znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 257/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. V., bytom Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. B., Ž., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Senci, v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-570/2-OVK-B2-2004, pôvodne vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-351/30-2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2004   doručená   sťažnosť   Ing.   V.   V.,   bytom   Ž.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. B., Ž., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Senci (ďalej len „okresné riaditeľstvo“ a „konajúci orgán“), v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-570/2-OVK-B2-2004, pôvodne vedenom pod sp. zn. ČVS:OÚV-351/30-2002.

Sťažovateľ ako poškodený podal 9. marca 2001 trestné oznámenie pre podozrenie z trestného činu podvodu, ktorým mu bola spôsobená škoda. Vec t. č. vybavuje okresné riaditeľstvo pod sp. zn. ČVS: ORP-570/2-OVK-B2-2004.

Sťažovateľ   uvádza,   že   trestné   stíhanie   začal   konajúci   orgán   vyšetrovať   až 30. septembra 2002 (po viac ako jeden a pol roku), čím porušil § 160 Trestného poriadku. Rovnako porušil zákonnú povinnosť, keď sťažovateľa ako poškodeného a oznamovateľa neupovedomil o začatí trestného stíhania, nerozhodol v určenej lehote o podanej námietke zaujatosti a toto rozhodnutie mu doručil až na základe pokynu dozorujúcej prokuratúry. Sťažovateľ   sa   opakovane   sťažoval   na   nečinnosť   vyšetrovateľa   konajúceho   orgánu   a až z listu Okresnej prokuratúry Bratislava III č. k. 3 Pv 912/02-54 z 27. septembra 2004 sa dozvedel, že vyšetrovateľ konajúceho orgánu 27. februára 2004 trestné stíhanie zastavil. Keďže sťažovateľ má možnosť proti takémuto rozhodnutiu podať sťažnosť, nemohlo byť predmetné   trestné   konanie   do   dnešného   dňa   podľa   sťažovateľa   právoplatne   skončené a prieťahy zo strany konajúceho orgánu pretrvávajú dodnes.

Sťažovateľ sa opakovane sťažoval na nečinnosť vyšetrovateľa, na ktorú upozornil vyšetrovateľa aj prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III prípismi z 3. decembra 2002 a z 19. februára 2003. Aj námestníčka Okresnej prokuratúry Bratislava III v rámci výkonu prokurátorského   dozoru   uložila   vyšetrovateľovi   konajúceho   orgánu   pokyny,   ktoré   mal splniť bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   postupom   konajúceho   orgánu   bolo   porušené   jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný úrad justičnej polície PZ v Bratislave III, detašované pracovisko Senec v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   ČVS:   OÚV-351/30-2002 a teraz Okresné   riaditeľstvo PZ v Bratislave II, Úrad justičnej a kriminálnej polície v Senci, v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-570/2-OVK-B2-2004 porušil základné právo Ing. V. V.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo   na   prerokovanie   veci   súdom   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Porušovateľovi ľudského práva Okresnému riaditeľstvu PZ v Bratislave II, Úrad justičnej   a kriminálnej   polície   v Senci,   sa   prikazuje   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. ČVS:OÚV-351/30-2002   a neskôr   sp.   zn.   ČVS:   ORP-570/2-OVK-B2-2004   konať   bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi Ing. V. V. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je porušovateľ ľudského práva povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od rozhodnutia Ústavného súdu SR.

4.   Okresné   riaditeľstvo   PZ   v Bratislave   II,   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície v Senci, je povinný zaplatiť Ing. V. V. trovy právneho zastúpenia v sume 17.380,- Sk do jedného mesiaca od rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv v zastavenom trestnom konaní, v ktorom bol oznamovateľom spáchania trestného činu (dal podnet na trestné stíhanie) a je v pozícii poškodeného. Namieta, že vyšetrovateľ konajúceho orgánu v rozpore so zákonom začal trestné stíhanie až po viac ako jeden a pol roku. Následne sťažovateľovi nedoručil rozhodnutie o zastavení trestného stíhania; vzhľadom na to, že sťažovateľ má možnosť proti takémuto rozhodnutiu podať sťažnosť, nemohlo byť predmetné trestné konanie právoplatne skončené a prieťahy zo strany konajúceho orgánu pretrvávajú.

Ústavný súd pri svojej doterajšej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II.   ÚS   43/03,   II.   ÚS   222/03,   III.   ÚS   45/03,   III.   ÚS   198/03)   už vyslovil,   že za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno považovať právo osoby,   ktorá   podala   trestné   oznámenie,   na   začatie   trestného   konania;   nad   rámec   toho ústavný súd ešte uvádza, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo poškodeného začať trestné stíhanie inej osoby. Nárok na náhradu škody mohol a mal uplatniť sťažovateľ v občianskoprávnom konaní, keďže tak neurobil, zakladá to dôvod na odmietnutie sťažnosti (II. ÚS 176/02).

V nadväznosti na túto skutočnosť – absenciu práva na začatie trestného konania je vylúčená   potom   aj   možnosť   namietať   zbytočné   prieťahy   v konaní   z toho   dôvodu,   že konajúci   orgán   nekoná   dostatočne   rýchlo   po   doručení   mu   trestného   oznámenia,   a to dostatočne rýchlo podľa predstavy sťažovateľa. Na vyvodzovanie dôsledkov neplnenia si zákonných povinností sú oprávnené príslušné nadriadené orgány. Z tohto dôvodu   podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť v období od podania trestného oznámenia po začatie trestného stíhania k porušeniu označených práv sťažovateľa postupom konajúceho orgánu. Čo sa týka možnosti porušenia označených práv sťažovateľa z dôvodu neoznámenia mu zastavenia   trestného   stíhania,   podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   v tejto   etape   trestného konania nemožno vyvodiť práve z dôvodu absencie základného práva na začatie trestného stíhania   a v zásade   aj   absencie   (základného)   práva   na   zastavenie   trestného   stíhania,   že nesplním si povinnosti konajúceho orgánu voči sťažovateľovi došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k rozhodnutiu o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie   sťažnosti   bolo   už bez právneho dôvodu   zaoberať sa   ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004