znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 255/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Jánošíkom, Advokátskakancelária, Klincová 35, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 12419/2013(zrejme má byť sp. zn. 52 Er 12419/2013, pozn.) a jeho uznesením z 21. januára 2016a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2016doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 5 Er 12419/2013 (zrejme má byť sp. zn. 52 Er 12419/2013, pozn.)a jeho uznesením z 21. januára 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu29. februára 2016.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresnéhosúdu v Kladne č. k. 18 C 158/2006-69 z 10. októbra 2006 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiťžalobcovi sumu 41 802,47 Kč s prísl. V odôvodnení rozsudku sa konštatuje, že medzižalobcom a sťažovateľom ako žalovaným bola uzatvorená úverová zmluva, pričom nárokpriznaný žalobcovi vyplýva práve z tejto úverovej zmluvy. Rozsudok ako exekučný titul sastal právoplatným 13. januára 2007.

Keďže ide o rozsudok v obchodnej veci (úverová zmluva), podľa sťažovateľapremlčacia lehota je v zmysle § 397 Obchodného zákonníka 4-ročná a uplynula ešte13. januára 2011.

Po začatí exekučného konania sťažovateľ vzniesol námietku premlčania a z tohtodôvodu žiadal exekúciu zastaviť.

Uznesením okresného súdu č. k. 52 Er 12419/2013-35 z 3. júna 2015 (vyšší súdnyúradník), resp. uznesením č. k. 52 Er 12419/2013-51 z 21. januára 2016 (sudca) bol návrhsťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietnutý. Okresný súd argumentoval tým, že podľajeho názoru exekučný titul, na podklade ktorého je exekúcia vedená, nie je premlčaný, a tos poukazom na ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak boloprávo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za 10rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vec nesprávne právne posúdil a konalv rozpore s platným právom a judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“). Okrem toho okresný súd sa nevysporiadal s právnou argumentáciousťažovateľa a neodôvodnil, prečo sa odchýlil od právneho názoru najvyššieho súdu. Tým sastalo jeho uznesenie nepreskúmateľným a prekvapivým.

V súvislosti s prvou námietkou poukazuje sťažovateľ na to, že zmluvy o úvere saspravujú Obchodným zákonníkom a z ustanovení § 387, § 388, § 397 a § 408 Obchodnéhozákonníka možno vyvodiť, že ak bola pohľadávka z obchodno-právneho vzťahu priznanásúdnym rozhodnutím, začína plynúť nová 4-ročná premlčacia lehota od momentuprávoplatnosti súdneho rozhodnutia, avšak táto lehota plynie v rámci objektívnej 10-ročnejpremlčacej lehoty, ktorá je v obchodnom práve maximálnou premlčacou lehotou. V tejtosúvislosti poukázal sťažovateľ v konaní na niektoré konkrétne označené rozhodnutianajvyššieho súdu. Vyplýva z nich, že vec nebolo možné posúdiť podľa ustanovenia § 110ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako to urobil okresný súd.

V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľ zdôrazňuje v podstate rovnakéskutočnosti s tým, že okresný súd na ne bez vysvetlenia nebral zreteľ, a preto odôvodnenietohto uznesenia je celkom nedostatočné.

Z hľadiska vyčerpania účinných prostriedkov nápravy v rámci všeobecných súdovpoukazuje sťažovateľ na to, že proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka z 3. júna 2015,ktorým bol jeho návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý, podal odvolanie, pričom protirozhodnutiu sudcu z 21. januára 2016, ktorým rovnako bol návrh sťažovateľa na zastavenieexekúcie zamietnutý, neexistuje riadny opravný prostriedok, a preto je toto uznesenieprávoplatné. Tým je preto podľa názoru sťažovateľa daná právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„Základné práva a slobody sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ (...) na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s jeho právami na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní číslo 5Er12419/13; EX 1385/2013 porušené boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 5Er12419/13-51 zo dňa 21.01.2016 ruší a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov konania na Ústavnom súde vo výške 363,79 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Júliusa Jánošíka a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Z uznesenia okresného súdu č. k. 52 Er 12419/2013-51 z 21. januára 2016 vyplýva,že ním bol zamietnutý návrh sťažovateľa ako povinného na zastavenie exekúcie. Podľapoučenia uvedeného v závere uznesenia„Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie (§ 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).“, ide o uznesenie vydané sudcom okresnéhosúdu, a to potom, čo sťažovateľ predchádzajúce uznesenie okresného súdu č. k.52 Er 12419/2013-35 z 3. júna 2015 vydané vyšším súdnym úradníkom napadol odvolaním.Uznesenie bolo podľa rukou písanej poznámky právnemu zástupcovi sťažovateľa(totožnému s jeho právnym zástupcom v konaní vedenom ústavným súdom) doručené29. januára 2016.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ je toho názoru, že proti uzneseniu okresného súdu vydanému sudcom nieje možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Vychádza pritom zrejmez poučenia daného okresným súdom.

Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné aniproti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákonneustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľaosobitného zákona.

Podľa § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie je podané včas ajvtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že sa odvolateľ spravovalnesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahujepoučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, žeodvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak

a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,

b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúciezrušené alebo sa stalo neúčinným,

c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,

d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebonepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona,

e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právonepripúšťajúce exekúciu (§ 55),

f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciunemožno vykonať,

h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,

i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,

j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložnýmveriteľom,

k) rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenieúloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu alebo že majetok Exportno-importnejbanky Slovenskej republiky podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jejčinností a plnenie jej úloh,

l) je výkon exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom,

m) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní,v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikolv súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na

1. neprijateľné zmluvné podmienky,

2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo

3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1písm. a), b), f) až h), k) až m) je prípustné odvolanie.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že okresný súd dospelk záveru o neprípustnosti odvolania proti uzneseniu z 21. januára 2016 na základeustanovenia § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanoveniami § 57ods. 1 a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku, a to tak, že tieto ustanovenia citoval bez nejakejďalšej vysvetľujúcej argumentácie vo vzťahu k otázke prípustnosti odvolania.

Z ustanovenia § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť, žev exekučnom konaní nie je odvolanie v zásade prípustné, pričom výnimky z tejto zásadymusia byť uvedené v Exekučnom poriadku. Exekučný poriadok pritom rieši túto otázku tak,že v ustanovení § 58 ods. 5 vymenúva tie rozhodnutia podľa § 57 ods. 1, proti ktorým jeodvolanie prípustné. Ide o rozhodnutia podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) až m).Zároveň z toho možno a contrario vyvodiť, že proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1písm. c), d), e), i) a j) nie je odvolanie prípustné.

Možno už na prvý pohľad konštatovať, že v danej veci nejde o žiadne z rozhodnutípodľa § 57 ods. 1 písm. c), d), e), i) a j), keďže sa nerozhodovalo o návrhu na zastavenieexekúcie, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, nešlo o prípad, keďexekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajúexekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, nebolo právoplatnerozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu,nešlo o prípad, keď oprávnený nezaplatil súdny poplatok za vydanie poverenia navykonanie exekúcie, ale ani o to, že by pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právoa oprávnený bol záložným veriteľom. Neprípustnosť odvolania preto nemôže vyplývaťz toho, že by malo ísť o niektoré z vymenovaných rozhodnutí.

Sťažovateľ v skutočnosti navrhol exekúciu zastaviť v zmysle § 57 ods. 1 písm. g)Exekučného poriadku, pretože premlčanie priznaného nároku považoval za dôvod, pre ktorýexekúciu nemožno vykonať, a preto má byť vyhlásená za neprípustnú. V tejto súvislostiz ustanovenia § 58 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že proti rozhodnutiu podľa § 57ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku je prípustné odvolanie.

Podľa názoru ústavného súdu teda dotknuté ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku a Exekučného poriadku je možné interpretovať aj tak, že proti uzneseniuokresného súdu z 21. januára 2016 je odvolanie prípustné.

Vzhľadom na ustanovenie § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku prichádza doúvahy možnosť podania odvolania zo strany sťažovateľa v 3-mesačnej zákonnej lehote,ktorá neskončí skôr ako 29. apríla 2016. Znamená to zároveň, že sťažovateľ dosiaľ nevyužilmožnosť podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, pričom ešte stále tak môžeurobiť. Poskytnutie ochrany jeho označeným právam podľa ústavy a dohovoru je preto eštestále v právomoci všeobecných súdov, a tým je zároveň vylúčená v zmysle zásadysubsidiarity právomoc ústavného súdu.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základnýchpráv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základnýmprávam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecnésúdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, ževšeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavoua zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje ažvtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandisII. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemudostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosťodmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ zatiaľ nevyužil svoje právo podať protinapadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavnýsúd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016