   ochrany   osobnosti,   v ktorej   namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažuje ústavný súd za potrebné analyzovať konanie podľa uvedených troch kritérií po zistení,   že   od   28. októbra   2002,   keď   bola   vec   pridelená   zákonnému   sudcovi,   nebol vykonaný   žiaden   relevantný   procesný   úkon   (za   taký   nemožno   považovať   výzvu   na zaplatenie   súdneho   poplatku   z 15.   februára   2005)   a nebolo   nariadené   ani   jedno pojednávanie.

V tejto spojitosti ústavný súd nemôže zohľadniť vyjadrenie zákonného sudcu, ktorý prejednáva všetky veci ochrany osobnosti sťažovateľa, že v posudzovanej veci ide o menej významné otázky než v iných veciach, v ktorých koná plynulo a vynáša aj rozsudky. Ide totiž o otázku organizácie práce na okresnom súde a táto otázka zásadnejším spôsobom nemôže ovplyvniť záver o zbytočných prieťahoch v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nečinnosťou okresného súdu v skúmanej veci   v   trvaní viac ako   dva   a pol   roka   došlo   k porušeniu základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušeniu jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 15 Ct 70/02 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   100   000   Sk   s poukazom   na   trvanie   a povahu   sporu,   ktorého výsledok po určitej dobe už stráca na účinnosti.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného finančného   zadosťučinenia   je   len   zmiernenie   ujmy   pociťovanej   v dôsledku   zbytočných prieťahov. Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal   bez   zbytočných   prieťahov,   je   toho   názoru,   že   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť   len uplatnením   tejto   jeho   právomoci.   V dôsledku   toho   považoval   preto   za potrebné rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Stav konania vo veci sťažovateľovej žaloby je v podstate taký, aký bol na začiatku konania.   Sťažovateľ   oprávnene   trpí   pocitom   právnej   a   faktickej   neistoty   umocňovanej významom sporu, v ktorom sa má rozhodnúť o ochrane jeho osobnosti. Na tomto závere nemení   nič   to,   že   takých   sporov   vedie   sťažovateľ   viacero   a   niektoré   podľa   názoru okresného súdu sú významnejšie a v nich sa už sťažovateľovi poskytla súdna ochrana. Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia ústavný súd vzal do úvahy tieto okolnosti a považoval priznanie sumy 30 000 Sk za primerané zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa uplatnil nárok na náhradu trov 12 971 Sk za dva a pol úkonu   právnej   služby.   Ústavný   súd   mu   priznal   len   účelne   vynaložené   trovy,   za   ktoré považoval dva úkony právnej služby, a dvakrát režijný paušál 136 Sk, ktorých výšku určil podľa kritérií platných pre úhradu trov konania v roku 2004, a nie tak ako to sťažovateľ navrhol v podaní z 3. februára 2005 (§ 36 ods. 2 a § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s primeraným použitím § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).