znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 257/06-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   T.   P.,   toho   času   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Č., namietajúcu porušenie jeho práva na spravodlivé konanie upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   a   uznesením   Okresného   súdu   Čadca   sp.   zn.   3   Nt   12/2003   zo 6.   apríla   2005 a postupom   a uznesením   Krajského súdu   v Žiline sp.   zn. 2   Tos 138/2005   z 31.   augusta 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2006 doručená   sťažnosť   T.   P.,   toho   času   vo výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Č., v ktorej namieta porušenie svojho práva na spravodlivé konanie upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Nt 12/2003 zo 6. apríla 2005, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na obnovu konania a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2 Tos   138/2005   z 31. augusta   2005,   ktorým   bola odmietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Nt   12/2003 zo 6. apríla 2005.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 146/00 z 29. októbra 2001 uznaný za vinného zo spáchania trestných činov podľa § 234 ods. 1, § 238 ods. 1 a § 247 ods. 1 a 4 Trestného zákona a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere osem rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny.

Sťažovateľ podal 4. júla 2003 okresnému súdu návrh na povolenie obnovy konania vo vzťahu k svojmu odsúdeniu pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona „nakoľko bol po právoplatnosti vyššie uvedeného rozsudku zistený nový svedok P. M., ktorý mal   potvrdiť   skutočnosť,   že   v čase,   keď   mal   byť   trestný   čin   lúpeže   spáchaný,   som   mu pomáhal vymieňať koleso na aute“. Ďalšou novou skutočnosťou mala byť podľa tvrdenia sťažovateľa   výpoveď   poškodeného   R.   P.,   ktorý   mal   na   verejnom   pojednávaní   pred okresným súdom 16. februára 2005 vypovedať, že „nemôže na 100 % tvrdiť, že som ho prepadol ja...“. Za dôležité považoval v súvislosti s konaním o povolení obnovy konania sťažovateľ vypočuť aj svedka Š. S..

Okresný súd označeným uznesením návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú označeným uznesením krajský súd zamietol. Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu a tiež postupom krajského súdu došlo k porušeniu základných práv, „a to práva na súdnu ochranu, ktoré vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky a tiež právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Porušenie týchto práv svojich   vidí   sťažovateľ   v tom,   že „o   mojom   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania rozhodoval ten istý sudca, ktorý ma odsúdil v pôvodnom konaní, teda nemožno hovoriť o nestrannom sudcovi a tiež v tom, že o mojej sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, o ktorej rozhodoval krajský súd, bolo rozhodované na neverejnom zasadnutí, čím mi bola odňatá   možnosť   konať   pred   súdom“. Sťažovateľ   v sťažnosti   tiež   poukazuje   na   to,   že v pôvodnom konaní nebola nepochybne preukázaná jeho vina a nebola rešpektovaná zásada „in dubio pro reo“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

Okresný súd v Čadci v konaní sp. zn. 3 Nt 12/2003 a Krajský súd v Žiline v konaní sp. zn. 2 Tos 138/2005 porušil základné právo T. P. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Okresného   súdu   v Čadci   3   Nt   12/2003   zo   6.   4.   2005   a uznesenie Krajského súdu v Žiline 2 Tos 138/2005 z 31. 8. 2005 sa zrušujú.

Okresnému súdu v Čadci sa vec vracia na ďalšie konanie.“

V záujme objektívneho posúdenia odôvodnenosti sťažnosti sťažovateľa si ústavný súd   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   vyžiadal   stanovisko   predsedu   krajského   súdu k sťažnosti   sťažovateľa.   Predseda   krajského   súdu   predložil   ústavnému   súdu   vyjadrenie predsedníčky príslušného senátu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... Námietky sťažovateľa v ústavnej sťažnosti sú v podstate opakovaním dôvodov uvedených tak v návrhu na povolenie obnovy konania ako aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania, ktorými sa krajský   súd   zaoberal   a ktoré   neakceptoval.   V konaní   Krajského   súdu   v Žiline,   ani Okresného súdu v Čadci podľa názoru senátu krajského súdu konajúceho vo veci nedošlo k žiadnemu zásahu do ústavne zaručených práv sťažovateľa, keď s námietkami uvedenými v ústavnej   sťažnosti   sa   oba   konajúce   súdy   vysporiadali   v priebehu   konania   ako   aj v odôvodnení rozhodnutí vyššie citovaných.

Pokiaľ sťažovateľ vidí porušenie ústavou zaručených práv v tom, že o návrhu na povolenie   obnovy   konania   rozhodoval   ten   istý   sudca   JUDr.   M.   G.,   ktorý   ho   odsúdil v pôvodnom konaní, a teda nemožno hovoriť o nestrannom sudcovi, táto námietka nemá opodstatnenie z týchto dôvodov:

Návrh   T.   P.   na   povolenie   obnovy   konania   bol   podaný   dňa   4.   7.   2003,   vo veci právoplatne rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením z 31. augusta 2005 pod sp. zn. 2 Tos 138/2005.   Okresný   súd   ako   aj   krajský   súd   konali   za   účinnosti   Trestného   poriadku č. 141/1961 Zb., ktorý nevylučoval, aby o návrhu na povolenie obnovy konania rozhodoval ten istý samosudca, resp. senát. Príslušnosť súdu na rozhodovanie o obnove konania bola upravená až Zákonom č. 301/2005 Z. z., účinným od 1. januára 2006 v § 397 citovaného Trestného poriadku.

Pokiaľ sťažovateľ ďalej vidí porušenie ústavou zaručených práv v tom, že Krajský súd   v Žiline   konal   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   na   neverejnom zasadnutí, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, tak námietka taktiež nie je dôvodná. Krajský súd v Žiline o sťažnosti T. P. proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola žiadosť odsúdeného o povolenie obnovy konania zamietnutá, konal v súlade s § 240 a nasl. Trestného   poriadku   č.   141/1961   Zb.   na   neverejnom   zasadnutí   za   účasti   členov   senátu a zapisovateľa a teda nedošlo k žiadnemu porušeniu práv odsúdeného T. P., ani porušeniu zásady rovnosti strán v konaní pred súdom vyjadrenej v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky...

Meritórne   rozhodnutie   v trestnej   veci   T.   P.   o opravnom,   druhostupňovom   konaní Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2 Tos 138/2005 bolo podmienené zákonnosťou konania, ktoré napadnutému uzneseniu Okresného súdu v Čadci, sp. zn. 3 Nt 12/2003 zo 6. apríla 2005 predchádzalo. Krajský súd teda v zmysle § 147 ods. 1 písm. a) Tr. por. č. 141/1961 Zb.   skúmal   zákonnosť   a odôvodnenosť   jednak   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia a jednak konania, ktoré mu predchádzalo. Krajský súd teda v rámci tohto tzv. revízneho princípu preveril po právnej stránke, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali podklady pre napadnuté uznesenie nedošlo k porušeniu Trestného zákona alebo Trestného poriadku. Porušenie ustanovení, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, zistené neboli.“

Následne   ústavný   súd   zaslal   kópiu   vyjadrenia   predsedníčky   senátu   na   vedomie a prípadné   vyjadrenie   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa.   Právny   zástupca   sťažovateľa doručil svoje vyjadrenie ústavnému súdu 7. júla 2006, v ktorom okrem iného argumentoval prednosťou   medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných   slobodách   pred zákonmi a v tejto súvislosti uviedol:

„...O   tom,   že   príslušné   ustanovenia   upravujúce   konanie   o návrhu   na   povolenie obnovy konania neboli v súlade s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.   svedčí aj skutočnosť, že podľa ustanovenia § 397 ods. 2 zák. č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov (Trestný poriadok) o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom   stupni.   Práve   táto   zásada   zaručuje   nestrannosť   sudcu,   ktorý   bude   rozhodovať o návrhu na povolenie obnovy konania a nie, ako tomu bolo do 31. 12. 2005, keď o návrhu na   povolenie   obnovy   konania   rozhodoval   ten   istý   sudca,   ktorý   rozhodoval   v pôvodnom konaní. Podobne je to aj s právom obvineného na verejné prejednanie veci.

Za takejto dôkaznej situácie nemožno považovať za zachované právo odsúdeného T. P. na spravodlivý proces...“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   je   preto   možné   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z obsahu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

1. Čo sa týka namietaného porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom   a označeným   uznesením   okresného   súdu,   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   konštatoval,   že   v zmysle   príslušných   ustanovení Trestného   poriadku   bol   o odvolaní   sťažovateľa   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo vylučuje právomoc ústavného súdu,   a preto   v tejto   časti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom a označeným uznesením krajského súdu, bolo úlohou ústavného súdu, opierajúc   sa   o svoju   vyššie   citovanú   judikatúru,   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa posúdiť, či boli skutkové a právne závery, o ktoré krajský súd oprel napadnuté uznesenie,   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a teda   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neakceptovateľné.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   priloženej dokumentácie a s prihliadnutím na predložené vyjadrenie predsedníčky senátu i vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa k nemu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tos 138/05 z 31. augusta 2005 je riadne odôvodnené, nie je arbitrárne, pričom skutkové a právne závery, o ktoré krajský súd oprel napadnuté uznesenie, sú z ústavného hľadiska   udržateľné   a akceptovateľné,   a preto   ním   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   práva sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru.   Na   základe   tohto   záveru   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho ústavou chránených základných práv z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že nová právna úprava podľa § 397 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. nadobudla účinnosť až od 1. januára 2006. O návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje podľa tejto právnej úpravy iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, čím sa nesporne zvyšujú záruky práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006