znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 257/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Kurucová,   s.   r.   o.,Hurbanova 486/2, Senica, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. JanyKurucovej, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn.1 Zm 12/2011   z 9. októbra   2012   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.31 CoZm 4/2012 z 31. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra2013   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1,čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.1 Zm 12/2011   z   9.   októbra   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“)a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 31 CoZm 4/2012z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola zmenkovým platobnýmrozkazom okresného súdu sp. zn. 1 Zm 12/2011 z 11. septembra 2012 zaviazaná zaplatiťzmenkovú sumu 60 000 € s príslušenstvom.

Proti   tomuto   zmenkovému   platobnému   rozkazu   podala   sťažovateľka   námietky,o ktorých   rozhodol   okresný   súd   napadnutým   uznesením   z   9.   októbra   2012   tak,   že   ichodmietol ako oneskorene podané.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktoromrozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   z   31.   januára   2013   tak,   že   uznesenieokresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   podrobne   poukazuje   na   skutkové   okolnosti   týkajúce   sa   vydaniazmenky. V sťažnosti ďalej uvádza:

„Ja   som   sa   obrátila   na   pána ⬛⬛⬛⬛,   aby   podal   námietky (splnomocnila   som   ho   na   podanie   námietok),   lebo   mal   všetky   doklady,   ktoré   sa   celej záležitosti týkali a tieto doklady preukazovali, že pán použil zmenku, ktorá mala byť podľa našej dohody roztrhaná, nakoľko bola vystavená len ako zábezpeka, aby som sa z bytu, ktorý pán odo mňa odkúpil, vysťahovala v dohodnutej lehote. Námietky v lehote pán nepodal.

Preto som podala námietky oneskorene prípisom zo dňa 28. 9. 2012. Okresný súd v Trnave   uznesením   č.   1 Zm 12/2011   zo   dňa   9.   10.   2012   moje   námietky   odmietol. Následne na to som dňa 7. 11. 2012 podala odvolanie, avšak KS v Trnave uznesením číslo 31 CoZm 4/2012 zo dňa 31. 1. 2013 napadnuté uznesenie OS v Trnave potvrdil.

V   mojom   odvolaní   som   uviedla   dôvody,   prečo   som   podala   námietky   voči zmenkovému   platobnému   rozkazu   oneskorene,   čím   som   súd   v   podstate   žiadala   i   o odpustenie lehoty. Súd však moje podanie neposúdil podľa obsahu a mojím návrhom na odpustenie zmeškania lehoty sa nezaoberal. Súd porušil Občiansky súdny poriadok, čím mi vznikla škoda.“

K využitiu opravných prostriedkov a právnych prostriedkov nápravy sťažovateľkauvádza:

„Snažila som sa vec riešiť i trestným oznámením zo dňa 11. 3. 2013. MV SR sekcia kontroly a inšpekčnej služby uznesením č. ČVS: SKIS-190/OISZ-V-2013 zo dňa 30. 4. 2013 moje oznámenie odmietla. Voči tomuto uzneseniu som podala sťažnosť dňa 9. 5. 2013. Okresná prokuratúra v Senici uznesením č. 1 Pn 135/13 zo dňa 26. 7. 2013 mojej sťažnosti vyhovela a nariadila vyšetrovateľovi vo veci znova konať. Do dnešného dňa však trestná vec nie je skončená.

Využila som všetky právne prostriedky, aby som rozhodnutia oboch súdov zrušila a aby súdy vo veci opäť konali, čo sa mi nepodarilo. Navyše som podala i trestné oznámenie v snahe domôcť sa spravodlivosti, ale do dnešného dňa trestné konanie nie je skončené. Podala   som   podnet   na   generálnu   prokuratúru   na   podanie   mimoriadneho   dovolania. Generálny prokurátor mimoriadne dovolanie doposiaľ nepodal.“

K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práva podľadohovoru sťažovateľka uvádza:

„Okresný súd Trnava a Krajský súd Trnava sa neriadili ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku čím porušili moje ústavné právo podľa čl. 19 ods. 2 ústavy SR, čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR. Nesprávnym   rozhodnutím   oboch   súdov   mi neoprávnene zasiahli do   môjho súkromného a rodinného života. Pán zneužil svoje vlastníctvo na ujmu mojich práv a konal v rozpore   so   všeobecnými   záujmami   chránenými   zákonom.   Výkon   vlastníckeho   práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Okresný súd Trnava i Krajský súd Trnava porušili moje právo na spravodlivý súdny proces. Nebola som súdom poučená, že môžem žiadať súd o navrátenie lehoty, keďže som až po   lehote   zistila,   že   môj   splnomocnený   zástupca   nepodal   v   mojom   mene   námietky. Nie z vlastnej   viny,   som   nepodala   včas   námietky.   Navyše   súdy   porušili   zákon, keď neposúdili moje podanie podľa svojho obsahu, čím mi znemožnili sa v zmenkovom konaní o zaplatenie 60.000 eur brániť.

V konaní som nebola ako účastník riadne poučená, čo je potrebné považovať za vadu konania. Táto vada konania nebola v ďalšom priebehu konania zhojená a preto som nemala úspech. Konanie bolo postihnuté vadou predstavujúcou významný zásah do procesného postavenia účastníka, resp. porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Trnava i Krajského súdu Trnava porušujú označené   ústavné   práva   sťažovateľa   v   dôsledku   toho,   že   boli   arbitrárne   a   zjavne neodôvodnené, pretože okresný a krajský súd prekračujúc rozumné medze výkladu právnej normy (OSP) sa odmietol zaoberať mojou vecou.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:

„Základné právo... podľa čl. 19 ods. 1... podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 3... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 1 Zm 12/2011 zo dňa 9. 10. 2012 a uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn. 31 CoZm4/2012 zo dňa 31. 1. 2013 porušené bolo.

Uznesenie   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   1   Zm   12/2011   zo   dňa   9.   10.   2012 a uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 31 CoZm 4/2012 zo dňa 31. 1. 2013 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 €..., ktorú je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť na účet jeho splnomocneného zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu z 9. októbra 2012

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôdrozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdovje ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pretoje právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto   ochrany   a   predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o   ochranu   tenorgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu(IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľsa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupnýcha účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosťodmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka v tejto časti namieta porušenie označenýchzákladných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresnéhosúdu z 9. októbra 2012. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľkaodvolanie podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), o ktoromrozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   z   31.   januára   2013   tak,   že   uznesenieokresného súdu potvrdil. Právomoc krajského súdu, ktorú uplatnil pri rozhodnutí o odvolanísťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, vylučuje právomoc ústavnéhosúdu.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietolsťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatoksvojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu z 31. januára 2013

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   dôvodomna odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákono ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,I. ÚS 188/03).

Sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a právapodľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu z 31. januára 2013.

V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky   o   podaní   trestného   oznámeniaa tiež o podnete na podanie mimoriadneho dovolania ústavný súd poukazuje na to, že z § 53ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   použitím   argumentu a   contrario vyplýva,   že sťažnosťje prípustná   po   vyčerpaní   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,ktoré zákon   na   ochranu   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   sťažovateľovia na použitie   ktorých   je   tento   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Opravnýmprostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienená prípustnosťsťažnosti, nemôže byť však každý v zákone predvídaný opravný prostriedok, ale iba taký, popodaní ktorého sa môžu reálne rozvinúť procesné vzťahy v príslušnom konaní, ktoré vedú kmeritórnemu   prerokovaniu   a   rozhodnutiu   vo   veci   samej   (m.   m.   II.   ÚS 77/06,   IV.   ÚS547/2012, IV. ÚS 148/2013).

Rovnako   tak   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   mimoriadne   opravnéprostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať zaúčinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods.1 OSP neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je navoľnej úvahe generálneho prokurátora Slovenskej republiky rozhodnúť o tom, či podá, alebonepodá   mimoriadne   dovolanie   (táto   voľná   úvaha   je   vylúčená   iba   v   prípade,   že   zistí,že zákonné   podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávneniena podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovanáústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 19/01, IV. ÚS 217/2011).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že plynutie dvojmesačnej lehotypodľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde začalo právoplatnosťou napadnutého uzneseniakrajského   súdu.   Nemožno   prihliadnuť   na   prípadné   rozhodnutia   príslušných   orgánovo trestnom   oznámení   sťažovateľky.   Rovnako   tak   nie   je   relevantné,   že   sťažovateľkado podania   sťažnosti   nemá   vedomosť   o   spôsobe   vybavenia   jej   podnetu   na   podaniemimoriadneho   dovolania.   Samotné   podanie   podnetu   v   prípade   jeho   nevyhoveniagenerálnym prokurátorom Slovenskej republiky nie je totiž účinným právnym prostriedkom,ktorý   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   poskytuje   každej   osobe   na   ochranujej základných práv alebo slobôd. Samotný podnet na podanie mimoriadneho dovolania nieje teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľka v zmysle § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde povinná vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd eštepred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   z   jeho   zistení   vyplýva,že napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 1. marca 2013, pričomsťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, podala sťažnosť na poštovúprepravu 27. novembra 2013, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde v tejto časti z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015