znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 257/05-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť správcu konkurznej podstaty JUDr. I. Č., bytom H., zastúpeného advokátom Mgr. V. V., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici   v konkurznom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   51-24   K   294/96   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndob 20/2005 zo 16. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. mája 2005 doručené   podanie   správcu   konkurznej   podstaty   JUDr.   I.   Č.,   bytom   H.,   (ďalej   len sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. V., H., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   ako   správca   konkurznej   podstaty   namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ndob 20/2005 zo 16. marca 2005.

Skutkový stav, v ktorom sťažovateľ vidí namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, opisuje od vydania uznesenia krajského   súdu   sp.   zn.   51-24   K 294/96   z 30.   októbra   1997,   ktorým   bol   ustanovený   za správcu konkurznej podstaty úpadcu – U. S. T. G., spol. s r. o., Z.. V roku 2001 bola predmetná vec pridelená sudcovi krajského súdu JUDr. A. M. (ďalej aj „konkurzný sudca“). V roku 2002 došlo medzi sťažovateľom a konkurzným sudcom k „vzájomným rozporom osobnej povahy...“, v dôsledku čoho sťažovateľ podal proti konkurznému sudcovi žalobu o ochranu   osobnosti.   Následne   sťažovateľ   vzniesol   proti   konkurznému   sudcovi v konkurzných   konaniach   vedených   na   krajskom   súde,   v ktorých   bol   konkurzný   sudca konajúcim   sudcom   a sťažovateľ   ustanoveným   správcom   konkurznej   podstaty,   námietky zaujatosti. Najvyšší súd o týchto námietkach rozhodol uzneseniami sp. zn. Ndob 370/03 z 26. augusta 2003, sp. zn. Ndob 369/03 zo 16. septembra 2003 a sp. zn. Ndob 371/03 z 21. augusta 2003 tak, že konkurzného sudcu vylúčil z prejednávania a rozhodovania vecí v daných konkurzných konaniach z dôvodu zaujatosti voči osobe sťažovateľa.

Sťažovateľ   vzniesol   21.   februára   2005   námietku   zaujatosti   proti   konkurznému sudcovi aj v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 294/96 z dôvodu jeho „...zaujatosti voči osobe sťažovateľa...“. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ndob 20/2005 zo 16. marca 2005 konanie vo veci rozhodnutia o námietke zaujatosti zastavil. V odôvodnení označeného rozhodnutia vyslovil právny názor, že „... správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konania a nie je oprávnený podať námietku zaujatosti“.

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   namietal,   že   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   51-24   K 294/96,   ako   aj   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Ndob 20/2005   zo   16.   marca   2005   bolo   porušené   jeho   základné   právo   domáhať   sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   argumentuje,   že   konkurzný   sudca   sa   o svojej   zaujatosti   voči   osobe sťažovateľa dozvedel „... predpísaným procesným spôsobom...“ z rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. Ndob 370/03 z 26. augusta 2003, sp. zn. Ndob 369/03 zo 16. septembra 2003 a sp.   zn.   Ndob   371/03   z 21.   augusta   2003.   Preto   jeho   zákonnou   povinnosťou   bolo postupovať aj v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 294/96 v intenciách vtedy platného a účinného znenia § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého „Len čo sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad...“.

V dôsledku   nerešpektovania   právnych   názorov   najvyššieho   súdu   vyjadrených v uzneseniach   sp.   zn.   Ndob   370/03   z 26.   augusta   2003,   sp.   zn.   Ndob   369/03   zo 16. septembra 2003 a sp. zn. Ndob 371/03 z 21. augusta 2003 a následného nerešpektovania § 15 ods. 1 OSP konkurzným sudcom krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96   podľa   sťažovateľa   porušil   a doteraz   porušuje   jeho   základné   právo   na   súdnu ochranu.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ndob 20/2005 zo 16. marca 2005, ktorým konkurzné konanie vo veci rozhodnutia podanej námietky zaujatosti zastavil, porušil jeho označené základné právo. V predmetnom uznesení vyslovil najvyšší súd právny názor, že sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konania a nie je oprávnený podať námietku zaujatosti.

V uvedenej   súvislosti   sťažovateľ   poukázal na uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn. Ndob 370/03 z 26. augusta 2003, v odôvodnení ktorého sa uvádza: „Podľa definície v § 7 Zákona o konkurze a vyrovnaní, účastníkmi konkurzného konania môžu byť len konkurzní veritelia a dlžník. Správca má však v konkurznom konaní zvláštne postavenie. Je celkom samostatným procesným subjektom a v určitom štádiu konkurzného konania súd rozhoduje aj   o jeho   právach   a povinnostiach,   ako   napr.:   o pozbavení   z funkcie,   rozhodovanie o preddavkoch na odmenu ako aj o stanovení jej výšky, o náhrade hotových výdavkov atď. Preto   správca   konkurznej   podstaty   je   oprávnený   v prípade,   ak   by   mal   pochybnosti o nestrannom rozhodovaní sudcu o jeho právach v konkurznom konaní, podať námietku na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci“.

Sťažovateľ poznamenal, že podaním z 13. januára 2004 podal   podnet predsedovi najvyššieho   súdu „...   na   podanie   návrhu   na   zaujatie   stanoviska   k zjednoteniu   výkladu príslušných   právnych   noriem,   upravujúcich   oprávnenosť   správcu   konkurznej   podstaty uplatniť v konkurznom konaní námietku zaujatosti. Predseda Najvyššieho súdu SR listom zo dňa 18. 3. 2004 sp. zn. KP 14/04 sťažovateľovi oznámil, že upozornil predsedu obchodného kolégia na to, aby obchodné kolégium zaujalo zjednocovacie stanovisko. Ani na opätovnú urgenciu nebolo sťažovateľovi oznámené stanovisko k predmetnej právnej problematike“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici konajúcim sudcom JUDr. A. M. v konaní č. 51-24 K 294/96 pri svojej rozhodovacej právomoci a činnosti porušil základné právo sťažovateľa JUDr. I. Č. uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. c) a písm. d) zákona č. 38/1993 Z. z. zakazuje Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   konajúcim   sudcom   JUDr.   A.   M.   pokračovať v rozhodovacej činnosti v konaní č. 51-24 K 294/96 a tým v porušovaní základného práva sťažovateľa uvedeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. d) zákona č. 38/1993 Z. z. prikazuje Krajskému súdu   v Banskej   Bystrici   konkurznú   vec   č.   k.   51-24   K 294/96   prideliť   inému   sudcovi určenému podľa rozvrhu práce.

Najvyšší   súd   SR   rozhodnutím   zo   dňa   16.   3.   2005   č.   k.   3   Ndob   20/2005   porušil základné právo sťažovateľa JUDr. I. Č. uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 3. 2005 č. k. 3 Ndob 20/2005 a vec vracia na ďalšie konanie“.

Sťažovateľ zároveň požiadal, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   rozhodol   o dočasnom   opatrení,   ktorým   by   zakázal „... Krajskému súdu v Banskej Bystrici konajúcim sudcom JUDr. A. M. rozhodovať v právnej veci č. k. 51 – 24 K 294/96 vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici do rozhodnutia Ústavného   súdu   SR   o ústavnej   sťažnosti...“. Sťažovateľ   taktiež   žiadal,   aby ústavný   súd podľa uvedeného ustanovenia zákona o ústavnom súde odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndob 20/2005.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom   zasadnutí,   pričom   zisťoval,   či   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Podľa uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   sťažovateľ   označil,   či   už   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov   (III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04);   inými   slovami,   ak   sťažovateľ   namietne   také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať (napr. II. ÚS 222/03, IV. ÚS 55/04, III. ÚS 56/05).

Sťažovateľ predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 294/96 tvrdiac,   že   v označenej   konkurznej   veci   rozhoduje   o jeho   právach   konkurzný   sudca, u ktorého   existujú   dôvody   zaujatosti   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   ako   konkurznému správcovi.

V súvislosti s tým sťažovateľ poukázal na to, že konkurzný sudca napriek tomu, že mu   bol   známy   právny   názor   najvyššieho   súdu   v otázke   jeho   zaujatosti   voči   osobe sťažovateľa ako správcu konkurznej podstaty v iných konkurzných konaniach, nepostupoval podľa § 15 ods. 1 OSP. Preto sťažovateľ vzniesol proti konkurznému sudcovi námietku zaujatosti, ktorou sa však najvyšší súd odmietol meritórne zaoberať a konanie uznesením sp. zn. 3 Ndob 20/2005 zo 16. marca 2005 zastavil, čím mal podľa tvrdenia sťažovateľa taktiež zasiahnuť do jeho označeného základného práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z citovaných ustanovení ústavy okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba zákonom   ustanoveným   postupom   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a v medziach   zákonov,   ktoré vykonávajú   ustanovenia   ústavy   týkajúce   sa   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale že v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp.   podmienkam, akými sú   napr.   spôsobilosť   byť účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu   na   začatie   konania,   zákonné   lehoty   a pod.   (m.   m.   II.   ÚS   109/02,   I.   ÚS   22/03, III. ÚS 209/05).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že právomoc všeobecného súdu konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   61/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že výrok o zastavení konania pri rozhodovaní o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom proti konkurznému sudcovi založil na týchto skutočnostiach:

„Podaním z 21. 2. 2005 vzniesol správca konkurznej podstaty... námietku zaujatosti proti sudcovi Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. A. M., ktorý je zákonným sudcom v tejto veci, s návrhom, aby bol menovaný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci... V tejto súvislosti poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. Ndob 370/03 zo dňa 26. 8. 2003, č. k. Ndob 371/03 zo dňa 21. 8. 2003 a č. k. Ndob 369/03 zo dňa 16. 9. 2003, ktorými bol sudca JUDr. A. M. vylúčený... z prejednávanej veci, keďže jeho pôsobenie v tomto konkurznom konaní nemožno v budúcnosti vnímať ako neutrálne a nepredpojaté voči jeho osobe.

JUDr.   A.   M.   vo   vyjadrení   k vznesenej   námietke   zaujatosti   uviedol,   že...   správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konkurzného konania, ktorí účastníci majú právo na zákonného   sudcu.   Právo   odvolať   správcu   konkurznej   podstaty   a nahradiť   ho   novým, prislúcha účastníkom a sudcovi...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený po prejednaní veci dospel k záveru, že na vecné prejednanie návrhu nie sú splnené zákonné podmienky.

Podľa § 15a ods. 1 O. s. p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má podľa rozvrhu práce vec prejednať a rozhodnúť. O tomto práve súd účastníka poučí.

Z citovaného   ustanovenia   jednoznačne   vyplýva,   že   zákon   priznáva   oprávnenie uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi iba účastníkom konania. V konkurznom konaní okruh účastníkov taxatívne vymedzuje ustanovenie § 7 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 328/1991 Zb., ktoré   správcovi   konkurznej   podstaty   nepriznáva   postavenie   účastníka   konkurzu.   Preto namietaný vzťah sudcu k správcovi v tomto konkurznom konaní nemôže zakladať dôvod pre vylúčenie sudcu. Na tomto závere nemení nič skutočnosť, že iný senát Najvyššieho súdu dospel v tejto otázke k inému právnemu názoru.

Pretože   správca   konkurznej   podstaty   nie   je   účastníkom   konania,   ale   len   osobou zúčastnenou na konaní... Najvyšší súd slovenskej republiky... s odkazom na ust. § 104 ods. 1 O.   s.   p.   konanie   o vylúčení   namietaného   sudcu   z prejednávania   a rozhodovania v predmetnej veci zastavil.“

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“) sú účastníkmi konkurzu veritelia, ktorí podali návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   veritelia,   ktorí   prihlásili   svoje   pohľadávky   podľa   §   20 (konkurzní veritelia), a dlžník.

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až

c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý vyhlásil konkurz, žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods. 1).

Podľa   §   66a   ods.   3   zákona   č.   328/1991   Zb.   súd   najneskôr   spolu   s nariadením prieskumného pojednávania poučí účastníkov konkurzného konania o ich práve uplatniť námietku zaujatosti.

Podľa   §   66e   ods.   1   zákona   č.   328/1991   Zb.   sa   na   konkurz   primerane   použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 70a ods. 3 zákona č. 328/1991 Zb. ustanovenia... § 66a až 66f sa vzťahujú aj na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 12/1998 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov,   účinného   od   1.   februára   1998.   Právne   účinky úkonov, ktoré nastali skôr, zostávajú zachované.

Podľa § 15a OSP právo uplatniť námietku zaujatosti z dôvodov podľa § 14 ods. 1 voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, majú účastníci konania.

Primeranosť použitia ustanovení OSP vrátane jeho § 15a na konkurzné konanie je limitovaná účelom a cieľom uvedeného konania, charakterom jeho subjektov a procesnej situácie, ktorej riešenie si primeranú aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyžaduje, ako aj štádiom, v ktorom sa konkurzné konanie nachádza.

Správca konkurznej podstaty alebo predbežný správca nie je v konkurznom konaní v pozícii   účastníka   konania.   Je   osobitným   subjektom   konkurzného   konania   (osobou   na konaní zúčastnenou). Do funkcie ho ustanovuje súd, ktorý ho v zákonom ustanovených prípadoch môže funkcie aj zbaviť. Súd je oprávnený vykonávať nad činnosťou správcu konkurznej podstaty dohľad (vyžiadať si od správcu správu a vysvetlenie, nahliadať do jeho účtov a vykonávať potrebné zisťovania). Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky   názor   veriteľského   výboru,   alebo   správcovi   môže   dať   pokyny   sám.   Základnou úlohou správcu je zistenie a zabezpečenie majetku a jeho následné speňaženie. Pri plnení týchto úloh je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a má samostatné postavenie tak voči úpadcovi, ako aj voči veriteľom. Zákonná úprava konkurzného konania mu zveruje realizáciu   takých   úkonov,   ktorých   výkon   samotným   konkurzným   súdom   neprichádza vzhľadom na ich povahu a rozsah do úvahy.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   ide   o subjekt,   prostredníctvom   ktorého konkurzný súd zabezpečuje naplnenie cieľov a účelu vyhláseného konkurzu. Jeho procesné postavenie a vzťah ku konkurznému súdu vylučujú možnosť, aby bol správca konkurznej podstaty nositeľom práv vytvárajúcich vo svojom súhrne obsah základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   (čl.   46   až   50   ústavy)   priznaného   výlučne   účastníkovi   konania, s výnimkou tých fáz konkurzného konania, v ktorých sa bezprostredne rozhoduje o jeho práve   na náhradu   výdavkov   a na   odmenu   (teda   o majetkových   právach   civilnej   povahy obdobným   právam   účastníkov   konania).   Aj   v   takomto   prípade   však   ide   (z   hľadiska predmetu   a účelu   konkurzného   konania)   o vedľajší   procesnoprávny   vzťah,   čo   vylučuje (obdobne ako u znalcov, tlmočníkov či iných subjektov zúčastnených na súdnom konaní odlišných   od   účastníkov   konania   vo   veci   samej),   aby   správca   konkurznej   podstaty prostredníctvom námietky zaujatosti dosiahol (prípadne aj proti vôli účastníkov konania) vylúčenie   konajúceho   sudcu   z prejednávania   a rozhodovania   merita   veci.   Ochrana   práv správcu   konkurznej   podstaty   vo   fáze   konkurzného   konania,   v ktorej   sa   bezprostredne rozhoduje o jeho právach, sa (z hľadiska základného práva na súdnu a inú právnu ochranu) zabezpečuje   právom   správcu   konkurznej   podstaty   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa opravným prostriedkom – odvolaním.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   vychádzajúc   z námietok   sťažovateľa   uvedených v sťažnosti   konštatuje,   že   ich   obsah   v žiadnom   prípade   nemá   takú   spojitosť   s obsahom základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorej reálnosť by bolo možné posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Aj   dôvody   uvedené   v namietanom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   možno   preto považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, rešpektujúce požiadavku takej interpretácie   a aplikácie   zákona,   ktorá   je   v súlade   s procesným   postavením   správcu konkurznej   podstaty   s prihliadnutím   na   účel   a cieľ   konkurzného   konania,   a možno   ich vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovaných na daný prípad.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti konštatuje, že závery najvyššieho súdu v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy.

Ústavný súd na základe predchádzajúceho odôvodnenia sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou a tiež ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2005