znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 256/07-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   decembra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II sp. zn. 21 C 337/2001 zo 7. marca 2002, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co   153/2004   z 31. januára   2005   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Cdo 13/2006 z 24. júla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2007 doručená sťažnosť Mgr. O. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. B., B., doplnená na výzvu ústavného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 13. júna 2007 vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   prvej   vety   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru   a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 C 337/2001 zo 7. marca 2002,   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 5 Co 153/2004   z 31.   januára   2005   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 13/2006 z 24. júla 2006, ktorou sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby vydal tento nález:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 13/2006 z 24. júla 2006, uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co   153/2004   z 31.   januára   2005   a uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k. 21 C 337/2001 zo 7. marca 2002, ktoré nie sú v súlade s čl. 6 ods. 1 prvá veta a čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Mgr. O. F., trvale bytom B., v konaní vo veci ochrany osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod spisovou značkou č. k. 21 C 337/2001, finančné zadosťučinenia vo výške 2.000.000,- Sk (...), ktoré zaplatia spoločne   a nerozdielne   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu,   včítane   úrokov z omeškania, ak vzniknú, 1. Najvyšší súd Slovenskej republiky, 2. Krajský súd v Bratislave a 3. Okresný súd Bratislava II, na bankový účet Mgr. O. F., trvale bytom B.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   Mgr.   O.   F.,   trvale   bytom   B.,   pre porušenie čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách v konaní vo veci ochrany osobnosti vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod spisovou značkou č. k. 21 C 337/2001 za prieťahy od 3. apríla 2002 finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk (...), ktoré zaplatia spoločne a nerozdielne do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu, včítane úrokov z omeškania, ak vzniknú, 1. Najvyšší súd Slovenskej republiky, 2. Krajský súd v Bratislave a 3. Okresný súd Bratislava II, na bankový účet Mgr. O. F., trvale bytom B.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Mgr. O. F., trvale bytom B. náhradu trov konania   vo   výške 14.500,-   Sk (...),   ktoré zaplatia spoločne   a nerozdielne do   15 dní   od právoplatnosti   tohto   nálezu,   včítane   úrokov   z omeškania,   ak   vzniknú,   1.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky, 2. Krajský súd v Bratislave a 3. Okresný súd Bratislava II, na bankový účet Mgr. O. F., trvale bytom B.“

Z ústavnej sťažnosti a z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 21 C 337/2001 ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako žalobca doručil 12. júla 2000 okresnému súdu podanie zo 4. júla 2000 smerujúce proti J. F. (ďalej len „žalovaný“), ktoré neobsahovalo náležitosti návrhu   na   začatie   konania   a bolo   preto   zaevidované   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 21 Nc 1/00.   Okresný   súd   následne   opakovane   predvolával   sťažovateľa   na   informatívny výsluch s cieľom opravy a doplnenia podania, pričom zásielku adresoval sťažovateľovi na adresu B., ktorú sťažovateľ uviedol v podaní zo 4. júla 2000. Pošta túto zásielku doposlala sťažovateľovi na adresu B., kde sťažovateľ takto doručované predvolanie na informatívny výsluch   prevzal   25.   júla   2000,   a keďže   sa   informatívneho   výsluchu   nezúčastnil,   bol predvolaný   opätovne,   pričom   predvolanie   prevzal   opäť   v B.   26.   augusta   2000.   Orgány Policajného   zboru   na   výzvu   okresného   súdu   oznámili,   že   na   adrese   B.,   sa   nenachádza obytný dom. V ďalšom priebehu konania doručoval okresný súd zásielky sťažovateľovi na adresu B. Po tom, ako bol sťažovateľ poučený na informatívnom výsluchu 12. júla 2001 o tom, ako má návrh doplniť, sťažovateľ 13. augusta 2001 doručil okresnému súdu podanie, ktorým   doplnil   svoj   návrh   na   začatie   konania,   a to   tak,   že   v ňom   uviedol,   že   proti žalovanému sa domáha vydania rozsudku, ktorým bude žalovaný zaviazaný zaplatiť mu 2 000 000 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pričom z obsahu podania vyplýva, že takéhoto   rozsudku   sa   domáha   z titulu   náhrady   škody   a nemajetkovej   ujmy   v peniazoch s odôvodnením,   že   odporca   poškodil   sťažovateľovu   dobrú   povesť   a meno   jeho   rodiny, znevážil sťažovateľových rodičov, zapríčinil sťažovateľovi sociálnu neistotu, vyvolal tieseň nebezpečenstva fyzickej straty jeho života a spôsobil sťažovateľovi škodu a traumu z úhynu psov podpísaním sfalšovanej kúpnopredajnej zmluvy, ktorou sťažovateľ stratil vlastníctvo a držbu domu predaného úradným odhadom za cenu pozemku v sume 1 571 000 Sk, keď minimálna   úradná   cena   domu   podľa   znaleckého   posudku   predstavovala   2 037 670   Sk a trhová cena jej niekoľkonásobok, a tým spôsobil   odporca   sťažovateľovi zbúranie jeho trvalého bydliska a sťažovateľa navyše ohováral a krivou výpoveďou znížil jeho dôstojnosť. Okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v sume 102 000 Sk a s poukazom na to, že tento súdny poplatok nebol zaplatený uznesením č. k. 21 C 337/2001-39   z 13.   novembra   2001,   ktoré   sťažovateľ   prevzal   v B.   12. decembra   2001, konanie zastavil. Po podaní odvolania sťažovateľom proti tomuto uzneseniu krajský súd uznesením č. k. 15 Co 4/02-44 z 24. januára 2002 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil, a to s odôvodnením, že sťažovateľ požiadal podaním z 19. marca 2001 o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom okresný súd o tejto žiadosti nerozhodol a zároveň krajský súd poukázal i na to, že ani po doplnení návrhu na začatie konania sťažovateľom jeho podanie nespĺňa náležitosti návrhu na začatie konania, keď z neho nie je minimálne zrejmé, v akej výške sa sťažovateľ domáha náhrady škody a tiež náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, čo okresnému súdu bráni pokračovať v konaní.

Po vrátení spisu okresnému súdu tento uznesením sp. zn. 21 C 337/2001 zo 7. marca 2002   konanie   opäť   zastavil   a rozhodol,   že   žiaden   z účastníkov   konania   nemá   nárok   na náhradu   trov   konania.   Toto   uznesenie   doručoval   okresný   súd   sťažovateľovi   spolu s uznesením krajského súdu č. k. 15 Co 4/02-44 z 24. januára 2002, a to na adresu B., sťažovateľ   zásielku   prevzal,   ako   to   vyplýva   z doručenky,   11.   apríla   2002,   prvý   pokus o doručenie   bol   vykonaný   poštou   2.   apríla   2002,   opakované   doručenie   bolo   vykonané 3. apríla 2002 a následne bola zásielka na pošte uložená v bližšie neuvedený deň. Uznesenie okresného   súdu   sp.   zn.   21   C   337/2001   zo 7.   marca   2002   je   predmetom   tejto   ústavnej sťažnosti.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   odovzdal   na   poštovú prepravu 26. apríla 2002 a okresnému súdu bolo doručené 29. apríla 2002. Sťažovateľ podal odvolanie i proti uzneseniu okresného súdu č. k. 21 C 337/2001-61 z 19. novembra 2002, ktorým okresný súd zamietol jeho návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré bolo sťažovateľovi   doručované   v B.   a ktoré   po   uložení   na   pošte   9. decembra   2002   osobne 11. decembra   2002   prevzal.   Na   základe   pokynu   krajského   súdu   vyzval   okresný   súd sťažovateľa výzvou   z 25.   marca   2004,   aby oznámil, či   sa   2.   a 3.   apríla 2002   zdržiaval v mieste doručovania uznesení, t. j. v B., a zároveň sťažovateľa vyzval, aby svoje tvrdenie na   túto   otázku   vierohodným   spôsobom   preukázal.   Na   túto   výzvu   sťažovateľ   reagoval podaním doručeným okresnému súdu 13. apríla 2004, v ktorom uviedol: „V mieste mojho prechodného bydliska v B. som sa v dňoch od 1. 4. do 5. 4. 2002 nezdržiaval, lebo som bol na návšteve rodiny, ktorej čestné vyhlásenie dodatočne zašlem, nakoľko sviatkujú mimo svojho bydliska.“ V spise okresného súdu sp. zn. 21 C 337/2001 sa však takéto čestné vyhlásenie nenachádza a ani sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol, že by takéto čestné vyhlásenie okresnému súdu doručil.

O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 21 C 337/2001-47 zo 7. marca 2002, ktorým   okresný   súd   konanie   zastavil   pre   neodstránenie   nedostatkov   podania,   rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Co 153/2004-84 z 31. januára 2005 tak, že podané odvolanie odmietol ako oneskorené. V odôvodnení tohto rozhodnutia krajský súd uviedol:

„Z obsahu spisu (údajov na vrátenej poštovej doručenke od zásielky s napadnutým uznesením   pre   navrhovateľa)   vyplýva,   že   pošta   sa   neúspešne   pokúsila   doručiť navrhovateľovi zásielku dňa 2. 4. 2002 a znova po upovedomení o opakovanom doručení dňa 3. 4. 2002, kedy túto zásielku uložila na pošte. Pretože navrhovateľ si rozhodnutie doručované na adresu jeho bydliska, kde sa zdržiaval (opak, t. j. že sa v dobe doručovania zásielky na tomto mieste nezdržiaval, navrhovateľ ničím nepreukázal) v lehote troch dní od uloženia zásielky nevyzdvihol, nastali z neho účinky doručenia tohto uznesenia v pondelok 8. apríla 2002 (§ 47 ods. 2, § 57 ods. 1 O. s. p.). Pri počítaní plynutia odvolacej lehoty 15 dní, rátajúc od uvedeného náhradného doručenia rozsudku je zrejmé, že odvolacia lehota navrhovateľovi   uplynula   dňom   23.   4.   2002,   t.   j.   ešte   pred   podaním   jeho   odvolania (odvolanie zveril na poštovú prepravu až dňa 26. 4. 2002).

Odvolací súd preto odvolanie navrhovateľa ako oneskorene podané odmietol (§ 218 ods. 1 písm. a) O. s. p.).“

Ústavná sťažnosť sťažovateľa smeruje aj proti tomuto uzneseniu krajského súdu.

O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 21 C 337/2001-61 z 19. novembra 2002, ktorým okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Co 167/04-85 z 31. januára 2005 tak, že napadnuté uznesenie zrušil s poukazom na to, že konanie vo veci samej už bolo zastavené z dôvodu   neodstránenia   nedostatkov   podania   a napadnuté   uznesenie   sa   tak   stalo bezpredmetným.

Obe tieto uznesenia doručoval okresný súd sťažovateľovi v B., avšak zásielka bola vrátená ako neprevzatá v odbernej lehote, a preto následne okresný súd doručoval zásielku sťažovateľovi do Ústavu zboru vojenskej a justičnej stráže v B. (ďalej len „ÚZVJS“), kde ju sťažovateľ 4. apríla 2005 prevzal. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 167/04 z 31. januára 2005 dovolanie, ktoré doručil okresnému súdu 13. apríla 2005. Keďže dovolanie nespĺňalo zákonom predpísané náležitosti, okresný súd sťažovateľa vyzval na jeho opravu a doplnenie najprv výzvou doručenou sťažovateľovi do ÚZVJS 27. júna 2005   a opätovne   uznesením   č.   k.   21 C 337/2001-97   z 3.   októbra   2005,   ktorým   uložil sťažovateľovi   jeho podanie   označené ako dovolanie   doplniť a opraviť,   ako aj predložiť splnomocnenie udelené na zastupovanie v dovolacom konaní advokátovi. Toto uznesenie prevzal sťažovateľ v B. 18. novembra 2005.

O podanom   dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 2 Cdo 13/2006 z 24. júla 2006 tak, že dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 153/2004 z 31. januára 2005 odmietol a žalovanému náhradu trov dovolacieho konania   nepriznal.   Toto   uznesenie   dovolacieho   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručované okresným   súdom   v B.,   avšak   sťažovateľ   ho   v odbernej   lehote   neprevzal.   Okresný   súd následne   uznesenie   doručoval   sťažovateľovi   na   adresu   B.,   kde   ho   sťažovateľ   prevzal 17. januára 2007.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa smeruje i proti uzneseniu najvyššieho súdu.

Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť týkajúcu sa porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 prvej   vety dohovoru   odôvodnil   tým, že zastavovacie uznesenie okresného súdu sp. zn. 21 C 337/2001 zo 7. marca 2002 mu bolo doručované na adresu,   na   ktorú   doručovať   nežiadal   a v čase   doručovania   sa   na   nej   ani   nezdržiaval, a poukázal i na to, že z doručenky zásielky, ktorou mu bolo toto uznesenie doručované, nemožno zistiť, kedy bola zásielka uložená na pošte, keďže príslušný údaj na doručenke nie je vyznačený vôbec, čo spôsobuje, že doručenka neobsahuje predpísané náležitosti a takéto doručovanie nemôže vyvolať účinky náhradného doručenia. Preto ani krajský súd nemal odvolanie smerujúce proti tomuto uzneseniu ako oneskorené odmietnuť, pretože nebolo možné vychádzať z fikcie náhradného doručenia. Ak sťažovateľ nepreukázal, že sa v čase prvého a druhého pokusu o doručenie predmetnej zásielky nezdržiaval na adrese v B., stalo sa tak preto, že mu v tom bránili objektívne okolnosti – zapečatený byt od 7. februára 2005 a v čase   od   7.   februára   2005   do   25.   augusta   2005   výkon   väzby,   čo   bolo   i dôvodom nedoloženia   dokladu   o právnickom   vzdelaní   sťažovateľa   na   účely   dovolacieho   konania. Preto považuje sťažovateľ za nezákonné i rozhodnutie dovolacieho súdu.

Pokiaľ ide o tvrdené porušenie práva sťažovateľa na súkromný a rodinný život podľa čl.   8   ods.   1   a   2   dohovoru,   sťažovateľ   svoju   ústavnú   sťažnosť   bližšie   neodôvodnil a neodôvodnil ju ani pokiaľ ide o namietané prieťahy v konaní, o ktorých uviedol v ústavnej sťažnosti iba to, že mali trvať od 3. apríla 2002. Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uviedol sťažovateľ iba to, že toto právo mu   bolo   odňaté   tým,   že   jeho   opravné   prostriedky   riadne   krajský   súd   a najvyšší   súd neprerokovali,   keď   oba   súdy   tieto   odmietli,   pričom   tak   urobili   nedôvodne   a v rozpore so zákonom i preto, že sťažovateľ objektívne nemohol svoje právnické vzdelanie preukázať.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 21 C 337/2001, sťažovateľ sa o uznesení okresného súdu sp. zn. 21 C 337/2001 zo 7. marca 2002 dozvedel najneskôr 11. apríla   2002,   keď   zásielku   obsahujúcu   toto   uznesenie   na pošte   prevzal,   a pokiaľ   ide o uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Co 153/2004 z 31. januára 2005 najneskôr 4. apríla 2005,   keď   prevzal   zásielku   obsahujúcu   uznesenie   krajského   súdu.   Ústavná   sťažnosť smerujúca proti obom týmto uzneseniam bola ústavnému súdu doručená 9. marca 2007, teda po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúcu porušenie čl. 6 ods. 1 prvej vety, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 21 C 337/2001   zo   7.   marca   2002   a   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   153/2004 z 31. januára   2005   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   podanú oneskorene.

Pokiaľ sťažovateľ namietal vo svojej sťažnosti porušenie jeho práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 13/2006 z 24. júla   2006,   túto   časť   svojej   sťažnosti   odôvodnil   tým,   že   najvyšší   súd   neposkytol sťažovateľovi   ochranu   v situácii,   keď   zastavovacie   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 21 C 337/2001 zo 7. marca 2002 nebolo sťažovateľovi doručované riadne a krajský súd túto okolnosť nevzal do úvahy, a ak odvolanie odmietol, rozhodol nesprávne a najvyšší súd jeho dovolanie odmietol bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky, keď preukázať svoje právnické vzdelanie nemohol z objektívnych dôvodov, pretože od 7. februára 2005 mal zapečatený byt a v čase od 7. februára 2005 do 25. augusta 2005 bol vo väzbe.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 2 Cdo 13/2006 z 24. júla 2006 odôvodnil nasledovne:«Podľa § 241 ods. 1 O. s. p. v dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Predmetné zákonné ustanovenie vyžaduje v konaní pred dovolacím súdom povinné zastúpenie dovolateľa kvalifikovaným zástupcom. Ide o ustanovenie kogentnej povahy, ktoré nepripúšťa výnimky. Nedostatok podmienky povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní možno odstrániť tým, že dovolateľ predloží súdu doklad o tom, že má právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná, (...) a k dovolaniu pripojí   jemu   udelené   plnomocenstvo.   Rovnako   môže   dovolateľ   požiadať   súd   o jeho ustanovenie. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu s príslušným poučením o následkoch tejto nečinnosti, príp. účastníkovi súd na jeho žiadosť kvalifikovaného zástupcu neustanoví, súd takéto dovolanie odmietne (§ 43 ods. 2, O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p.).

V posudzovanej   veci   súd   prvého   stupňa   upozornil   dovolateľa   na   potrebu   jeho zastúpenia v dovolacom konaní, ak sám nemá právnické vzdelanie. Stalo sa tak výzvou z 19. apríla   2004,   na   ktorú   žalobca   reagoval   podaním   z 28.   júna   2005,   v ktorom   súdu oznámil, že v dovolacom konaní sa bude zastupovať sám a doklad o právnickom vzdelaní doručí dodatočne (čl. 94). Po vrátení spisu dovolacím súdom okresný súd, viazaný pokynom tohto súdu, postupom podľa § 241 ods. 4 O. s. p. žalobcu opätovne vyzval na doplnenie dovolania a odstránenie nedostatku povinného zastúpenia advokátom,   pokiaľ nemá sám právnické   vzdelanie.   Súd   súčasne   dovolateľa   poučil   o následkoch   spojených s nerešpektovaním výzvy v podobe odmietnutia jeho dovolania. Podaním z 24. novembra 2005 žalobca súdu, okrem iného, oznámil, že doklad o právnickom vzdelaní súdu predložiť nemôže, pretože „má zapečatený byt až do právoplatnosti predbežného opatrenia vo veci sp. zn. 13 C 184/05 a len vtedy môže predložiť aj listinné dôkazy o neplatnom doručení a svojej prítomnosti“.(...)

Dovolateľ,   i napriek   opakovaným   výzvam   súdu,   nepreukázal   a súdu   nepredložil doklad   svedčiaci   o dosiahnutom   právnickom   vzdelaní.   Rovnako   neodstránil   nedostatok podmienky obligatórneho zastúpenia v dovolacom konaní pripojením plnomocenstva pre zvoleného advokáta, hoci bol o následkoch z toho vyplývajúcich riadne poučený.

Keďže žalobca nedoplnil dovolanie o náležitosť uvedenú v § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p. a pre tento nedostatok nebolo možné v konaní pokračovať, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie podľa § 43 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p. odmietol bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia».

Posudzujúc obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 13/2006 z 24. júla 2006 ústavný súd nezistil, že by uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 13/2006 z 24.   júla   2006   bolo   založené   na   takej   interpretácii   zákonných   ustanovení,   ktorá   je nezlučiteľná   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách.

Preto ústavný súd časť sťažnosti smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 13/2006 z 24. júla 2006, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru týkajúce sa spravodlivosti konania, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   namietal   vo   svojej   sťažnosti   i porušenie   svojho   práva   na rozhodnutie o jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto jej časť bližšie neodôvodnil iba konštatoval, že súdy o jeho záležitosti nekonali v čase od 3. apríla 2002. Sťažovateľ nepreukázal ústavnému súdu ani to, že by sa obrátil pred podaním ústavnej sťažnosti na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní. Ústavný súd túto časť sťažnosti preto odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ako aj preto, že sťažovateľ namieta porušenie tohto práva po   právoplatnosti   rozhodnutia   o skončení   konania,   v ktorom   údajne   malo   dôjsť k zbytočným prieťahom, čo už samo osebe vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení tohto práva sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu i proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 13/2006 z 24. júla 2006 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   a to   z dôvodov   zjavnej   neopodstatnenosti,   pokiaľ   ide   o namietanú spravodlivosť konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a pre nesplnenie náležitostí, pokiaľ ide o namietané porušenie práva na rozhodnutie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007