znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 257/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., Rakúska republika, zastúpenej advokátom JUDr. J. G., H.,   namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v súdnom   konaní upraveného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach   č.   k.   10   Cb   99/2002-299   z 15.   januára   2007   a postupom   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 157/2007 z 29. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2008 doručená sťažnosť spoločnosti E., Rakúska republika (ďalej len „sťažovateľ“), namietajúcej porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov v súdnom   konaní upraveného v čl. 47 ods.   3 ústavy   a v čl. 37 ods.   3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo upraveného v čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   10 Cb 99/2002-299   z 15.   januára   2007   a postupom   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 157/2007 z 29. januára 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že pre C., š. p., H., dodával kaprolaktán (surovinu na výrobu syntetických vlákien), ktorý C., š. p., H., prevzal ešte pred započatím jeho privatizácie v roku 1991, jeho dodávka bola uhradená, avšak oneskorene, neuhradený mu ostal úrok z omeškania z faktúr, ktorými boli jednotlivé dodávky vyúčtované, a ďalšia náhrada   škody   v celkovej   prepočítanej   a vyčíslenej   čiastke   21 195 265,20   Sk,   teda v rozsahu,   v ktorom   sťažovateľa   zaťažila   úrokmi   jeho   financujúca   banka   v súvislosti s prekleňovacími úvermi, ktorými musel vykryť obdobie od nákupu surovín v zahraničí, ich dodávok, ale najmä dlhodobé meškanie odberateľa s platbami za tieto dodávky.

Z pripojeného spisu krajského súdu sp. zn. 13 Cb 6671/94 vyplynulo, že sťažovateľ si   ako   žalobca   v tejto   veci   žalobou   doručenou   krajskému   súdu   30.   mája   1994   proti žalovanému 1. C., štátny podnik, H., a 2. C., akciová spoločnosť, H., uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z oneskorene uhradených faktúr za dodávky kaprolaktánu uskutočnených   pre   odberateľa   C.,   štátny   podnik,   H.,   ako   aj   nárok   na   náhradu   škody z dôvodov   už   uvedených.   Na   pojednávaní   konanom   20. novembra   1996   na   základe späťvzatia žaloby sťažovateľom voči žalovanému v 2. rade krajský súd voči žalovanému v 2. rade konanie zastavil a následne uznesením č. k. 13 Cb 6671/94-127 z 20. novembra 1996 pripustil do konania vstup nového žalovaného v 2. rade, a to C., a. s., H.

Krajský súd rozsudkom č. k. 13 Cb 6671/94-303 z 23. októbra 2000 žalobu voči žalovanému v 1. rade v celom rozsahu zamietol a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania, zároveň však zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť sťažovateľovi sumu   2 111 651   DEM,   ktorá   zodpovedala   úrokom   z omeškania,   ako   aj   trovy   konania a v zostávajúcej   časti   náhrady   škody   1 102 771,20   DEM   žalobu   sťažovateľa   voči žalovanému v 2. rade vylúčil na samostatné konanie, ktoré bolo ďalej vedené krajským súdom pod sp. zn. 10 Cb 99/2002.

Na odvolanie žalovaného v 2. rade smerujúce proti výroku, ktorým bol žalovaný v 2. rade   zaviazaný   žalobcovi   zaplatiť   sumu   2 111 651   DEM   a nahradiť   trovy   konania, najvyšší súd rozsudkom č. k. 1 Obo 167/200-413 z 23. novembra 2001 rozsudok krajského súdu č. k. 13 Cb 6671/94-303 z 23. októbra 2000 v jeho napadnutej časti zmenil tak, že žalobu   sťažovateľa   voči   žalovanému v 2.   rade   zamietol   a zaviazal sťažovateľa   nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný v 2. rade v spore nie je pasívne legitimovaný, predmetný záväzok na žalovaného v 2. rade neprešiel, keď žalovaného v 2. rade založil Fond národného majetku Slovenskej republiky   ako   jediný   zakladateľ,   a to   vložením   časti   majetku   privatizovaného   štátneho podniku   C.,   H.,   ako   jeho   nepeňažný   vklad.   S vlastníckym   právom   k tomuto privatizovanému   majetku   prešli   na   žalovaného   v 2.   rade   aj   záväzky   súvisiace s privatizovaným   majetkom   a naopak,   záväzky,   ktoré   s privatizovaným   majetkom nesúviseli, nemohli na žalovaného v 2. rade prejsť. V tomto prípade nebolo preukázané, že by žalovaný v 2. rade prevzal výrobu, pri ktorej by sa ako základná surovina používal kaprolaktán.

Konanie   vedené   krajským   súdom   sp.   zn.   10   Cb   99/2002,   ktorého   predmetom po pripustení zmeny petitu bolo zaplatenie sumy 21 195 265,20 Sk, sa ďalej viedlo medzi sťažovateľom   ako   žalobcom   a pôvodným   žalovaným v 2.   rade.   Sťažovateľ navrhol   toto konanie   prerušiť   s poukazom   na   skutočnosť,   že   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   č.   k. 1 Obo 167/2001-413 z 23. novembra 2001 podal dovolanie. Krajský súd uznesením č. k. 10 Cb 99/02-230 z 11. februára 2004 konanie vedené pod sp. zn. 10 Cb 99/02 prerušil, a to do skončenia dovolacieho konania s poukazom na to, že v dovolacom konaní sa rieši otázka pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade, ktorá má význam aj pre tento spor.

Najvyšší súd ako súd dovolací o podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č.   k.   Obdo   V 27/03-612   z 28.   februára   2005   tak,   že   dovolanie   zamietol   a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov dovolacieho konania, keď dospel k názoru, že správnym bol záver   odvolacieho   súdu,   že   sporný   záväzok   s privatizovaným   majetkom   nesúvisí   a na žalovaného v 2. rade neprešiel.

Proti   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k.   Obdo   V 27/03-612   z 28.   februára   2005 a č. k. 1 Obo 167/2001-413 z 23.   novembra 2001 podal   sťažovateľ sťažnosť zo 14. júla 2005   ústavnému   súdu,   v ktorej   namietal   porušenie   svojich základných   práv   zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, v čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 159/06-49 zo 17. mája 2006 tak, že sťažnosť odmietol.

Krajský   súd   v konaní   sp.   zn.   10   Cb   99/2002   rozhodol   rozsudkom   č.   k. 10 Cb 99/2002-299   z 15.   januára   2007   tak,   že   žalobu   zamietol   a sťažovateľa   zaviazal nahradiť   žalovanému   v 2.   rade   trovy   konania.   Svoje   rozhodnutie   založil   na   závere,   že žalovaný   v spore   nie   je   pasívne   legitimovaný,   a to   z rovnakých   dôvodov,   aké   uviedol najvyšší súd v rozsudku č. k. 1 Obo 167/2001-413 z 23. novembra 2001.

Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozsudku   8.   marca   2007   odvolanie.   Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové konanie krajskému súdu s poukazom na to, že „súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým, zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, napokon rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ohľadne podrobností poukazujem na priloženú fotokópiu   sťažnosti   žalobcu   z 14.   7.   2005,   ktorú   v prílohe   zasielam   a na   jej   obsah poukazujem,   keďže   sa s jej podstatnými   časťami   nevysporiadal riadne   ani   Ústavný   súd SR.“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Obo   157/2007   z 29.   januára   2008   rozsudok krajského súdu č. k. 10 Cb 99/2002-299 z 15. januára 2007 potvrdil a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania.

Sťažovateľ   sťažnosť   odôvodnil   tým,   že   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 10 Cb 99/2002-299   z 15.   januára   2007   a rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Obo 157/2007 z 29. januára 2008 bolo jeho právo na úrok z omeškania a náhradu škody, hoci jeho výška nebola spochybnená, popreté účelovou, zjavne neodôvodnenou, arbitrárnou dezinterpretáciou ustanovenia § 15 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prechodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“), ktorá plne popiera účel a význam právnej úpravy. Sťažovateľ je toho názoru, že za záväzok, ktorý bol predmetom súdneho konania v jeho veci, zodpovedal C., a. s., H., pretože C., a. s., H. predmetný záväzok prevziať nemohol. Dodávky tzv. základných surovín, t. j. tiež dodávky kaprolaktánu, ktorý sťažovateľ dodával do 4. kvartálu 1991 C., š. p., H., resp. po jeho premenovaní do 19. decembra 1992 do C., š. p., H. boli spracované. To, že sporný záväzok prevzal pôvodný žalovaný v 2. rade vyplýva i z toho, že z protokolu o prevzatí majetku z 31. augusta 1994 medzi žalovanými, teda medzi C., š. p., H., a C., a. s., H., vyplýva, že nie sú žiadne dlhy, vecné bremená, či iné právne povinnosti, z čoho zasa vyplýva, že aj záväzky korešpondujúce s bývalými dodávkami kaprolaktánu do C., resp. C., š. p., H., ktoré už boli spracované, ale nepochybne zhodnotili aktíva majetku, ktorý sprivatizoval C., a. s.,   H., prevzal C., a. s., H. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal aj na list štátneho tajomníka Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 149/1998-040 z 2. februára 1998, ktorý uvádza ako zástupca zakladateľa C., š. p., H., že sporný záväzok prešiel na C., a. s., H.

Sťažovateľ odôvodnil tvrdené porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   tým,   že   nezákonným odvolacím   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo popreté   jeho právo na náhradu škody, a tým bolo zasiahnuté do jeho základného práva na vlastníctvo.

Tvrdené porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3   ústavy   a čl.   37   ods.   3   listiny   sťažovateľ   bližšie   v sťažnosti   neodôvodnil,   iba konštatoval, že aj porušenie tohto práva je dôsledkom nezákonnosti odvolacieho rozsudku. Porušenie práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd vydal napadnutý rozsudok po desiatich rokoch od podania žaloby, čo bolo spôsobené bližšie sťažovateľom nešpecifikovanými zbytočnými prieťahmi v konaní. Porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   dohovoru   je   podľa   názoru sťažovateľa dané z rovnakých dôvodov ako porušenie čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 listiny.

Sťažovateľ žiadal vydať tento nález:„1)... v konaniach, ktoré boli všeobecnými súdmi zavŕšené na Najvyššom súde SR rozsudkom   č.   j.   4   Obo   157/2007   z 29.   01.   2008   a Krajským   súdom   v Košiciach   č.   j. 10 Cb 99/2002-299 z 15. 01. 2007 boli porušené:

a) Základné práva sťažovateľa garantované čl. 20 ods. 1) 2. vety Listiny základných práv   a slobôd   publikovanej   pod   č.   23/1991   Zb. (správne   má   byť   Ústavy   Slovenskej republiky, pozn.), t.j., že:

- Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu,

b) Ďalej boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v čl. 47 odst. 3) Ústavy SR, resp. článok 37 odst. 3) Listiny základných práv a slobôd publikovanej pod č. 23/1991 Zb., t.j., že:

- Všetci účastníci sú si v (súdnom) konaní rovní.

c) Ďalej boli porušené základné práva sťažovateľa garantované, článkom 48 odst. 2) Ústavy SR (Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, resp. článok 38 odst. 2) prvej vety Listiny základných práv a slobôd.

d/ Napokon bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované článkom 6 odst. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.

2) Zrušuje rozhodnutie NS SR č. 4 Obo 157/2007 z 29. 01. 2008 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie, t. j. opätovné prerokovanie a rozhodnutie v súlade s patričným právnym názorom.

3)   Priznáva   sťažovateľovi   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie   čiastku zodpovedajúcu   5   %-nému   ročnému   úroku   z uplatnenej   sumy   Sk   21 195 265,20   Sk od doručenia prvostupňového rozsudku KS v Košiciach č. j. 10 Cb/99/2002-299 z 15. 01. 2007 do vydania zrušovacieho rozhodnutia na základe predmetnej sťažnosti.“

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   10   Cb   99/2002-299   z 15.   januára 2007   v spojení s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obo   157/2007   z 29.   januára   2008   nadobudli právoplatnosť 26. februára 2008.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

1. Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáha vydania nálezu, ktorým by ústavný súd konštatoval   porušenie   jeho   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v súdnom   konaní upraveného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Cb 99/2002-299 z 15. januára 2007.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný   súd   v súlade   s princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním v tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu č. k. 10 Cb 99/2002-299 z 15. januára 2007, a dospel k záveru, že vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   základných   práv   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   10   Cb   99/2002-299 z 15. januára   2007,   pretože   jeho   preskúmavanie   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok odvolaciemu   súdu.   V tomto   prípade   sťažovateľ   túto   možnosť   využil   a odvolanie   proti rozsudku krajského súdu č. k. 10 Cb 99/2002-299 z 15. januára 2007 podal, v dôsledku čoho bol rozsudok krajského súdu preskúmaný odvolacím súdom, čo vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 157/2007 z 29. januára 2008.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu č. k. 10 Cb 99/2002-299 z 15. januára 2007, a to podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

2.   Sťažovateľ   sa   podanou   sťažnosťou   domáha   aj   konštatovania   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru postupom krajského súdu vo veci sp. zn. 10 Cb 99/2002 a postupom najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 4 Obo 157/2007.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochrana základnému právu podľa čl.   48   ods.   2 ústavy   sa   poskytuje v konaní pred   ústavným súdom   len vtedy,   ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo (II.   ÚS   55/02). Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že sťažnosť ústavnému súdu zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv a v prípade, ak už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 61/03). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú   bez   ohľadu   na   to,   z akých   dôvodov   toto   porušovanie   skončilo (IV. ÚS 111/05).

Preto   meritórne   konanie o námietke   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny je účelné a v zásade prípustné iba v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť   stav   právnej   neistoty   vyvolaný   zbytočnými   prieťahmi.   V prípade,   že   už   bolo sťažovateľovi   doručené   rozhodnutie   štátneho   orgánu,   ktorým   sa   konanie   končí,   takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (I. ÚS 235/03).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu vo veci sp. zn. 10 Cb 99/2002 a postupom najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 4 Obo   157/2007.   Ako   vyplýva   z pripojeného   spisu   krajského   súdu,   toto   konanie   bolo právoplatne skončené 26. februára 2008 a sťažovateľ svoju sťažnosť doručil   ústavnému súdu 20. apríla 2008. Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu ústavný súd konštatuje, že   právna   neistota   sťažovateľa   v tomto   konaní   bola   odstránená   doručením   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 157/2007 z 29. januára 2008, z čoho je zjavné, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu tvrdené porušovanie práv sťažovateľa už netrvalo (m. m. IV. ÚS 102/05).

Z týchto   dôvodov   musela   byť   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietnutá   ako zjavne neopodstatnená podľa § 25 zákona o ústavnom súde.

3.   Ústavný   súd   posudzoval   ďalej   tú   časť   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní upraveného v čl. 47   ods.   3   ústavy   a v čl.   37   ods.   3   listiny,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 157/2007 z 29. januára 2008.

Sťažovateľ odôvodnil túto časť sťažnosti svojím nesúhlasom s obsahom a dôvodmi rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 157/2007 z 29. januára 2008, tvrdil, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo popreté jeho právo na úrok z omeškania a náhradu škody účelovou, zjavne neodôvodnenou, arbitrárnou dezinterpretáciou ustanovenia § 15 zákona č. 92/1991 Zb.,   keďže   je toho   názoru,   že   žalovaný   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   v spore pasívne legitimovaný, záväzok v procese privatizácie prešiel na žalovaného, a nie na iný subjekt. Pokiaľ ide o porušenie práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   a   čl.   37   ods.   3   listiny,   sťažovateľ   túto   časť   sťažnosti   bližšie   neodôvodnil,   iba konštatoval, že aj porušenie tohto práva je dôsledkom nezákonnosti odvolacieho rozsudku, porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je dané z rovnakých dôvodov ako porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 4 Obo 157/2007 z 29. januára 2008 odôvodnil takto:„Základnou otázkou, ktorou sa musel zaoberať odvolací súd, je skúmanie pasívnej legitimácie   žalovaného   v konaní   v súvislosti   s nástupníctvom   štátneho   podniku   C.   H. Odvolací súd z obsahu spisu, ako i spisu 13 Cb 6671/94 (1 Obo 167/2001, Obdo V 27/09) a predložených dôkazov zistil, že žalovaný (a. s. C. H.) nie je jediným a výlučným právnym nástupcom všetkých záväzkov štátneho podniku C., H., ktorý vznikol 1. júla 1989 a od 24. marca 2004 vstúpil do likvidácie už pod obchodným menom C., š. p., H. Žalovaný vznikol v procese privatizácie štátneho podniku podľa zákona č. 92/1991 Zb. podľa prizvatizačného projektu   č.   479   tak,   že   časť   majetku   štátneho   podniku   bola   vyňatá   podľa   rozhodnutia Ministerstva   hospodárstva   SR,   prešla   na   Fond   národného   majetku,   ktorý   vydal zakladateľskú listinu žalovaného. Základné imanie bolo vytvorené nepeňažným, vkladom, ktorý pozostával z časti majetku štátneho podniku vyňatého podľa privatizačného projektu. Všetky   záväzky   privatizovaného   podniku   prechádzali   na   Fond   národného   majetku   SR a z neho na založenú obchodnú spoločnosť len v tom prípade, ak sa privatizácia týkala celého štátneho podniku, ktorý následne zakladateľ bez likvidácie zruší (§ 11 ods. 1 zák. č. 92/1991 Zb.). V predmetnej veci teda na žalovaného všetok majetok štátneho podniku (ktorý nezanikol po vzniku akciovej spoločnosti C.) neprešiel, ale len ten, ktorý bol predmetom privatizácie podľa schváleného privatizačného projektu. Výroba syntetických vlákien, ani zariadenie slúžiace na ich výrobu nebola predmetom privatizácie, nakoľko už v roku 1992 prešla   na   a.   s.   C.   Dodávka   kaprolaktamu   súvisí   s výrobou   syntetických   vlákien,   teda činnosťou, ktorá nebola predmetom privatizácie.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nebola   preukázaná   pasívna   legitimácia žalovaného v konaní tak, ako vyslovil súd prvého stupňa, preto následne už nebol právne relevantný dôvod zaoberať sa uplatneným právnym titulom náhrady škody voči žalovanému. Najvyšší   súd   na   základe   uvedených   skutočností   dospel   k záveru,   že   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, žalobca ani v odvolacom konaní právne relevantným   spôsobom   svoj   nárok   nepreukázal   a správnosť   napadnutého   rozsudku nespochybnil, preto napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. potvrdil.“

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky pasívnej legitimácie žalovaného v spore. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,   že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže   byť dôvodom   na vyslovenie   porušenia   sťažovateľovho   základného   práva   už aj z toho   dôvodu,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody.

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia.

Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 157/2007 z 29. januára 2008 jasným   a   zrozumiteľným   spôsobom   reaguje   na   všetky   pre   vec   z hľadiska   právneho i skutkového   podstatné   argumenty   sťažovateľa   obsiahnuté   v jeho   odvolaní.   Takéto odôvodnenie považuje ústavný súd za dostatočné, ústavne konformné a spôsob aplikácie dotknutých noriem najvyšším súdom za zlučiteľný s ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Zo záverov najvyššieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecnezáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.   Výklad   uvedených   právnych   noriem,   vrátane   §   15   zákona   č.   92/1991   Zb. o podmienkach   prevodu   majetku   štátu   na   iné   osoby,   zodpovedá   zároveň   princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov v prípadoch privatizácie časti   majetku   určitého   subjektu.   Obsah   pripojeného   spisu   krajského   súdu   sp.   zn. 10 Cb 99/2002 pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú uvedené najvyšším súdom v rozsudku sp. zn. 4 Obo 157/2007 z 29. januára 2008. Závery   najvyššieho   súdu   nemožno   preto   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne.

Hoci sťažovateľ podrobnejšie neodôvodnil svoje tvrdenie o porušení svojho práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 37 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny pred najvyšším súdom vo veci sp. zn. 4 Obo 157/2007, ústavný súd vychádzajúc z obsahu spisu preskúmal z tohto   hľadiska   aj priebeh   odvolacieho   konania   pred   najvyšším   súdom,   avšak   nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali porušeniu tohto práva sťažovateľa.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť aj tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 157/2007 z 29. januára 2008, a to podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. Ústavnému súdu tak ostalo posúdiť tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   a   2   ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 157/2007 z 29. januára 2008.

Sťažovateľ odôvodnil tvrdené porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   tým,   že   nezákonným odvolacím   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo popreté   jeho právo na náhradu škody, a tým bolo zasiahnuté do jeho základného práva na vlastníctvo.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   uvedené   závery   zo   skutočností,   ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je   aj   v časti namietajúcej   porušenie   čl.   20   ods.   1   ústavy   zjavne   neopodstatnená.   Takýto   postup   je v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou ústavného súdu (II. ÚS 41/02, II. ÚS 132/06, IV. ÚS 184/05).

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práva sťažovateľa a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 157/2007 z 29. januára 2008 pri rozhodovaní o právach   sťažovateľa, sťažnosť v časti   namietajúcej porušenie základného práva na vlastníctvo upraveného v čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2008