SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 256/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 CoE 313/2013zo 17. decembra 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesenímKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE 313/2013zo 17. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľkou nesprávne uvedeniedátumu napadnutého uznesenia „31.1.2014“ v petite sťažnosti ústavný súd považovalza zrejmú nesprávnosť a, vychádzajúc z príloh sťažnosti, uviedol v záhlaví aj v odôvodnenítohto rozhodnutia správny dátum napadnutého uznesenia.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla nazáklade zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný splatiť podľapodmienok dojednaných v úverovej zmluve. Po zročnosti pohľadávky a v nadväznostina rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovskékonanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Rozhodcovský rozsudok tohto súdu bolexekučným titulom na vykonanie exekúcie. Následne bolo na základe rozhodcovskéhorozsudku začaté exekučné konanie. V priebehu exekučného konania bolo uznesenímOkresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 Er 388/2010 z 25. júna 2012rozhodnuté o zastavení prebiehajúceho exekučného konania. Krajský súd napadnutýmuznesením rozhodol o odvolaní sťažovateľky tak, že ho odmietol.
Podľa tvrdenia sťažovateľky krajský súd porušil jej označené práva tým, že „svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva“. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti ďalejuviedla:
„Porušovateľ vo veci ignoroval ust. §45 ods.3 ZoRK a po podaní odvolaniasťažovateľom postupoval tak, ako by odvolanie nebolo vo veci prípustné. Konštatovanieporušovateľa uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, že proti tomuto uzneseniuodvolanie nie je prípustné a to ani s poukazom na prípustnosť odvolania podľa §45 ods. 3ZoRK je v priamom rozpore s... citovanou zákonnou úpravou!
Porušovateľ tým, že: svojvoľne a bez existencie zákonných predpokladov vylúčil devolutívnya suspenzívny účinok odvolania;
vec neprejednal a nerozhodol o nej na základe argumentov a návrhov sťažovateľav rámci zverenej právomoci a vecnej pôsobnosti;
porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl.46 ods. 1 Ústavy SR, ako ajjeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl.6 ods. 1 Dohovoru.“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, žepostupom a napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie krajskéhosúdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal finančné zadosťučinenie aúhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajskéhosúdu, ktorým podľa sťažovateľky bolo odmietnuté jej odvolanie proti uzneseniu okresnéhosúdu o zastavení exekúcie ako neprípustné.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Z príloh pripojených k sťažnosti ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením sp. zn.20 Er 388/2010 z 25. júna 2012 rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. RudolfaKrutého z vykonávania exekúcie, teda nie o zastavení prebiehajúcej exekúcie, ako to tvrdísťažovateľka. Navyše z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že sťažovateľkoupodané odvolanie krajský súd odmietol nie z dôvodu jeho neprípustnosti, ako to tvrdilasťažovateľka, ale z dôvodu jeho oneskoreného podania.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
„Odvolanie proti uzneseniu podal aj oprávnený. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo oprávnenému doručené dňa 23.7.2012. Zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania preto začala plynúť dňa 24.7.2012 a posledným dňom 15-dňovej lehoty bol deň 7.8.2012. Najneskôr v tento deň bolo potrebné urobiť úkon – teda podať odvolanie – na súde alebo podanie odovzdať orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť (§ 57 ods. 3 O. s. p.). Odvolanie proti uzneseniu oprávnený podal elektronickými prostriedkami dňa 8.8.2012, teda po uplynutí zákonnej lehoty. Preto nebolo možné napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v odvolacom konaní meritórne preskúmať.
Podľa § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene.
Nakoľko oprávnený podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa po uplynutí lehoty určenej zákonom na jeho podanie, súd odmietol aj odvolanie oprávneného.“
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie sťažnosti, ktorú sťažovateľka koncipovalaprostredníctvom kvalifikovaného zástupcu a v ktorej sťažovateľka brojí proti odmietnutiu jejodvolania proti zastaveniu exekúcie z dôvodu neprípustnosti, zjavne nekorešpondujes dôvodmi napadnutého uznesenia, ktorým krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľkyproti vylúčeniu súdneho exekútora z vykonávania exekúcie ako oneskorene podané. Tentorozpor neumožňuje ústavnému súdu preskúmať napadnuté uznesenie vo väzbe na sťažnostnénámietky a obsah použitej právnej argumentácie, v dôsledku čoho je sťažnosťnepreskúmateľná.
Keďže nepreskúmateľnosť sťažnosti neumožňuje ústavnému súdu dospieť k záveruo príčinnej súvislosti medzi označenými právami podľa ústavy a dohovoru na jednej stranea napadnutým uznesením na strane druhej (m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,III. ÚS 299/07, I. ÚS 256/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. apríla 2015