znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 256/06-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť E. S., P., zastúpeného advokátkou JUDr. E. P., P., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   prerokovanie   svojej   veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 2/96 a sp. zn. 17 C 166/01, rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 11 C 2/96-265 zo 16. februára 1996, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 219/05 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 219/05 zo 7. decembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť E. S. o d m i e t a.

2. E. S. n e p r i z n á v a   úhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2006 doručená sťažnosť E. S., P., v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   Obecného   úradu   P.   v súvislosti   so   sporom   o určenie   vlastníctva k nehnuteľnostiam,   postupom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 2/96 a sp. zn. 17 C 166/01, rozsudkom okresného súdu   č.   k.   11   C   2/96-265   zo 16. februára   1996,   aj postupom   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 219/05 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 219/05 zo 7. decembra 2005.

Zo   sťažnosti   a predložených   príloh   vyplýva,   že   predmetom   namietaného   konania sp. zn. 11 C 2/96 bolo určenie rozsahu dedičstva po nebohej A. R., rod. H. zomrelej 8. januára 1985, pričom okresný súd rozhodol, že do dedičstva patria aj podiely žalovaného A. R. na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území P., čo odôvodnil vydržaním podľa zákona č. 141/1950 Zb., a to počnúc rokom 1949, keď mali byť poručiteľke A. R. darované.   Sťažovateľ   si   voči   nehnuteľnostiam,   ktoré   boli   predmetom   tohto   súdneho konania, tiež uplatňoval nárok z titulu vydržania, aj keď nebol účastníkom tohto súdneho konania. O svoj   nárok sa   okrem   iného bezúspešne   domáhal aj podaním   odvolania   voči rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 2/96 zo 16. februára 1996 (krajský súd odvolanie odmietol uznesením z 28. augusta 1996, s odôvodnením, že odvolanie podali osoby, ktoré na to neboli oprávnené). Zo súdneho spisu sp. zn. 11 C 2/96, ktorý si ústavný súd vyžiadal od   okresného   súdu,   vyplýva,   že   vec   bola   právoplatne   skončená   a namietaný   rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 2/96 zo 16. februára 1996 nadobudol právoplatnosť 14. marca 1996.

Predmetom namietaného konania sp. zn. 17 C 166/01 je žaloba sťažovateľa proti 26 žalovaným   o určenie   vlastníctva   k nehnuteľnostiam   (ide   o nehnuteľnosti,   ktoré   boli predmetom sporu aj v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 2/96). V tomto súdnom spore rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 166/01-265 z 26. novembra 2003 tak, že žalobu zamietol. Následne krajský súd namietaným rozsudkom sp. zn. 2 Co 219/05 zo 7. decembra 2005 rozsudok okresného súdu potvrdil. Ústavný súd zo spisu sp. zn. 17 C 166/01 zistil, že uvedený rozsudok okresného súdu v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nenadobudol právoplatnosť vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Co 219/05 zo 7. decembra 2005 nebol doručený jednej z účastníčok konania. Zo spisu zároveň ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal vo veci dovolanie, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky zatiaľ vo veci nerozhodol a vrátil spis okresnému súdu 22. mája 2006 s poukazom, že nemôže rozhodnúť o dovolaní, pretože rozsudok ešte nie je právoplatný (nebol doručený žalovanej   v 8.   rade   A.   D.,   ako   aj   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   si   nesplnil   poplatkovú povinnosť za podané dovolanie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   vytýka   súdom   konajúcim   a rozhodujúcim   v namietaných konaniach   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   jednostrannosť   rozhodovania   v prospech žalovaných   a ignorovanie   ním   predložených   návrhov   na   dokazovanie   a s tým   súvisiace nesprávne zistenie skutkového stavu, ako aj zbytočné prieťahy v konaní.

Po   predchádzajúcej   výzve   ústavného   súdu,   sťažovateľ   podaním   doručeným ústavnému   súdu   13.   júla   2006   upresnil   návrh   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   (petit). Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1.Ústavný súd SR vyslovuje, že nekonaním Okresného súdu v Prešove a Krajského súdu   v Prešove   a súdnym   rozhodnutím   v právnej   veci   –   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   po   neb.   A.   R.,   došlo   k porušeniu   základného   ústavného   práva sťažovateľa E. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR   a k porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie a spravodlivé súdne rozhodnutie zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 2 Co 219/05 zo dňa 7. 12. 2005 a vracia vec tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 200 000.“.

Sťažovateľ požiadal aj o ustanovenie právneho   zástupcu   s odôvodnením,   že jeho majetkové   pomery   mu   nedovoľujú   splniť   zákonom   ustanovenú   podmienku   právneho zastúpenia.

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   uznesením   č.   k. II. ÚS 256/06-19 z 23. augusta 2006 vyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu   a ustanovil   mu   na   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátku JUDr. E. P., P., ktorú vyzval, aby doplnila sťažnosť sťažovateľa tak, aby spĺňala náležitosti ustanovené zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Právna zástupkyňa sťažovateľa na výzvu reagovala listom   doručeným ústavnému súdu   28.   septembra   2006,   v ktorom   na   základe   predchádzajúcich   podaní   sťažovateľa upravila len návrh rozhodnutia (petit), a to takto:

„1.   Základné   právo   E.   S.   na   súdnu   ochranu   upravené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   upravené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Prešov v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 2/96 a sp. zn. 17 C 166/01 a rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 C 2/96 zo dňa 16. februára 1996, ako aj postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co   219/05 a rozsudkom   Krajského súdu   v Prešove sp.   zn.   2 Co 219/05   zo   dňa 7.   decembra 2005 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 219/05 zo dňa 7. decembra 2005 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.

3. E. S. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré sú Krajský súd v Prešove a Okresný súd Prešov povinní vyplatiť rovným dielom, t. j. po 100 000 Sk, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. E. S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky,   ktorých výška   bude dodatočne   vyčíslená podľa priebehu konania, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. E. P., so sídlom P. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

Ústavný súd si vyžiadal z okresného súdu spisy sp. zn. 17 C 166/01 a 11 C 2/96.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)   a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Z toho   zároveň   vyplýva,   že   ak   je o namietanom porušení základných práv a slobôd oprávnený rozhodnúť všeobecný súd, tak je tým vylúčená právomoc ústavného súdu. Ústavný súd posudzoval sťažnosť v rozsahu upraveného návrhu na rozhodnutie ustanovenou právnou zástupkyňou, t. j. o namietanom porušení čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy

a) postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 2/96 a sp. zn. 17 C 166/01 a rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 2/96-265 zo 16. februára 1996,

b) postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 219/05 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 219/05 zo 7. decembra 2005.

Ústavný   súd   časť   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich základných   práv   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   2/96 a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 2/96 zo 16. februára 1996 odmietol z dôvodu, že sťažnosť bola podaná oneskorene, pretože ústavný súd zo súdneho spisu sp. zn. 11 C 2/96 zistil, že konanie bolo právoplatne skončené 14. marca 1996, t. j. sťažnosť sťažovateľa bola podaná po lehote uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vo vzťahu k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) bol dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti aj pre nedostatok právomoci, pretože ochrany tohto práva sa sťažovateľ mohol a mal domáhať v systéme všeobecných súdov,   a vo vzťahu k porušeniu   základného práva podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy z dôvodu zjavnej   neopodstatnenosti,   pretože   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   bola právna neistota sťažovateľa v namietanom konaní právoplatne odstránená.

Časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 166/01 odmietol ústavný súd vo vzťahu k namietanému základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy pre jej zjavnú neopodstatnenosť, nakoľko dospel k záveru, že právna neistota vo vzťahu k sťažovateľovi v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola odstránená tým, že o veci bolo rozhodnuté už aj v odvolacom konaní. Vo vzťahu k namietanému právu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre nedostatok právomoci, pretože sťažovateľovi bolo možné poskytnúť ochranu ním namietaného práva v systéme všeobecných súdov.

Časť   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   219/05,   ústavný   súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu   absentovala   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   práva   a postupom krajského súdu.

Čo   sa   týka   namietania   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   krajského   súdu,   túto   časť   sťažnosti   ústavný   súd   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.   Vychádzal   pritom   zo skutočnosti,   že vo vzťahu k sťažovateľovi bola právna neistota v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu odstránená, a preto k porušeniu ním namietaného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy už nedochádzalo.

Ústavný   súd   úhradu   trov   konania   sťažovateľovi   nepriznal,   napriek   tomu,   že   mu ustanovil právnu zástupkyňu JUDr. E. P. uznesením č. k. II. ÚS 256/06-19 z 23. augusta 2006. Ústavný súd konštatuje, že aj keď právna zástupkyňa súhlasila s ustanovením za právnu zástupkyňu sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a po ustanovení v určenej lehote   síce   reagovala   na   výzvu   ústavného   súdu   na   doplnenie   sťažnosti,   avšak   podanie doplnila   len   čo   sa   týka   petitu   rozhodnutia   bez   zohľadnenia   relevantných   skutočností namietaného   súdneho   konania   (konaní)   a sťažnosť   sťažovateľa   bola   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť   odmietnutá.   Sťažovateľ   teda   nebol   v konaní   pred   ústavným   súdom úspešný.

Vychádzajúc   z citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   a Občianskeho súdneho poriadku, ako aj uvedeného skutkového stavu veci, ústavný súd nepovažoval za odôvodnené   a účelné   priznať   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   v tomto   konaní, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2006