znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 256/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   M.   V.,   Č.,   zastúpenej   advokátom   Ľ.   S.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia   čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   Okresnou prokuratúrou   Zvolen   pod   sp.   zn.   1   Pn   590/08   a   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/1 Gn 225/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2009 doručená sťažnosť M. V., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 19 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Okresnou prokuratúrou   Zvolen   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   pod   sp. zn.   1 Pn 590/08   a Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   pod sp. zn. IV/1 Gn 225/09. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. júna 2009.Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Z. (ďalej len „polícia“) sp. zn. ČVS: ORP-915/2-OSV-ZV-2006 z 5. júna 2006 bolo začaté trestné stíhanie pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného   zákona,   a to   na   základe   trestného   oznámenia   Mgr.   Š.   K.   (ďalej   len „oznamovateľ“). Sťažovateľka bola 15. júna 2006 vo veci vypočutá ako svedkyňa, hoci oznamovateľ   ju   v trestnom   oznámení   jednoznačne   označil   za   páchateľku   sprenevery. Vo svojej   výpovedi   uviedla   skutočnosti,   z ktorých   vyplývalo,   že   ju   oznamovateľ   krivo obvinil   a že   v skutočnosti   sa   trestného   činu   nedopustila.   Napriek   tomu   však   uznesením polície   sp.   zn.   ČVS:   ORP-915/2-OSV-ZV-2006   z 1.   februára   2007   bola   sťažovateľka obvinená   z prečinu   sprenevery   podľa   §   213   ods.   1   Trestného   zákona   za   to,   že «ako predseda - štatutár občianskeho združenia „(...)“ (ďalej len Tri d) dňa 09. 03. 2006 z účtu občianskeho združenia Tri D (...) previedla sumu 12.000,- Sk na účet A. L., sumu 40.000.- Sk na účet D. v H. a sumu 15.000.- Sk na svoj účet napriek tomu, že prevod finančných prostriedkov nebol dňa 08. 02. 2006 na Valnom zhromaždení občianskeho združenia Tri D, konanom v D. v budove D. schválený nadpolovičnou väčšinou prítomných členov združenia, pri hlasovaní o piatom bode programu - schválenie odmeny štatutárovi M. V. hlasovalo „za“ podľa zápisnice z Valného zhromaždenia len 11 prítomných členov, kde po tomto hlasovaní   časť   zamestnancov   D.   z Valného   zhromaždenia   odišla,   čím   sa   stalo   Valné zhromaždenie podľa stanov združenia neuznášaniaschopné». Hoci bolo jasné a známe, že tento skutok nie je žiadnym prečinom, až uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pv 423/06-32 z 25. júna 2008 bolo trestné stíhanie zastavené, keďže nejde o trestný čin a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Z uvedených skutočností je zrejmé, že sťažovateľka bola v čase od 1. februára 2007 do 25. júna 2008 bezdôvodne a neoprávnene obvinená a trestne stíhaná, čím došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Vzhľadom na to, že oznamovateľ sťažovateľku krivo obvinil a ako svedok   krivo   svedčil,   podala   sťažovateľka   1.   októbra   2008   trestné   oznámenie   tak   na oznamovateľa, ako aj na niektorých svedkov. Chcela tým ochrániť svoju ľudskú dôstojnosť, osobnú česť a dobrú povesť. Uznesením polície sp. zn. ČVS: ORP-835/OVK-ZV-2008 zo 14. novembra 2008 bola vec podozrenia zo spáchania zločinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a zločinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa §   346   ods.   1   a 3   písm.   b)   Trestného   zákona   odmietnutá.   Následne   sťažnosť   podaná sťažovateľkou bola uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 590/08-7 z 12. januára 2009 zamietnutá. Sťažovateľka potom požiadala generálnu prokuratúru o preskúmanie rozhodnutí polície a okresnej prokuratúry s tým, aby sa postupovalo podľa § 363 Trestného poriadku. Generálna prokuratúra však vo veci nerozhodla, lebo iba prípisom č. k. IV/1 Gn 225/09-7 z 30. apríla 2009 oznámila sťažovateľke, že jej podnet nepovažuje za dôvodný, a preto ho odkladá.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 19 ods. 1   ústavy   v konaní   vedenom   okresnou   prokuratúrou   pod   sp.   zn.   1   Pn   590/08 a generálnou   prokuratúrou   pod   sp.   zn.   IV/1   Gn   225/09   s tým,   aby   uznesenie   okresnej prokuratúry z 12. januára 2009 a vyrozumenie generálnej prokuratúry z 30. apríla 2009 boli zrušené a vec vrátená okresnej prokuratúre.

Z uznesenia okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 590/08-7 z 12. januára 2009 vyplýva, že ním bola zamietnutá ako nedôvodná sťažnosť podaná sťažovateľkou proti uzneseniu polície sp.   zn.   ČVS:   ORP-835/OVK-ZV-08   zo   14.   decembra   2008,   ktorým   bolo   rozhodnuté o odmietnutí podozrenia zo zločinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a zločinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť oznamovateľ a ďalšie dve osoby. Podľa názoru okresnej prokuratúry polícia správne vyhodnotila skutkový stav, predovšetkým charakter výpovedí   oznamovateľa   a ďalších   osôb,   ktorí   sa   domáhali   preskúmania   zákonnosti nakladania s finančnými prostriedkami občianskeho združenia „(...)“ (ďalej len „občianske združenie“) na základe sporných rozhodnutí prijatých na valnom zhromaždení konanom 8. februára 2006.   Tieto   osoby   vo   svojich   výpovediach   vyslovujú svoj   názor na priebeh valného zhromaždenia, počet členov občianskeho združenia, uznášaniaschopnosť valného zhromaždenia   a počet   členov,   ktorí   súhlasili   s jednotlivými   bodmi   programu. Z vyšetrovacieho   spisu   vyplýva   nejednoznačnosť   stanov   občianskeho   združenia.   Tieto stanovy   nedostatočne   upravujú   členstvo   v združení,   spôsob   zániku   členstva,   neurčujú povinnosť viesť zoznam členov združenia, v dôsledku čoho je počet členov sporný. Ďalej nie je náležitým spôsobom upravený postup hlasovania, a to konkrétne zisťovanie kvóra, možnosť   použitia   korešpondenčných   hlasov   atď.   V dôsledku   nejednoznačných   stanov vzniká   rozdielny   výklad   pri   posúdení   zákonnosti   rozhodnutia   valného   zhromaždenia konaného   8.   februára   2006.   Naďalej   ostáva   sporné,   či   valné   zhromaždenie   bolo uznášaniaschopné, pretože v rámci trestného konania sa otázka počtu členov vyriešila inak, než ako to prezentovala sťažovateľka vo svojej výpovedi v postavení obvinenej 20. februára 2007. Taktiež bolo preukázané, že nie všetky osoby, ktoré sú   podpísané na prezenčnej listine   z valného   zhromaždenia   z 8.   februára   2006,   na   ňom   skutočne   boli.   V dôsledku nejednoznačných   stanov   a nepravdivej   prezenčnej   listiny   z valného   zhromaždenia   môže u jednotlivých členov občianskeho združenia vzniknúť pochybnosť o prijatých záveroch. V tomto duchu sú vyslovené aj tvrdenia oznamovateľa a ďalších osôb v ich výpovediach v procesnom   postavení   svedkov.   Ich   výpovede   nesmerujú   k nepravdivému   obvineniu sťažovateľky, ale prezentujú vlastný názor na vec, pričom čiastočne možno dať za pravdu ich tvrdeniam.

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 225/09-07 z 30. apríla 2009 vyplýva, že v priebehu vyšetrovania neboli zistené skutočnosti, ktoré by spochybňovali uznesenie o odmietnutí   trestného   oznámenia.   Generálna   prokuratúra   pritom   odkazuje   na   závery vyplývajúce z elaborátu Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici, ktorá vyhodnotila podanie sťažovateľky ako podnet v zmysle § 31 ods.   1 zákona č.   153/2001 Z.   z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“).   Za   podstatné   treba považovať, že tak v prípade krivého obvinenia, ako aj v prípade krivej výpovede a krivej prísahy   ide   o úmyselné   trestné   činy,   čo   znamená,   že   páchateľ   musí   konať   minimálne v nepriamom   úmysle   iného   krivo   obviniť   z trestného   činu,   resp.   uviesť   nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, resp. takúto okolnosť zamlčať. Vzhľadom na to, že stanovy občianskeho združenia sú nejednoznačné a poskytujú priestor na ich subjektívny výklad, nemožno vidieť v požiadavke oznamovateľa preveriť zákonnosť prevodu   finančných   prostriedkov   úmysel   sťažovateľku   krivo   obviniť,   resp.   uvádzať nepravdu o podstatnej okolnosti veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresnou prokuratúrou pod sp. zn. 1 Pn 590/08, nie je daná právomoc ústavného súdu. Uznesenie okresnej prokuratúry bolo možné preskúmať podnetom v zmysle zákona o prokuratúre, čo znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľky mali nadriadené orgány prokuratúry, pričom sťažovateľka takýto podnet aj podala. To vylučuje právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému generálnou prokuratúrou pod sp. zn. IV/1 Gn 225/09. Podľa názoru ústavného súdu túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka,   voči   ktorej   bolo   trestné   stíhanie   (začaté   na   podnet   oznamovateľa) zastavené, sa následne domáhala trestného stíhania oznamovateľa za to, že sťažovateľku krivo obvinil, resp. uviedol nepravdu vo výpovedi. Zdá sa teda, že podľa právneho názoru sťažovateľky v prípade neúspešného trestného oznámenia je „automaticky“ namieste stíhať oznamovateľa za trestné činy podľa § 345, resp. § 346 Trestného zákona. Ako na to správne poukazujú okresná prokuratúra, ale aj generálna prokuratúra, takýto „automatizmus“ nemá miesto, a to vzhľadom na skutočnosť, že uvedené trestné činy si vyžadujú po subjektívnej stránke   úmyselné   konanie   zo   strany   páchateľa.   To   však   v danom   prípade   preukázané nebolo.

Neobstojí ani námietka sťažovateľky, podľa ktorej generálna prokuratúra mala vo veci   postupovať   v zmysle   §   363   ods.   1   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Uvedené   ustanovenie   je   určitou   obdobou   dovolacieho   konania.   Kým   dovolanie smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu súdu o merite veci, zatiaľ postup podľa § 363 Trestného poriadku prichádza do úvahy vtedy, keď v merite veci rozhodol policajt alebo prokurátor (teda nie súd).   Takýto postup sa   však vyžaduje iba vtedy, ak policajt alebo prokurátor rozhodli vo veci voči konkrétnej osobe obvinenej zo spáchania trestného činu. Iba vtedy je totiž potrebné takéto právoplatné rozhodnutie najprv zrušiť na to, aby bolo možné v trestnom konaní v tej istej veci ďalej pokračovať.

Naproti tomu právoplatné rozhodnutie policajta alebo prokurátora vydané v trestnom konaní vedenom iba „vo veci“ (bez vznesenia obvinenia voči konkrétnej osobe) prekážku ne bis in idem nezakladá. V takomto prípade k pokračovaniu v trestnom konaní nie je potrebné existujúce právoplatné rozhodnutie zrušiť.

Vzhľadom na to, že trestné oznámenie sťažovateľky bolo odmietnuté ako nedôvodné (bez vznesenia obvinenia voči osobám označeným sťažovateľkou), neprichádzal do úvahy v danej veci zo strany generálnej prokuratúry postup podľa § 363 Trestného poriadku.

Okrem uvedeného ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe   podaného   trestného   oznámenia   nepatrí   medzi   základné   práva   a slobody   podľa druhej   hlavy   ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd (II. ÚS 42/00).

Ani   z čl.   6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   nevyplýva   v trestnom   konaní   právo   na   začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vec Helmers v. Švédsko z 29. októbra 1991 a vec Perez v. Francúzsko z 12. februára 2004).

Berúc do úvahy uvedené relevantné skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2009