znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 256/05-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. Č., bytom B., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv upravených v čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) až d) a v čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho základných práv upravených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 130/2004 a jeho rozsudkom zo 7. marca 2004 a postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 To 110/05a jeho uznesením zo 17. mája 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2005 doručená sťažnosť Ing. L. Č., bytom B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv upravených v čl. 6 ods. 1, ods.   2   a ods.   3   písm.   b)   až   d)   a v čl.   7   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a jeho základných práv upravených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 130/2004 a jeho rozsudkom zo 7. marca 2004 a postupom Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 To 110/05 a jeho uznesením zo 17. mája 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti pri namietaní porušenia označených práv argumentuje tým,   že   aj   keď   okrem   jeho   tvrdenia   neexistoval   žiadny   priamy   alebo   nepriamy   dôkaz o vozidle idúcom za ním v tesnej blízkosti, a nemožno z toho vyvodiť, že jeho tvrdenie o tejto   skutočnosti   je   nepravdivé,   že   keď   navyše   zo   žiadneho   vykonaného   dôkazu nevyplynula   nepravdivosť   jeho   tvrdenia   a obžaloba   dôkaz   o opaku   tohto   tvrdenia   tiež nepredložila.

Na   podporu   svojho   názoru   poukazuje   na   znalecký   posudok.   Namieta   absenciu vykonania dôkazov, čo je podľa neho v extrémnom rozpore so zásadou prezumpcie neviny. Podľa sťažovateľa jeho dôkazné návrhy boli dôležité pre rozhodnutie a ich nevykonaním bol porušený čl. 6 Dohovoru. Vo svojej sťažnosti uvádza, že tak v rozsudku okresného súdu, ako aj v uznesení krajského súdu absentujú akékoľvek úvahy o tom, ako sa súdy vysporiadali s dôkazmi v rámci ich hodnotenia, na ktoré poukázal aj v odvolaní, rovnako z nich   nie   je   zrejmé,   ako   sa   konajúce   súdy   vyrovnali   s ďalšími   dôkazmi   svedčiacimi v prospech sťažovateľa. Uzneseniu krajského súdu sťažovateľ vytýka, že neobsahuje žiadne dôvody, prečo krajský súd považoval jeho návrhy na doplnenie dokazovania prednesené na verejnom zasadnutí za nadbytočné. Z toho dôvodu je rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu podľa neho nepreskúmateľný. Uvádza tiež, že nemohol účinne uplatňovať existujúce opravné prostriedky, keď v súlade s § 249 ods. 2 Trestného poriadku mohol v rámci odvolacieho konania uvádzať nové skutočnosti a navrhovať dôkazy o nich na svoju obhajobu vzhľadom na absenciu doručenia rozhodnutia.

K napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľ   konkrétne   uvádza,   že   sa krajský   súd   nevysporiadal   so   skutočnosťou,   aký   vplyv   malo   na   povahu   zranenia poškodeného to, že v čase nehody nebol pripútaný bezpečnostným pásom, hoci na verejnom zasadnutí navrhoval doplniť dokazovanie v tomto smere.

Z uvedených dôvodov navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1.   Okresný   súd   v Žiline   postupom   a rozsudkom   zo   dňa   7.   3.   2004,   sp.   zn.   1   T 130/2004 a Krajský súd v Žiline postupom a uznesením zo dňa 17. 5. 2005, sp. zn. 1 To 110/05 porušili práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. c), čl. 6 ods. 3 písm. d), čl. 7 ods. 1 Dohovoru a čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

2.   Rozsudok   Okresného   súdu   v Žiline   zo   dňa   7.   3.   2004,   sp.   zn.   1   T   130/2004 a uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. 5. 2005, sp. zn. 1 To 110/05 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na nové prejednania a rozhodnutie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 50.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Žiline, a peňažnú sumu vo výške 50.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Žiline, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline sú povinné spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodu,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd preto skúmal, či postupom a rozsudkom okresného súdu a krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv.

1.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   postupom a rozsudkom okresného súdu ústavný súd uvádza, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V danom prípade je takýmto súdom v systéme všeobecného súdnictva krajský súd. Rešpektujúc subsidiárnu právomoc ústavného súdu odmietol ústavný súd túto časť sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

2.   V súvislosti   s namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľa   postupom a rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ namieta najmä to, že krajský súd sa vo svojom uznesení   vôbec   nevysporiadal   s dôkazovým   návrhom   sťažovateľa   vykonať   vyšetrovací pokus na vyvrátenie tvrdenia jedného zo svedkov a na preukázanie pravdivosti jeho tvrdenia o vozidle   idúcom   za   ním   a   že   nebolo   doplnené   dokazovanie   vo   veci   nepripútania poškodeného v čase nehody bezpečnostným pásom. Ďalej namieta aj absenciu úvah o tom, ako   sa   vysporiadal   krajský   súd   s dôkazmi   v rámci   ich   hodnotenia,   na   ktoré   sťažovateľ poukázal,   a absenciu   zdôvodnenia,   prečo   krajský   súd   považoval   návrhy   sťažovateľa   na doplnenie dokazovania prednesené na verejnom zasadnutí za nadbytočné. Považuje preto rozsudok v spojení s uznesením za nepreskúmateľný.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti skúmal, či skutočnosti uvádzané sťažovateľom sú relevantné a spôsobilé porušiť sťažovateľom označené základné práva.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 To 110/05 zo 17. mája 2005 vyplynulo, že krajský súd dokazovanie vykonané pred okresným súdom zhodnotil takto:

„Krajský súd na podklade podaného odvolania preskúmal v zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu   predchádzalo,   prihliadnuc   pritom   i na   prípadné   chyby,   ktoré   neboli   odvolaním vytýkané, a zistil, že odvolanie obžalovaného Ing. L. Č. nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o dôkaznú situáciu preukazujúcu vinu obžalovaného, tu odkazuje krajský súd na konanie pred okresný súdom, kde okresný súd postupom podľa § 2 ods. 5 Tr. por. objasnil všetky dôležité skutočnosti a náležite zistil skutkový stav veci, pričom v zmysle § 2 ods. 6 Tr. por. správne vyhodnotil dôkazy jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti.

V súlade s výsledkami vykonaného dokazovania   na hlavnom pojednávaní správne zistil skutkový stav tak, ako ho uviedol v napadnutom rozsudku. V odôvodnení rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel   a s akými   úvahami   sa   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov.   Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa. Taktiež, pokiaľ ide o kvalifikáciu skutku, aj krajský súd je toho názoru, že v danom prípade boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu.(...) Aj   podľa   názoru   krajského   súdu   vykonané   dôkazy   dostatočne   a bez   pochýb odôvodňujú záver o vine obžalovaného v zmysle výroku prvostupňového súdu. Krajský súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že nebolo preukázané, že by obžalovanému hrozilo nejaké nebezpečenstvo zo strany za ním idúceho motorového vozidla. Spôsob jazdy za   ním   idúceho   motorového   vozidla,   tak   ako   ho   opísal   obžalovaný   (v   tesnej   blízkosti), nepovažuje ani krajský súd za objektívne preukázaný a z tohto dôvodu potom považuje aj obranu obžalovaného v tomto smere za účelovú.

Manéver   obžalovaného,   keď   tento   vošiel   s vozidlom   do   protismerného   jazdného pruhu, v ktorom následne došlo k zrážke s oproti idúcim vozidlom, považuje aj krajský súd za nesprávny, nezodpovedajúci momentálnej situácii v cestnej premávke.

Preto   aj   krajský   súd   konštatuje,   že   obžalovaný   svojím   konaním   porušil   najmä ustanovenia § 16 ods. 1 a § 18 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách,   z ktorých   vyplýva,   že   vodič   je   povinný   za   vozidlom   idúcim   pred   ním dodržiavať   takú   vzdialenosť,   aby   mohol   včas   znížiť   rýchlosť   jazdy,   prípadne   zastaviť vozidlo,   ak vodič vozidla jazdiaceho pred ním zníži rýchlosť alebo zastaví,   resp.   vodič odbočujúci vľavo je povinný dať prednosť v jazde protiidúcim motorovým vozidlám. Spôsob   jazdy   obžalovaného   bol   v rozpore   s uvedenými   ustanoveniami   zákona č. 315/1996 Z. z. a v konečnom dôsledku mal za následok dopravnú kolíziu.

Vzhľadom na rozsah zavinenia obžalovaného, ako aj s poukazom na závery znalca MUDr.   H.,   považuje   aj   krajský   súd   záver   prvostupňového   súdu   o zodpovednosti obžalovaného za spôsobený následok za správny, a to aj v prípade alternatívy, že poškodený Ing. Š. nebol pripútaný bezpečnostným pásom.

Krajský súd sa na základe uvedeného preto nestotožňuje s názorom obžalovaného, že konal v krajnej núdzi, pretože takýto záver nemá oporu v zabezpečených dôkazoch.“.

Ústavný súd považuje zdôvodnenie krajského súdu uvedené v napadnutom uznesení za dostatočné na to, aby potvrdenie rozsudku okresného súdu nemalo znaky svojvoľnosti a arbitrálnosti. Podľa názoru ústavného súdu uviedol krajský súd vo svojom odôvodnení logickú reťaz nenarušených a nespochybniteľných dôkazov s podčiarknutím skutočnosti, že obvinený má právo podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku navrhovať dôkazy, avšak v súlade s týmto   ustanovením,   ako aj v súlade   s   §   2   ods.   6   Trestného   poriadku   nemá   nárok   na vykonanie všetkých dôkazov. V súlade s doterajšou judikatúrou (II. ÚS 78/05) ústavný súd uvádza,   že   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na každú   námietku   alebo   argument   v opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodu prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom a rozhodnutím   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľom   označených ústavnoprocesných pravidiel, ktoré by signalizovalo možnosť vyslovenia porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd v nadväznosti na tento svoj   záver,   že keďže nedošlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ostatných sťažovateľom označených základných práv, odmietol aj zvyšnú časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na uvedené   bolo   už   potom   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2005