znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 256/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. LadislavomPotockým, Advokátska kancelária, Mydlárska 19, Žilina, vo veci namietaného porušeniazákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako ajpráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomKrajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Sd 165/2013 a jeho rozsudkomz 24. februára 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 9 So 66/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 4. marca2016 a poštou 8. marca 2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušeniazákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Sd 165/2013 a jeho rozsudkom z 24. februára 2014a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 9 So 66/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2015. Sťažnosť bolaodovzdaná na poštovú prepravu 4. marca 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 Sd 165/2013z 24. februára 2014 bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie, Bratislava,ktorým táto zamietla žiadosť sťažovateľa o zvýšenie invalidného dôchodku.

Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal nepreskúmateľnosť rozsudku krajskéhosúdu v dôsledku jeho nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Vyslovil názor, že správnemalo byť nariadené znalecké dokazovanie z oblasti medicíny, a to lekárskym ústavoms tým, aby sa vypracoval objektívny znalecký posudok, keďže závery posudkového lekáraMUDr.sú len jeho individuálnym názorom, a nie objektívnym vyhodnotenímzdravotných problémov a zdravotného stavu sťažovateľa. Podľa MUDr.zdravotnýstav sťažovateľa na 40 % umožňuje zárobkovú činnosť.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 66/2014 z 25. novembra 2015 bolrozsudok krajského súdu potvrdený ako vecne správny.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovorutým, že nebolo nariadené znalecké dokazovanie, hoci vykonanie takéhoto dôkazusťažovateľ včas navrhol. V dôsledku toho sú rozsudky všeobecných súdovnepreskúmateľné. Porušené bolo aj právo sťažovateľa na súdne konanie bez zbytočnýchprieťahov.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„1/ Základné právo sťažovateľa na spravodlivé, zákonné a objektívne súdne konanie bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.2.2014 sp. zn. 24Sd/165/2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. novembra 2015, sp. zn. 9So/66/2014 bolo porušené. 2/ Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 24.2.2014 sp. zn. 24Sd/165/2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 25.11.2015 sp. zn. 9So/66/2014 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd v Žiline je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 6.000,00 (Šesťtisíc) Euro na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4/ Krajský súd Žilina je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 Eur a to do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu JUDr. Ladislava Potockého(...)“

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 66/2014 z 25. novembra 2015 vyplýva, žením bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 24 Sd 165/2013-84 z 24. februára 2014.Podľa názoru najvyššieho súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa o zvýšenieinvalidného dôchodku posudkoví lekári po vlastnom vyšetrení zdravotného stavusťažovateľa, z dostupnej zdravotnej dokumentácie a zo sťažovateľom predloženýchlekárskych správ a nálezov konštatovali, že sťažovateľ je v dispenzárnej starostlivostipsychiatra s verifikovanou mentálnou retardáciou ľahkého stupňa (debilita). Nie súprítomné poruchy myslenia a vnímania. Oslabená je adaptácia a sociabilita s prejavmiagravácie. Pre poruchy osobnosti mentálne retardovanej je naďalej miera poklesuschopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 50 %. Tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorých trpíhlbokou retardáciou a je abnormne štrukturovanou osobnosťou s výraznými impulzívnymiprvkami v správaní a ťažkým mentálnym deficitom, nie sú doložené a potvrdenépsychiatrickými vyšetreniami a ani posledným psychologickým vyšetrením.

Námietku sťažovateľa, podľa ktorej malo byť nariadené znalecké dokazovanielekárskym ústavom, najvyšší súd nepovažoval za podloženú. Súd v konaní o preskúmaniezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu môže (i keď nemusí) nariadiť doplneniedokazovania v prípade predloženia lekárskych nálezov uvádzajúcich nové skutočnosti, resp.ak nálezy sú v rozpore so závermi posudkových lekárov. Medzi závermi posudkov,znaleckým posudkom a odbornými znaleckými nálezmi však neboli zistené rozporya o odbornej úrovni posudkov posudkových lekárov najvyšší súd nemá dôvod pochybovať.Ani z kópií lekárskych správ predložených sťažovateľom v odvolacom konaní nevyplýva,že by po poslednom posúdení posudkovým lekárom došlo k ďalšiemu dlhodobémuzhoršeniu jeho zdravotného stavu oproti stavu, ktorý vzali do úvahy posudkoví lekári.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru (v rámci práva na spravodlivé súdne konanie) smeruje proti rozsudkukrajského súdu sp. zn. 24 Sd 165/2013 z 24. februára 2014, nie je daná právomoc ústavnéhosúdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa malnajvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčenáprávomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ možnosť podať odvolanieaj využil.

2. Sťažnosť v časti, ktorá pre porušenie základného práva na súdne konanie bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na súdne konanie v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní vedenompod sp. zn. 24 Sd 165/2013 a proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.9 So 66/2014, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavnýsúd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súdeuplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádzak namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodovskončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania sťažovateľa vyplýva, že napadnuté konanie bolo na krajskom súdeskončené rozsudkom č. k. 24 Sd 165/2013-84 z 24. februára 2014 a na najvyššom súderozsudkom sp. zn. 9 So 66/2014 z 25. novembra 2015. Sťažovateľ sa napriek tomu naústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním zo 4. marca 2016, t. j. v čase, keďporušenie označeného základného práva na súdoch, ktoré sťažovateľ označil za účastníkovkonania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilénaplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej vecidomáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred krajským súdom a najvyšším súdomnamietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, ústavnýsúd v tejto časti odmietol sťažnosť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Vo zvyšnej časti treba sťažnosť považovať taktiež za zjavne neopodstatnenú. Ideo namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 9 So 66/2014 z 25. novembra 2015.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ považuje rozsudky všeobecných súdov za nepreskúmateľné, keďže tietoneboli ochotné nariadiť znalecké dokazovanie lekárskym ústavom s cieľom objektívnehopreskúmania zdravotného stavu sťažovateľa. Podľa jeho názoru došlo tým k porušeniuzákladného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že závery najvyššieho súdu sa javia akodostatočné a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenostinevykazujú. Okolnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže sama osebeznamenať porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.

Hoci najvyšší súd konkrétnymi argumentmi vysvetľuje, prečo nebolo potrebnévykonať ďalšie dokazovanie na zisťovanie zdravotného stavu sťažovateľa, sťažovateľ natúto argumentáciu najvyššieho súdu nijako konkrétne nereaguje, len vo všeobecnej rovinetrvá na tom, že ním včas navrhované dokazovanie malo byť vykonané. V tejto súvislostiústavný súd poznamenáva, že nie je jeho úlohou v hypotetickej rovine uvádzať, akékonkrétne protiargumenty bolo možné zo strany sťažovateľa voči argumentácii najvyššiehosúdu prípadne uplatniť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplývaz výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016