znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 257/2010-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2010 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť F. S., Ľ., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 138/2007 a takto

r o z h o d o l :

1.Základné právo F. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 138/2007   p o r u š e n é   b o l o.

2.F. S. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Stará Ľubovňa p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.F.   S. p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   303,30   €   (slovom tristotri eur a tridsať centov), ktoré j e   Okresný súd Stará Ľubovňa p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 257/2010-10   z   19.   mája   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť F. S., Ľ. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 138/2007.

Sťažovateľ v podstatnej časti sťažnosti uviedol: «Ja, sťažovateľ, som ako navrhovateľ dňa 21.6.2000 podal na Okresný súd Stará Ľubovňa návrh na začatie konania voči odporcovi J. P., ktorým sa domáham finančného odškodnenia z pracovného úrazu.

Súdne konanie sa vedie na vecne a miestne príslušnom Okresnom súde v Starej Ľubovni pod sp.zn. 6C 208/2000, v súčasnej dobe pod sp.zn. 2C 138/2007.

V prejednávanej veci Okresný súd v Starej Ľubovni medzitýmnym rozsudkom sp.zn. 6C 208/2000-72 zo dňa 18.6.2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 1Co 300/2003-88 zo dňa 11.10.2004 rozhodol tak, že úraz, ktorý utrpel navrhovateľ dňa 13.8.1998   na   pracovisku   E.   H.   je   úrazom   pracovným,   za   ktorý   odporca   zodpovedá   v rozsahu 70%.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa,   sp.zn.   6C   208/2000-153   zo   dňa 14.12.2005 bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi istinu 389.655,- Sk so 17,6% úrokom z omeškania ročne zo sumy 11.655,- Sk od 21.6.2000 do zaplatenia. Súd konanie v časti úrokov z omeškania nad 17,6% do 21.6.2000 zastavil, ako aj bolestné v časti od 23.310,- Sk do 25.050,- Sk.

V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol a nároky navrhovateľa na strate na zárobku počas   trvania   PN   a   po   skončení   PN   vylúčil   na   samostatné   konanie,   v   ktorom   bude rozhodnuté aj o celkových trovách tohto konania.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Prešove svojím uznesením 2Co 79/2006- 180 zo dňa 9.3.2007 zrušil I. stupňový rozsudok vo výroku, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutá a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

Okresný súd Stará Ľubovňa ďalším rozsudkom 6C 208/2000-187 zo dňa 28.6.2007 zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi istinu 378.000.- Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti súd konanie pokiaľ ide o odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia zastavil.

O ďalších nárokoch sťažovateľa - navrhovateľa, t.j. náhrady straty na zárobku počas trvania PN a po skončení PN, ktoré boli vylúčené na samostatné konanie rozsudkom sp. zn. 6C 208/00-153 zo dňa 14.12.2005,   teda po viac ako štyri a pol roku nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté.

Ja, sťažovateľ, mám zato, že vzhľadom k tomu, že na procesný súd bol z mojej strany podaný návrh na začatie konania dňa 21.6.2000, teda skoro pred desiatimi rokmi, pričom o celom mojom nároku nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté, a to i napriek tomu, že sa nejedná   o   právne   náročnú   a   zložitú   vec,   mám   zato,   že   zo   strany   procesného   súdu pretrvávajú neoprávnené prieťahy v konaní, ktoré začali plynúť najneskôr od vyhlásenia medzitýmneho rozsudku sp.zn. 6C 208/00-72 zo dňa 18.6.2003 do súčasnej doby.

Poznamenávam, že citovaný rozsudok bol doručený mojej právnej zástupkyni dňa 6.2.2006...

Pri posudzovaní... kritéria, ktorým je postup samotného okresného súdu, je potrebné poukázať, že súd v období od vyhlásenia medzitýmneho rozsudku sp.zn. 6C 208/2000-72 zo dňa   18.6.2003   až   do   súčasnej   doby   nekonal   dostatočne   aktívne   a   sústredene   a   svojou neefektívnou   činnosťou   spôsobil   zbytočné   prieťahy   v   namietanom   konaní,   čo   má   za následok porušenie základného práva uvedeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

O   neefektívnej   činnosti   súdu   svedčia   jeho   opakované   odvolávanie   a   nové poverovanie znalcov z odboru ekonomiky na vyčíslenie výšky náhrady za stratu na zárobku počas trvania, ako aj po skončení PN.

Ja, sťažovateľ, som svojím listom zo dňa 29.7.2009 vyzval predsedníčku Okresného súdu v Starej Ľubovni na odstránenie prieťahov v konaní, ktorá mi svojím listom zo dňa 14.8.2009   oznámila,   že   moju   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   nepovažuje   za   dôvodnú (v prílohe vo fotokópii listy predkladám)...

V   prípade,   že   rozhodnutím   ústavného   súdu   bude   vyhovené   mojej   sťažnosti, s poukazom   na   čl.   127   ods.   3   Ústavy,   podľa   ktorého   „Ústavný   súd   môže   svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 boli porušené,   primerané   finančné   zadosťučinenie“,   sa   ja,   sťažovateľ   domáham   priznania finančného zadosťučinenia, ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v sume 6.000 Eur, a to z dôvodov, že porušenie môjho základného práva a slobody už nie je možné napraviť, ako aj v spôsobení ujmy spočívajúcej v dlhoročných pocitoch neistoty a úzkosti spojených   s   neprimerane   dlhotrvajúcim   stavom   právnej   neistoty   (I.   ÚS   15/02),   ako   aj neprimeraných následkov na môj zdravotný stav a ekonomický a sociálny dopad mojej celej 6-člennej rodiny. Starám sa o výchovu štyroch mal. detí, ktoré sú školopovinné, manželka síce pracuje ako krajčírka a poberá minimálnu mzdu. Celá rodina žijeme pod hranicou životného minima, pretože jediným zdrojom výživy rodiny je môj invalidný dôchodok, ktorý poberám.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Okresný súd v Starej Ľubovni v konaní vedenom pod sp.zn.: 2C 138/2007 porušil základné právo F.   S.,   aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. F. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.000 Eur (slovom: šesťtisíc eur), ktoré je Okresný súd v Starej Ľubovni povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd v Starej Ľubovni je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia F. S., ktoré je povinný zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľa advokátke JUDr. D. K., P., vo výške 303,30 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadrila   predsedníčka   okresného   súdu listom sp. zn. 1 Spr 380/2010 z 23. júna 2010, v ktorom poukázala na „objektívne príčiny doterajšieho nerozhodnutia o nárokoch sťažovateľa“.

V prílohe predložila vyjadrenie zákonnej sudkyne Mgr. D. M., ktorá chronologicky popísala priebeh konania od podania žaloby 21. júna 2000 (konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 C 208/2000).

Vzhľadom na to, že predmetom konania na ústavnom súde je až konanie začaté 21. augusta   2007   (po   nadobudnutí   právoplatnosti   medzitýmneho   rozsudku   sp.   zn. 6 C 208/2000 z 28. júna 2007), ústavný súd zobral do úvahy len časť vyjadrenia týkajúcu sa konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 138/2007.

Zákonná sudkyňa vo vyjadrení ďalej uviedla:„...   Po   nadobudnutí   právoplatností   tohto   rozsudku   bol   dňa   21.8.2007   zapísaný elektronickou   podateľňou   nárok   žalobcu   týkajúci   sa   straty   na   zárobku   počas   trvania práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti.

Dňa   30.8.2007   bolo   vypracované   uznesenie   o   pripustení   rozšírenia   žalobného návrhu titulom straty na zárobku od 13.8.1998 do 15.8.2000 vo výške 50 000,- Sk a o povinnosť uhradiť žalobcovi počnúc dňom 1.9.1999 do budúcna sumu 7 000,- Sk mesačne titulom   straty   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti.   Súčasne   v   uvedený   deň   boli vyzvaní   účastníci   konania   aby   v   lehote   10   dní   oznámili   súdu   otázky,   ktoré   majú   byť položené znalcovi za účelom zistenia výšky žalobcom požadovaných nárokov titulom straty na zárobku počas práceneschopnosti a po jej skončení.

Vedľajší   účastník   na   výzvu   súdu   reagoval   podaním   doručeným   dňa   25.9.2007, pričom žiadal aby znalec zohľadnil skutočnosť, že žalovaný časť obdobia pracoval a bol vedený ako uchádzač o zamestnanie.

Žalovaný podaním doručeným súdu dňa 2.10.2007 reagoval na výzvu súdu. Žalobca na výzvu súdu nereagoval, preto dňa 15.10.2007 bol daný pokyn sudcu, aby bol vyzvaný k oznámeniu otázok, súčasne sa mu zaslalo podanie vedľajšieho účastníka s výzvou aby sa prípadne k návrhu vedľajšieho účastníka vyjadril (k otázke zamestnania žalobcu počas inkriminovaného obdobia).

V   uvedený   deň   súd   vyzval   Ú.   v S.   a M.,   spol.   s.r.o.   k oznámeniu   skutočností namietaných vedľajším účastníkom, teda predloženie potvrdenia o evidenciu žalobcu ako uchádzača o zamestnanie v období, ktoré je predmetom priznania nároku straty na zárobku t.j. od 28.6.1999 do 31.1.2001 a opisu mzdového listu za obdobie od 1.2.2001 do 31.5.2002. Dňa 20.11.2007 Ú. v S. predložil súdu požadovanú správu. Dňa 30.11.2007 na výzvu súdu reagoval žalobca. Dňa   5.12.2007   súd   urgoval   obchodnú   spoločnosť   M.,   spol.   s.r.o.   predloženie mzdových listov.

Dňa   19.12.2007   boli   súdu   predložené   požadované   podklady   od   obchodnej spoločnosti MOSUPO KFK, spol. s.r.o.

Dňa 17.1.2008 bol uznesením nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru ekonómia   a   manažment,   odvetvia   účtovníctva,   daňovníctva   a   personalistiky,   znaleckým dokazovaním bol poverený znalec, zapísaný v zozname znalcov Ing. Ľ. V. Uznesenie bolo expedované účastníkom a znalcovi dňa 22.1.2008.

Dňa 30.1.2008 Ing. Ľ. V. oznámil súdu, že rozhodnutím MS SR číslo 3604/05-51 z 25.9.2007 bol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov v odvetví personalistika.

Dňa 31.1.2008 súd uznesením odvolal znalca ing. Ľ. V. a znaleckým dokazovaním poveril znalca Ing. M. M., znalcovi bola uložená povinnosť vypracovať znalecký posudok v lehote 60 dní. Uznesenie bolo expedované dňa 1.2.2008. Podaním, ktoré prevzal znalec dňa 29.5.2008 súd urgoval predloženie znaleckého posudku.

Podaním doručeným súdu dňa 16.6.2008 znalec požiadal vzhľadom na časový sklz a blížiace sa dovolenkové obdobie o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku do 30.9.2008.

Súd podaním zo dňa 17.6.2008 predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 31.7.2008 o tejto skutočnosti upovedomil účastníkov konania.

Dňa   12.8.2008   znalec   Ing.   M.   M.   vrátil   súdu   spis   bez   vypracovania   znaleckého posudku   s   odôvodnením,   že   v   najbližšom   čase   bude   zo   zoznamu   znalcov   v odvetví personalistika vyčiarknutý, pre náročnosť a rozsah znalosti v oblasti personalistiky sa nezúčastnil skúšok potrebných na obnovenie zápisu do zoznamu znalcov v odvetví personalistika.

Z uvedeného dôvodu súdu neostalo nič iné len zo znaleckého dokazovania odvolať znalca Ing. M. M. a znaleckým dokazovaním poveriť ďalšieho znalca zapísaného v zozname znalcov v odbore personalistika a to Ing. M. P., stalo sa tak uznesením zo dňa 18.8.2008, ktoré bolo expedované dňa 19.8.2005.

Dňa 1.10.2008 na základe opatrenia predsedu súdu bol spis pridelený JUDr. M. S. Podaním doručeným súdu dňa 10.10.2008 právny zástupca žalobcu žiadal zmeniť otázku 5 v uznesení o nariadení znaleckého dokazovania.

Podaním zo dňa 13.10.2008 táto požiadavka žalobcu zo strany súdu bola oznámená znalkyni.

Dňa 10.11.2008 znalkyňa reagujúc na požiadavku žalobcu požiadala o predĺženie lehoty   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   o   40   dní.   Táto   jej   žiadosť   bola   súdom akceptovaná.

Dňa   20.1.2009   súd   urgoval   znalkyňu   o   predloženie   znaleckého   posudku.   Dňa 19.3.2009 bola znalkyňa telefonický urgovaná.

Dňa   23.3.2009   znalkyňa   oznámila   súdu,   že   žalovaný   na   jej   výzvy   o   poskytnutie súčinnosti nereaguje, dokonca osobne navštívila sídlo žalovaného, kde sa však nezdržiava. Súd dňa 23.3.2009 vyzval právneho zástupcu žalovaného na poskytnutie súčinnosti znalkyni.

Dňa 21.5.2009 súd opätovne telefonický kontaktoval znalkyňu a urgoval predloženie znaleckého posudku.

Uznesením zo dňa 14. 8.2009 bola znalkyni uložená poriadková pokuta. Dňa 24.8.2009 bola znalkyňa písomne vyzvaná k preloženiu znaleckého posudku v lehote 7 dní.

Dňa   17.9.2009   znalkyňa   podala   odvolanie   voči   uzneseniu   o   uložení   poriadkovej pokuty a súčasne vrátila spis bez vypracovania znaleckého posudku..

Uznesením   zo   dňa   21.9.2009   súd   odvolal   znalkyňu   Ing.   M.   P.   a   znaleckým dokazovaním poveril znalkyňu Ing. D. L. Znalkyni bola určená lehota na vypracovanie znaleckého posudku 60 dni

Dňa   17.12.2009   znalkyňa   požiadala   o   zabezpečenie   podkladov   k   znaleckému posudku a predĺženie lehoty na jeho vypracovanie.

Podaním   zo   dňa   3.1.2010   súd   požiadal   vedľajšieho   účastníka   o   poskytnutie podkladov k vypracovaniu znaleckého posudku, podľa žiadosti znalkyne, tieto podklady boli doručené súdu dňa 18.1.2010 a dňa 20.1.2010 zaslané znalkyni.

Dňa 4.2.2010 opatrením predsedu súdu bol spis pridelený do senátu Mgr. M. zo senátu JUDr. M. S., ktorá odišla na materskú dovolenku.

Dňa 15.4.2010 bola znalkyňa telefonický urgovaná, znalkyňa prisľúbila vypracovať znalecký posudok do 60 dní od doručenia podkladov t.j. do konca mesiaca apríl.

Dňa 30.4.2010 bol znalkyňou predložený znalecký posudok, ktorý bol dňa 2.5.2010 zaslaný účastníkom konania spolu s výzvou aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrili. Dňa   17.5.2010   doručil   súdu   vyjadrenie   vedľajší   účastník,   dňa   20.5.2010   právny zástupca žalobcu a dňa 25.5.2010 žalobca, žalovaný na výzvu súdu nereagoval.

Dňa 25.5.2010 bolo vytýčené pojednávanie na deň 5.8.2010 na ktoré súd predvolal účastníkov konania a znalkyňu, vzhľadom na námietky žalobcu a vedľajšieho účastníka k záverom znaleckého posudku.

K sťažnosti sťažovateľa: Podanou   sťažnosťou   sťažovateľ   vytýka   tunajšiemu   súdu,   že   od   vyhlásenia medzitýmneho rozsudku sp.   zn. 6C/208/2000-72 zo dňa 18.6.2003 až do súčasnej doby nekoná dostatočne aktívne a sústredene a svojou neefektívnou činnosťou spôsobil zbytočné prieťahy.   O   neefektívnej   činnosti   súdu   svedčia   jeho   opakované   odvolávania   a   nové poverovanie znalcov z odboru ekonomiky na vyčíslenie výšky náhrady za stratu na zárobku počas trvania ako aj po skončení PN.

Pokiaľ ide o právnu, faktickú a skutkovú zložitosť veci, ide o vec s vysokým stupňom skutkovej, odbornej - medicínskej, ekonomickej, právnej a procesnej zložitosti.

Ide   o   konanie   o   náhradu   škody   -   spočiatku   kumulované   o   dva   právne   nároky

-náhrada za bolesť a náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia. Výška uplatňovanej sumy bola rozširovaná na čo musel súd procesné reagovať. V priebehu konania žalobca nárok na náhradu škody rozšíril o ďalšie právne nároky o odškodnenie straty na zárobku počas trvania   práceneschopnosti   a   po   jej   skončení.   Na   určenie   výšky   nárokov   uplatnených žalobcom   sú   nevyhnutné   odborné   znalosti   -   znalca   v   odbore   zdravotníctva   (bodové ohodnotenie   bolesti   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia)   a   personalistiky   (vyčíslenie rozdielov medzi mzdovou a PN včítane valorizácií počas trvania PN a po jej skončení do budúca). Už tieto skutočnosti samy o sebe ovplyvňujú dĺžku konania.

V   konaní   sa   súd   musel   najprv   vysporiadať   s   otázkou   spoluzavinenia   žalobcu

-rozhodol medzitýmnym rozsudkom o základe žaloby a mieru zavinenia žalobcu určil v rozsahu 30 %, učinil tak medzitýmnym rozsudkom č.k. 6C/208/2000-72 zo dňa 18.6.2003 rozsudkom. Keďže žalobca využil právo voči tomuto rozsudku podať odvolanie v dôsledku   jeho   odvolania,   vec   bola   v   období   od   25.9.2003   do   10.12.2004,   t.j.   cca   16 mesiacov v rámci odvolacieho konania na Krajskom súde v Prešove.

Po   nadobudnutí   právoplatností   medzitýmneho   rozsudku,   na   návrh   žalobcu,   ktorý tvrdil,   že   jeho   zdravotný   stav   sa   neustále   zhoršuje,   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie znalcom v odbore zdravotníctva odvetia neurochirurgie na ohodnotenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia a na ustálenie jeho zdravotného stavu.

Rozsudkom   č.k.   6C/208/2000-153   zo   dňa   14.12.2005   súd   priznal   žalobcovi odškodnenie bolesti vo výške 11 655,-Sk a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 378 000,-   Sk -   po mimoriadnom zvýšení o 20-násobok,   súčasne rozhodol o čiastočnom zastavení   konania,   v   prevyšujúcej   časti   pokiaľ   ide   o   odškodnenie   bolesti   a   sťaženia spoločenského uplatnenia zamietol, nárok žalobcu na odškodnenie straty na zárobku počas trvania práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti vylúčil na samostatné konanie. V   dôsledku   odvolania   žalobcu   spis   bol   zaslaný   odvolaciemu   súdu   dňa   7.3.2006, odvolací   súd   spis   vrátil   dňa   5.4.2007,   teda   dĺžka   odvolacieho   konania   bola   cca   13 mesiacov.

Následne tunajší súd v intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove priznal žalobcovi rozsudkom č.k. 6C/208/2000-187 zo dňa 16.7.2007 odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 378 000,- Sk a vo zvyšnej časti konanie zastavil pre späťvzatie žaloby.

Po   nadobudnutí   právoplatností   tohto   rozsudku   bol   dňa   21.8.2007   kanceláriou založený spis a zapísaný elektronickou podateľňou nárok žalobcu vylúčený rozsudkom č.k. 2C/208/2000- 153 zo dňa 14.12.2005.

Na   učenie   výšky   nároku   uplatneného   žalobcom   bolo   nevyhnutné   vzhľadom   na vyjadrenie   vedľajšieho   účastníka   o   zamestnaní   žalobcu   v   inkriminovanom   období a evidencií ako uchádzača o zamestnanie, ktoré žalobca sám z vlastnej iniciatívy neoznámil súdu, zabezpečiť o tom listinné dôkazy od jeho predchádzajúcich zamestnávateľov a od Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v S.

K   sťažovateľom   vytýkaným   neefektívnym   úkonom   ohľadne   poverovania a odvolávania znalcov je nutné poznamenať, že na určenie výšky žalobcom uplatnených nárokov - rozdielu medzi mzdou a PN a stratou na zárobku do budúcna, súd nariadil znalecké dokazovanie, bez ktorého nieje možné vo vecí meritórne rozhodnúť.

Znaleckým dokazovaním bol poverený znalec zapísaný v zozname znalcov, ktorý je zverejnený na internetovej   stránke   Ministerstva spravodlivosti   SR   a vedený   súdom.   Pri poverovaní jednotlivých znalcov znaleckými úkonmi vychádzam z predpokladu, že všetci zapísaní znalci sú odborne fundovaní, majú vykonané všetky odborné skúšky a keďže sú vedení v zozname znalcov, že z neho neboli vyčiarknutí.

Objektívne nebolo možné predvídať, že znalec, ktorého som ako prvého ustanovila na vypracovanie   znaleckého   posudku,   Ing.   Ľ.   V.,   bol   zo   zoznamu   znalcov   v   odvetví personalistika 3 mesiace pred mojím ustanovením vyčiarknutý. Rovnako znalec Ing. M. M., ktorému   dokonca   na   jeho   žiadosť   bola   predĺžená   lehota   na   vypracovanie   znaleckého posudku, no nie v takom rozsahu ako požiadal, oznámil, že sa nezúčastnil skúšok ako znalec z odvetvia personalistiky preto bude zo zoznamu v odvetví personalistika vyčiarnutý a súdu vrátil spis bez vypracovaného znaleckého posudku.

Znalkyňa Ing. M. P. dokonca po uložení poriadkovej pokuty pre nedodržanie lehoty na   vypracovanie   znaleckého   posudku   vrátila   spisový   materiál   bez   vypracovaného znaleckého posudku.

Neochota   znalcov   vypracovať   znalecký   posudku   potvrdzuje   náročnosť   a   zložitosť samotného stanovenia výšky žalobcom uplatnených nárokov.

Na   základe   uvedeného   možno   konštatovať,   že   k   celkovej   dĺžke   konania   prispeli viaceré činitele, jednak zložitosť vecí a na to nadväzujúce odmietanie znalcov vypracovať znalecký posudok, jednak celková dĺžka odvolacích konaní (cca 29 mesiacov).

Spis mi bol pridelený po mojom nástupe na Okresný súd v Starej Ľubovni, dňa 2. 7. 2001 spolu s ďalšími spismi agendy C, T, Era E agendy.“

Predsedníčka   okresného   súdu   zároveň   ústavnému   súdu   oznámila,   že   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti sťažovateľa.

Právna zástupkyňa sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 10. júna 2010 taktiež oznámila, že súhlasí s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania.

II.

Z   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu,   do   ktorého   bolo   nahliadnuté, ústavný   súd   zistil   priebeh   a   stav   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 2 C 138/2007, ktorý sa zhoduje s chronológiou úkonov popísanou konajúcou sudkyňou.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   (práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd) nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 138/2007 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu v posudzovanom konaní a jeho význam   pre   sťažovateľa   (I. ÚS 19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02,   I.   ÚS   79/05).   Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že argumentáciu okresného súdu, že „ide o konanie o náhradu škody – spočiatku kumulované o dva právne nároky   –   náhrada   za   bolesť   a   náhrada   sťaženia   spoločenského   uplatnenia.   Výška uplatňovanej   sumy   bola   rozširovaná   na   čo   musel   súd   procesné   reagovať.   V   priebehu konania žalobca nárok na náhradu škody rozšíril o ďalšie právne nároky o odškodnenie straty na zárobku počas trvania práceneschopnosti a po jej skončení. Na určenie výšky nárokov   uplatnených   žalobcom   sú   nevyhnutné   odborné   znalosti   –   znalca   v   odbore zdravotníctva   (bodové   ohodnotenie   bolesti   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia) a personalistiky“, čo ju robí právne aj fakticky zložitou, by ústavný súd zobral do úvahy, ak by   posudzoval   konanie   pred   okresným   súdom   od   jeho   začiatku   (od   21.   júna   2000). Predmetom   posudzovania   priebehu   konania   z   hľadiska   porušovania   základného   práva sťažovateľa je však obdobie po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku sp. zn. 6 C 208/2000 z 28. júna 2007.

Predmetom konania ďalej vedeného pod sp. zn. 2 C 138/2007 už nie sú kumulované nároky sťažovateľa, zostal len jeho nárok na odškodnenie straty na zárobku počas a po trvaní práceneschopnosti. Túto etapu konania nemožno považovať za právne ani fakticky zložitú.

K argumentácii zákonnej sudkyne o jej nadmernej zaťaženosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru opierajúcu sa o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,   že   nadmerné   množstvo   vecí   na   súde   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis III. ÚS 32/02, IV. ÚS 196/03).

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd nezistil žiadne závažné okolnosti na strane sťažovateľa, ktoré by mali podstatný vplyv na dĺžku konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, je postup okresného súdu.

Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že samotná doba konania 3. rokov bez meritórneho rozhodnutia je v danej veci neprimeraná.

Ústavný súd z prehľadu procesných úkonov okresného súdu zistil, že okresný súd sa počas celého posudzovaného obdobia zaoberal ustanovovaním znalca z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvia účtovníctva, daňovníctva a personalistiky. Postup, keď okresný súd uznesením ustanovil znalca v čase, keď tento bol už niekoľko mesiacov v žiadanom odbore vyčiarknutý   zo   zoznamu   znalcov,   však   nemožno   považovať   za   efektívny.   (Uznesením sp. zn. 2 C 138/2007 zo 17. januára 2008 okresný súd ustanovil znalca Ing. V., hoci znalec bol od 17. októbra 2007 vyčiarknutý zo zoznamu znalcov.). Aj pri ustanovovaní ďalších znalcov by komunikáciou (telefonicky, mailom) okresný súd predišiel ustanoveniu znalcov, ktorí nemôžu vypracovať znalecký posudok z dôvodu svojej zaneprázdnenosti.

Za málo efektívny preto treba považovať postup okresného súdu v období od januára 2008 do 30. apríla 2010.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka   trvania   konania   3   roky   bez   meritórneho rozhodnutia,   prihliadnuc   na   jeho   dôležitosť   pre   sťažovateľa,   signalizuje   porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   ústavy,   preto   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   tohto   základného   práva sťažovateľa.

Vzhľadom na to, že v namietanom konaní bol 26. augusta 2010 na okresnom súde vyhlásený rozsudok, ústavný súd v nadväznosti na výrok o porušení označeného základného práva nevyslovil povinnosť konajúcemu súdu ďalej konať bez zbytočných prieťahov [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 6 000 €, ktoré odôvodnil najmä „dlhoročnými pocitmi neistoty“, v ktorej sa počas trvania konania nachádza.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa a tiež na jeho podiel na prieťahoch v konaní pre sťažovateľa považuje za primerané v sume 1 000 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovenia   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným   súdom   vo   výške   245,70   €,   a   to   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie zastupovania, podanie sťažnosti ) po 115, 90 € a dva režijné paušály po 6,95 €, k tomu 19 % DPH, pretože advokát je platcom dane z pridanej hodnoty. Úhrada bola priznaná spolu v celkovej sume 303,30 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010