znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 256/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2010 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa v konaní o sťažnosti P. T., V., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 199/2007, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 199/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. P. T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť P. T. trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 256/2010-16   z   19.   mája   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   P.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 199/2007.

Sťažovateľ v sťažnosti chronologicky popísal doterajší priebeh konania, v ktorom sa obrátil na okresný súd, aby vyriešil svoj spor s odporcom I., s. r. o., so sídlom v K., týkajúci sa   zaplatenia   cestovných   náhrad,   ktoré   mu   ako   zamestnávateľ   nevyplácal.   Konanie   je vedené   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   20   C   199/2007   a   začalo   na   návrh   sťažovateľa z 27. septembra   2007,   pričom   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   vo veci   nebolo právoplatne skončené.

Sťažovateľ podal 26. januára 2010 v tejto veci okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa   26.   februára   2010   bola   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručená   odpoveď predsedu okresného súdu, v ktorej považoval sťažnosť za dôvodnú, za vzniknuté prieťahy sa sťažovateľovi ospravedlnil a uviedol, že vec bude sledovať do právoplatného skončenia.Vec nemožno podľa sťažovateľa považovať za skutkovo ani za právne zložitú.Návrh na začatie konania podal sťažovateľ v roku 2007 a dosiaľ, po takmer 2 rokoch a   6   mesiacoch,   konanie   nie   je   právoplatne   skončené.   Okresný   súd   až   dosiaľ   neurobil v predmetnej veci žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.

Od   podania   návrhu   na   začatie   konania   až   do   súčasnosti   sa   v   predmetnej   veci neuskutočnilo žiadne pojednávanie, a to aj napriek tomu, že právna zástupkyňa sťažovateľa žiadosťou z 30. septembra 2008 požiadala okresný súd, aby vo veci nariadil pojednávanie vzhľadom na to, že podľa informácií sťažovateľa odporca I., s. r. o., výrazným spôsobom obmedzoval   svoju   prevádzkovú   činnosť,   a   tým   hrozilo   nebezpečenstvo,   že   v prípade súdneho   rozhodnutia   v   prospech   sťažovateľa   tento   nebude   môcť   svoju   pohľadávku   od odporcu I., s. r. o., vydobyť. Prvé pojednávanie bol nariadené až po 2 rokoch a takmer 6 mesiacoch.

Sťažovateľ považuje za významnú aj tú skutočnosť, že v tomto konaní sa prejavuje nesústredenosť súdu na vec, ktorej sa pri správnej organizácii práce dalo predísť, pričom cituje nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 61/1998, podľa ktorého:

„Nesprávna organizácia práce, ako aj iné nedostatky v činnosti súdu, ktoré boli príčinou neprimeranej lehoty na prerokovanie konkrétnej veci, sú porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovateľ   vidí   nesprávnosť   postupu   okresného   súdu   predovšetkým   v   tom,   že nepostupoval dostatočne dôrazne, nevyužíval opatrenia, ktoré má k dispozícii na to, aby zabezpečil plynulosť konania a jeho efektívnosť.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že konanie Okresného súdu Košice I nesmeruje k odstráneniu jeho právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu sporu, ale súd svojím postupom a rozhodnutiami naopak konanie nedôvodne predlžuje a odďaľuje. Neprimeraná dĺžka konania pritom nie je odôvodnená právnou, resp. faktickou zložitosťou veci alebo správaním sťažovateľa.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v   postupe   Okresného   súdu   Košice   I   sú   obdobia,   keď nevykonával žiadnu aktivitu smerujúcu ku skončeniu konania. Vzhľadom na dĺžku konania, aj obdobia nečinnosti tri až štyri mesiace a viac, ktoré významne prispeli k neprimeranosti dĺžky konania, vo svojom súhrne spôsobili, že konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľa

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp.zn. 20C 199/2007 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 20C 199/2007 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   P.   T.   finančné zadosťučinenie vo výške 4.000 eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Na výzvu ústavného súdu 3. júna 2010 sťažovateľ oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 21. júna 2010 č. Spr. 7/2010 vyjadril JUDr. A. M., predseda okresného súdu, ktorý okrem uvedenia chronológie uviedol:

„Sťažovateľ   podal   na   tunajšom   súde   dňa   27.9.2007   návrh   na   začatie   konania o zaplatenie   sumy   300.983,-   Sk   s   príslušenstvom,   titulom   stravného   na   zahraničných pracovných cestách....

Vec po právnej ani faktickej stránke nie je náročná, k prieťahom v konaní došlo v dôsledku   dlhého   a   neefektívneho   zisťovania   finančných   a   majetkových   pomerov potrebných na rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov. Čiastočne   k   predĺženiu   konania   prispel   aj   sám   navrhovateľ,   ktorý   nepredložil   súdu v stanovenej lehote listinné doklady potrebné k rozhodnutiu vo veci samej.

Na základe uvedených skutočností sa mi sťažnosť javí iba ako čiastočne dôvodná.“

Predseda   okresného   súdu   zároveň   oznámil,   že   súhlasí   s   tým,   aby   ústavný   súd rozhodol o sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd zo spisového materiálu týkajúceho sa veci, ktorý si vyžiadal z okresného súdu, zistil doterajší priebeh konania:

Dňa   27.   septembra   2007   sťažovateľ   podal   na   okresnom   súde   návrh   na   začatie konania proti odporcovi   I., s.   r. o., K.,   o zaplatenie stravného a vreckového. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 20 C 199/2007.

Dňa   2.   októbra   2007   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   20   C   199/2007   vyzval sťažovateľa, aby sa v lehote 15 dní vyjadril, či súhlasí s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania. Zároveň uznesením sp. zn. 20 C 199/2007 uložil odporcovi, aby sa k návrhu písomne vyjadril v lehote 15 dní.

Dňa 29. októbra 2007 sa k návrhu vyjadril odporca. Dňa   10.   októbra   2007   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   oznámila,   že   nesúhlasí s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania.

Dňa 8. januára 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku 18 058 Sk za návrh.

Dňa   25.   januára   2008   sťažovateľ   požiadal   o   oslobodenie   od   platenia   súdnych poplatkov.

Dňa 1.   februára   2008   okresný   súd vyzval sťažovateľa   na predloženie   potvrdenia o majetkových pomeroch. Právnu zástupkyňu vyzval na predloženie plnej moci. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Okresný dopravný inšpektorát K. vyzval na oznámenie, či je sťažovateľ vlastníkom motorového vozidla.

Dňa 11. februára 2008 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila plnú moc.

Dňa 14. februára 2008 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Okresný dopravný inšpektorát K. oznámilo, že sťažovateľ je vlastníkom osobného motorového vozidla. Dňa   18.   februára   2008   sťažovateľ   doručil   potvrdenie   o   osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch.

Dňa   9.   júna   2008   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   20   C   199/2007,   7107223534 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 1. júla 2008 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu z 9. júna 2008.Dňa 9. júla 2008 bol spis doručený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 11 Co 160/08.

Dňa 31. októbra 2008 bol spis vrátený okresnému súdu s uznesením krajského súdu č. k. 11 Co/160/2008-39 z 30. septembra 2008, ktorým krajský súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   23.   marca   2009   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   20   C   199/2007   oslobodil sťažovateľa od súdnych poplatkov.

Dňa 4. septembra 2009 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie pracovnej zmluvy a vyčíslenie náhrad za jednotlivé mesiace, za ktoré mu bolo zaplatené, v lehote 7 dní.   Odporcu   vyzval   na   predloženie   rozpisu   ciest   podľa   záznamov   o   prevádzke motorového vozidla.

Dňa 14. septembra 2009 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila pracovnú zmluvu a súčasne   požiadala   o   predĺženie   lehoty   na   predloženie   vyčíslenia   náhrad   z   dôvodu náročného zisťovania do 25. septembra 2009.

Dňa   28.   septembra   2009   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   o   predĺženie lehoty   na   vyčíslenie   náhrad   do   28.   septembra   2009   z   dôvodu,   že   sa   jej   nepodarilo skontaktovať so sťažovateľom.

Dňa   29.   septembra   2009   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   o   predĺženie lehoty na vyčíslenie náhrad do 6. októbra 2009.

Dňa   9.   októbra   2009   doručila   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vyčíslenie   náhrad. Súčasne v časti 1 343 € zobrala návrh späť.

Dňa 12. októbra 2009 okresný súd urgoval sťažovateľa na predloženie listín podľa prípisu zo 4. septembra 2009. Žiadal tiež predložiť výplatné pásky sťažovateľa.

Dňa 26. januára 2010 sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa 4. februára 2010 okresný súd vyzval odporcu na predloženie kolektívnej zmluvy za roky 2004 a 2005.

Dňa   26.   marca   2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie.   Sťažovateľ   bol   prítomný. Uznesením okresný súd v časti 1 343 € zastavil konanie. Bol vyhlásený rozsudok. Dňa 26. marca 2010 právna zástupkyňa predložila listinný dôkaz. Právna zástupkyňa súčasne   požiadala   o   predĺženie   lehoty   na   vyčíslenie   náhrad   z   dôvodu   neprítomnosti sťažovateľa na území Slovenskej republiky.

Dňa 30. marca 2010 právna zástupkyňa vyčíslila trovy konania vo výške 1 859 €.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o zaplatenie stravného a vreckového došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby bola jeho vec prejednaná spravodlivo, verejne a v primeranej lehote.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).

Judikatúra ústavného súdu a ESĽP sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, IV. ÚS 221/04, I. ÚS 251/05).

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   sa   zhoduje   s   predsedom okresného súdu, že „vec po právnej ani faktickej stránke nie je náročná,   k prieťahom v konaní   došlo   v dôsledku   dlhého   a   neefektívneho   zisťovania   finančných   a   majetkových pomerov potrebných na rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov“.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, aj tu treba prisvedčiť konajúcemu   súdu,   že   určitý   podiel   na   prieťahoch   mal   aj   samotný   sťažovateľ.   Žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov podal až rok po podaní návrhu, na doloženie plnej moci udelenej jeho právnej zástupkyni ho okresný súd musel vyzývať, tiež včas nepredložil súdu   listiny   potrebné   pre   rozhodnutie,   jeho   právna   zástupkyňa   niekoľkokrát   požiadala o predĺženie lehoty na predloženie listín. Jeho podiel na prieťahoch v konaní zobral ústavný súd do úvahy pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom zistil, že okresný súd bol vo veci viackrát krátkodobo nečinný (od 31. októbra 2008 do 23. marca 2009, od 23. marca 2009 do 4. septembra 2009, od 12. októbra 2009 do 4. februára 2010), avšak hlavný dôvod, prečo pomerne jednoduchá vec nie je právoplatne skončená ani po 3 rokoch, je málo efektívny postup konajúceho súdu, čo v kontexte hodnotiaceho kritéria, o čo sťažovateľovi   v   konaní   ide,   je   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľovho základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   navrhol   priznať   mu   primerané   finančného   zadosťučinenie   v   sume 4 000 €, čo odôvodnil „neodôvodneným oddiaľovaním poskytnutia právnej istoty“.Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím predovšetkým na právnu neistotu sťažovateľa, ale aj   jeho   podiel   na   prieťahoch   v   napadnutom   konaní považuje za   primerané   v   sume 1 000 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2010   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a   podanie sťažnosti) v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods.   2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov,   t.   j.   2   x 120,23 €, k tomu režijný paušál 2 x 7,21 €, v celkovej sume 254,88 €. K tomu 19 % DPH, pretože advokátka je platiteľkou dane z pridanej hodnoty. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 303,30 €.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010